© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Nežiadúce účinky

Nežiadúce účinky

Skončil som rýchlokurz čítania a dokázal som prečítať Vojnu a mier za dvadsať minút. Je to o Rusku. To je v podstate môj dojem zo života... je plný samoty, biedy, utrpenia a nešťastia – a všetko to nejako rýchlo skončí.

Nežiaduce účinky obsahujú 17 poviedok a fejtónov, ktoré predtým vyšli časopisecky v magazíne The New Yorker či v denníku The New York Times. V knižke nájdeme aj literárne evrgríny ako Spomienky na Needlemana či Kugelmassovu epizódu, ktorá patrí k vrcholom jeho poviedkovej tvorby a v roku 1977 bola ocenená O. Henryho cenou. Zbierku otvára vtipná spomienka vševediaceho rozprávača na kolegu Sandora Needlemana. Už z prvých viet nám je úplne jasné, o aký príbeh pôjde: „ Ani po mesiaci sa neviem zmieriť s tým, že Sandor Needleman nie je medzi nami. Zúčastnil som sa aj na kremácii a na žiadosť jeho syna som doniesol aj špekáčky, no len málokto z nás vtedy pomyslel aj na niečo iné ako na žiaľ.“

  • ISBN: 978-80-222-0594-8
  • EAN: 9788022205948
  • Počet strán: 148
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 135 x 215 mm

9,90 € Doporučená cena

Anotácia

Woody Allen už štyridsať rokov zabáva svojich priaznivcov ako režisér, herec, spisovateľ i muzikant. Na jeho sofistikovaných poviedkach sa zasmejú aj tí, ktorí jeho filmy veľmi nemusia, no zhodujú sa v názore, že autor je neskutočne inteligentný a dovoľuje si odtabuizovať bezmála všetko. Uťahuje si z náboženstva, a predsa sa nerúha, vysmieva sa zo stereotypov, ale bez akýchkoľvek predsudkov. Autorov štýl sa opiera o obvyklú schému budovania vtipu, o umenie uviesť čitateľa do deja, často do vážnych okolností, a následne šokovať nečakanou vtipnou, až sarkastickou poznámkou.
Čaro jeho vtipov spočíva aj v tom, že či už s jeho názormi na život, Boha, náboženstvo, partnerské vzťahy, sex a umenie súhlasíme, alebo nie, často sa na nich schuti zasmejeme. Woody sa pýta, snaží sa rozlúsknuť hádanky ľudskej existencie, neúnavne pátra po zmysle života, a hoci je jeho cesta za pravdou dlhá a kľukatá, dobre sa na nej baví a my s ním.

Ukážka z knihy

SPOMIENKY NA NEEDLEMANA

Ani po mesiaci sa neviem zmieriť s tým, že Sandor Needleman už nie je medzi nami. Zúčastnil som sa na kremácii a na žiadosť jeho syna som doniesol aj špekáčiky, no len málokto z nás vtedy pomyslel aj na niečo iné ako na žiaľ.
   
Needleman bol v jednom kuse posadnutý plánovaním svojho pohrebu a jedného dňa mi vraví: „Spopolnenie sa mi pozdáva viac než skončiť v zemi, no obe možnosti sú lepšie než víkend s mojou ženou.“ Napokon si vybral kremáciu a svoj popol venoval Heidelberskej univerzite, kde ho mali rozprášiť na štyri svetové strany a vyzdvihnúť si zálohu za urnu.
   
Stále ho mám pred očami v tom dokrkvanom obleku a sivom svetri. Jeho myseľ zamestnávali životne dôležité veci, preto si neraz obliekol sako aj s vešiakom. Raz som ho na to upozornil, počas promócií na Princetonskej univerzite, no on sa len zľahka usmial a hovorí: „Ako dobre, aspoň si tí, čo odmietajú moje teórie, budú myslieť, že mám široké plecia.“ O dva dni skončil na psychiatrii za to, že uprostred rozhovoru so Stravinským urobil z ničoho nič salto vzad.
   
Pochopiť ho nebolo jednoduché. Okolie si jeho zdržanlivosť plietlo s odmeranosťou, no Needleman bol v skutočnosti schopný hlbokého súcitu, a keď sa jedného dňa stal svedkom obzvlášť závažnej banskej tragédie, nevládal dojesť dupľu gofry. Ľudí zarážala aj jeho málovravnosť, no on slová považoval za pochybný spôsob komunikácie a aj najintímnejšie rozhovory viedol radšej pomocou signálnych vlajočiek.
   
S vtedajším rektorom Columbijskej univerzity Dwightom Eisenhowerom mal isté nezhody, a keď ho za ne vyhodili z fakulty, počkal si na tohto vychýreného generála vo výslužbe s pracháčom na koberce a mlátil ho, až kým sa mu Eisenhower neschoval v hračkárstve. (Tí dvaja viedli na verejnosti ostrú polemiku o tom, či zvonenie ohlasuje koniec hodiny, alebo začiatok ďalšej.)
   
Needleman si vždy želal pokojnú smrť. „Niekde v spoločnosti kníh a písomností ako môj brat Johann.“ (Needlemanov brat sa udusil v zásuvke stola, kým hľadal retrográdny slovník.)
   
Komu by len napadlo, že pri pozorovaní demolačných prác cez obedňajšiu prestávku ho guľa trafí rovno do hlavy? Úder spôsobil nesmierny otras a Needleman skonal s úsmevom od ucha k uchu. Jeho posledné, priam záhadné slová boli: „Nie, vďaka, tučniaka už mám.“
   
Needleman pred smrťou pracoval na viacerých veciach naraz, ako vždy. Formuloval etiku založenú na vlastnej teórii, že „dobré a čestné správanie je nielen morálnejšie, ale dá sa praktizovať aj po telefóne“. Okrem toho mal rozpísanú novú štúdiu zo sémantiky, ktorá dokazovala (skalopevne na tom trval), že vetná stavba je geneticky daná, zatiaľ čo fňukanie si treba osvojiť. A do tretice ďalšia kniha o holokauste. Tá jeho bola s vystrihovačkami. Needleman bol odjakživa posadnutý problematikou zla a dosť presvedčivo zastával názor, že skutočné zlo existuje len vtedy, ak sa ho dopúšťa niekto menom Blackie alebo Pete. Koketovaním s národným socializmom vyvolal škandál v akademických kruhoch, aj keď pochodovanie bolo jediné, čo mu od gymnastiky až po spoločenské tance naozaj nešlo.
   
Nacizmus bol preňho len reakciou na akademickú filozofiu, akousi pózou, ktorou sa odjakživa pokúšal zapôsobiť na svojich priateľov, a hneď nato im s predstieraným nadšením zašibrinkoval popred nos so slovami: „Figu borovú! Dostal som ťa.“ Na prvý pohľad je jednoduché kritizovať Needlemanov postoj k Hitlerovi, no človek musí brať do úvahy aj jeho filozofické diela. Súčasné ontologické učenie odmietal a trval na tom, že ľudstvo existovalo ešte pred nekonečnom, aj keď bez väčších možností. Needleman rozlišoval pojmy existencia a Existencia, vedel, že jeden z nich je vhodnejší, no nikdy si nepamätal ktorý. Podľa neho sloboda človeka pozostávala z uvedomovania si nezmyselnosti života. „Boh mlčí,“ hovorieval s obľubou, „kiežby sa dalo zapchať hubu aj človeku.“
   
Autentické bytie, podotkol Needleman, možno dosiahnuť len cez víkend, no ešte aj vtedy si treba požičať auto. Podľa Needlemana človek nie je „predmet“, ktorý existuje mimo prírody, ale je „jej súčasťou“, a svoju existenciu môže pozorovať len tak, že sa najprv bude tváriť indiferentne, a potom šikovne prebehne na druhú stranu miestnosti s nádejou, že sa letmo zazrie.
   
Životný proces označoval termínom Angst Zeit, čo možno voľne preložiť ako čas úzkosti, a tvrdil, že človek je bytosť odsúdená na existenciu v „čase“, hoci práve v ňom sa nič nedeje. Po hlbokých úvahách sa svojím intelektuálnym ja dal presvedčiť, že neexistuje, že neexistujú ani jeho priatelia a jediná skutočná vec je jeho dlžobný úpis banke na šesť miliónov mariek. Práve preto mu učarovala národnosocialistická filozofia moci, alebo, ako sám vravel: „Môj typ očí najlepšie vynikne v kombinácii s hnedou vojenskou košeľou.“ Needleman opustil Berlín, keď už bolo jasné, že národný socializmus predstavuje práve ten typ hrozby, proti ktorému sám vystupoval. Nepozorovane prekročil hranice prezlečený za krík, pohybujúc sa iba do strán, po troch krokoch.
   
Nech už zavítal do ktoréhokoľvek kúta Európy, študenti a intelektuáli mu nadšene podávali pomocnú ruku, celí uveličení jeho povesťou. Kým bol na úteku, našiel si čas a vydal dielo čas, esencia a realita: Systematické prehodnocovanie ničotnosti, ako aj lahôdku, ľahšie stráviteľný spis Najlepšie reštaurácie exilu. Chaim Weizmann a Martin Buber zorganizovali zbierku a zaobstarali podpísané petície, ktoré Needlemanovi umožňovali emigrovať do Spojených štátov, no hotel, ktorý si vybral, bol v tom čase naplno obsadený. S nemeckými vojakmi za dverami sa Needleman vo svojom pražskom úkryte predsa len rozhodol odísť do Ameriky, ale na letisku vyvolal scénu, keďže jeho batožina prekračovala hmotnostný limit. Albert Einstein, ktorý letel tým istým lietadlom, mu vysvetlil, že ak si z topánok vyberie napináky, môže si vziať všetko. Odvtedy boli tí dvaja v častom písomnom styku. Jedného dňa mu Einstein napísal: „Vaša práca sa veľmi podobá na tú moju, aj keď ešte stále neviem, na čom vlastne pracujete.“
   
Po príchode do Ameriky sa Needleman len sporadicky ocital mimo epicentra verejných polemík. Vydal svoje slávne dielo Neexistencia: čo v prípade, ak vás náhle postihne, a dnes už klasiku lingvistickej filozofie Sémantické módy neesenciálneho fungovania, na ktorej motívy vznikol aj filmový trhák Útek pod rúškom noci.
   
Pre členstvo v komunistickej strane ho vyzvali, ako ináč, aby sa vzdal svojej funkcie na Harvarde. Veril, že skutočnú slobodu možno dosiahnuť len v zriadení, ktoré nepozná sociálnu nerovnosť, a za modelový príklad takejto spoločnosti považoval mravčiu farmu. Mravce vedel pozorovať aj celé hodiny a neraz nad nimi clivo rozjímal slovami: „Zohratí sú jedna báseň. Kiežby mali krajšie ženy, boli by za vodou.“ Je zaujímavé, že keď ho predvolali pred Výbor Snemovne reprezentantov pre neamerickú činnosť, uviedol konkrétne mená a pred priateľmi sa obhajoval, citujúc vlastnú filozofiu: „Politické kroky nemajú žiaden morálny dosah a existujú mimo sféry skutočného Bytia.“ Aspoň raz spľasol hrebienok aj akademickej obci a neprešlo ani pár týždňov, keď sa na fakulte v Princetone rozhodli vyliať si na ňom zlosť, prípadne smolu, a vyváľať ho v perí. Needleman zhodou okolností použil rovnaký argument aj vtedy, keď obhajoval svoju koncepciu neviazanej lásky pred dvoma žubrienkami, ktoré mu nenaleteli, a jedna z nich, iba šestnásťročná, to naňho vytrúbila.
   
Needleman sa vehementne usiloval zastaviť jadrové skúšky a letel do Los Alamos, kde sa s niekoľkými študentmi nemienil hnúť z miesta plánovaného atómového výbuchu. Keď však hodiny pomaly odtikávali a už bolo jasné, že skúška pôjde presne podľa plánu, Needleman podľa svedkov len zahundral „ejha“ a vzal nohy na plecia. Noviny však zabudli uviesť, že v ten deň nič nejedol. Verejne známeho Needlemana si každý ľahko zapamätá, či už ako skvelého a angažovaného človeka, alebo ako autora knihy Štýly módov. Ja ho však vždy budem nosiť v pamäti takého, aký bol v súkromí, pre mňa zostane práve tým Sandorom Needlemanom, ktorý sa bez obľúbeného klobúka nepohol ani na krok. S jedným ho vlastne aj spopolnili. V tomto mu, tuším, patrí prvenstvo. Nezabudnem na tohto človeka, ktorý tak vášnivo hltal kreslené filmy Walta Disneyho a ktorý neprestal vyvolávať myške Minnie, ani keď mu fyzik Max Planck po lopate vysvetlil podstatu animácie.
   
Keď sme hostili Needlemana u nás doma, vedel som, že má rád konkrétnu značku tuniaka v konzerve. Zásobil som ňou hosťovskú kuchyňu. Nepriznal sa mi, ako veľmi ju má rád, na to bol až príliš hanblivý, no raz, keď si myslel, že je sám, pootváral si všetky konzervy a rozjímal: „Ste moje deti.“
   
Keď sme sa s Needlemanom a mojou dcérou vybrali do milánskej opery, vykláňal sa z lóže a spadol do orchestriska. Vlastná hrdosť mu však nedovolila uznať, že to nebolo naschvál, a tak chodil do opery celý mesiac a večer čo večer pád zopakoval. Zanedlho si tým uhnal mierny otras mozgu. Poznamenal som, že s tými pádmi by mohol aj prestať, keďže pointu už vystihol. A on na to: „Nie. Ešte párkrát. Fakt, nie je to až také hrozné.“
   
Spomínam si na jeho sedemdesiate narodeniny. Manželka mu kúpila pyžamo. Needleman bol, pochopiteľne, sklamaný, nepriamo si totiž zapýtal nový mercedes. Ani vtedy sa však nezaprel, odobral sa do pracovne a vyzúril sa v ústraní. Do spoločnosti sa vrátil s úsmevom na tvári a v spomínanom pyžame šiel na premiéru dvoch krátkych hier od Arabely.

Výroky Woodyho Allena

Mať sex je ako hrať bridž. Buď máš vynikajúceho partnera alebo prekliate dobrú ruku.

Akonáhle sa moji rodičia dozvedeli, že ma uniesli, hneď začali jednať – prenajali moju izbu.

Ak chcete pobaviť Pána Boha, zoznámte ho so svojimi plánmi do budúcna.

Gentleman je muž, ktorý nikdy neudrie ženu bez toho, aby si predtým zložil klobúk z hlavy.

Je sex nemravný? Len ak sa robí poriadne.

Na posmrtný život neverím, ale pre istotu si beriem rezervné spodné prádlo.

Na tomto svete sú dva typy ľudí – dobrí a zlí.

Tí dobrí lepšie spia a tí zlí sa oveľa radšej prebúdzajú.

Pre teba som ateista, pre Boha lojálna opozícia.

Sex: najväčšia zábava bez smiechu, akú som kedy zažil.

Skončil som rýchlokurz čítania a dokázal som prečítať Vojnu a mier za dvadsať minút. Je to o Rusku.

To je v podstate môj dojem zo života... je plný samoty, biedy, utrpenia a nešťastia – a všetko to nejako rýchlo skončí.

Vo svojom živote ľutujem len to, že nie som niekto iný.