© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Jedz, modli sa a miluj

Jedz, modli sa a miluj

O tom ako sa jedna žena vybrala do Talianska, Indie a Indonézie, aby tam našla všetko.

Svoj pôvabný, inteligentný a mimoriadne zábavný príbeh rozpráva autorka s vervou, humorom a prenikavým pohľadom, ktorým priťahuje ľudí ako magnet. Je to zarytá cestovateľka, skvelá rozprávačka, pričom terčom jej jedovatého humoru je často ona sama. Neobyčajný román Jedz, modli sa, miluj – príbeh tridsaťpäťročnej, mimoriadne talentovanej Elizabeth Gilbertovej – nie je určený len pre ženy, vážení páni. Jej skúsenosti môžeme importovať do vlastného života.

  • ISBN: 978-80-222-0584-9
  • EAN: 9788022205849
  • Počet strán: 296
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

12.90 € Doporučená cena

Anotácia

Krátko po tridsiatke mala Elizabeth Gilbertová všetko, po čom obvykle túži moderná Američanka – manžela, dom na vidieku, kariéru – ale namiesto pocitov šťastia a naplnenia sa jej zmocnil panický strach a zmätok. Táto múdra a strhujúca kniha je príbehom o tom, ako zanechala všetky tieto vonkajšie znaky úspešného života, aj o tom, čím ich nahradila. Po rozvode a zdrvujúcej depresii sa rozhodla preskúmať tri stránky svojho charakteru na scéne troch kultúr: v Taliansku hľadala pôžitok, v Indii zbožnosť a na indonézskom ostrove Bali rovnováhu medzi svetskými radosťami a božskou transcendenciou.

Recenzie

Čítavá a zábavná kniha... keď Liz so svojím milencom vplávali do balijského západu slnka, Gilbertová ma už dávno mala v moci. Hrdinka jej knihy je odvážna mladá žena, ktorá nám predvádza bolesti svojej duše a svoje hľadanie viery vo svete popkultúry.
The Washington Post

Gilbertovej neviazanosť a schopnosť nebrať sa vážne sú osviežujúce. Keď sa prvý raz priamo rozprávala s Bohom, povedala mu: Vlastne iba takto som mohla predísť slovám: ‚Vždy som bola veľkým obdivovateľom tvojho diela.
The New Yorker

Gilbertovej príbeh sa číta ako denník vtipnej, zábavnej priateľky, ktorá opisuje svoje stretnutia s liečiteľmi, bývalými feťákmi a (predovšetkým!) láskavými a peknými mužmi.
Glamour

Pôvabný, inteligentný a mimoriadne zábavný príbeh... Rozprávanie o čase strávenom v Indii je pekné, úprimné a nezaťažené záhadami s vôňou pačuli.
Time

Gilbertová ako priateľka a spisovateľka je nevinne odvážna, veľkorysá, milujúca a pôsobivá.
The Boston Globe

Kniha Elizabeth Gilbertovej je urozprávaná a hlboká, autorka je bezočivá a schopná nebrať sa vážne... preto je jej román pôvabný a prístupný.
San Francisco Chronicle

Neobyčajný, zábavný román Jedz, modli sa, miluj – príbeh tridsaťpäťročnej, mimoriadne talentovanej Elizabeth Gilbertovej – nie je určený len pre ženy, vážení páni
GQ

Fascinujúca a zmysluplná cesta, o ktorej autorka porozprávala s vervou, humorom a prenikavým ponorom. Veľa autorov si už pred ňou vyskúšalo sily v tomto druhu literatúry, ale máloktorý z nich to urobil lepšie... Gilbertová priťahuje ľudí ako magnet, je to zarytá cestovateľka, skvelá rozprávačka, ktorá svojím uštipačným humorom neraz mieri na svoju osobu.
Seattle Post-Intelligencer

To si musíte prečítať... Gilbertová zhromaždila niekoľko postrehov o svojich nesprávnych životných krokoch a škodlivých vedľajších účinkoch súčasných mravov, o dôsledkoch amerického životného štýlu... Predstavte si, že by sa Carrie Bradshawová odpútala od svojej rubriky, milovaného New York City a tria priateliek, pustila sa na cestu krížom cez zemeguľu a sledovala pritom niekoľko tém, od „nesporne najúžasnejších“ (sicílskych) cestovín, aké kedy jedla, cez kupovanie sexi spodnej bielizne po určitý inštinkt nášho druhu, vďaka ktorému ešte stále obývame túto planétu.
Elle

Novinárka Liz Gilbertová napísala strhujúci cestopis o roku, ktorý strávila v Taliansku, Indii a Indonézii.. Jej skúsenosti môžeme importovať do vlastného života.
Marie Claire

V tejto knihe nie je ani jedno ufňukané, pobožnostkárske alebo nudné miesto, lebo Gilbertová je správne bezočivá, veselá, plná chuti do života, odvážna, inteligentná. Jej duchaplná próza sa jej ani na chvíľu nevymkne z rúk. Gilbertová je úchvatná rozprávačka so zmyslom pre živú metaforu. Mohli by sme ju pokladať za slobodomyseľnú, slobodnú mladšiu sestru Anne Lamottovej. Cvičí jogu a jej čitatelia sa budú smiať a plakať nad jej odvážnymi a neobvyklými zážitkami a portrétmi nezvyčajných ľudí, s ktorými sa stretáva... Gilbertovej senzuálna a smelá odysea je nielen poučná, ale aj príjemná.
Booklist

Gilbertová je neodolateľná rozprávačka – zábavná, schopná sebairónie, mimoriadne inteligentná... Je to skutočná hľadačka, duchovná pracovníčka. Človek musí zatlieskať každému jej úspechu na ceste k sebapoznaniu.
Salon.com

Dôverné rozprávanie o duchovnej ceste, ale aj živý cestopis s bohatými, sympatickými postavami a smiechom na plné ústa... Tento hlboko osobný príbeh je zábavný a inšpirujúci. Budete sa smiať, plakať a milovať s otvorenejším srdcom.
Rocky Mountain News

Dynamický príbeh, ale aj cestovné dobrodružstvo, ktorého súčasťou sú nádherné metafory, výborné miniportréty, zážitok Boha, vážne hľadanie ducha, veľa chutných uhľohydrátov, roztomilí chlapci, dokonca aj niečo také, čo by ste si zobrali k starej mame... Gilbertová je duchaplná, zábavná a sympatická pútnička, hrdinka jednej zaujímavej cesty.
The Oregonian (Portland)

Obyčajná závisť mi bráni opísať, čo musia cítiť mnohí čitatelia, keď hltajú knihu Elizabeth Gilbertovej Jedz, modli sa, miluj.
St. Louis Post-Dispatch

Gilbertová si udržiava svoj zhovorčivý, konšpiračný tón a zapája čitateľov do kultúrneho a emocionálneho gobelínu jedného roka – s nákazlivou živosťou vyjadruje svoje nadšenie, s dojímavou úprimnosťou si vybavuje pocity skľúčenosti – keď vytvára detailný exotický obraz, ktorého súčasťou sú výkladové pasáže z dejín, anekdoty a dojmy.
Publishers Weekly

Elizabeth Gilbertová nás berie so sebou na púť – s humorom, myšlienkovým ponorom a pôvabom, ktoré prináša len úprimné sebavyjadrenie a dobrá literatúra.
Jack Kornfield

Z tejto knihy, ktorá je ako zábavné (a hlboké) cirkusové auto, sa sypú desiatky fascinujúcich postáv, zaujímavých ľudí, až závidíte autorke, že ich našla, ocenila, obľúbila si ich a – nemôžem si odpustiť túto poznámku – že s ňou obedovali či večerali nejaké neodolateľné jedlo. Nikdy predtým som nečítal o podobnom dobrodružstve. Spisovateľka si zbalila celý svoj život a zobrala si ho na cesty.
Alan Richman

V knihe Elizabeth Gilbertovej nájdete všetko, čo by ste hľadali v turistickom sprievodcovi po zázračných miestach, na ktoré cestovala, či už do hĺbky alebo do šírky: je múdra, bodrá, ľudská, éterická, veselá, dojímavá. Venuje pozornosť veciam, na ktorých naozaj záleží.
Anne Lamottová

Ukážka z knihy

Veľmi by som chcela, aby ma Giovanni pobozkal.


Lenže to by nebol najlepší nápad, a to hneď z niekoľkých príčin. Po prvé, Giovanni je o desať rokov mladší ako ja a navyše – ako väčšina talianskych mužov v jeho veku – ešte stále žije so svojou matkou. Už z týchto dôvodov by sa nemohol stať mojím partnerom na romantiku, lebo som dobre zarábajúca, asi tridsaťpäťročná Američanka, ktorá práve unikla z nevydareného manželstva a prežila zdrvujúci, nekonečný rozvod, za ktorým nasledoval vášnivý ľúbostný pomer, ktorý sa skončil chorobným žiaľom. Tieto prehry zo mňa urobili slabú, krehkú, asi sedemtisícročnú starenu. Už zo zásady by som nezavesila svoje úbohé, zruinované „ja“ na nežného, čistého Giovanniho. Nehovoriac o tom, že som dospela do veku, keď žena začína pochybovať, či najmúdrejším spôsobom, ako prekonať stratu pekného, hnedookého mladého muža, je rýchlo pozvať do postele ďalšieho. Preto som už niekoľko mesiacov sama. A preto som sa rozhodla prežiť jeden celý rok v celibáte.
     
Premýšľajúci pozorovateľ by sa mohol spýtať: „Prečo si potom prišla do Talianska?“
     
A ja by som odpovedala (najmä keby mi oproti sedel pekný Giovanni): „Výborná otázka.“
     
Giovanni je môj tandemový jazykový partner. Znie to ako narážka, ale, bohužiaľ, iba znie. Chcem vám len povedať, že sme v Ríme, stretávame sa po večeroch, niekoľkokrát týždenne, a snažíme sa rozprávať jazykom svojho partnera. Najprv sa rozprávame po taliansky a Giovanni hrá trpezlivého; potom po anglicky a trpezlivú hrám ja. Giovanniho som objavila pár týždňov po tom, ako som prišla do Ríma, vďaka tej veľkej internetovej kaviarni na Piazza Barbarini, oproti fontáne so sochou sexi morského muža, čo fúka do veľkej mušle. Na tabuľu s bulletinmi pripevnil (teda Giovanni, nie ten morský muž) leták s textom, že nositeľ talianskeho jazyka hľadá nositeľa anglického jazyka na hodiny konverzácie. Vedľa jeho výzvy visel iný leták s tou istou žiadosťou, úplne totožný a vytlačený tým istým typom písma. Líšili sa len menom a mailovou adresou. Na jednom letáku bola mailová adresa istého Giovanniho. Na druhom bolo meno Dario, ale domáci telefón bol ten istý.
     
Použila som svoju intuíciu, zamejlovala som obidvom súčasne a opýtala som sa po taliansky: „Vy ste bratia?“
     
Giovanni mi odpísal dosť provokatívne: „Keby len bratia. Dvojčatá!“
     
Tým lepšie. Vysoké, tmavé, pekné identické dvojčatá, dvadsaťpäťročné, mužského rodu. Obidvaja mali velikánske hnedé, priezračné talianske oči, z ktorých som v momente paf. Keď som sa stretla s chlapcami osobne, začala som premýšľať, či by som nemala nejako upraviť svoje pravidlo o sexuálnej zdržanlivosti na zvyšok tohto roka. Možno by som mohla ostať sexuálne zdržanlivá s výnimkou dvoch pekných dvadsaťpäťročných talianskych dvojčiat mužského rodu. To mi trošku pripomenulo moju priateľku, ktorá bola vegetariánkou s výnimkou slaniny. Už som tvorila list do Penthousu:
     
Za mihotavých tieňov, ktoré vrhali sviece Roman café, sa nedalo rozoznať, čie ruky ma
lás –
     
Ale nie.
     
Nie a nie.
     
Odsekla som svoju fantazijnú predstavu uprostred slova. Toto nebola správna chvíľa na ľúbostné dobrodružstvo, ktorým by som si iba ďalej komplikovala svoj už aj tak zamotaný život. Teraz sa musím liečiť a nájsť pokoj. A to mi umožní iba samota.
     
Tak či tak, v polovici novembra sa zo mňa a z nesmelého, svedomitého Giovanniho stali dobrí kamaráti. Čo sa týka Daria – uvoľnenejšieho, aktívnejšieho z bratov – predstavila som ho svojej roztomilej švédskej priateľke Sofii a to, ako oni dvaja trávili svoje večery v Ríme, to je už celkom iný tandem. My s Giovannim sa naozaj iba rozprávame. Lepšie povedané, jeme a rozprávame sa. Už niekoľko pekných týždňov jeme pizzu a jemne si opravujeme gramatické chyby. Ani dnešný večer nie je výnimkou. Pekný večer v znamení nových idiómov a čerstvej mozzarelly.
     
Je práve polnoc, na mesto sadá hmla a Giovanni ma odprevádza do môjho bytu. Kráčame bočnými rímskymi uličkami, ktoré sa organicky kľukatia okolo starých budov, ako sa močaristé riečky hadia v tienistých cyprusových hájoch. Zastaneme pri dverách môjho bytu. Hľadíme si do očí. Srdečne ma objíme. Po niekoľkých týždňoch podávania ruky je to pokrok. Keby som tu ostala o tri roky dlhšie, možno by sa konečne rozkýval a pobozkal ma. Ale možno ma pobozká hneď teraz, dnes večer, tu pri mojich dverách... ešte je šanca... Len preto, že tu stojíme pritisnutí telom na telo, zaliati mesačným svetlom... Bola by to síce strašná chyba... ale je tu taká nádherná možnosť, že to urobí hneď teraz... že sa zohne... a... a...
     
Nič také.
     
Vyslobodí sa z objatia.
     
„Dobrú noc, drahá Liz,“ povie.
     
Buona notte, caro mio,“ odpoviem.
     
Vyjdem po schodoch štvorposchodového domu, celkom sama. Vojdem do svojej maličkej garsónky, celkom sama. Zatvorím za sebou dvere. Čaká ma ďalší osamelý večer v Ríme. Ďalšia osamelá noc, keď pri mne nebude nikto a nič, okrem kopy talianskych konverzačných príručiek a slovníkov.
     
Som sama, celkom sama, sama ako prst.
     
Uvedomím si túto skutočnosť, z rúk mi vypadne taška, padnem na kolená a pritlačím sa čelom k dlážke. V tejto polohe sa poďakujem vesmíru vrúcnou modlitbou.
    
Najprv po anglicky.
    
Potom po taliansky.

    

A nakoniec – aby to bolo celkom jasné – v sanskrite.

 
 

 A keď som už na dlážke a modlím sa, dovoľte mi zotrvať v tejto polohe a vrátiť sa k jednej chvíli pred tromi rokmi, keď sa to všetko začalo – ku chvíli, ktorá ma našla v rovnakej polohe: na kolenách, na dlážke, modliacu sa.


K polohe na zemi však vtedy viedli celkom iné okolnosti. Nebola som v Ríme, ale v hornej kúpeľni veľkého domu na predmestí New Yorku, ktorý sme si nedávno kúpili s mojím manželom. Bol chladný november, asi tri hodiny nadránom. Manžel spal v posteli. Ja som bola v kúpeľni a tak ako už niekoľko nocí za sebou – plakala som. Plakala som a vzlykala tak veľmi, že na dlaždiciach predo mnou sa utváralo jedno velikánske jazero zo sĺz a sopľov, skutočné Dolné jazero mojej hanby a strachu, zmätku a bolesti.
     
Už nechcem byť vydatá.
     
Veľmi som sa bránila tejto pravde, ale bola priveľmi naliehavá.
     
Už nechcem byť vydatá. Nechcem bývať v tomto veľkom dome. Nechcem mať
 dieťa.
     
Lenže odo mňa sa čakalo, aby som chcela mať dieťa. Mala som tridsaťjeden rokov. S manželom sme boli spolu osem rokov, z toho šesť rokov sme žili v manželstve založenom na očakávaní, že ak prekročím tridsať rokov, budem sa chcieť konečne usadiť a rodiť deti. Obidvaja sme predpokladali, že dovtedy ma cestovanie unaví a budem celá šťastná, že môžem zakotviť vo veľkej, rušnej domácnosti plnej detí a prešívaných prikrývok domácej výroby, so záhradou za domom a príjemne bublajúcim mäsom so šťavou na sporáku. (Skutočnosť, že toto bol presný obraz mojej matky, svedčí o tom, aké ťažké bolo pre mňa v tom čase odlíšiť sa od mocnej ženy, čo ma vychovala.) Lenže s hrôzou som zistila, že nič z tohto nechcem. Ako sa míňali roky začínajúce dvadsiatkou a hranica TRIDSAŤ visela nado mnou ako rozsudok smrti, prišla som na to, že nechcem oťarchavieť. Čakala som, že budem chcieť mať dieťa, ale nedočkala som sa. A ja viem, aké to je, keď niečo chcete, môžete mi veriť. Spoznám túžbu na kilometer. Lenže ona neprichádzala. Okrem toho neviem zabudnúť na to, čo mi povedala sestra, keď raz dojčila svoje prvorodené dieťa: „Dieťa je ako tetovanie na tvári. Skôr ako si ho dáš urobiť, mala by si si byť istá, že ho naozaj chceš.“
     
Ako by som sa teraz mohla vrátiť? Všetko bolo tak, ako má byť. Malo sa to stať toho roku. Vlastne sme sa už pár mesiacov pokúšali o dieťa, ale neúspešne. Ak, pravda, nepočítam ranné nevoľnosti, keď som niekoľko dní za sebou vyvrátila raňajky, čo bol od môjho tela sarkazmus najhrubšieho zrna. A každý mesiac, keď som dostala menštruáciu, v kúpeľni som si tajne šepkala: Ďakujem ti, ďakujem, že si mi nechal ešte jeden mesiac života...
     
Pokúšala som sa presvedčiť samu seba, že je to normálne. Povedala som si, že všetky ženy sa takto cítia, keď sa pokúšajú otehotnieť. (Tento stav som označila slovom „rozpoltená“, aby som sa vyhla presnejšiemu pomenovaniu „totálne pohltená hrôzou.“) Pokúšala som sa presvedčiť samu seba, že také pocity ako ja má každá žena, aj keď všetky dôkazy svedčili o opaku. Minulý týždeň som sa náhodou stretla s jednou svojou známou, práve zistila, že je prvýkrát v živote ťarchavá, a to po dvoch rokoch liečenia, za ktoré zaplatila celý majetok. Bola vo vytržení. Povedala mi, že chcela byť matkou celý život. Celé roky tajne nakupovala detské oblečenie a ukrývala ho pod posteľou, aby ho manžel nenašiel. Videla som radosť na jej tvári a spoznala som ju. Bola to presne tá radosť, ktorá vyžarovala z mojej tváre vlani na jar, keď som sa dozvedela, že časopis, pre ktorý pracujem, ma vyšle na Nový Zéland, kde mám napísať článok o hľadaní obrovského kalamára. Pomyslela som si: „Nemôžem mať dieťa, kým nebudem pri myšlienke naň v takej extáze, ako keď som mala ísť na Nový Zéland hľadať obrovského kalamára.“
     
Už nechcem byť vydatá.
     
Cez deň som tú myšlienku zaháňala, ale v noci ma celkom pohlcovala. Veď je to hrozné. Je na svete ešte jedna takáto trestuhodná hlupaňa, ktorá vydrží v manželstve toľko rokov a potom zdupká? Iba pred rokom sme si kúpili tento dom. Vari som nechcela mať takýto pekný dom? Veď som ho zbožňovala. Prečo som potom každú noc strašila na jeho chodbách a zavýjala ako Medea? Nebola som hrdá na všetko, čo sme si nahonobili – honosný dom v údolí rieky Hudson, byt na Manhattane, osem telefónnych liniek, priatelia, pikniky a večierky, víkendy strávené túlaním sa po uličkách škatuľovitých obchodných centier podľa vlastného výberu, nakupovanie ďalších spotrebičov na úver? V každučkej chvíli som sa aktívne podieľala na vytváraní tohto života – tak prečo mi to odrazu bolo cudzie? Prečo som sa cítila taká zavalená povinnosťami, unavená z toho, že som hlavný živiteľ a domáca pani, spoločenská koordinátorka, a tá, ktorá chodí von so psom, manželka a čoskoro aj matka a – vo chvíľach, ktoré si ukradnem – aj spisovateľka...?
     
Už nechcem byť vydatá.
     
Môj manžel spal vo vedľajšej izbe, v našej posteli. Ľúbila som ho a nenávidela rovnakou mierou. Nemohla som ho zobudiť, aby so mnou prežíval moje nešťastie – aký by to malo zmysel? Celé mesiace ma pozoruje, ako sa rozpadávam, správam sa ani šialená (na tom slove sme sa zhodli) a len ho vyčerpávam. Obidvaja sme vedeli, že sa so mnou niečo deje, a on už pomaly strácal trpezlivosť. Bojovali sme, kričali a boli sme unavení tak, ako bývajú unavení manželia, ktorým sa rúca manželstvo. Mali sme oči utečencov.
     
Príčiny, pre ktoré som už nechcela byť manželkou tohto muža, sú príliš osobné a príliš smutné, aby som vás nimi zaťažovala. Väčšinou to súviselo so mnou, ale dosť veľký podiel na našich problémoch mal aj môj manžel. Je to len prirodzené. V manželstve sú vždy dvaja – dva hlasy, dva názory, dve nezlučiteľné série rozhodnutí, želaní a obmedzení. Ale myslím si, že by nebolo vhodné, keby som tieto otázky rozoberala vo svojej knihe. Ani od nikoho nechcem, aby uveril, že podávam objektívnu verziu nášho príbehu, preto v tejto knihe nehľadajte kroniku zlyhania nášho manželstva. Nebudem tu rozoberať dôvody, prečo som ešte stále chcela byť jeho ženou, ani to, aký je úžasný, alebo prečo som ho mala rada a prečo som sa zaňho vydala, a nevedela si bez neho predstaviť svoj život. Ani jednu z týchto otázok neotvorím. Musí vám stačiť, ak poviem, že v tú noc bol ešte stále mojím majákom šťastia a prekliatím v rovnakej miere. Nevedela som odísť, ale nemohla som zostať. Oboje bolo pre mňa rovnako nepredstaviteľné. Nechcela som zničiť nič ani nikoho. Chcela som len vykĺznuť zadnými dverami, bez kriku a bez následkov, a potom utekať a nezastať, až kým nedobehnem do Grónska.
     
Viem, táto časť môjho príbehu nie je najveselšia. Ale niečo sa muselo udiať vtedy v kúpeľni na dlážke, niečo, čo navždy zmenilo spôsob, akým sa môj život odvíjal ďalej – celkom ako tie bláznivé astronomické udalosti, keď sa nejaká planéta vo vesmíre z ničoho nič prevráti a jej žeravé jadro sa premiestni, takže sa premiestnia jej póly a radikálne zmení tvar – z gule sa stane obdĺžnik. Tak nejako.
     
Čo sa teda stalo v kúpeľni? Začala som sa modliť.

    

Rozumiete mi – normálne sa modliť k Bohu.