© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Francúzska suita

Francúzska suita

Autorka opisuje autentické zážitky, mnohí z utečencov ani nevedeli, prečo utekajú, lebo celé Francúzsko horelo a nebezpečenstvo číhalo všade. Nenadržiava ani Nemcom, ani Francúzom, opisuje len to, čo skutočne zažila.

Tragický osud Irène Némirovskej a nezvyčajný údel jej posledného nedokončeného románu Francúzska suita právom budí pozornosť. No treba povedať, že ani keby nebolo týchto okolností, román samotný je výnimočným dielom, ktoré prebudí v človeku širokú paletu citov a pocitov. Najprv ho šokujú reakcie ľudí rozličných spoločenských vrstiev – iste, vypäté situácie prinášajú nečakané, no možno prirodzené odozvy, dojmú ho osudy jednotlivcov i celej spoločnosti, užasne nad farebnou freskou krajiny, ľudí, zvierat, nálad, obrazov, vôní a zvukov, ktorú spisovateľka naniesla istou rukou, nikoho pritom nešetrila a nikomu nenadŕžala.

  • ISBN: 978-80-222-0621-1
  • EAN: 9788022206211
  • Počet strán: 340
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

16.90 € Doporučená cena

Anotácia

Autorka koncipovala román ako hudobný opus o  piatich častiach, stihla však napísať iba prvé dve. Búrka opisuje bezhlavý útek Parížanov z mesta, všeobecnú paniku, vzájomnú nevraživosť, ohromenie, sklamanie, strach z  prichádzajúcich Nemcov, ústup zvyškov francúzskej armády. Irène Némirovsky majstrovsky vyjadrila všeobecný chaos a  zmätok, ktorý všade zavládol. Druhá časť Dolce líči príchod nemeckej jednotky do malého francúzskeho mestečka, počiatočnú nedôveru, postupné zbližovanie miestnych s okupantmi, príbeh má aj svojho Rómea a Júliu a ich láska je rovnako nemožná a zakázaná ako láska shakespearovských hrdinov.

 

V  závere knihy sú ako bonus pripojené osobné poznámky Irène Némirovskej a  korešpondencia – listy autorky, jej manžela, vydavateľa a  rôznych rodinných priateľov. Dokumenty vypovedajú o  enormnom, no márnom úsilí všetkých zainteresovaných zachrániť autorku a  jej rodinu. Knihu uzatvára doslov mladej slovenskej vydavateľky Ane Ostrihoňovej, ktorý podrobnejšie hovorí o  osude nadanej spisovateľky a  jej výnimočného diela.

Ukážka z knihy

RODINA PÉRICANDOVCOV SI V TICHOSTI ZARAZENE VYPOČULA večerné rozhlasové noviny, ale nikto ich nekomentoval. Péricandovci boli konzervatívni: ich zvyky, spôsob myslenia, buržoázna a katolíckavýchova, cirkevné putá (najstarší zo synov, Philippe Péricand, bol kňazom), to všetko ich viedlo k nedôvere voči vláde francúzskej republiky. Na druhej strane, zamestnanie pána Péricanda, kurátora jedného zo štátnych múzeí, ich spájalo so štátnou správou, ktorá si svojich služobníkov vážila a nezabúdala pritom ani na finančné odmeny.

Mačka držala v špicatých zuboch kus ryby plnej kostí, tvárila sa vlastnícky a zároveň opatrne, zhltnúť sa ho bála a vypľuť jej ho bolo ľúto.  Charlotte Péricandová nakoniec usúdila, že takéto nezvyčajné a vážne udalosti môže zodpovedne posúdiť jedine mužský rozum. Avšak ani manžel, ani najstarší syn neboli doma: manžel večeral s priateľmi a syn bol mimo Paríža. Pani Péricandová, ktorá riadila každodenný rodinný život železnou rukou (či už išlo o domácnosť, výchovu detí alebo manželovu kariéru), nemala vo zvyku žiadať o radu. Tu však išlo o čosi iné. Potrebovala, aby jej povolaný hlas povedal, čomu sa patrí veriť. Len čo ju usmernil, okamžite sa pobrala označeným smerom a nijaká prekážka ju nezastavila. Aj keď jej niekto preukázateľne dokázal, že sa mýli, chladne a povýšene sa usmiala a odpovedala: „Povedal mi to otec. Môj manžel je dobre informovaný.“ A zároveň rukou v rukavičke preťala vzduch odmietavým gestom.

Manželovo postavenie jej lichotilo (osobne by bola uprednostnila uzavretejší život, ale podľa príkladu nášho milosrdného Spasiteľa každý z nás tu na zemi musí niesť svoj kríž!). Práve zaskočila domov medzi dvomi návštevami, aby dozrela na úlohy detí, na kŕmenie dojčaťa, na služobníctvo, ale nemala čas odložiť si kabát a klobúk. Mladí Péricandovci si matku pamätali vždy pripravenú odísť z domu, s klobúkom na hlave a v bielych rukavičkách (bola dosť lakomá a slabá vôňa odstraňovača škvŕn, ktorá sa šírila z jej opravených rukavičiek, dokazovala jej šetrnosť).

Dnes večer sa tiež práve vrátila domov, stála v salóne pred rádiom. Bola oblečená v čiernom, na hlave mala malý moderný klobúčik, roztomilé bibi ozdobené tromi kvetmi a hodvábnym strapcom, ktorý prevísal nad čelom. Tvár pod klobúkom bola bledá a prestrašená, s neodškriepiteľnými stopami veku a únavy. Mala štyridsaťsedem rokov a päť detí. Tejto žene bolo očividne súdené, aby bola ryšavá. Jej nesmierne jemná pleť rokmi zvráskavela. Výrazný nos pokrývali pehy. Prenikavý pohľad zelených očí pripomínal mačku. V poslednej chvíli bezpochyby prozreteľnosť zaváhala alebo usúdila, že nápadná hriva by nepristala ani bezúhonnej cnosti, ani životnému štýlu pani Péricandovej, a obdarila ju hnedými vlasmi bez lesku, ktoré jej od narodenia posledného dieťaťa vypadávali v chumáčoch. Pán Péricand bol strohý muž: náboženské škrupule mu zakazovali veľa pôžitkov a úsilie o dobrú povesť mu nedovolilo priblížiť sa k vykričaným miestam. Najmenší z rodiny mal iba dva roky a medzi kňazom Philippom a najmladším sa stupňovito radili tri živé deti, ku ktorým bolo treba prirátať ďalšie tri, ktoré takmer donosila do pôrodu, ale neprežili a trikrát priviedli matku na pokraj hrobu. Pani Péricandová ich cudne nazývala „tri nehody“.

Salón, v ktorom sa práve ozývalo rádio, bol rozľahlý a súmerný, so štyrmi oknami s výhľadom na bulvár Delessert. Zariadenie bolo staromódne: veľké kreslá a pohovky obtiahnuté zlatožltým čalúnením. Pri balkóne bol pristavený invalidný vozík neduživého starého pána Péricanda, ktorý sa občas kvôli vysokému veku správal detinsky. Zdravý úsudok sa mu vracal jedine vtedy, keď išlo o jeho bohatstvo, a to bolo značné (bol z rodiny Péricand-Maltête, majetok zdedil po rodine Maltête z Lyonu). Vojna a ustavičné zmeny sa ho už netýkali. Načúval s nezáujmom a pravidelne pritakával peknou striebornou bradou. Všetky deti stáli v polkruhu za matkou, vrátane najmladšieho v slúžkinom náručí. Slúžka, ktorá mala na fronte troch synov, práve priniesla malého, aby zaželal rodine dobrú noc, a využila možnosť prístupu do salónu, aby si pozorne a znepokojene vypočula hlásateľa.

Pani Péricandová tušila za pootvorenými dverami prítomnosť ostatného služobníctva: splašená a nepokojná chyžná Madeleine stála až na prahu dverí a pani Péricandová videla v tomto priestupku voči obyčajom zlé znamenie pre budúcnosť. Takto sa pri stroskotaní lode stretnú na palube všetky vrstvy spoločnosti. Ľud nemá dostatočne odolné nervy. „Ako sa len rýchlo prestanú ovládať,“ pomyslela si pohŕdavo. Pani Péricandová patrila k tej časti buržoázie, ktorá drobnému ľudu dôveruje. „Ak viete voči nim zaujať správny postoj, nie sú zlí,“ hovorievala zhovievavo a takmer ľútostivo, akoby hovorila o zvierati v klietke. Lichotilo jej, že u nej služobníctvo zostávalo dlhý čas. Keď boli chorí, nástojila, že ich bude osobne opatrovať. Keď mala Madeleine angínu, pani Péricandová jej vlastnoručne pripravovala kloktadlo. Cez deň nemala čas, tak ho robila večer po návrate z divadla. Madeleine, ktorú tým prudko vytrhla zo spánku, jej prejavila vďaku, až keď vyzdravela, aj to len veľmi chladne a odmerane, pomyslela si pani Péricandová. Ale takýto už je drobný  ľud, večne nespokojný, a čím viac námahy naň vynakladáme, tým je nevďačnejší a menej lojálny. Pani Péricandová však neočakávala inú, len nebeskú odmenu.

Obrátila sa smerom k tmavému vestibulu a dobrotivo povedala:

„Môžete si vypočuť správy, ak chcete.“

„Ďakujeme, milostivá,“ zašepkali úctivé hlasy a služobníctvo sa na špičkách prešmyklo do salónu. Madeleine, Marie, komorník Auguste a kuchárka Marie, tá prišla posledná, lebo sa hanbila za ruky páchnuce rybinou.

Rozhlasové správy sa skončili. Teraz počúvali komentáre o situácii, ktorá bola „pravdaže vážna, ale nie znepokojujúca“, ako ich uisťoval hlásateľ. Hovoril zamatovým, pokojným, rozvážnym hlasom a zvučný tón, ktorým zdôrazňoval slová „Francúzsko, Vlasť a Armáda“, vzbudzoval v srdciach poslucháčov optimizmus. Informácie čítal svojským spôsobom. Keď pripomínal, že „nepriateľ pokračuje v neodbytných útokoch na naše pozície, ale naráža na rozhodný odpor našich vojsk“, prvú časť vety čítal ľahkým, ironickým a pohŕdavým tónom, ako by chcel povedať: „Aspoň nás chcú o tom presvedčiť.“ V druhej časti  vety prízvukoval každú slabiku, zdôrazňoval prívlastok „rozhodný“ a slová „našich vojsk“ s takou istotou, že ľudia sa nevedeli ubrániť myšlienke: „Určite sa len bezdôvodne strachujeme!“

Pani Péricandová zbadala pohľady plné otázok a nádejí, upreté na ňu, a rozhodne vyhlásila:

„Vôbec sa mi to nezdá hrozné!“

Niežeby tomu verila, ale bolo jej povinnosťou pozdvihnúť morálku vo svojom okolí.

Marie a Madeleine si povzdychli.

„Milostivá tomu verí?“

Zdalo sa, že beznádej a úžas sa zmocnili jedine Huberta, v poradí druhého syna Péricandovcov, osemnásťročného bucľatého ružového chlapca. Nervózne si sušil krk vreckovkou, zhúžvanou do gule, a prenikavým a chvíľami zachrípnutým hlasom vykríkol:

„To nie je možné! To nie je možné, že sme takto dopadli! No veď na čo čakajú, mama, prečo nepovolajú všetkých mužov do zbrane? Všetkých mužov od šestnásť do šesťdesiat rokov, a hneď! To by mali urobiť, nemyslíte, mama?“

Odbehol do študovne, vrátil sa s veľkou zemepisnou mapou, rozprestrel ju na stole a horúčkovito meral vzdialenosti.

„Sme stratení, hovorím vám, že sme stratení, iba ak…“ Do hlasu sa mu vracala nádej.

„Viem, čo urobíme,“ vyhlásil napokon so širokým veselým úsmevom, ktorý mu odhalil biele zuby. „Veľmi dobre chápem – necháme ich postupovať, postupovať, a potom si na nich počkáme tu a tu, pozrite, mama, vidíte, alebo možno…“

„Áno, áno,“ prisvedčila matka. „Choď si umyť ruky a učeš sa, vlasy ti padajú do očí. Pozri sa na seba, ako vyzeráš.“

Chlapec soptiac hnevom poskladal zemepisnú mapu. Len Philippe ho bral vážne, len Philippe s ním jednal ako so seberovným. Nenávidím rodinu, zahromžil v duchu a keď vychádzal zo salónu, kopancom pomstychtivo rozmetal kopu hračiek najmladšieho brata Bernarda, ktorý sa pustil do revu. Aspoň sa naučí, aký je život, pomyslel si Hubert. Pestúnka sa ponáhľala odviesť Bernarda a Jacqueline zo salónu. Malý Emmanuel jej už spal na pleci. Držala za ruku Bernarda, kráčala dlhými krokmi a v duchu oplakávala troch synov, ktorých už videla mŕtvych. „Bieda a nešťastie, bieda a nešťastie!“ opakovala si polohlasne a potriasala prešedivenou hlavou. Otvorila kohútiky na vani, dala ohriať detské župany, pritom stále opakovala tie isté slová, pri ktorých myslela nielen na politickú situáciu, ale najviac a hlavne na svoj vlastný život: ťažká sedliacka práca v mladosti, vdovstvo, zlé povahy neviest a od šestnástich rokov život u cudzích.

Komorník Auguste sa potichu vrátil do kuchyne. Z jeho škrobenej hlúpej tváre sa dalo vyčítať veľké pohŕdanie, ktoré platilo mnohým veciam. Pani Péricandová sa vrátila do svojich izieb. Táto neuveriteľne činná žena využívala štvrťhodinu voľna medzi kúpaním detí a večerou, aby preskúšala Jacqueline a Bernarda z učiva. Svieže hlasy recitovali: „Zem je guľa, ktorá nie je na ničom pripevnená.“ V salóne zostal len starý Péricand a kocúr Albert. Bol úžasný deň. Večerné svetlo nejasne osvetľovalo husté gaštany. Zdalo sa, že Alberta, malého čierneho kocúra bez rodokmeňa, ktorý patril deťom, chytil radostný ošiaľ: váľal sa po chrbte na koberci. Vyskočil na krb, na okraji konzoly obhrýzal pivonku vo veľkej tmavomodrej bronzovej váze, zdobenej jemnou rytinou vlčej tlamy, potom sa skokom usadil na starcovom kresle a zamiaukal mu do ucha. Starý Péricand načiahol k nemu mŕtvolne ľadovú ruku, fialovú a trasľavú. Kocúr sa zľakol a ušiel. Išla sa podávať večera. Zjavil sa Auguste a odtlačil vozík s nevládnym starcom do jedálne. Práve si sadali k stolu, keď odrazu pani domu znehybnela, stále držiac v ruke lyžičku, ktorou dávala Jacqueline posilňujúci sirup.

„Deti, prišiel otec,“ povedala, keď začula kľúč v zámke.

A skutočne, bol to pán Péricand, malý bucľatý muž pokojnej povahy, trochu neobratný. Zvyčajne ružovú, oddýchnutú, dobre živenú tvár mal bledú a ani nie tak prestrašenú či znepokojenú, ako nesmierne prekvapenú. Podobný výraz mali tváre ľudí, ktorí náhle zahynuli pri nehode, za niekoľko sekúnd, bez toho, že by trpeli alebo sa báli. Čítali knihu, pozerali sa von oknom, mysleli na svoje problémy, išli do jedálenského vagóna a zrazu sa ocitli v pekle. Pani Péricandová sa mierne nadvihla na stoličke.

„Adrien?“ skríkla vyľakaným tónom.

„Nič, nič,“ zašepkal náhlivo, ukazujúc pohľadom na deti, na otca a na služobníctvo.

Pani Péricandová pochopila. Pokynula, aby sa pokračovalo v podávaní večere. Nútila sa prehltnúť potravu, ktorú mala pred sebou, ale každé sústo sa jej zdalo tvrdé a mdlé ako kameň a priečilo sa jej v hrdle. Napriek tomu opakovala slová, ktoré už tridsať rokov tvorili každovečerný obrad. Hovorila deťom:

„Nepi predtým, ako začneš jesť polievku. Malý môj, tvoj nôž…“

Nakrájala nadrobno rybie filé pána Péricanda. Varili mu jemné a zložité jedlá a pani Péricandová mu ich osobne podávala, nalievala vodu do pohára, natierala maslom krajec chleba, zaväzovala mu obrúsok okolo krku, lebo mal vo zvyku slintať, keď zbadal niečo, čo mal rád. „Myslím,“ hovorievala svojim priateľom, „že chudáci nevládni starci trpia, keď sa ich dotýka služobníctvo.“

„Musíme ukazovať starému otcovi, ako veľmi ho ľúbime,“ nakazovala deťom, dívajúc sa na starca s desivou nehou.

Pán Péricand založil v zrelom veku niekoľko dobročinných spolkov. Jeden z nich mu obzvlášť prirástol k srdcu: Malí kajúcnici zo šestnásteho mestského obvodu. Cieľom tejto obdivuhodnej ustanovizne bolo morálne pozdvihnúť maloletých delikventov, ktorí sa dopustili mravných priestupkov. Vždy sa predpokladalo, že starý pán Péricand odkáže tejto organizácii v závete istú sumu, ale nikdy neupresnil jej obnos, čo spôsobovalo v rodine isté napätie. Ak mu jedlo nebolo po vôli alebo ak deti robili veľa hluku, zrazu sa vzchopil z malátnosti a vyriekol slabým, ale zreteľným hlasom:

„Odkážem spolku päť miliónov.“

Vtedy nastalo trápne ticho.