© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Derviš a smrť

Derviš a smrť

Srbskí kritici považujú román Derviš a smrť za jeden z najlepších románov druhej polovice 20. storočia, mnohí ho porovnávajú s románmi nositeľa Nobelovej ceny Iva Andrića. Čoskoro po vyjdení si ho všimli aj v zahraničí a bol preložený do osemnástich jazykov.

Dej tohto originálneho románu nás zavedie do exotickej Bosny, ktorá bola v 17. storočí tureckou provinciou a súčasne križovatkou Európy a Orientu. Hlavný hrdina, derviš – moslimský mních, ktorému za tajomných okolností uväznia a neskôr popravia brata, pátra po príčine uväznenia a usiluje sa brata vyslobodiť. Dostane sa však do konfliktu s mocnejšími a napokon uväznia i jeho. Väzenie ho psychicky zlomí a po prepustení si miesto rovnej cesty vyberie cestu intríg, na ktorej sám stroskotá.

  • ISBN: 978-80-222-0595-5
  • EAN: 9788022205955
  • Počet strán: 332
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 135 x 215 mm

12,50 € Doporučená cena

Anotácia

     Derviš a smrť je román o človeku, o procese ľudského dozrievania, formovania sa, prevteľovania; s hrozivou úprimnosťou odhaľuje najtajnejšie zákutia ľudskej duše, kde „áno“ a „nie“ žijú v podivnej symbióze, ktorú si neradi priznávame, je to román o veľkosti a biede človeka, ktorý hľadá zmysel svojho života.
    Srbskí kritici považujú román Derviš a smrť za jeden z najlepších románov druhej polovice 20. Storočia, mnohí ho porovnávajú s románmi nositeľa Nobelovej ceny Iva Andrića. Čoskoro po vyjdení si ho všimli aj v zahraničí a bol preložený do osemnástich jazykov.

Recenzie

... Meša Selimović napísal román o Ahmedovi Nurudinovi, dervišovi z čias tureckého panstva; je to kniha výsostne moderná, a predsa je v nej to, čo bývalo v starodávnych knihách: bohatý dej a v ňom skrytá múdrosť.
Sead Fetagahić, Odjek, Sarajevo

Derviš a smrť je v určitom zmysle vyvrcholením tragickej vízie života v súčasnej srbskej literatúre. Život Ahmeda Nurudina nie je tragický ani tak svojím koncom, ktorý je aj napriek krutosti z biologického hľadiska pochopiteľný, ale predovšetkým charakterom cesty, ktorú musel prekonať: od čistej nevedomosti veriaceho cez pochybujúceho buriča až po nečestného intrigána, zradcu, uzurpátora moci.
Pavle Zorić

Ukážka z knihy

Bismillahir – Rahmanir – Rahim!
Volám za svedka kalamár i pero i to, čo sa perom píše;
Volám za svedka nebezpečné šero súmraku i noc i všetko,
čo oživuje;
Volám za svedka mesiac, keď vychádza, i zoru, keď svitá;
Volám za svedka súdny deň i dušu, ktorá samu seba karhá;
Volám za svedka čas, počiatok i koniec všetkého – že každý
človek je ustavične na popravisku.
(Z Koránu)

Začínam tento príbeh bez dôvodu, neprinesie úžitok ani mne, ani iným, začínam ho z potreby, ktorá je silnejšia ako úžitok a rozvaha, z túžby zachovať zápis o sebe, zachytiť trýznivý rozhovor so sebou samým v hmlistej nádeji, že sa nájde nejaké riešenie, keď raz so sebou zúčtujem, ak sa mi to podarí, ak zanechám stopu svojho atramentu na tomto papieri, ktorý ma čaká ako výzva. Neviem, čo zostane zachytené v háčikoch písmen, ale verím, že v nich zostane niečo z toho, čo voľakedy žilo vo mne; nebude sa to strácať v klbkách hmly, akoby to nebolo nikdy bývalo, alebo akoby som bol zabudol, čo bolo. Tak budem môcť vidieť seba, ako vznikám, ten zázrak, ktorý nepoznám; a zdá sa mi, že zázrak je v tom, že vždy som nebol tým, čím som teraz. Uvedomujem si, že píšem ťarbavo, ruka sa mi chveje od rozuzľovania, ktoré ma očakáva, od súdenia, ktoré začínam; a na tom súde ja som všetkým: aj sudcom, aj svedkom, aj obžalovaným. Všetko bude pravdivé, nakoľko je to možné, nakoľko sa to vôbec dá, lebo začínam pochybovať, že úprimnosť a pravda sú jedno; úprimnosť je presvedčenie, že hovoríme pravdu (a kto to môže s istotou vedieť), a právd je mnoho a nezhodujú sa navzájom.
   
Volám sa Ahmed Nurudin; to meno mi dali a ja som s hrdosťou prijal ponúknuté, a teraz, po dlhých rokoch, ktoré ku mne prirástli ako koža, rozmýšľam o ňom s údivom a niekedy aj s výsmechom, lebo svetlo viery znamená pýchu, ktorú som nikdy nepociťoval a teraz sa za ňu takmer hanbím. Aké som ja svetlo? Čím som presvietený? Vedomosťami? Vyšším vzdelaním? Čistým srdcom? Pravou cestou? Všetko je otázne a teraz som iba Ahmed, ani šejk, ani Nurudin. Všetko zo mňa padá ako košeľa, ako pancier, a zostáva to, čo bolo pred všetkým: holá koža a holý človek.
   
Mám štyridsať rokov, je to nepríjemný vek: človek je ešte mladý, plný túžob, ale už pristarý, aby ich uskutočňoval. Vtedy v každom zhasína nepokoj, a stáva sa silný svojimi zvykmi a získanou istotou v prichádzajúcej bezmocnosti. A ja až teraz robím to, čo som mal urobiť už dávno, v plnom rozkvete tela, keď boli všetky nespočetné cesty dobré a všetky omyly užitočné rovnako ako pravdy. Škoda, že nemám o desať rokov viac: staroba by ma chránila pred vzburami; alebo o desať rokov menej: všetko by mi bolo jedno. Lebo tridsať rokov je ešte mladosť; tak rozmýšľam teraz, keď som sa od nej nenávratne vzdialil; mladosť, ktorá sa ničoho nebojí, ba ani seba.
   
Vyslovil som čudné slovo: vzbura. A pero mi nevdojak zastalo nad rovným riadkom, v ktorom zostala zaznamenaná pochybnosť, veľmi ľahko vyrieknutá. Prvý raz som tak nazval svoju trýzeň – nikdy predtým som o nej nerozmýšľal, nenazýval ju týmto menom. Kde sa vzalo to nebezpečné slovo? Položil som si otázku, či by som nemal radšej prerušiť písanie, aby som bolesť ešte väčšmi nejatril. Lebo ak sa pri písaní nevysvetliteľným spôsobom zdôverím aj s tým, čo som ani nechcel povedať, čo som ani nemal na mysli, alebo čo bolo utajené až kdesi hlboko v temnote môjho bytia a teraz to vytrysklo zo mňa so vzrušením a s citom, ktorý ma už neposlúcha, ak je to všetko naozaj tak, potom je písanie diabolská práca, a možno by bolo najlepšie zlomiť trstinové pero, starostlivo zrezané na špici, vyliať atrament na kamennú dlažbu pred tekijou, aby mi čierna škvrna pripomínala, že si nikdy nemám začínať s čiernou mágiou, ktorá prebúdza zlých duchov. Vzbura! Je to iba slovo, alebo je to myšlienka? Ak je to myšlienka, potom je to moja myšlienka alebo môj omyl. Ak je to omyl, bude mi ťažko, ak je to pravda, bude mi ešte ťažšie.
   
Ale ja nemám inej cesty, nikomu sa nemôžem zdôveriť, iba sebe a papieru. Preto pokračujem v písaní, ťahám nezastaviteľné riadky zľava napravo, z priepasti na okraj priepasti, z priepasti do priepasti myšlienky, v dlhých radoch, ktoré zostávajú ako svedectvo alebo obžaloba. Čia obžaloba, veľký bože, ktorý mi dávaš znášať toľké ľudské muky a zaoberať sa svojím osudom? Čia? Proti komu? Proti mne alebo proti iným? Ale záchrany niet, toto písanie je nevyhnutné ako život alebo ako smrť. Bude tým, čím musí byť; a ak jestvuje vina, potom ja som na vine, že som tým, čím som. Zdá sa mi, že všetko vo mne sa mení, všetko vo mne sa otriasa priamo v základoch; aj svet sa so mnou otriasa, lebo ak je neporiadok vo mne, potom aj on je bez poriadku; a potom aj to, čo sa deje, ba aj to, čo bolo, má spoločný dôvod: že si chcem a aj musím vážiť sám seba. Bez toho by som nemal silu žiť ako človek. Možno je to smiešne: bol som človekom so včerajšími názormi a chcem byť človekom aj s dnešnými, inými, možno celkom opačnými, ale to ma nevzrušuje, lebo človek je premena, a zlo prichádza vtedy, ak nepočúvneme svedomie, keď sa ohlási.
   
Som šejkom tekije mevlevijského rádu, najväčšieho a najčistejšieho, a tekija, v ktorej žijem, nachádza sa pri východe z kasaby, medzi čiernymi a suchými roklinami, ktoré zastierajú šíravu oblohy a nechávajú nad sebou iba modrý priesek ako skúpu milosť a spomienku na priestranstvo ohromného neba detstva. Mám rád tú ďalekú spomienku, trápi ma čoraz väčšmi ako premárnená príležitosť, hoci neviem aká. Nevdojak porovnávam svieže lesy nad otcovým domom, polia a ovocné sady okolo jazera s kamennou tiesňavou, v ktorej sme zovretí, ja i tekija, a zdá sa mi, že je veľa spoločného medzi stiesnenosťou vo mne a okolo mňa.
   
Tekija sa týči nad riečkou, čo sa cez skaly prediera z hôr, je pekná a priestranná, so záhradou a ružovým sadom, so strieškou nad verandou, s dlhým balkónom, na ktorom je ticho mäkké ako hodváb, zvýraznené jemným žblnkotom riečky pod ním. Dom, niekdajší hárem predkov, daroval rádu bohatý Ali-aga Džadžič, aby bol útulkom dervišov a chudákov, „lebo majú zlomené srdce“. Modlitbami a tymianom sme zmyli hriech z domu a tekija nadobudla slávu svätého miesta, hoci tiene mladých žien sme úplne nevyhnali. Niekedy sa zdalo, že prechádzajú izbami a že cítiť ich vôňu.
   
Každý vedel, netajím to, inak by toto písanie bolo vedomou lžou (za lož, o ktorej nevieme a ktorou nevedomky klameme, nie je nikto vinný), že tekija, jej sláva i jej svätosť, jej základy i jej strecha, to som bol ja. Bezo mňa by bola domom s piatimi izbami ako ostatné domy, so mnou bola baštou viery. Akoby chránila kasabu pred známym i neznámym zlom, akoby bola jej baštou, lebo ďalšie domy za tekijou neboli. Husté drevené mreže na oknách a hrubý múr okolo záhrady ešte zvýrazňovali našu osamelosť, bola takto tvrdšia a bezpečnejšia, ale brána bola vždy otvorená, aby mohol vojsť každý, kto potrebuje útechu a očistiť sa od hriechov, a prichádzajúcich ľudí sme vítali pekným slovom, hoci ich bolo menej než ťažkostí a omnoho menej než hriechov. Nie som pyšný na tú službu, a je to naozaj služba viere, úprimná a statočná. Pokladal som za svoju povinnosť chrániť seba i iných pred hriechom. Aj seba, načo tajiť. Hriešne myšlienky sú ako vietor, kto ich zastaví? A nemyslím si, že je to veľké zlo. V čom by spočívala pobožnosť, ak by nejestvovali pokušenia, ktoré premáhame? Človek nie je boh a jeho sila je práve v tom, že potláča svoju povahu; v čom by bola jeho zásluha, ak by nemal čo potláčať? Teraz o tom rozmýšľam inak, ale nechcem spomínať to, čo príde v pravý čas. Všetko má svoj čas. Na kolene mám papier, ktorý pokojne čaká, aby prijal moje bremeno, hoci ho zo mňa nesníme a ani sám ho nebude pociťovať; pred sebou mám dlhú bezsennú noc, na všetko dôjde, urobím všetko, čo musím, aj sa obžalujem, aj obhájim, náhlenie nie je potrebné, a vidím, že jestvujú veci, o ktorých môžem písať iba teraz, a možno už nikdy viac. Keď príde čas a túžba vypovedať iné myšlienky, aj na ne príde rad. Cítim, ako sa kopia v skladoch môjho mozgu a ťahajú jedna druhú, lebo sú spojené, ani jedna nežije sama osebe, a predsa jestvuje v tej tlačenici určitý poriadok, vždy niektorá, neviem ako, vyskakuje spomedzi iných a vystupuje na svetlo, aby sa ukázala, udrela alebo utešila. Niekedy sa tlačia, útočia netrpezlivo jedna na druhú, akoby sa báli, že zostanú nevypovedané. Pomaly, na všetko je čas, dal som ho sám sebe, a súd si vyžaduje konfrontovanie i svedčenie, nič neobídem a na konci budem môcť vyniesť rozsudok sám nad sebou, lebo ide iba o mňa, o nikoho iného, iba o mňa. Svet sa mi zrazu stal záhadou, a aj ja jemu, stojíme oproti sebe, s údivom sa pozeráme na seba, nepoznávame sa, už si nerozumieme.
   
No opäť sa vrátim k sebe a k tekiji. Mal som ju rád a mám ju rád. Je tichá, čistá, moja; v lete vonia kvetmi, v zime studeným snehom a vetrom; mám ju rád aj preto, lebo vďaka mne sa stala známou a pozná moje tajomstvá, ktoré som nikomu neodhalil, ktoré som tajil aj pred sebou. Je teplá, pokojná; za svitania hrkútajú na streche holuby, dážď šumí na šindľoch; aj teraz prší úporne a vytrvalo, hoci je leto; voda odteká drevenými žľabmi do noci, ktorá zlovestne zaľahla na svet, bojím sa, že nikdy neodíde, a dúfam, že skoro svitne slnko; mám ju rád, lebo ma chráni pokojom dvoch izieb, v ktorých si môžem odpočinúť od ľudí.
   
Riečka je ako ja, búrlivá a niekedy plachá, no najčastejšie tichá, nečujná. Ľutoval som ju, keď ju pod tekijou zahatali a prinútili, aby poslušne prúdila cez žľab, poháňala mlynské koleso a prinášala úžitok, a radoval som sa, keď rozvodnená pretrhla hať a ničím nespútaná si voľne tiekla. Vedel som, že iba skrotená melie žito.
   
Holuby na pôjde sa ohlasujú tichým hrkútaním, dážď sa ešte stále osieva, prší už niekoľko dní za sebou, a tak nemôžu vybŕknuť spod strechy; to je predzvesť dňa, ktorý ešte neprišiel. Ruka s perom sa mi zastavila, sviečka ticho praská a prská drobnými iskrami, bráni sa smrti, a ja hľadím na dlhé rady písmen, na prúd myšlienok, a neviem, či som ich zabil, alebo vzkriesil k životu.