© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Arthur & George

Arthur & George

Barnesova dokonalá, elegantná próza nikdy nenašla lepšie uplatnenie ako v tomto výnimočne pravdivom životnom príbehu, ktorý je rovnako skvostne vyrozprávaný, ako to robieval jeho hrdina Arthur Conan Doyle sám.

Julian Barnes vo svojom diele – ostatne, britská kritika ho označila za jeho najlepšiu knihu – Arthur & George ponúka čitateľovi kriminálny román, ktorý sa zakladá na skutočných udalostiach. V edwardovskom Anglicku bola táto kauza známa ako Výčiny v Great Wyrley. Julian Barnes oživí tento dávno zabudnutý prípad so zmesou intenzívneho výskumu a živej predstavivosti, no ponára sa aj do sveta týchto veľmi dvoch odlišných mužov. Je to román, v ktorom udalosti spred storočia vyvolávajú okamžité súčasné ozveny, román o podlom zločine a hlbokej spiritualite, vine a nevinnosti, identite, národnosti a rase. Väčšina z toho je prenikavá a dojímavá úvaha o osudných rozdieloch medzi tým, v čo veríme a čo môžeme dokázať.

  • ISBN: 978-80-222-0581-8
  • EAN: 9788022205818
  • Počet strán: 380
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 135 x 215 mm

16,50 € Doporučená cena

Anotácia

Arthur a George vyrastajú v oddelených svetoch vo Veľkej Británii na konci devätnásteho storočia, Arthur v ošumelom, no noblesnom Edinburgu, George na fare v malej staffordshirskej dedine. Arthur sa stane lekárom a potom spisovateľom, neskôr jedným z najslávnejších mužov svojej doby, George naopak, hoci sa svojou usilovnosťou vypracuje na advokáta, zostáva v ústraní a ťažko sa prediera životom. Tí dvaja si nemôžu byť vzdialenejší. Arthur sa vznáša na obláčiku slávy a dokáže si ju užiť, zatiaľ čo George by rád prešiel životom bez povšimnutia druhých, pokiaľ budú rešpektovať pár jeho neškodných zásad. Ale neklame nás pod vplyvom životopisných klišé zrak? Nestojí pred nami v skutočnosti vdovec sužovaný tým, "že miloval, ako najlepšie vedel muž milovať ženu, ktorú nemiluje”? A na druhej strane mladík „mierne nevhodnej" pleti, ktorému tunelové videnie nedovoľuje pochopiť, že sa stal terčom rasovej nenávisti, ktorá mu kladie za vinu neslýchané násilnosti páchané na zvieratách?

Recenzie

,Pri prvých odsekoch si uvedomíme, že sme v moci významného románopisca... neodolateľné rozprávačské umenie, skvostne disciplinované. Tento román je Barnesovým majstrovským dielom.
P. D. Jamesová, The Times


,Prenikavý obraz edwardovského Anglicka... Barnesovi sa podarilo, že aj dôverne známy materiál sa nám znovu zdá neznámym, hmatateľným, prekvapujúcim a skutočným.
Times Literary Supplement


,Podľa mňa najlepšia jeho kniha.
Ruth Rendellová, Sunday Telegraph Books of the Year


,Očarujúca kniha .. pravdepodobne najlepšia, akú dosiaľ Barnes napísal.
Rvening Standard


,Román má podmanivú atmosféru... Vyniká bohatou predstavivosťou... Najlepšia próza, akú kedy Barnes napísal... Tento román žije a dýcha každou svojou stranou... Dielo má pevnú stavbu a vyniká dokonalým spisovateľským remeslom... Najlepší román Juliana Barnesa.
Irish Times


,S charakteristickou prenikavou inteligenciou vnikol do mysle najoslavovanejšieho autora detektívnych príbehov všetkých čias... a vytvoril dobrodružstvo....Aj keď existujú početné prerozprávania života Arthura Conana Doyla, je vylúčené, že by niektoré z nich prevýšilo Barnesovu napoly fiktívnu prózu ... Živý a nezabudnuteľný text.
Observer


,Strhujúci portrét dvoch kontrastujúcich jednotlivcov.
Peter Kemp. Sunday Times Books of the Year


,So zmesou intenzívneho výskumu a živej predstavivosti Juklian Barnes oživí nielen tento dávno zabudnutý prípad, ale aj vnútorný svet týchto dvoch veľmi odlišných mužov. Je to román, v ktorom udalosti spred storočia vyvolávajú okamžite súčasné ozveny, román o podlom zločine a hlbokej spiritualite, vine a nevinnosti, identite, národnosti a rase. Väčšina z toho je prenikavá a dojímavá úvaha o osudných rozdieloch medzi tým, v čo veríme, čo vieme a čo môžeme dokázať. Majstrovské vyobrazenie charakterov.
Financial Times


Krásne a strhujúce dielo.
Independent on Sunday


Okamžite vas pohltí.
Bettany Hughes, Sunday Herald Books of the Year


Kriminálny román, životopis dvoch ľudí, romanca, hostorický román a filozofická úvaha, všetko v jednom – hlbokom som si to vychutnal.
Spectator


Veľkolepo zábavné a hlboko dojímavé.
Erica Wagner, The Times Books of the Year

Ukážka z knihy

Anson
    
Arthur povedal drožkárovi, aby ho vysadil pri starom väzení vedľa hotela Biely lev. Hotel stál priamo oproti bráne Green Hallu. Bola to inštinktívna taktika, prísť peši. Tašku s cestovnými potrebami mal v ruke, kráčal po mierne stúpajúcej príjazdovej ceste od Lichfield Road a usiloval sa, aby mu podrážky na štrku veľmi nevŕzgali. Keď sa dom, šikmo osvetľovaný krehkými slnečnými lúčmi neskorého popoludnia, vynoril pred ním, zastal v tieni stromu. Prečo by metódy doktora Josepha Bella nepôsobili aj na architektúru a nepresvedčili by ju vydať svoje tajomstvá, presne tak ako to robí fyziognómia? Takže: rok 1820, odhadoval; biela štuka; pseudogrécka fasáda; solídny portikus s dvoma pármi hladkých iónskych stĺpov; po tri obloky na každej strane. Tri podlažia – a predsa sa jeho spýtavému zraku na treťom podlaží videlo niečo podozrivé. Áno, stavil by sa s Woodom o štyridsaťbodový náskok, že za tým radom siedmich oblokov nie je ani jediná manzardka: je to iba architektonický trik, aby dom vyzeral vyšší a pôsobivejší. Niežeby sa toto falšovanie mohlo pripisovať terajšiemu obyvateľovi domu. Keď Doyle uprel zrak za dom smerom doprava, rozoznal ružovú záhradu na zníženom teréne, tenisové ihrisko, letný dom lemovaný dvojicou mladých zaočkovaných hrabov.
   
Aký príbeh to všetko rozprávalo? Príbeh o peniazoch, výchove, vkuse, dejinách a moci. Rodinné meno získal v osemnástom storočí Anson, ktorý oboplával zemeguľu a takisto položil základy prvého bohatstva – dostal odmenu za zajatie španielskej galeony. Jeho synovec bol povýšený na vikomta roku 1806, povýšenie na earla nasledovalo roku 1831. Ak je toto rezidencia druhého syna a starší brat drží Shugbourough, Ansonovci vedia, ako zveľadiť svoje dedičstvo.
   
Niekoľko stôp od obloka na prvom poschodí kapitán Anson ticho zavolal na svoju manželku. „Blanche, veľký detektív je tu každú chvíľu. Skúma príjazdovú cestu a hľadá stopy obrovského psa.“ Pani Ansonová ho zriedka počula hovoriť v takom dobrom rozmare. „Ale keď príde, nieže budeš trkotať o jeho knihách.“
   
„Ja trkocem?“ Predstierala, že sa urazila, väčšmi ako v skutočnosti.
   
„Už sa o ňom trkoce v celej krajine, aká je široká a dlhá. Jeho podporovatelia ho utrkocú k smrti. Musíme byť pohostinní, ale nebudeme sa mu vnucovať.“
   
Pani Ansonová bola dosť dlho vydatá, aby vedela, že to je skôr prejav nervozity ako kritika jej správania. „Dala som pripraviť vývar, pečenú tresku a baranie kotlety.“
   
„A k tomu?“
   
„Ružičkový kel, zemiakové krokety, pravdaže. Nemusíš sa spytovať. Potom krupicové sufflé a vajcia s ančovičkami.“
   
„Dokonalé.“
   
„A raňajky? Dal by si prednosť vyprážanej bravčovine a huspenine alebo grilovaným sleďom a hovädzej roláde?“
    
„V tomto počasí bude myslím lepšie vyhovovať to druhé. A pamätaj si, Blanche, pri večeri nijaké debaty o prípade.“
   
„S tým nebudem mať nijaké problémy, George.“
   
Tak či onak, Doyle sa ukázal ako veľmi punktičkársky hosť; chcel vidieť svoju izbu, rovnako mu záležalo na tom, aby odtiaľ odišiel načas na prechádzku po pozemkoch sídla, prv ako sa zotmie. Ako majiteľ rezidencie prejavil voči druhému záujem o to, ako často rieka Sow zaplavuje lúky pri brehoch, a potom sa spýtal na zvláštnu mohylu, ktorá ležala napoly ukrytá za letným domčekom. Anson vysvetlil, že to je stará ľadovňa a už neslúži svojmu účelu, lebo majú elektrickú chladničku; rozmýšľa však o tom, že z nej urobí sklad vína. Potom uvažovali o tom, ako trávnik na tenisovom dvorci prežíva zimy, a svorne ľutovali, že v Anglicku je taká krátka sezóna. Anson prijal Doylovu chválu a ocenenie, ktoré vychádzali z predpokladu, že je vlastníkom Green Hallu. Pravda bola taká, že ho mal iba prenajať; ale prečo by to mal vešať na nos veľkému detektívovi?   
   
„Videl som, že tie mladé hraby boli zaočkované.“
   
„Vám neujde nijaký fígeľ, Doyle,“ odvetil s úsmevom hlavný konstábel. Bola to tá najjemnejšia narážka na to, čo ich čakalo.
   
„Mám za sebou roky vysádzania stromov.“
   
Pri večeri Ansonovci zaujali každý jeden koniec stola a Doylovi poskytli výhľad cez hlavný oblok na spiacu ružovú záhradu. Prejavil sa ako veľmi zdvorilý a pozorný k otázkam pani Ansonovej; niekedy až priveľmi, pomyslela si.
   
„Poznáte dobre Staffordshire, Sir Arthur?“
   
„Nie až tak dobre, ako by som mal. Ale vedú sem korene z otcovej strany. Pôvodný Doyle bol kadet z vetvy staffordshirských Doylovcov, z ktorých, ako možno viete, pochádza Sir Francis Hastings Doyle a iní významní muži. Tento kadet sa zúčastnil na invázii v Írsku a získal majetky v grófstve Wexford.“
   
Pani Ansonová sa posmeľujúco usmiala – niežeby sa to zdalo potrebné. „A zo strany vašej matky?“
    
„Ach, to je mimoriadne zaujímavé. Moja matka sa skvelo vyznala v archeológii a s pomocou sira Arthura Vicarsa – ulsterského herolského kráľa a nášho príbuzného – vedela zostaviť rodostrom svojho pôvodu za päť storočí. Bola to jej pýcha – naša pýcha –, že máme rodostrom, na ktorom hniezdili mnohí významní ľudia. Strýko mojej starej mamy bol Sir Dennis Pack, ktorý viedol škótsku brigádu pri Waterloo.“
   
„Naozaj?“ Pani Ansonová bola neochvejná prívrženkyňa spoločenských tried, a to sa týkalo aj povinností, aj záväzkov. Ale gentlemana robí gentlemanom skôr povaha a výchova než pôvod.
   
„Skutočný romantický príbeh v rodine možno vystopovať od manželstva v polovici sedemnásteho storočia, keď sa reverend Richard Pack oženil s Mary Percyovou, dedičkou írskej vetvy Percyovcov z Northumberlandu. Odvtedy sme spojení tromi oddelenými sobášmi s Plantagenetovcami. Preto máme v krvi nezvyčajnéprúdy, ktoré sú vznešené pôvodom, a zostáva len dúfať, že aj smerovaním.“
    
„Zostáva len dúfať,“ zopakovala pani Ansonová. Sama bola dcérou pána G. Millera z Brentry, z grófstva Gloucester, a vôbec nebola zvedavá na svojich vzdialených predkov. Nazdávala sa, že ak zaplatíte tomu, kto preskúma a vypracuje váš rodostrom, vždy ste nakoniec spriaznení s nejakou vznešenou rodinou. Genealogickí detektívi vcelku neposielajú účty pripnuté na potvrdenie, že pochádzate od pastiera svíň na jednej a podomových obchodníkov na druhej strane.
   
„Hoci,“ pokračoval Sir Arthur, „v čase, keď Katherine Packová - neter sira Dennisa – v Edinburghu ovdovela, rodinné bohatstvo strašne upadlo. Dokonca bola nútená vziať si platiaceho hosťa. A tak sa môj otec – platiaci hosť – zoznámil s mojou matkou.“
   
„Úžasné,“ poznamenala pani Ansonová. „Naozaj úžasné. A teraz máte plné ruky práce s tým, že prinavraciate rodine bohatstvo.“
  
„Keď som bol malý chlapec, veľmi som sa trápil pre chudobu, do ktorej upadla moja matka. Cítil som, že to je proti podstate jej povahy. Táto spomienka je súčasťou toho, čo má poháňa vpred.“
   
„Úžasné,“ zopakovala pani Ansonová, a tentoraz to nemyslela až tak vážne. Vznešená krv, ťažké časy, znovunadobudnuté bohatstvo. Rada tomu uverila, keď sa o tom písalo v románoch, ale keď sa stretla so živou podobou tohto príbehu, mala sklon pokladať to za nepravdepodobné a sentimentálne. Uvažovala, ako dlho potrvá, kým potomkovia rodiny tentoraz vydržia. Čo sa to hovorí o rýchlo nadobudnutých peniazoch? Jedna generácia ich nadobudla, druhá užívala a tretia o ne prišla.
   
Ale Sir Arthur, aj keď trošičku márnomyseľný so zreteľom na svojich predkov, bol usilovný spoločník pri stole. Prejavil obrovský apetít, aj keď jedol bez najmenšieho komentára všetko, čo pred neho položili. Pani Ansonová sa nevedela rozhodnúť, či pokladá za vulgárne pochváliť jedlo, alebo či mu jednoducho chýbajú chuťové poháriky. Pri stole takisto nepadlo ani slovo o Edaljiho prípade ani o stave kriminálnej justície, o administratíve sira Henryho Campbella-Bannermana, či o výkonoch Sherlocka Holmesa. Ale darilo sa im udržiavať smer debaty ako trom veslárom bez kormidelníka. Sir Arthur zaberal zápalisto na jednej strane a Ansonovci ponárali veslá dosť hlboko na druhej strane, aby udržali čln v priamom kurze.
    
Na stôl priniesli vajcia s ančovičkami a Blanche Ansonová vycítila na vzdialenom konci stola chlapský nepokoj. Už sa nevedeli dočkať, kedy budú môcť odísť do pracovne, kde boli zatiahnuté závesy, aby prehrabali oheň v kozube, zapálili si cigary, dali si pohárik brandy a mohli čo najcivilizovanejšie roztrhať jeden druhého na márne kusy. Vo vzduchu priam cítila nad vôňami jedál na stole čosi primitívne a brutálne. Vstala a zaželala bojovníkom dobrú noc.
    
Gentlemani prešli do pracovne kapitána Ansona, kde v kozube blčal oheň. Doyle vnímal ligot čerstvého uhlia v mosadznom vedierku, vyleštené chrbty zviazaných časopisov, trblietavú skrinku na fľašu stromi pohármi, nalakované brucho ryby pod skleným krytom. Všetko sa blýskalo, ešte aj tá dvojica parohov zvieraťa, ktoré v Británii nežije: akýsi škandinávsky los – pozornosti chyžnej nič neušlo.
   
Arthur si vzal cigaru z ponúkanej kazety a pokrútil ju medzi prstami. Anson mu podal aj nožík a škatuľku zápaliek.
   
„Neznášam orezávačku cigár,“ vyhlásil. „Vždy dám prednosť peknému rezu nožíka.“
   
Doyle prikývol a sklonil sa, aby vykonal, čo treba, a potom odhodil odrezaný konček cigary do ohňa.  
   
„Počul som, že pokrok vedy nám teraz priniesol vynález elektrického zapaľovača na cigary.“
   
„Ak áno, na Hindhead sa táto novinka nedostala,“ odvetil Doyle. Odmietal vyvyšovanie sa metropoly nad vidiekom. Ale vybadal u svojho hostiteľa potrebu nastoliť vo vlastnej pracovni nadvládu. Nuž, ak je tak, pomôže mu.
   
„Ten los,“ poznamenal, „nie je z južnej Kanady?“
   
„Zo Švédska,“ odvetil akosi prirýchlo hlavný konstábel. „Takúto chybu by váš detektív nemohol urobiť.“
   
Ach, tak začneme s ním, všakže? Doyle pozoroval, ako si Anson zapaľuje cigaru. V plamienku zápalky sa na okamih zablysla ihlica na kravate v tvare staffordského uzla.
   
„Blanche čítala vaše knižky,“ povedal hlavný konstábel a zľahka prikývol, akoby tým vyriešil situáciu. „Takisto má veľmi rada pani Braddonovú.“
   
Doyle pocítil náhlu bolesť, literárny ekvivalent dny. A nasledovalo ďalšie rypnutie, keď Anson pokračoval: „Osobne mám radšej Stanleyho Weymana.“
   
„To je skvelé,“ odvetil Doyle. „Skvelé.“ čím chcel povedať: Je skvelé, že mu dávate prednosť, aspoň pokiaľ ide o mňa.
   
„Viete, Doyle – akiste vám neprekáža, že hovorím úprimne? – možno nie som ten, koho by ste nazvali literát, ale ako hlavný konstábel musím nevyhnutne zaujať profesionálnejšie postoje voči záležitostiam ako väčšina vašich čitateľov. Ak väčšina policajných dôstojníkov vo vašich poviedkach nie je na úrovni svojich úloh, uznávam, že je to potrebné pre logiku vašich výtvorov. Ako inak by váš vedecký detektív zažiaril, keby nemal okolo seba polišov?“
   
Tento posmešok nestálo za to vyvracať. „Poliši“ sotva vystihovali Lestrada, Gregsona, Hopkinsa a… ach, to nebolo…
   
„Verte mi, absolútne rozumiem vašim dôvodom, Doyle. Ale v skutočnom svete…“
   
V tomto bode Doyle viac či menej prestal načúvať. V každom prípade sa jeho myseľ zachytila na fráze „v skutočnom svete“. Každému je jasné, ktorý svet je ten skutočný a ktorý nie. Svet, v ktorom je slabozraký mladý právnik odsúdený do väzenia v Portlande… svet, v ktorom Holmes rozpletá ďalšiu záhadu za hranicami moci Lestrada a jeho kolegov… alebo ten svet na druhej strane, svet za zatvorenými dverami, ktorými sa Touie tak poľahučky vytratila. Niektorí ľudia veria iba v jeden z týchto svetov, niektorí vo dva a iba málo ľudí vo všetky tri. Prečo si ľudia predstavujú, že pokrok je to, že veríme v menej, a nie vo viac, ak sa otvoríme väčšej časti vesmíru?
   
„… a preto, môj milý, nebudem bez rozkazov z ministerstva vnútra zásobovať svojich inšpektorov injekciami s kokaínom a svojich seržantov a strážnikov husľami.“
   
Doyle naklonil hlavu, ako keby prijal citeľný zásah. Ale tým sa končila hra a vystupovanie v úlohe hosťa. „K prípadu, ktorý je pred nami. Prečítali ste si moju analýzu.“
   
„Prečítal som si váš… príbeh,“ odvetil Anson. „Poľutovaniahodná záležitosť. Séria chýb. Tomu všetkému sa dalo zabrániť v zárodku.“
   
Ansonova úprimnosť Doyla prekvapila. „Som rád, že to od vás počujem. Aké chyby ste mali na mysli?“
   
„Chyby rodiny. Tam sa všetko pokazilo. Rodina manželky. Čo im to vošlo do hlavy? Ako im to vôbec napadlo? Doyle, naozaj: keby vaša neter trvala na tom, že sa vydá za Parsa – a nedala si to vyhovoriť –, čo by ste urobili? Dali by ste tomu chlapíkovi živobytie… tu, v Great Wyrley? To by ste mohli rovno vymenovať írskeho feniana za hlavného konstábla Staffordshiru, a hotovo.“