© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Šťastné konce, nešťastný svet

Šťastné konce, nešťastný svet

Manželský príbeh - tak trochu inak…

Nevera je druhým najčastejším dôvodom rozvodu, a hoci sa nájdu manželia, ktorí navonok deklarujú, že vzájomné nezhody prekonali, v úzadí vždy zostáva pocit zrady, ktorý im strpčuje spolužitie.

  • ISBN: 978-80-222-0654-9
  • EAN: 9788022206549
  • Počet strán: 156
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130 x 200 mm

9.90 € Doporučená cena

O knihe

Alica Bartková je výrazným talentom súčasnej doby. Svoje rukopisy dosiaľ dlho schovávala v šuflíku, kde podľa vzoru veľkých príbehov čakali na objavenie. Je len veľmi málo autorov, ktorí sa svojím rozprávačským umením dokážu dostať čitateľovi hlboko pod kožu a vyvolať zimomriavky ako ona.

Peter prekvapil Soňu v posteli s iným mužom. Cíti sa ponížený a zranený. Ten obraz má neustále pred očami, nevie sa ho zbaviť. Uteká pred celým svetom, ale pred vnútorným zrakom sa ujsť nedá. Náhodne sa ubytuje v prvom hoteli. Tu sa zoznámi s Tomášom, ktorému sa vyrozpráva. Nechápe, čo sa s ním deje, prečo sa zveruje úplne cudziemu mužovi. Tomáš je chápavý, upokojí ho, privedie na iné myšlienky. Je aj príťažlivý, iný, umelec so svojským pohľadom. Ich priateľstvo prerastie do vzájomnej náklonosti.

Soňa vie, že Peter jej neodpustí, nechápe, ako mohla tak hlúpo podľahnúť kolegovi a zničiť všetko, čo dlhé roky budovala. Súhlasí s rozvodom, hoci čaká s Petrom dieťa.

Tomáš si buduje nový vzťah, je šťastný, že ho niekto čaká doma a nemusí sa ponevierať po nákladných a nudných večierkoch. Všetci niečo stratili a aj niečo našli, no šťastné konce v nešťastnom svete sú zriedkavé.

Ukážka z knihy

Ani neviem, ako sa za mnou objavil – pred pádom na schodisko ma zachytil muž, ktorého som videl včera v jedálni. Tesne pred schodmi mi zorné pole zmizlo, objavila sa čierna diera, cítil som iba, ako ma to do nej ťahá, prestal som ovládať svoje telo a neostávalo mi nič iné, len sa tomu podvoliť. Vtom som zacítil, ako ma čosi odzadu ťahá späť, čiasi silná ruka ma chytila za rukáv a zatým pod pazuchu. Zhora sa na mňa dívajú tmavé oči, nepýtajú si vysvetlenie, vyzerajú skôr pobavene a chápavo.

„Nič sa vám nestalo?“ pýta sa, ešte stále ma držiac pod pazuchu, aj keď dobre vidí, že nie.

„Ja… prepáčte, prišlo mi zle.“

„Mám vám doniesť vodu?“

„Nie, chcel som ísť … vlastne chcem ísť do jedálne.“

„Ja tiež. Môžem ísť s vami, ak chcete.“

Pravdupovediac, bol by som radšej sám, neviem si predstaviť, o čom sa s ním budem baviť, komunikácia je to posledné, čoho som teraz schopný. Chcem povedať: „Nie, ďakujem, že ste mi pomohli, ale nemám na vás náladu, nemám náladu na nikoho, starajte sa o seba!“ Ale slušnosť ma núti povedať: „Jasné, budem rád.“

V jedálni je muž so ženou, s ktorými som sa stretol medzi dvermi, a rodinka s dvoma deťmi, sediaca za veľkým stolom rovno v strede. Sadli sme si k stolu, kde včera sedel on, opäť má prevahu, ako vo všetkom.

„Čo si dáte?“

„Neviem. Asi len kávu.“

„Ehm,“ obzerá si jedálny lístok, bez slova skúma, čo si dá, až ho napokon bez slova zatvorí a čaká na servírku. Pozerá sa na mňa, dlho bez rečí aj bez mimiky, potom pridá jemný úsmev, čaká, kedy sa rozhovorím. Povedal som si, že toho sa nedočká. Nebude mať nado mnou prevahu ešte aj v tom. Zvláštne, že mi jeho zdĺhavý pohľad vôbec neprekáža. Pri iných ľuďoch by som to už asi bral ako provokáciu. Pri ňom nie. Neviem, čím to je.

Po chvíli prehovorí on. „Čo vás sem priviedlo?“

Počujem sa, ako hovorím: „Nachytal som svoju ženu s iným priamo v posteli, a teraz sa tu odvčera pred všetkými skrývam.“ Nechápem, ako mohla moja chlapská hrdosť ísť tak bleskurýchlo preč, a všetko som len tak vyklopil neznámemu človeku.

„Aha.“ Nevyzerá tak, ako som čakal, pobavene, pohoršene, ani že ma ľutuje. Vyzerá chápavo, akoby to počúval každý deň. Na chvíľu mi napadlo, že možno aj počúva, možno je psychológ alebo také niečo.

„Včera som sa opil namol, aby som na to zabudol, ale okrem tej živej spomienky mi teraz ešte aj treští v hlave.“

„Na opicu je dobrá Krvavá Mary. Paradajková šťava, citrónová šťava, vodka…“

„Viem, čo je Bloody Mary. Môj žalúdok to nezvládne.“

„Skúste to. Je to skvelé, fakt.“

Pritancovali biele tenisky nesúce svoju majiteľ-ku, ktorá sa s úsmevom od ucha k uchu pýta, čo si dáme.

Muž ma nechá hovoriť prvého. Pozerám najprv naňho, potom na servírku, až zo mňa napokon vyletí: „Bloody Mary,“ čo absolútne nechápem. Možno po opici sa mi znížila schopnosť samostatne myslieť a rozhodovať sa.

„Ja tiež,“ hodil na servírku letmý úškrn, na čo ona reagovala koketným, trochu trápnym smiechom.

„Ako to robíte?“

„Čo?“

„Človek by musel byť slepý, aby nevidel, že to so ženami viete. Na mňa by to dievča vôbec nereagovalo, ani keby som chcel. Z vás je úplne hotová.“

„Pravdupovediac, ani neviem. Snažím sa byť iba milý.“

„Milý? To myslíte vážne?“

„A prečo nie? Je pravda, že vždy som si so ženami rozumel…“

„To máte šťastie.“

„Myslíte?“

„Vždy lepšie, ako keď vás ignorujú.“

„Ja zas niekedy v ženách vzbudzujem falošné nádeje. A potom sa cítim ako hajzel.“

„Hm.“ Čo na to povedať?

Krvavá Mary zabrala. Mal pravdu. Zrak sa mi trochu vyostril, v hlave mi prestalo dunieť a mám chuť na ďalšiu. Odrazu k nemu vystieram ruku.

„Ja som Peter.“

„Tomáš.“

„Ešte raz vďaka, že si ma zachytil.“

„To nebol problém.“

Napriek prvotnému odporu a potrebe byť sám, na svoje prekvapenie zisťujem, že rozprávať sa s týmto mužom ma baví a v jeho spoločnosti sa cítim dobre. Možno práve preto, že ho nepoznám. Keby som tu teraz sedel s niekým známym, musel by som znášať pohľady plné ľútosti a témou číslo jeden by bola Soňa a príčiny rozpadu nášho manželstva.

Na pár sekúnd mi v mysli blysla spomienka na našu svadbu, na vysmiatych príbuzných s plnými ústami, v ktorých sa prevaľovali kusy pečeného kuraťa a jablkovej štrúdle, a na rovnako vysmiatu Soňu. Nepochybujem, že vtedy bola naozaj šťastná. Vtedy som bol šťastný aj ja.

Vtom som sa pristihol, ako zelerovou vňaťou brázdim po prázdnom pohári, a pozrel som na Tomáša.

„Chutila?“ Vidieť, že sa na mne trochu škodoradostne baví, ale neprekáža mi to.

„Jasné. Je to dobré.“

„Dáš si ešte?“

„Ehm.“

„A ty? Nechcel si raňajkovať?“

„Takéto raňajky mi úplne stačia.“

Zadíval som sa naňho lepšie. Jeden z tých typov, pri ktorých sa pre ostrý pohľad bojíte na nich pozerať dlhšie ako pár sekúnd. Dnes mi jeho pohľad už neprekáža a zistil som, že jeho inak hladká pleť nesie stopy tupej žiletky, ktorou sa asi ráno holil. Na sánke má malú ranku, brada nie je oholená úplne nahladko. Pery má plné, ale pritom mužné, a spod súmerného, nie príliš hrubého obočia hľadia oči také tmavé, že mu nevidieť ani zrenice. Musím uznať, celkove je to fakt fešák, a vôbec by som sa nehneval, keby som vyzeral ako on.

„Dokedy tu plánuješ zostať?“ ozval sa s ďalšou Mary pred sebou.

„Neviem. A ty? Čo tu vlastne robíš?“

Od sebavedomého úsmevu s priamym pohľadom prešiel do zdráhavého úškrnu s pohľadom sklopeným na stôl. „Ja… vlastne iba nerád zostávam doma.“

„Aha,“ nepotreboval som vedieť viac, ale on sám pokračoval.

„Niekedy, keď som cez víkend alebo po večeroch doma sám, zdá sa mi, že som v živote niečo prešvihol. Čím som starší, tým je ten pocit intenzívnejší.“

„Veď si ešte mladý, čo by si mohol prešvihnúť?“

„Myslím tým nejaké životné naplnenie, prácu, ktorá by ma skutočne bavila, pravú lásku…“

„Čo vlastne robíš?“ Napadla mi tá jediná otázka. Toľko úprimnosti mi na prvé stretnutie nerobí dobre.

„Som externý fotograf pre niekoľko časopisov.“

„Áno? A to ťa nebaví? Ja som vždy chcel robiť niečo tvorivé, ale skončil som na ekonomickej a je zo mňa priemerný, obyčajný človek, finančný analytik. Tiež nerobím to, čo by som chcel.“

„Možno sa budeš čudovať, ale je to dosť namáhavá práca, a mám len minimum tvorivej slobody, väčšinou iba odfotím to, čo chcú, a výsledok aj tak nestojí za nič.“

„Vždy lepšie ako finančný analytik, ktorého podvádza žena.“

„Hm… vyhrávaš.“ Na tvári sa mu objavil úsmev so štipkou škodoradosti.

Po dopití raňajok sme sa, ani neviem ako, dohodli, že poobede pôjdeme niekam autom. Vraj skúsi v okolí niečo nafotiť. Celý čas ma lákalo zapnúť si telefón, ale nevedel som si predstaviť, čo by som všetkým povedal. Mama, sestra, známi, práca… čím dlhšie si ho nechám vypnutý, tým viac sa všetci naštvú, že im neodpovedám. Tá predstava ma navzdory všetkému celkom teší.

Teraz sedím na sedadle spolujazdca a počúvam

Disarm od Smashing Pumpkins z rádia. Cesta ubieha rovnako rýchlo, ako mi v hlave krúžia myšlienky. Akoby som sa ocitol v názornej ukážke svojho života – sivá farba vozovky znázorňuje zmarené nádeje, vŕby klíčiace zo zeme s ovisnutými konármi vyzerajú ako môj schátraný citový život a zatiahnutá obloha ako smútok nad tým všetkým. Sem-tam preletia vtáky, ich čierne siluety znázorňujú pochmúrne myšlienky.

„Si v pohode?“ vyrušil ma Tomáš.

„Jasné.“

„Nevyzeráš.“

„To po tej opici. Už dávno som také čosi nemal. Čím som starší, tým to znášam horšie.“

„Hm,“ ďalej sa venoval ceste, zrušil nejakú popovú odrhovačku, preladil rádio na inú stanicu. Nad cestou sa rozvírili nánosy piesku, ktovie, odkiaľ sa tam nabrali, vstupujeme do prašnej zóny, kde vidieť sotva na dva metre. Takmer dokonalá izolovanosť od vonkajšieho sveta a predošlého života. S neznámym človekom v jeho aute, v prašnom víre, bez mobilu a na ceste ktoviekam. Pripadám si malý, nedôležitý, vopred zabudnutý.

„Keď som bol mladší, myslel som si, že som výnimočný. Postupne mi začalo dochádzať, že všetci si o sebe zvyčajne nahovárajú priveľa, a nie sme takí výnimoční, ako si o sebe myslíme. Sme len nedôležité, dopredu zabudnuté fľaky, ktorých zbytočne trápi ego.“

„Myslíš?“

Prikývol som.

„A čo ak ťa iba štve to, že si neskúsil robiť veci, ktoré si naozaj chcel? Trebárs začať maľovať obrazy alebo tak…“

„Asi by som v tom nebol až taký dobrý. Keď

som mal sedemnásť, nahováral som si o sebe priveľa.“

„A máš ešte nejaké?“

„Čo…?“

„Obrazy.“

„Niečo mám doma odložené. Skice, kresby, plátna… Dokonca som si jedno plátno zavesil na stenu.“ Pri slove doma sa mi opäť sťahuje žalúdok.

„Mohol by som sa na ne pozrieť a povedať ti, či sú dobré. Som fotograf, ale neskromne si dovolím tvrdiť, že v umení sa celkove vyznám.“

„V telefóne nemám uložené žiadne a sám teraz neviem, kedy sa vrátim domov.“

„Raz sa tam vrátiš.“

„Ja viem.“

Z rádia sa ozýva Kylie Minogue a pri tom si predstavujem, ako doma nájdem Soňu s previnilým pohľadom, pripravenú presviedčať ma, aby som s ňou zostal.

„Aj tak… načo by to bolo? Som už starý na to, aby som kriesil zvyšky talentu.“

„Na také veci nikdy nie je neskoro.“

„To si si vo všetkom taký istý?“

„Istý som si nie skoro v ničom, ale v tomto hej. Ak raz človek má talent, nemôže len tak zmiznúť, a ak ho nerozvíja, bude ho to srať do smrti.“

Všetko, čo hovorí, hovorí s takou istotou a tak presvedčivo, že mu verím. Asi by som mu uveril, aj keby povedal, že zajtra bude koniec sveta, že vyhrám prvú cenu v lotérii alebo že on je mimozemšťan. Hocičo.

Sála z neho čudný pokoj, istota, rozhodnosť, čo som ja nikdy nemal, a čo som vždy mať chcel. Zabočíme na akýsi kopec, kde sú vraj nejaké zrúcaniny, o čom nás informovala tabuľa pri ceste. Kopec je vysoký, ale akési ruiny vidieť už z diaľky. Vedie k nim kľukatá, úzka cesta, zastavujeme pred ňou a ideme hore peši. Zvetrané kamene, poukladané jeden na druhom, kedysi múry príbytku, poskytujú teraz iba nostalgickú spomienku na čosi neurčité. Nostalgiu možno vzbudzuje to, že si uvedomujeme pominuteľnosť, to, že tu nie sme navždy, že žijeme krátko. Preto jediné, čo si z toho môžem zobrať, je vedomie, že žijem tu a teraz, neexistuje minulosť, existuje len prítomnosť, a to, ako s ňou naložím, závisí len odo mňa. A určite nebudem strácať čas rýpaním sa v minulosti.