© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Na počiatku bolo Koleso

Na počiatku bolo Koleso

Najsilnejšou stránkou knihy je živý hovorový jazyk. Próza, s ktorou sa dá generačne stotožniť a ponúka výnimočnosť silného zážitku. Dado Nagy

Na počiatku bolo koleso – živá a autentická generačná výpoveď. Jednoduché priamočiare rozprávanie bez zbytočných experimentov, ktoré si podmaňuje čitateľa intenzívnosťou insajderského pohľadu na komunitu bajkerov. Ste zvedaví ako taká jazda vyzerá? Máme práve pre Vás video. (http://www.youtube.com/watch?v=Iki3b1i20Z4&feature=player_embedded#)

  • ISBN: 978-80-222-0589-4
  • EAN: 9788022205894
  • Počet strán: 244
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140 x 210 mm

11.90 € Doporučená cena

Anotácia

Po presťahovaní čaká Paulu nový začiatok a má jedinečnú príležitosť rozhodnúť sa: Zostane poslušným dievčatkom, alebo obetuje bezpečie, aby si splnila sen? Nepotrvá dlho a zistí, že život, ktorý si vybrala, je rovnako rýchly ako zjazd a niet cesty späť. Musí sa naučiť pohybovať vo svete, kde jediným, no o to drsnejším obmedzením sú schopnosti a odvaha. Vo svete na kolesách, v ktorom nie je chybou zísť na zlé chodníčky, ale spadnúť a neodvážiť sa vsať. Vo svete, kde sa gravitácia považuje len za stav obmedzenej mysle. Dokáže skĺbiť šialenú jazdu životom s pokojným predstavami rodičov bez toho, aby narušila priam dokonalú rodinnú atmosféru? Kam až je ochotná zájsť, aby vyhovela svojim neskrotným túžbam?

Recenzie

Na počiatku bolo koleso – živá a autentická generačná výpoveď. Jednoduché priamočiare rozprávanie bez zbytočných experimentov, ktoré si podmaňuje čitateľa intenzívnosťou insajderského pohľadu na komunitu bajkerov. Najsilnejšou stránkou knihy je živý hovorový jazyk. Próza, s ktorou sa dá generačne stotožniť a ponúka výnimočnosť silného zážitku.
Dado Nagy


Recenziu knihy Na počiatku bolo Koleso od Juraja Šlesara si môžete prečítať na Blog.Martinus.sk.

Ukážka z knihy

„Ale prd! Čo ťa nezabije, ťa posilní predsa! Pôjdem za tebou, ak by ťa striaslo, nech ťa tu nezabudneme, hm?“ Ina ma upokojila, len čo je pravda, tak som sa vydala po stopách predošlých kolies.
   
Všetko sa zdalo byť naraz tak krásne jednoduché a samozrejmé, až som sa začala nazdávať, že nie je nič jednoduchšie, ako sa bezhlavo natriasať na Čerepovi lesom. Ale potom ma to prešlo.
   
Hneď, ako som si uvedomila, že jediným drobným zaváhaním sa môžem ocitnúť zašprajcovaná na súčiastky kdesi v korune stromu, rastúceho asi pätnásť metrov podo mnou, oči sa mi skrížili a moje útroby vydesene jačali. Ale za mnou išla Inga, a keby som zastala, na tomto úseku by do mňa bez debaty vrazila. Nemala by žiadnu šancu ubrzdiť. A tak som sa rozhodla, že ak zavriem oči a zrýchlim – nestihnem spadnúť.
   
Neriešila som, kde som takéto nezmyselné poučky vyhrabala, no povedala som si, že ak Boh dá, tak to prežijem. No a ak Boh nedá, tak ma aspoň Inga nenechá v lese.
   
Nadýchla som sa a zažmúrila som oči.
   
Začalo ma to nadhadzovať a v momente som sa radšej zasa začala pozerať. Uvidela som korene vyčnievajúce zo zeme a sústredila som sa na to, aby som ich poobchádzala. Už bolo fajn. Hnala som sa lesom s pocitom dobre vykonanej…
  
Dolu – áno, kdesi v sladkom dolu, kde to už nenatriasa, kde si už aj tak necítite nohy a prsty na rukách, presne tam dole, kde už nie je hlboký les a môžete si povedať „hop“, lebo ste už skutočne preskočili, som si uvedomila, že som do toho zjazdu dala asi všetko. Aj to, o čom som netušila.
   
Bol to dokonalý pocit! Nekonečná sloboda vo svete bez vymyslených a zbytočných pravidiel. Vo svete voľnosti. V našom svete. V našom pote. Na hraniciach prírodných zákonov, za hranicami možností a najmä ďaleko za hranicami strachu.
  
No a napokon u Dvoch bratov. Kde inde by sa dal môj veľkolepý výkon znamenitejšie osláviť?



U Dvoch bratov bolo úplne plno. Bol krásny, teplý večer a každý bol nalepený na každom. Dotackali sme sa po bizarných schodíkoch k úbohému stolíku v kúte. Zosunuli sme sa na stuchnuté deky prehodené na lavičke – Boky, Inga, ja a Tony. Janto so Zorou sa uvelebili na neforemnej taburetke oproti. Bolo mi horúco a podvedome som sa radšej posunula viac doľava, k Inge. Tá sa ku mne nahla a z ničoho nič mi začala vykladať, že barman Jožo, čo ma vtedy tak nechtiac vydesil, je totálny úchyl a mám si ho dobre všimnúť. Tak som si ho, keď nám doniesol vodku, fernet a akési poháriky, nenápadne všímala.

Nič extra som však nezaregistrovala.


„Sú len štyri!“ zakričal za ním Tony.
   
Jožo sa ani neobzrel.
   
Antonkovi skoro vypadli oči. Fagan zjavne nebol zvyknutý na arogantnú ignoranciu.
   
„Prečo máme na stole len štyri poháre?!“ hučal.
   
Jožo bez záujmu zamrmlal: „A nestačia vám? Koľkože vás je…“
   
„No, sme šiesti,“ poznamenala Inga.
   
„Á, to sa podelíte…“ mávol rukou.
   
„Buzerant!“ zašomral Anton.
   
Boky len znovu začal krútiť hlavu: „Ja sa ti už ani nedivím, vieš? V tejto dobe sa ja strácam. Beznádejne sa…“
  
„Nalej a nevykecávaj sa!“
   
„Dobre, Inga, ale chápeš, ja sa už ani neviem sústrediť v tejto dobe, ja…“
   
„Ty čo si žral? Daj to sem…“
   
„Ale neháj, neháj to, veď ja nalejem, ale… Času potrebujem, predsa len…“ ešte čosi mrmlal, ale už som si ho nevšímala.
  
Nenápadne som poškuľovala po Zore s Jantom, ktorí sa ničím nerušení olizovali, nacapení jeden na druhom.
  
 
… a ja som už mala plný pohárik vodky.
   
„Takže, napime sa, že tutok Paula…“ začal slávnostne Boky a dvíhal svoj zakalený pohárik vysoko do hustnúcej tmy.
  
 „Nežvaň! Ešte ti to všetko stihne vypŕchnuť a čo potom?! Dajme to už radšej hneď… Všetci sme nadšení, áno, vitaj, Paula, tuná, medzi nami… a tak,“ lupol to na ex Tony.
   
Potom sme si dali kolo fernetu (Janto so Zorou vynechali aj vodku) a potom ešte a ešte za jeden a Antonovi sa už nechcelo nalievať. Nuž zobral si fľašu do ruky. Boky mykol plecami a uchmatol ďalšiu, odpil si a striaslo ho. Inga sa tiež ponúkla, dýchla na mňa a začala sa túliť.
   
„Vieš, Paula, ja hneď, ako som sa za tebou kvôli Kitty hnala, hneď som vedela – áno, tú chcem mať pri sebe…“
   
Prebleslo mi hlavou, že dať psovi meno Kitty je dobrá volovina, ale však čo…
   
„Čo?“
   
„Chcem ťa mať pri sebe a mám ťa pri…“
   
Chytila ma za stehno, skrčila sa a položila si naň hlavu. Ešte čosi mrmlala, ale nerozumela som jej už ani slovo.
   
„Inaa, ty malé trdlo, veď si už celkom…“ hrabal ju nešikovne Boky k sebe.
   
Prvý pokus nezdarený.
   
Ospravedlňujúco sa na mňa pozrel: „To vieš, ona je z tých, čo sa dotnú hneď…“
   
„Na, daj si, však ja nie som sebec…“ otočil ma Tony k sebe, vtisol mi do úst hrdlo fľaše a mala som čo robiť, aby sme neobliali Inginu prítulnú hlavu.
   
„A koľko to máš tých rokov?“
   
„No veď… sedemnásť?“ odpovedala som, topiac sa v liehu a v jeho pohľade.
   
„Čožé… Sladká… sedemnástka… A nebojíš sa ma?“
  
Hmlisto som zaregistrovala, že Bokymu sa až na taký siedmy raz podarilo Ingu stiahnuť na svoju stranu. Tá už bola nalepená na ňom, raz cucala z neho, raz z fľaše. Ja som sa vrátila opäť k Tonymu a omámene a dosť priblblo som sa spýtala: „A mala by som sa?“
   
Radšej mi znova vopchal fľašu do úst a odvetil: „Kontrolná otázka?“
   
Flegmaticky si odpil aj on, potom ju spakruky odložil na stôl, oblapil ma a prisal sa ku mne. Netuším, koľko som toho vypila, ale bolo toho dosť, a hneď, ako mi vopchal jazyk do úst, chcelo sa mi vracať. Zaprisahala som sa, že zo mňa nič nepôjde, radšej som mu zaborila prsty do jeho úchvatného chrbta.
  
„Poďme preč…“ zašepkal mi do ucha, až mi telom prebehli zimomriavky a nevedela som, čo povedať. Námatkovo som kukla na Ingu, ktorá spokojne odfukovala na Bokyho pravom pleci a neprítomne mu vysvetľovala čosi o nejakom susedovi, ktorý má zajace, ale nemá zajace, lebo ich pojedol, ale aj tak sa robí, že má zajace, a pritom sa ani slovkom nezmieni o tom, že to boli (alebo sú) beztak všetko len obyčajné králiky.
   
Vyprskla nepríčetným smiechom a Boky s ňou, pričom kričal: „Ja abs… absolútne ne… haha, nechápem, o čo ti ide!“
   
Nuž, to sme nechápali viacerí.
   
Neprítomne som prešla okolo neúnavnej Zory s Jantom. Cítila som na páse ruky, stískali ma a posúvali k východu.

   
Nevedela som, kadiaľ to chce ísť zo mňa von, nedochádzalo mi, kým teraz vlastne som, kam to idem, ani koľko je hodín a kde mám Čerepa. Tmolila som sa nalepená na niekom, koho som poznala menej ako bývalú fyzikárku, a jediné, čo som o ňom vedela, bolo, že je to povýšenecká perverzná beštia… a úžasný jazdec… A bála som sa, že spadnem… potkla som sa o nejaký drúk… Bolo mi tak čudne zima! Tak, ako býva v lete v noci… Aj keď je teplo…
   
Došli sme niekam, kde bola slama a drevo, a tej slamy bolo veľa… No a potom som sa vydesene prizerala, ako sa mi rozopínajú moje obľúbené bajkerské rifle a ako naraz zavadzajú aj moje obľúbené nohavičky s vysmiatou smrtkou. Podlomili sa mi nohy a klesla som na najbližší stoh. V podstate som nič nevidela. Silné a šikovné ruky madžgali asi všetko, čo sa madžgať dalo. A potom to prišlo, ani som dokopy nevedela, čo cítim.