© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Kniha nepokoja

Kniha nepokoja

Od autorky Šťastné konce, nešťastný svet a Veľká vlna

Alica Bartková patrí v súčasnosti k najtalentovanejším autorkám, jej román o manželstve z vypočítavosti – jedovatú zmes duchaplnosti a lahodne mrazivého príbehu – nepustíte z rúk, kým ho nedočítate.

  • ISBN: 978-80-222-0697-6
  • EAN: 9788022206976
  • Počet strán: 152
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 135 x 205 mm

9.90 € Doporučená cena

O knihe

Mladá žena Rita, hlavná postava románu, vedie pomerne stereotypný život. Rozhodne sa razantne riešiť dlhoročný problém svojho otca s alkoholom. Nasťahuje ho k sebe domov a lieči ho v domácom prostredí. To však nedopadne dobre a otcova náhla smrť odštartuje sériu rýchlych a prekvapivých zvratov v jej živote. Rita sa rozíde s dlhoročným partnerom a dá sa dokopy s priateľom z detstva. Keď v rodičovskom dome odhalí skryté tajomstvo, netuší, že práve ono jej ohrozí život. 

Dej knihy je výborne vystavaný a veľmi dobre napísaný. Autorka má štýl ostrý ako britva a značkový psychologický ponor do svojich postáv. Dokazuje to aj v duchaplnom, dynamickom a priam pekelne tajomnom trileri Kniha nepokoja.

Recenzie

„Autorkin cynický štýl reflektuje charakteristické aspekty našej doby. Bartková nie je typicky ženskou autorkou s romantickým pohľadom na svet. Jej štýl je viac naturalistický, dalo by sa povedať až pesimistický.“ 
Nina Chybíková 

„Napätie Bartková celkom účinne buduje hrou s čitateľskými očakávaniami – nikdy nie je jasné, či sa rozprávanie bude uberať vopred naznačeným a logickým smerom, alebo prekvapí občas naozaj veľmi šokujúcim zvratom.“
Katarína Zitová 

„Čitateľ v každom príbehu ocení autorkin mimoriadny postreh, detailné zobrazenie vzťahov a priblíženie života dnešných tridsiatnikov. Bartková predstavuje nový, súčasný pohľad, čomu zodpovedá aj jej štýl písania a moderný jazyk. Vytvára nový svet alebo má skôr iný pohľad na ten reálny, čitateľa strhne nápaditým príbehom a prekvapí svojským stvárnením.“ 
Eva Melichárková

Ukážka z knihy

ŽIAROVKA BEZ TIENIDLA osvetľuje verandu starého domu. Ešte stále je svetlo, môžem rozoznať okolie, aj keď slnko už zapadlo. Nič sa tu nezmenilo. V sude na vodu je ponorená hadica, šinie sa ako dlhý, úzky, ružový had kamsi do záhrady s tohtoročnou úrodou, kde určite prevládajú zemiaky a fazuľa. O tie sa treba starať najmenej. 

Otvorím nezamknuté dvere, v chodbe prekročím rad topánok a akési vrece, v kuchyni visia z lampy nad stolom dve mucholapky plné múch, okolo lietajú ďalšie muchy. Tie sa už nemajú kde prilepiť, tak si sadajú na nahnité ovocie na tanieri. 

Položím na zem tašky s nákupom a zakričím: „Otec!“ Odpoveď nikde. „Oco?!“ Výkrik strieda len
bzukot múch a tikot hodín na stene. 

Zájdem do spálne, otec leží na kraji postele oblečený, rozvalený ako dajaký panák. Človek by povedal, že je mŕtvy, ale ja viem, že je len totálne namol, tak ako veľakrát predtým. Je zbytočné budiť ho, vyčítať mu to či preklínať ho. Najlepšie bude nechať ho tak, zavriem teda dvere spálne a idem vybaliť nákup. Do chladničky k slanine, horčici, starej majonéze a poloprázdnym fľašiam nastrkám syr, mlieko, ovocie, vajcia a kurča, ktoré chcem zajtra upiecť. Vedela som, že v nej nič nebude, hoci otec je paradoxne majiteľom jediného obchodu s potravinami v dedine. Pozriem na hodiny. 21.15. Spať sa mi ešte nechce, a tak zapnem telku v obývačke. Prvé, čo vidím, je samozrejme reklama. Prepnem kanál, tam tiež ide reklama. Narazím na akýsi kriminálny seriál a čakám na únavu, aby mi pomohla potlačiť začínajúcu depresiu, ktorú vo mne budí toto miesto.

Vedela som, že to bude zase takto – že nájdem otca v takomto stave, nie triezveho, že ma nebude čakať s večerou na stole, no aj tak ma to vždy raní. Namiesto sebaľútosti otvorím okno vo svojej bývalej izbe, na moje prekvapenie tu nie je toľko prachu, ako som čakala, usteliem si, nalejem si pohár červeného vína, ktoré som našla v chladničke, a počúvam, ako Claire Danes hovorí, že cieľom akéhosi Abu Nasira je zaútočiť na USA. 

Prebudí ma ďalšia reklama – akcia na motorovú pílu. Ani neviem, kedy som zaspala. Odšuchcem sa do kúpeľne, umyjem si zuby, vyčistím tvár tampónom, prezlečiem sa a idem si ľahnúť do svojej starej izby, hoci prebudiť sa v nej je pre mňa rovnako ťažké ako v nej zaspať. 

* * * 

Zobudili ma iné zvuky, než na aké som zvyknutá. Prebúdzam sa na zvonenie budíka, ale väčšinou som hore už o niekoľko minút skôr a počúvam zvuky z ulice. Trolejbusy, autá, ťukanie a kovový hrmot. Tu napĺňa vzduch bzukot hmyzu, hvízdanie a spev vtákov, a kdesi v diaľke počuť kohúta. Na tieto zvuky som tiež bola zvyknutá, ale postupne som si odvykla, tak ako som si odvykla vstávať o pol ôsmej. Presne toľko ukazuje displej mobilu. 

Pozviecham sa z postele a podídem k otvorenému oknu. Uvidím ho sedieť pod starou jabloňou na dvore. Takto možno sedel aj Isaac Newton, keď mu na hlavu spadlo jablko. Otec však rozhodne nie je z tých, ktorí by sa zaoberali zemskou príťažlivosťou, aj keby spadol. Aspoň teraz nie. Vyzerá ešte horšie ako pred dvomi mesiacmi, keď som tu bola naposledy. Nikdy sa celkom nevyrovnal s maminou smrťou, zomrela asi pred dvadsiatimi rokmi a odvtedy to s ním ide dole vodou. Boli aj svetlé chvíle, keď to vyzeralo, že je všetko v poriadku, no nikdy som tomu neverila. Skôr či neskôr otec opäť prepadol pitiu a mne nezostalo nič iné, len sa čo najrýchlejšie osamostatniť. Napriek všetkému mu to nemám za zlé. Keď som sa im narodila, boli obaja s mamou ešte sami deti – mali devätnásť, a keď som mala osem, zostal so mnou sám. Spočiatku sa snažil, ako vedel, no potom to z času na čas úplne vzdal. Raz som do konca bola takmer rok u starých rodičov, už som mala pocit, že sa nikdy nevráti. No vrátil sa a opäť sa snažil, ako vedel. A takto to išlo dookola, až kým som nešla na strednú.

Pozerám naňho a sotva verím tomu, čo vidím. Vyzerá ako zosobnená výčitka. Mala som naňho dohliadnuť! Mala som s ním byť častejšie! Ako som to mohla nechať zájsť až tak ďaleko? Vzápätí to však prebije myšlienka: on sa predsa má starať o mňa, a nie naopak! Myšlienky sa striedajú v rytme raz, dva, tri, raz, dva, tri… pocity ako ľútosť, vina a hnev tancujú čudný tanec, až kým ma to neprestane baviť.

Otvorím dvere domu, ktorý doteraz nazývam domovom, aj keď bývam už dosť dlho inde. Podídem k nemu, no on stále skláňa hlavu a civie do zeme. Vlasy mu padajú do čela, ruky si prekrížil na hrudníku – keď zomrela mama, často takto sedával. Na sebe má modrú mikinu, na rifliach akýsi fľak a zafúľané tenisky, akoby sa brodil cez neďaleké zablatené pole.

„Čau.“

„Ahoj, moja,“ odpovie s hlavou stále sklonenou, akoby sa mi bál pozrieť do očí.

Nechcem naňho tlačiť hneď od začiatku, tak si len prisadnem k nemu, chrbtom sa opriem o strom a pravou rukou o jeho rameno. 

„Nedáš si raňajky?“ spýtam sa, aj keď viem, že nič jesť nebude.

„Nie, nie som hladný. Prepáč, že si ma včera tak našla. Pracoval som dlho na záhrade a potom ma premohla únava.“ 

„Nemusíš nič vysvetľovať.“ Nepotrebujem počúvať milosrdné lži.

„Kedy si vlastne prišla?“

„Bolo už po ôsmej.“

„Hm…“

Zadívam sa naňho zblízka. Čoraz viac na ňom vidieť, že nie je v poriadku, je zanedbaný a vyzerá zle.

Vždy vyzeral nedbalo, no čisto a šik. Aj keď chľastal. To sa mi na ňom páčilo. Bolo to preňho príznačné. Niekomu dá takáto módna nedbalosť zabrať, strávi pred zrkadlom aj hodinu, aby vyzeral, že sa vôbec neupravoval a je prirodzene a nedbalo pekný. Rozopne si gombíky na košeli, rozmýšľa pokiaľ – dva rozopne, jeden zase zapne… vyhrnie si rukávy, dá ich späť, prehrabe si vlasy dozadu, potom zase dopredu, aj tak nie je spokojný, aj tak nevyzerá dostatočne nedbalo, práve naopak, vyzerá strojene, smiešne, až trápne. Pri otcovi to neplatilo. Nedbalosť a zároveň akási ušľachtilosť bola pre neho taká prirodzená ako dýchanie. Bol jeden z tých, čo si môžu dať na seba aj vrece od zemiakov, a vyzerajú nedbalo dobre. No teraz…?

Lístie na jabloni už začína opadávať, leto strieda jeseň a dnes je jeden z tých pochmúrnych dní, aké bývajú len v tomto období. Špecifická vôňa lístia a rannej hmly mi udiera do nosa a keby ma nečakal ťažký rozhovor a možno celý ťažký víkend, zaplavila by ma spokojnosť. Drgnem otca do ramena a donútim ho, aby sa na mňa pozrel. V jeho pohľade je presne to, čoho som sa obávala. Vytráca sa z neho osobnosť, iskra, život. Ešte stále v ňom spoznávam otca, ktorého poznám, ale akoby strácal kus svojho JA kdesi, kam ja nemám prístup. Je ako dom plný spomienok, predmetov, nábytku, fotiek… ale postupne ho ktosi vyprázdnil, vysťahoval nevedno kam. Zostali len priestory zívajúce prázdnotou. 

„Poďme dnu, je chladno.“

Pomôžem mu vstať z vlhkej zeme ako dieťaťu alebo ako nevládnemu starcovi a až teraz zistím, že sa celý trasie. Ktovie, či pod vplyvom nadmernej dávky alkoholu, alebo pre jeho nedostatok, v každom prípade to bude ťažšie, ako som si myslela.