© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Do pekla a späť

Do pekla a späť

Skutočný príbeh ženy, ktorá si siahla až na dno.

Šokujúce a bolestivé ako hlboká rana. Takmer sebazničujúca úprimnosť, šialený kolotoč s alkoholom, z ktorého sa krúti hlava a všetky vnútornosti. Taká je spoveď Rebeky Alexy, ktorá chce svojím príbehom varovať, vystríhať, ale aj upozorniť.

  • ISBN: 978-80-222-0655-6
  • EAN: 9788022206556
  • Počet strán: 212
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm

11.90 € Doporučená cena

O knihe

Začalo sa to nevinne. Starý otec pri stáčaní vína ponúkne svoju šesťročnú vnučku a víno jej zachutí až tak, že sama začne chodiť do pivnice a popíjať. Neskôr kradne peniaze z prosperujúceho novinového stánku svojej rodiny, aby mala na alkohol nielen pre seba, ale aj pre svojich priateľov. V skutočnosti si ich kupuje. Ale otcovu lásku si kúpiť nedokáže, a to je v čase dospievania jej najväčšia trauma. Alkohol a pocit menejcennosti urobia svoje – musí odísť z umeleckej školy v Bratislave – ďalšie neodpustiteľné zlyhanie v očiach jej otca. Z času na čas sa vzchopí, ale život jej preteká pomedzi prsty a dolu hrdlom, kým nepríde záchranné lano – protialkoholické liečenie.

Rebeka si za svoj krátky život zničila nielen zdravie, ale aj psychiku – trpí maniodepresiou, ktorá jej bráni natrvalo sa zamestnať. Ale postretlo ju aj veľké šťastie, milujúca matka a priateľ ju neopustili ani v najťažších chvíľach.

Ukážka z knihy

Predtým

20. november 2007

Počúvam Annie Lennox. A rozprávam sa so svojím bielym potkanom. Má červené oči a obhrýza mamine kvety. Všetko som upratala, navarila som, okúpala som sa, akoby mal niekto prísť, akoby som čakala, že sa niekto objaví v dverách s kyticou ruží a zvyšok večera sa nebudem rozprávať s potkanom alebo s dverami, či sama so sebou. Pomiluje ma pri sviečkach a povie mi, že ma bude navždy ochraňovať. Kým tu ja takto snívam, niekto to naozaj prežíva. Sú takí. No ja medzi nich nepatrím. Raz by som chcela vydať knihu – volala by sa Ja a moja cigareta. Keď ma nezabije samota, zabije ma ciga. Len neviem, kde nájdem blázna, ktorý by mi takú knižku vydal. O chvíľku mi ide kriminálka. Neviem, čo bude, keď sa seriál skončí. Asi začnem štrikovať.

Bože, ako to žijem, ani v teba nie som schopná uveriť. Nedokážem prijať tvoju lásku, vlastne žiadnu lásku, ani lásku k sebe. Je to nahovno. Chcela by som chodiť von a zabávať sa, ako sa zabávajú pubertiaci v mojom veku, ale nemám s kým ísť von, všetci ma osrali a koniec koncov bez alkoholu to vôbec nejde. Neviem sa uvoľniť. Viem, že bez chľastu vydržím… Alebo nevydržím? Chcem sa baviť, nie byť mníška, sedieť doma, utápať sa v myšlienkach a ľutovať sa. Len aby moja mama pochopila, že takto nebudem vedieť žiť. Je to, ako keď vám trhajú kusy mäsa zaživa a ste v bdelej kóme. Tento skurvený denníček mi aj tak hovno pomôže.

12. december 2007

Všetky dni sú rovnaké. Skurvene rovnaké. Depka, absťáky, úzkosti, nervy, samota, prázdnota. A čo robím celédni? Chodím do školy, do ktorej sa mi nechce chodiť, prídem domov, zapnem počítač, dám si do huby štyri cigarety a pustím si veselé pesničky (Ace of Base),ale keď nakoniec zistím, že aj v nich je čosi negatívne, zapálim si a pustím si Depeche Mode.

Čakám na svoju malú sestru, má prísť zo školy. Učíme sa a zvyšok dňa jej behám za zadkom. Medzitým stihnem vyfajčiť ďalších dvadsať lacných cigariet, čumiac ako pridrbaná oknom. Izba vyzerá ako smetisko, na ktorom kriminalisti z Las Vegas hľadajú kúsky rozsekanej obete. Doslova čakám, kedy sa skončí tento deň, kedy si dám liek na svoju chorú hlavu a utrápenú dušu a zaspím. Zakaždým si želám, aby som sa viac nezobudila, ale nejde to.

Sníva sa mi o malých pohárikoch s alkoholom a veľkom pohári s červeným strekom, a ja sa spolu s nimi ponáram do hlbokej diery.

8. máj 2008

Som vo vinici s rodinou. Ako vždy je tu fasa chaos.

„Kde sú nejaké uteráky?“

„Lavór je na schodoch…“

„Alex, obuj sa!“

„Kde je ten lavór?“

„Čo?“

„Šibe vám?“ Odtrhnem si tri paradajky.

„Obuj sa, je blato!“

„Uteráky sú hore…“

„Treba ten lavór?“

„Už je neskoro…!“

„Mám depku, čo by bolo?“

„Choď natiahnuť víno!“

„Chcem ísť do Matrixu…“

„Šibe vám?“

„Lavór? Načo?“

„Už si tam…“

Maľujem. Nepáči sa mi, čo maľujem. Je to škaredé presne ako ja. Nie je mi dobre. Mám chuť sa zhúliť, opiť, jednoducho byť dolu. Nič nevnímať, iba sa ponárať do fasa stavu, keď nič neriešite a je vám na totálku jedno, čo bude ráno a či vôbec vstanete. Odkedy sa liečim, som nehúlila a pila som len raz. Všetci mi lezú na nervy. Aj Mia začala piť, aj Iron Rose. Každý okolo mňa niečo dáva, niečím sa poteší, zabáva sa, ľudia sa majú radi, len ja sedím doma ako taká svätá Tekla a žeriem zázračné tabletky, ktoré mi majú pomôcť. Zato maľujem. No ani neviem načo, keď tie obrazy nikto nechápe. Bojím sa, že sa dám stiahnuť davom, že neodolám. Nemám prečo odolávať. Alebo áno? Bude to iné, ak si zahúlim alebo ak si vypijem? Možno sa konečne vyslobodím z tejto halušky.

Je mi úzko. Cítim, ako mi zviera hrdlo, žalúdok, a nemôžem sa nadýchnuť. Nepotrebujem chľastať každý deň. Ale čo iné mi ostalo okrem potkaních hovienok, veď celý môj život nie je taký, aký som ho chcela mať. Skrývam sa za obrazy, robím si výstavu, aby si všetci mysleli, že som šťastná, a pritom som len obyčajná troska a je mi z toho na dávenie. Majú ma za bláznivú, za chuderu, ktorá nikdy nič nedokáže.

Prestala som piť, a čo mám z toho?

Dobrý pocit?

Mier celému svetu?

Veľmi zle sa mi uberá život. Neviem sa rozhodnúť, či chcem bársčo, užívať si, ako to robia normálne decká, alebo sa ondiť do konca života s chľastom a zápasiť sním.

23. október 2012

Ráno som mala teplotu. Ale nič ma nebolí. Len srdce. Ako vždy. Lezie mi na nervy, že som už tretí rok bez práce. Ale zato posledné tri roky boli bujaré. Mám nové diagnózy. Jednu krásnu maniodepresiu a jeden krásny alkoholizmus.

Sedím na posteli a chystám sa už asi polhodinu vstať a urobiť si tú poondiatu kávu. Vôbec sa mi nechce, ale mala by som, pohyb je fajn, hlavne z postele na vécko a do kuchyne, a zase späť. Presne tak to robí moje morča. Premýšľam, ako sa zbaviť posledných desiatich prebytočných kíl, ktoré mi ostali. Samozrejme, že je to oveľa lepšie. Však ešte pred tromi rokmi som mala takmer deväťdesiat kíl. Teraz mám ešte desať navyše do svojich pôvodných päťdesiat. Vedľa mňa spí moje morčiatko Hugo. Bezsrsté, celé čierne, na dotyk ako penis. Práve sa pomrvilo a ja už tuším prečo, určite sa chce vyšpiniť.

Dnes budem zase písať. Rozhodla som sa tak. Mám pocit, že na mňa ide mánia. Vždy je to lepšie ako depka, ale nie vtedy, keď sa to strieda päťkrát za deň. Mohlo by to byť aj dlhšie bez depky. Už som totiž aspoň štyri dni nemyslela na samovraždu alebo na to, že sa pôjdem opiť ako kôň. Ani neviem, čo mám písať. Je to aj tak celé nahovno. Raz mi je dobre, raz mi je zle… Koho to baví? Myslím na svojich bývalých, na svoje bývalé, na tie hektolitre, čo som vypila, potom vyvracala, a zase niečo vypila. No keď mám pravdu povedať, nič neľutujem. Nič z toho strašného, čo sa mi v živote stalo, neľutujem. Bez toho by som tu nebola a bez toho by som dnes hlavne nebola tým, čím som teraz. Mám pocit, že nie som nič iné, len schátraná cigaretová škatuľka. Musím sa cez to jednoducho preniesť, keď to neurobím, znova budem na dne, ako už veľa ráz v živote. Alebo prídu v decembri tí mimozemšťania, ako sa hovorí, a nebudem musieť riešiť svoje pády a návraty do normálneho života, veď ma to už aj tak nebaví.

Tak si to teda zhrniem. Mám štyri roky vzťah s chlapom, ktorý nevie, čo chce, jedno vypasené bezsrsté morča, čo vyzerá ako čierny penis po uštipnutí včelou, bývam s matkou (čudujem sa, že si ešte nezačala pichať heroín) a so sestrou v adolescentnom veku (počúva Lady Gagu). Nemám vlastne ani poriadne dvere na izbe, cez okná mi fúka, lebo sú staré. V tie lepšie dni sa nejdem zblázniť viac ako trikrát za deň. K cvokárke chodím už desiaty rok, ako mi stačila oznámiť na jar. Stále mi hovorí, aby som išla do zahraničia a tam maľovala obrazy. Túto science-fiction som do istej chvíle aj mala v úmysle spáchať, ale nakoniec to vyzeralo nelogicky a momentálne nedostupné.

Takže môj deň vyzerá asi takto:

Ráno vstanem, zhltnem rožok s kávou.

Idem si zapáliť. Zapnem PC a telku.

Idem si zapáliť. Pozriem maily, facebook, profesiu a idem si zapáliť. Čumím doblba alebo na Huga, na morča.

Idem si zapáliť. Uvarím si kávu.

Idem si zapáliť. Umyjem podlahy, riad, kúpeľňu, hajzeľ, seba. Idem si zapáliť.

Príde sestra zo školy, príde mama z roboty.

Ideme si zapáliť. Príde môj frajer z roboty.

Ideme si zapáliť.

Počúvam môjho frajera, čo zažil v robote.

Idem si zapáliť. Pomilujeme sa.

Zapálime si. Dám si lieky od cvokárky.

Zapálim si. Idem spať.

No kto by si neželal taký fasa deň?