© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Agenda 21

Agenda 21

,

Najpredávanejší triler z pera Glenna Becka Agenda 21 sa stretol s veľkým ohlasom. Vizionársky načrtáva budúcnosť, ak sa ľudstvo nespamätá.

Rovnako ako sa zdal nemysliteľný Orwellov Rok 1984, keď ho autor napísal, aj Agenda 21 je príbeh, ktorý si v skutočnosti nevieme predstaviť. Nanešťastie, všetko nasvedčuje tomu, že sa to môže stať, ak ľudia budú apaticky pokračovať v konzumnom živote a bezstarostnej zábave namiesto toho, aby si všímali znamenia okolo seba. 978-80-222-0635-8

  • ISBN: 978-80-222-0635-8
  • EAN: 9788022206358
  • Počet strán: 212
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm

13.90 € Doporučená cena

O knihe

„Bola som ešte maličká, keď nás presídlili, a na mnohé z toho, o čom mama rozprávala, si nespomínam. Každý má v pamäti namiesto spomienok na začiatok života dieru zívajúcu prázdnotou. Čas, na ktorý si nedokáže spomenúť. Prvé kroky. Prvé varené jedlo. Moje skutočné spomienky sa viažu k obytnej bunke na pozemku 14, ktorú nám pridelili.“

Len jednu generáciu dozadu sa toto miesto nazývalo Amerika. Dnes, po celosvetovej realizácii programu OSN s názvom Agenda 21, sa mu hovorí jednoducho republika. Nemáme ani prezidenta, ani kongres, ani najvyšší súd. Neexistuje sloboda. Existujú iba autority.

Občania majú v novej republike dve hlavné úlohy: vyrábať čistú energiu a nový ľudský život. Ak nedokážu ani jedno, sú pre spoločnosť neužitoční. Tento pochmúrny, prázdny život je všetko, čo osemnásťročná Emmeline spoznala. Dennodenne poctivo šliape na páse a musí tolerovať každého partnera, ktorého jej autority vyberú. Ako väčšina občanov, so sklonenou hlavou, so zatvorenými očami. Až kým si neprídu po jej mamu.

„Zachrániš to, o čo sa obávaš, že to stratíš.“ Keď si Emmeline uvedomí drsnú realitu života a vyhliadky na budúcnosť svojej rodiny v područí republiky, začne pátrať po pravde. Prečo musia všetci občania žiť v stiesnených betónových obytných bunkách, ktoré sa podobajú ako vajce vajcu? Prečo pozemky strážia vrátnici? Prečo sledujú každý pohyb? Prečo sú prídely jedla, vody a energie také prísne? A najdôležitejšia otázka: Prečo matkám odoberú deti hneď po príchode na svet?

Ako si Emmeline postupne uvedomuje pravé ciele Agendy 21, pochopí, že čelí väčšej sile, než si vedela predstaviť. Obkľúčená autoritami zo všetkých strán, bez akéhokoľvek útočiska, Emmeline sa pustí do odvážneho plánu na záchranu svojej rodiny a odhalenia pravdy o republike. Alebo je už neskoro...?

Glenn Beck vie, o čom hovorí. Mnohí ho nazvali konšpiračným teoretikom, ale nájdite si pramene, ktoré uvádza, a pustite sa do vlastného štúdia. Navyše táto kniha prináša provokačné myšlienky spôsobom, ktorý tu ešte nebol! Je to desivá budúcnosť. Autority kontrolujú všetko a všetkých. Jedinec je súčasťou kolektívu. Každý je asimilovaný. Deti po narodení berú rodičom a vychovávajú v izolácii. Neexistujú knihy ani oddych, len tvrdá práca v prospech kolektívu. Bezvýznamný a osamotený jedinec lopotí pre blaho spoločnosti. Tí, ktorí sa odvážia vzdorovať, bez stopy zmiznú.

Agenda 21 je programový dokument OSN schválený na konferencii v Rio de Janeiro v roku 1992.

Recenzie

„Odteraz sa budete na dejiny pozerať inak.“
Brad Meltzer 

„Román ako pozliepaný z titulkov súčasného spravodajstva...“
James Rollins 

,,Úplne ohromujúce!“
Brad Thor 

Ukážka z knihy

1. kapitola

Mamu dnes odviedli.

Keď prišli, práve som stála na energopáse. Nezaklopali. Jednoducho vošli dnu. Muži v čiernych uniformách. Muži zákona. Zastavila som energopás, zapotácala som sa a udrela sa o bočné kovové držiaky. Nepovedali ani slovo, ale zdvihli ruky spôsobom, ktorý mi vravel, že mám stáť, nepriblížiť sa ani o centimeter. Tachometer zastal na polceste k cieľu. Keď ich mama začula za dverami, zdvihla sa zo žinenky a stála so sklonenou hlavou. Mala zlepené vlasy, sivé, bez života.

Spýtali sa, ktorá žinenka patrí jej. Ukázala na moju. Chystala som sa povedať: „Nie, na tej spávam ja.“ Ale slabučko pokrútila hlavou, tak som mlčala. Jeden z mužov žinenku zvinul a strčil si ju pod pazuchu. Druhý muž krátkymi špinavými povrazmi zviazal mame zápästia. Vedela som, že v prítomnosti mužov zákona nesmiem plakať, no horúce slzy ma pálili v kútikoch očí.

Mama si neodšliapala povinné služby, odkedy ma pred dvoma dňami spárili s Jeremym. Zostala ležať schúlená do klbka na svojej žinenke, tvárou obrátená k stene, bolo jej vidieť len kostnaté hrbolce v strede chrbta. Tie dva dni som odkráčala na mojom aj jej energopáse, aby naše tachometre centrálna autorita zaregistrovala za dvoch ľudí. Iba takto som mohla získať jedlo pre obe.

Možno zistili, že jedna osoba odšliapala dva rôzne tachometre, lebo hodnoty zaregistrovali v odlišných časoch. Ktovie. Za takmer osemnásť rokov strávených na tejto Zemi som toho videla priveľa, aby som pochybovala o moci autority.

Mama odišla potichu, šúchajúc nohami po drsnej betónovej dlážke. Obzrela sa za mnou a povedala: „Mrzí ma, že som ťa toho nenaučila dosť… ľúbim ťa.“ Povedala to škrípavo, akoby sa jej slová zasekli vnútri. „Prepáč mi, Emmeline.“ Nevedela som, čo má na mysli, a nebol čas, aby som sa na to pýtala. Muži zákona po matkinom boku šklbli povrazmi. Vyzerala medzi nimi slabá, scvrknutá.

Cez pootvorené okno som sledovala, ako mamu vytiahli po schodíkoch do hexarikše. Chytili ju do pasce. Ďalších šesť mužov, statných, svalnatých, v pomarančových uniformách, postávalo na mieste s popruhmi. Dopravný oddiel. Hexarikša sa mykla, muži zosúladili krok. Sledovala som ich, až kým sa nestratili za rohom nášho pozemku.

Potom som sa za ňou rozbehla. Vrátnik ma nevidel. Práve bol na obchôdzke na vzdialenejšom konci. Bežala som, čo mi sily stačili, po brázde medzi vyjazdenými koľajami prašnej cesty, svaly na nohách sa mi sťahovali a uvoľňovali ako päste, až kým som neuvidela hexarikšu.

Skĺzla som na kraj cesty, prikrčila som sa a priplazila bližšie. Hexarikša zabočila na užšiu cestu zakrytú stromami. Ani som nevedela, že tam nejaká cesta je.

Zelenú vlajku označujúcu tamojší pozemok nebolo takmer vidieť. Za ňou sa týčila budova, ktorú som nikdy predtým nevidela. Bola väčšia než ktorýkoľvek obytný priestor, fasádu mala temnejšiu, tmavšiu, sivú než ostatné budovy. Žiadne otvory na okná, iba holé, odpudzujúce steny.

Hexarikša zastala pred jediným vchodom do budovy. Pomedzi stromy som videla, ako muži zákona vlečú mamu ku vchodu. Okolo členkov sa jej dvíhali kúdoly prachu, šúchala nohami. Tunajší zápach sa mi zdal povedomý, ale bol oveľa silnejší.

Zápästia mala stále zviazané povrazmi a muži zákona ich pevne držali. Otočila sa, pozrela na mňa, akoby vedela, že som ju celý čas sledovala, a akosi sa jej podarilo zdvihnúť jednu ruku a dotknúť sa hrude, srdca. Iba sekundové gesto. Budem si ho pamätať do konca života.

Vtom sa z vchodu načiahla ruka a vtiahla ju dnu. Dvere sa s tresnutím zatvorili.

Kým muži zákona nasadali späť do hexarikše, skryla som sa za strom a sledovala som ich, až kým sa nestratili. Potom som si oprela čelo o kmeň a tĺkla som päsťami do tvrdej kôry, až mi začali krvácať.

* * *

Sama.

Dosiaľ som nikdy nebola sama. Mama to nikdy nedovolila. Nikdy. Jeremy sa ešte nevrátil z práce. Obkolesovala ma iba sivá farba. Sivé steny, sivá dlážka. Chladný betónový štvorec. Jeden okenný otvor na každej zo štyroch stien, jedny drevené dvere, ktoré viedli na spoločný dvor pozemku, malý, zaprášený kus zeme, a vrátnica, kde stál vrátnik. Vnútro obytnej bunky bolo rozdelené na tri časti. Na jednej strane od dverí sa nachádzal jedálenský kút s pultom, naň sme si odkladali výživové kocky a fľaše s vodou. Na druhej strane od dverí bol umývací kút s ovisnutým závesom poskytujúcim trochu súkromia. V zadnej časti odpočinkový kút, na dlážke žinenky, na stenách háčiky, vešali sme si na ne uniformy. Pri stene na pravej strane priestor na výrobu energie. Tu stáli energopásy vedľa seba.

Vo všetkých týchto kútoch kedysi bola mama.

Prešla som do odpočinkového kúta. Mamina žinenka, dlhá a široká najviac pre jedného človeka, potiahnutá rovnakou zodratou látkou, z akej bol záves v umývacom kúte, natiahnutou na desať centimetrov hrubom penovom matraci na studenej betónovej dlážke. Mamina prikrývka sa zošuchla na dlážku. Zdvihla som ju a priložila si ju k tvári. Zhlboka som sa nadýchla. Drsná, studená látka voňala mamou, jej pokožkou, jej vlasmi. Na žinenke som videla odtlačok maminho tela, hlavy, pliec, bokov. Prešla som končekmi prstov po žinenke, chcela som si zapamätať priehlbiny. Potom som si ľahla do odtlačku, schúlila sa do klbka a prikryla sa maminou prikrývkou. Až teraz som mohla plakať.

* * *

Nedalo sa robiť nič iné, len sa postaviť znova na energopás a kráčať. Vyrábať energiu. Vyrábať energiu. Vyrábať energiu. Dotlačiť tachometer do cieľa. Ozvalo sa syčanie, energia z trenia a tepla pásu sa odčerpávala cez hadičku napojenú na vývod v stene a potom do absorpčného telesa pred obytnou bunkou. Každá obytná bunka mala takéto absorpčné teleso, ale všetky telesá patrili centrálnej autorite. Tej patrilo všetko. Získanú energiu používali na uspokojovanie našich potrieb. Na výživové kocky, oblečenie, skrátka na všetko. Hovorili tomu politika neutrálnej energie. Neznášala som tie bombastické názvy.

Mama mi raz povedala, že na výrobe energie republike záleží najviac. A potom jej záležalo na tom, aby sa rodili zdravé deti. Výroba a rozmnožovanie. Najcennejší občania dokázali oboje. Vtedy som nevedela, čo mala mama na mysli.

Zvonenie zvonca ohlasovalo polhodinu do zotmenia. Jeremy sa mal po zotmení vrátiť domov. Spolu by sme zjedli výživové kocky – každý svoju – a vypili každý svoj prídel vody. Nemyslela som si, že budem hladná, ale už ma smädilo. Všimla som si, že ručička na tachometri energopásu sa prehupla za polovicu.

Keď ma spárili s Jeremym, mama odmietla vstať zo žinenky, aby ho privítala. Muži s bradami vyslaní miestnou autoritou vystúpili z hexarikše ako prví a zladeným pochodom prišli k našim dverám, nohy sa im hýbali rovno, meravo, akoby nemali kolenné kĺby. Priniesli mi novú šatku na hlavu, bielu, s čiernymi okrajmi, a otočili sa chrbtom, keď som si sňala svoju čiernu šatku, vdovskú šatku, a dala si novú. Potom vystúpil z hexarikše v sprievode muža zákona Jeremy. Chudý, vycivený, bledý.

Vykonali obrad spárenia, pred našou obytnou bunkou sme si prisahali: Budem si ctiť republiku. Budem vyrábať energiu pre republiku. Budem plodiť občanov pre republiku. Chvála republike. Potom sme všetci urobili znak kruhu spojením palcov a ukazovákov, ktoré sme si priložili na čelá, aby sme vzdali poctu republike.

Muži sa vrátili do hexarikše a odišli. Jeremy a ja sme boli oficiálne spárení. Odobrali sme sa do našej obytnej bunky. Obzeral sa, akoby takú bunku ešte nikdy nevidel. Odhrnul záves a prebehol pohľadom po umývacom kúte. Vykukol okennými otvormi, nervózne prešiel od jedného k druhému. Napokon zastal a oprel sa o jedálenský pult.

„Chcel som pannu. A čo som dostal?“ Premeral si ma. „Teba. A k tomu jednu starú ženskú.“ Fľochol na mamu.

Pomaly sa posadila a namierila naňho ukazovák. Prvý raz som si všimla, ako staro vyzerali jej ruky, ako sa jej prst ohýbal ani pazúr. Vyzerala smutne, chystala sa niečo povedať, no nepovedala nič.

Jeremy stíchol, prižmúril oči a zovrel pery. Mama si opäť ľahla a nikdy viac s ním nenadviazala rozhovor.

Toto sa odohralo pred dvoma dňami.

Nenaučila som ťa toho dosť. Čo mala na mysli? Čo ešte neviem?

Niekedy hovorila veľa. Jej hlas znel ako metronóm – tik, ticho, tik, ticho. Napĺňal našu bunku. Keď rozprávala, škrabala si pokožku. Nechty sa jej zarývali do rúk, do členkov, zväčšovala suché bodky, rozškrabávala si chrasty až do krvi.

„Nežili sme vždy takto,“ hovorievala.

„Porozprávaj mi o minulosti.“

„Kedysi sme mali vlastnú farmu. Pôdu, zvlnené kopce, zelené polia. Chovali sme zvieratá, pestovali zeleninu. Mali sme majetok. Patril nám.“

„Čo sa s ním stalo? Kde to bolo?“

„Ďaleko. Bolo to veľmi ďaleko. Zákony sa zmenili. Autorita teraz vlastní všetok majetok.“

Prečo, chcela som sa spýtať, prečo sa zákony zmenili? No nespýtala som sa, neprerušovala som jej rozprávanie. Keby som jej skočila do reči, stíchla by a otočila by sa s tvárou k stene. Prestala by hovoriť.

„Na farme sme chovali zvieratá,“ vravievala.

Len si to predstavte! Chovať zvieratá! Na každej spoločenskej schôdzi nám pripomínali, že zvieratá sú posvätné a patria Zemi, nie ľuďom. Zvieratá sú chránené. A my sme museli jednohlasne odriekať prísahu o zvieratách.

Prisahám oddanosť Zemi, posvätným právam Zeme a všetkým zvieratám na Zemi.

Iba minulý mesiac vytiahli muži zákona počas spoločenskej schôdze jedného muža pred zhromaždený dav a prinútili ho pokľaknúť pred miestnymi autoritami. Obvinili ho, že svojím energocyklom prešiel hada. Tuším sa pokúšal povedať, že išlo o nehodu, ale hlas sa mu triasol a ťažko mu bolo rozumieť. Hlavu mal sklonenú, bradou sa takmer dotýkal hrude. Vyzeral malý a starý,

keď takto kľačal. Zviazali mu zápästia povrazmi a odvliekli ho.

Všetci na schôdzi upierali pohľad na špičky topánok. Unavení, vyblednutí a zvädnutí. Každý jeden, kto sa prizeral, vedel, že sa môže ocitnúť na mieste odvedeného nešťastníka v hociktorý deň, z hocijakého dôvodu.

Mama povedala, že nešťastníka odviedli neprávom, jednoducho neprávom. Ale nepovedala to veľmi nahlas.

Kontroverzný dokument OSN bude viesť k tyranii, alebo k trvalo udržateľnému rozvoju?

Glenn Beck je významný americký moderátor, ktorého kritici s obľubou označujú za konšpiračného teoretika. Má prenikavý intelekt a vždy vystihne podstatu problému, vie jasne a priamočiaro komunikovať a vysmieva sa z balastu, ktorým Európska únia zaplavuje svojich spoluobčanov, a z fráz politikov, ktorými ohlupujú svet.

Keď sa mu dostal do rúk programový dokument OSN schválený v Rio de Janeiro v roku 1992, pochopil, že za frázami o „trvalo udržateľnom rozvoji“ – ako väčšina pokrokových myšlienok aj táto znie pekne – sa skrýva názor, že matka Zem bude mať šancu na prežitie, iba ak znížime rast ekonomiky, odovzdáme pôdu do rúk vlády a zavedieme zákony prísnej regulácie.

Trvalo udržateľný rozvoj je rozvoj, ktorý pokrýva potreby súčasnosti bez toho, aby utrpela schopnosť budúcich generácií uspokojiť vlastné potreby.

Zamyslite sa nad touto vetou. Nepripomína vám niečo? Hlásanie nespochybniteľných právd v akejkoľvek podobe – začneme ich tupo vnímať a kým nám neprekážajú v konzumnom a bezstarostnom živote, neprotestujeme, až na tých pár jednotlivcov! Aj Orwellov Rok 1984 bol nemysliteľný, a predsa sme ho zažili v podobe socializmu. Ale už je to za nami a my žijeme v 21. storočí. No práve 21. storočie môže byť pascou, ako na to veľmi sugestívne poukazuje autor príbehu Agenda 21.

Príbeh Glenna Becka je akési biblické proroctvo v inej podobe. Je reálne? Aj ruskí dekabristi predpovedali spoločné jedálne, kde sa budú ľudia schádzať – dnes sú úplnou samozrejmosťou. Na Glennovom svedectve je možno iba štipka pravdy, záleží len od nás, ako sa rozhodneme.

Agenda 21 po vyjdení vyvolala v Spojených štátoch búrlivú dikusiu o budúcnosti ľudstva a hneď sa predrala na prvé priečky bestsellerov.