© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Tanec s drakmi  2: Po Hostine

Tanec s drakmi 2: Po Hostine

Boj o tróny neustáva. Ani po hostine. Mnohí sa cítia povolaní, hoci sú si vedomí, že ich to môže stáť život. Avšak z tieňa vystupuje nová moc - Aegon Targaryen. Dedič starého kráľovského rodu, o ktorom si všetci mysleli, že je mŕtvy. Má jediný cieľ – zvrhnúť panujúcich Lannisterovcov a Tyrellovcov a získať trón pre právoplatného dediča z rodu Targaryenovcov.

Daenerys, dračia kráľovná, sa musí rozhodnúť, kto bude stáť po jej boku, ochráni ju a zabezpečí mier. Spomedzi množstva nápadníkov si vyberie vznešeného Hizdahra. Z jej strany je to skôr politické rozhodnutie, pretože jej srdce patrí jednoduchému, ale bezvýznamnému žoldnierovi. Obklopená nepriateľmi a intrigami nevie, komu veriť. Zakrátko po jej svadbe vypukne v Meereene skutočný chaos a neľútostná biela kobyla úplavica kosí všetkých bez rozdielu.

  • ISBN: 978-80-222-0815-4
  • EAN: 9788022208154
  • Počet strán: 472
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148x233 mm
  • Dátum vydania: 14.12.2016
  • Žáner: BELETRIA/Fantasy

17,90 € Doporučená cena

O knihe

O osude západných zemí ale nerozhodujú intrigy najvyšších. Nebezpečie hrozí spoza Múra. Iní za  Múrom sa pripravujú na rozhodujúcu bitku. V zúfalej situácii sa John Snow rozhodne otvoriť brány divochom, ktorí by mu mali pomôcť a posilniť jeho zdecimovanú posádku. Jeho rozhodnutie sa ale nestretne so súhlasom spolubratov.       Nenapraviteľná intrigánka Cersei sa musí postaviť čelom k pravde a oľutovať svoje hriechy. Tyrion sa na svojej ceste dostane do otroctva  a priblíži sa k svojmu cieľu – stretnúť sa s Daenerys.  

Posledné kapitoly rozsiahlej ságy Pieseň ľadu a ohňa sú venované najmä Johnovi, Tyrionovi a Daenerys. Znovu sa stretávame s Theonom, ktorý predstavuje jednu z najtragickejších postáv celého príbehu, a blíži sa rozhodujúca bitka o Zimovres medzi Stannisom a Roosom Boltonom. Ako sebakriticky povedal George Martin, vyhodil do vzduchu priveľa loptičiek, s ktorými musí žonglovať. Jednako sága nestratila nič z napínavosti, je nepredvídateľná, tragická a strhujúca. Autor nás prekvapí neuveriteľnými zvratmi, postavy sa zamotávajú do nových problémov a vzďaľujú sa od svojho cieľa. 

Recenzie

„George R. R. Martin oslovil svojimi knihami milióny čitateľov, ktorí sa stali fanúšikmi fantasy...“ Chicago Tribune

---------------

„Nech nám dlho žije George Martin... literárny derviš, ktorý okúzľuje zložitými postavami a živým jazykom, výbušnou a búrlivou predstavivosťou v neuveriteľne dobre vyrozprávanom príbehu.“ The New York Times

---------------

Jedna z najlepších sérií v histórii fantasy.“  Los Angeles Times

---------------

„Z autorov, ktorí sa venujú epickej fantasy, je Martin zďaleka najlepší. Skutočne... v súčasnosti je taký dobrý, že ho vyhlásili za amerického Tolkiena.“ Kirkus Reviews

---------------


Ukážka z knihy

PREVRACAČ PLÁŠŤOV


Prvé snehové vločky začali poletovať pri západe slnka. No skôr ako sa zotmelo, snežilo tak husto, že mesiac zakryl hrubý biely záves.

„Severskí bohovia majú lorda Stannisa v zuboch,“ vyhlásil Roose Bolton ráno, keď sa jeho muži nahrnuli do zimovreskej Veľkej siene na raňajky. „Nepatrí sem a starí bohovia ho tu živého nestrpia.“

Muži s ním hlučne súhlasili a búchali päsťami po dlhých doštených stoloch. Zimovres bol možno v troskách, ale žulové múry ich aj tak chránili pred fujavicou a nečasom. Mali hojné zásoby jedla a pitia, mohli sa ohriať pri ohni, mali si kde vysušiť háby a mali sa kam vystrieť, keď na nich doľahla únava. Lord Bolton odložil toľko dreva, že by im vystačilo na pol roka, takže vo Veľkej sieni bolo vždy príjemne teplučko. Stannis nič z toho nemal.

Theon Greyjoy bol ticho. A neušlo mu, že aj Freyovci. Ani tí sem nepatria, pomyslel si, ako hľadel na sera Aenysa Freya a jeho nevlastného brata sera Hosteena. Freyovci sa narodili a vyrástli v riečnom kraji, toľko snehu jakživ nevideli. Sever ich už obral o troch príbuzných, pomyslel si Theon a spomenul si na Ramsayho, ktorý po nich márne pátral medzi Bielym prístavom a Mohylami.

Na stupienku sedel lord Wyman Manderly medzi svojimi rytiermi z Bieleho prístavu a napchával sa kašou. No očividne mu ani zďaleka nechutila tak ako bravčové pirohy na svadbe. Inde sa zase jednoruký Harwood Stout potichu rozprával s vyciveným Umberom Postrachom pobehlíc.

Theon stál s ostatnými v rade na kašu, ktorú im naberali do drevených misiek z medených hrncov. Videl, že páni a rytieri dostávajú aj mlieko s medom, ba i maslo, no on na také dobroty mohol zabudnúť. V úlohe princa Zimovresu sa dlho neohrial. Svoju rolu v Boltonovom divadielku odohral, falošná Arya je pod čepcom, takže teraz je mu už nanič.

„Prvú zimu, čo si pamätám, bolo snehu povyše mňa,“ zaspomínal si voľaktorý Hornwoodov muž pred ním.

„No hej, ale vtedy ťa nebolo od zeme vidieť,“ doberal si ho jazdec zo Žriedla.

Včera v noci, keď Theon nemohol spať, rojčil, že utečie, nenápadne sa vytratí, kým si ho Ramsay s otcom nebudú všímať. Lenže brány boli zahas­prované a vo dne v noci ich strážili. Bez súhlasu lorda Boltona nesmel do hradu nikto vkročiť ani z neho odísť. No aj keby našiel nejakú tajnú štrbinku, cez ktorú by sa dalo prešmyknúť, neveril by tomu. Nezabudol na Kyru a jej kľúče. A keby sa mu aj podarilo ujsť, kam by sa podel? Otec nežije a strýkom je nanič. O Piku navždy prišiel. Zimovreská zrúcanina bolo jediné miesto, ktoré ešte mohol nazvať domovom.

Som troska a trosky bývajú v zrúcaninách. Patrím sem.

Stále vyčkával v rade, keď do siene vtrhol Ramsay so svojimi bastardmi a rozkázal si hudbu. Abel si pretrel ospalé oči, vzal lutnu a spustil Dorn­ského ženu, do rytmu mu bubnovala voľaktorá z jeho práčok. Zo žartu poprekrúcal slová piesne. Namiesto Dornského ženy pretiahol severskú dcérenku.

To by ho mohlo stáť jazyk, pomyslel si Theon, kým mu naberali kašu. Je len obyčajný spevák. Lord Ramsay by mu zodral obe ruky z kože a nikto by ani nemukol. No lord Bolton sa len usmial a Ramsay sa hlučne zarehotal. Nato si aj ostatní povedali, že rozumnejšie bude sa smiať. Žltého vtáka pieseň tak pobavila, až mu víno vyprsklo nosom.

Lady Arya na raňajkách chýbala, takže prišla o zábavu. Od svadobnej noci nevyšla z komnaty. Mrzút Alyn tvrdil, že Ramsay drží svoju nevestu nahú a reťazami pripútanú k posteli, ale Theon vedel, že preháňa. Nedrží ju na reťazi, aspoň žiadnu nevidel. Akurát dal pred komnatu stráže, aby sa mu dievča niekam nezatáralo. A nahá je, len keď sa kúpe.

No kúpala sa skoro každý večer. Lord Ramsay chcel čistú a voňavú manželku. „Chudera, ani len komorné nemá,“ posťažoval sa Theonovi. „Zo­stal si jej iba ty, Smraďoch. Nájdem ti dáke šatočky?“ Zarehotal sa. „Možno keď pekne poprosíš. Zatiaľ ti musí stačiť, že ju môžeš umývať. Neznesiem, aby smrdela ako ty.“ Takže vždy keď sa Ramsaymu zachcelo ženy, musel Theon zabehnúť po slúžky lady Waldy alebo lady Dustinovej a nanosiť s nimi teplú vodu z kuchyne. Hoci s nimi Arya jakživ neprehovorila, videli, aká je dobitá. Sama si za to môže. Nepotešila ho. „Prosto buď Arya,“ poradil jej raz, keď jej pomáhal do vane. „Lord Ramsay ti nechce ublížiť. Ubližuje nám, iba keď… keď sa pozabudneme. Nikdy ma nedral z kože len tak pre nič za nič.“

„Theon…“ fňukla pridusene.

„Smraďoch.“ Schmatol ju za ruku a zadrmal ňou. „Tu som Smraďoch. Zapamätaj si to už konečne, Arya.“ Ibaže to dievčisko bolo len komornícke šteňa, žiadna Starková. Jeyne, volá sa Jeyne. A odo mňa sa pomoci nedočká. Theon Greyjoy by jej možno bol pomohol. Lenže Theon bol železný, odvážnejší ako Smraďoch. Smraďoch, Smraďoch, to znie ako slaboch.

Ramsay má teraz novú hračku, s kozičkami a škáročkou… ale Jeynine slzy sa mu čoskoro zunujú a potom si zasa spomenie na Smraďocha. Stiahne ma z kože kúsok za kúskom. Keď prídem o prsty, odtne mi ruky. Potom prsty na nohách aj chodidlá. Ale až keď budem prosiť, až keď bude bolesť taká neznesiteľná, že budem žobroniť, aby mi takto uľavil. A opäť sa Smraďoch nebude môcť kúpať. Znova sa vyváľa v hovnách a zakážu mu umyť sa. Zo šiat mu ostanú len špinavé a smradľavé handry, a bude ich musieť nosiť, až kým na ňom nezhnijú. Ešte bude rád, ak ho vrátia do psinca, kde mu budú robiť spoločnosť Ramsayho dievčatá. Kyra, spomenul si. Najnovšej suke dal meno Kyra.

Odišiel aj s miskou na druhý koniec siene a usadil sa na prázdnej lavici, ďaleko od najbližšej fakle. Za stolmi pre neurodzených stále vysedávali chlapi, slopali, hrali kocky, len tak tárali alebo driemali oblečení v kúte. Velitelia do nich kopli a vyhnali ich na hradby, keď na nich znovu vyšla služba. No o spoločnosť Theona Prevracača plášťov žiadny z nich nestál, a ani Theon sa k nim veľmi nemal.

Ovsená kaša bola sivá a vodnatá, po tretej lyžičke ju odsunul a nechal stuhnúť v miske. Chlapi pri vedľajšom stole sa hádali pre metelicu a nahlas dumali, kedy sa skončí. „Snežiť bude až do rána, možno aj dlhšie,“ prorokoval zavalitý lukostrelec s čiernou bradou a cerwynovskou sekerou vyšitou na hrudi. Starší chlapi spomínali na iné fujavice a tvrdili, že oproti meteliciam, čo zažili v detstve, je toto len smiešny poprašok. Riečni sa zhrozili. Sneh ani zima južanom nevoňajú. Muži, čo vošli do siene, sa tisli pri ohni alebo si šúchali ruky nad blčiacimi ohrievadlami, z plášťov zavesených na kolíkoch pri dverách kvapkala voda.

V ťažkom vzduchu visel dym a na kaši sa mu už vytvorila tvrdá kožka, keď sa za ním ozval ženský hlas: „Theon Greyjoy.“

Volám sa Smraďoch, skoro jej odvrkol. „Čo chceš?“

Sadla si obkročmo vedľa neho a odhrnula z očí strapatú gaštanovú šticu. „Čo tu sedíte taký sám, pane? Poďte medzi nás, zatancujte si so mnou.“

Znova si pritiahol kašu. „Ja netancujem.“ Princ zo Zimovresu bol dobrý tanečník, lenže Smraďochovi chýbali palce na nohách, len by sa zo­-smiešnil. „Daj mi pokoj. Nemám peniaze.“

Žena sa potmehútsky usmiala. „A čo som ja dáka kurva?“ Patrila k spevákovým práčkam, vysoká a štíhla, ale od peknej mala ďaleko, samá kosť a šľacha… no kedysi by ju bol Theon aj tak prekotil, len aby zistil, aké je to ležať medzi takými dlhánskymi nohami. „Načo by mi tu boli peniaze? Čo by som si sa za ne kúpila, sneh?“ Zasmiala sa. „Zaplatíte mi úsmevom. Nikdy sa neusmievate, ešte aj na svadbe svojej sestry ste sa mračili.“

„Lady Arya nie je moja sestra.“ A ani usmievať sa nebudem, mohol dodať. Ramsaymu sa môj úsmev hnusil, tak mi vymlátil zuby kladivom. Som rád, keď sa najem. „Nikdy nebola moja sestra.“

„Ale dievča je to pekné.“

Nebola som až taká krásna ako Sansa, ale každý vravel, že som pekná, zazneli mu v hlave Jeynine slová a prehlušili bubny, na ktorých hrali Abelove dievky. Jedna z nich vytiahla na stôl Malého Waldera Freya a učila ho tancovať. Všetci sa smiali. „Daj mi pokoj,“ odvrkol Theon.

„Vari sa pánovi nepáčim? Pošlem vám Myrtu, ak chcete. Alebo Cezmínu, tá sa vám bude páčiť. Cezmína sa páči každému. Ani tie nie sú moje sestry, ale aj tak sú súce.“ Naklonila sa k nemu. Dych jej razil vínom. „Tak mi aspoň povedzte, ako ste dobyli Zimovres, keď už sa nechcete usmievať. Abel z vášho rozprávania zloží pieseň, budete žiť večne.“

„Ako zradca. Ako Theon Prevracač plášťov.“

„A prečo nie ako Theon Šikovný? Povráva sa, že to bol odvážny čin. Koľko ste mali mužov? Sto? Päťdesiat?“

Ešte menej. „Bola to hlúposť.“

„Veľkolepá hlúposť. Stannis má vraj päťtisíc mužov, ale podľa Abela tieto hradby nedobyje ani s desaťnásobkom. Tak čo, ako ste sa dostali dnu, pane? Poznáte nejakú tajnú chodbičku?“

Mal som povrazy, pomyslel si Theon. A háky. A tma a prekvapenie tiež spravili svoje. Hrad bránila len hŕstka mužov a nečakali ma. No ani nemukol. Ak by Abel o ňom aj zložil pieseň, Ramsay by mu prepichol ušné bubienky, aby ju nepočul.

„Môžete mi veriť, pane. Abel mi verí.“ Práčka ho chytila za ruku. On mal kožené rukavice podšité vlnou. Jej ruky boli holé, s dlhými prstami a nechtami obhryzenými až do mäsa. „Neopýtali ste sa, ako sa volám. Som Jarabina.“

Theon sa jej vytrhol. Je to pasca, vie to. Poslal ju Ramsay. Zase si chce zo mňa vystreliť ako vtedy, keď poslal Kyru s kľúčmi. Je to len hlúpy vtip, nič viac. Chce, aby som ušiel, a mohol ma potrestať.

Mal sto chutí ju udrieť, rozmlátiť ten falošný úsmev. Mal sto chutí ju pobozkať alebo vytrtkať rovno na stole, až by ziapala jeho meno. No vedel, že sa jej ani nedotkne, neprinúti ho k tomu ani hnev, ani túžba. Smraďoch, Smraďoch, volám sa Smraďoch. Nesmiem na to zabúdať. Vstal a odkrivkal k dverám.

Vonku ďalej snežilo. Mokrý, ťažký, nečujný sneh už prikrýval aj stopy mužov, čo sa vystriedali na stráži. Záveje mu siahali takmer po vrch čižiem. Vo vlčom lese bude hlbší… a na kráľovskej ceste, kde fúka severák, z neho nebude úniku. Na nádvorí Ryswellovci nemilosrdne guľovali chlapcov z Mohýl. Na cimburí nad nimi stavali dajakí panoši snehuliakov. Dávali im kopije a štíty a na hlavy železné klobúky, potom túto snežnú hliadku rozostavili na vnútornej hradbe. „Pridružila sa k nám pani Zima aj so svojím vojskom,“ zažartoval strážnik, čo stál pred Veľkou sieňou… až kým si neuvedomil, že sa rozpráva s Theonom. Vtedy odvrátil hlavu a odpľul si.

Za stanmi stáli veľké bojové kone rytierov z Bieleho prístavu a Blížencov a triasli sa od zimy. Ramsay pri plienení Zimovresu vypálil stajne, nuž dal jeho otec narýchlo postaviť nové, raz také veľké ako staré, aby do nich popchal bojové a jazdecké kone svojich banderiálov a rytierov. Tie, čo sa dnu nezmestili, zostali na nádvoriach. Chodili pomedzi ne paholkovia v kapucniach a zakrývali ich huňami, aby nepremrzli.