© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Tanec s drakmi 1: Sny a Prach

Tanec s drakmi 1: Sny a Prach

Na východe, sužovaná svojimi nepriateľmi, vládne ako kráľovná mesta postaveného na prachu a smrti Daenerys, posledný potomok rodu Targaryenovcov, ktorých draky vyrástli do hrozivej dospelosti. Teraz, keď sa mnohí dozvedeli, kde sa Daenerys zdržiava, vybrali sa ju hľadať. Medzi nimi aj trpaslík, Tyrion Lannister. Ďalší, ktorí ju hľadajú, sú dornský princ, železný kapitán a tajomný modrovlasý mladík, ktorý vôbec nie je ten, za koho ho vydávajú… Na severe stojí veľký Múr z ľadu a kameňa – stavba, ktorá je rovnako pevná ako pevní sú jej strážcovia. Jej 998. veliteľom je nemanželský syn Eddarda Starka, Jon Sneh, ktorý ma nepriateľov ako v hliadke tak aj za Múrom, kde sa zoraďujú armády Divokých, aby zaútočili… A za Múrom je aj malý chlapec, jeho brat Bran, obdarený dosiaľ netušenými schopnosťami.

  • ISBN: 978-80-222-0813-0
  • EAN: 9788022208130
  • Počet strán: 556
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148 x 233 mm
  • Dátum vydania: 2016
  • Žáner: BELETRIA / Fantasy

18,90 € Doporučená cena

O knihe

George R. R. Martin, ktorého časopis Time nazval „americkým Tolkienom“, si získal medzinárodné uznanie svojím monumentálnym cyklom epickej fantasy. Teraz vám tento oceňovaný autor prináša piatu knihu svojej preslávenej ságy,  v ktorej známe tváre aj nečakané mocnosti bojujú o svoje miesto v rozdrobenej ríši.

Po obrovskej bitke visí budúcnosť Siedmich kráľovstiev na vážkach, krajinu sužujú stále nové hrozby, ktoré sa vynárajú z každej strany. Na východe vládne Daenerys, posledná z potomkov Targaryenovcov, so svojimi tromi drakmi ako kráľovná mestu, vystavanému z prachu a smrti. Ale aj ona má tisícky nepriateľov, čo sa ju vybrali hľadať. Kým sa dávajú dokopy, istý mládenec sa taktiež vydáva na cestu za kráľovnou, no vedú ho k tomu úplne iné pohnútky.

Aj Tyrion Lannister, na úteku zo Západnej zeme, kde je na jeho hlavu vypísaná nemalá odmena, mieri ku kráľovnej Daenerys. No jeho najnovší spojenci na tejto ceste nie sú len banda trhanov, ako sa na prvý pohľad zdá, ba dokonca majú medzi sebou niekoho, kto by mohol skutočne pripraviť Dany o jej nárok na Západnú zem.

Na severe sa stále tiahne gigantický Múr z ľadu a kameňa, ktorý je iba taký silný ako tí, čo na ňom držia hliadku. A tam musí Jon Snow, 998. najvyšší veliteľ Nočnej hliadky, čeliť najväčšej výzve. Nepriatelia naňho striehnu nielen v Hliadke, ale aj za Múrom, v zemi ľadových tvorov.

Vo všetkých kútoch krajiny prepukajú prudké spory, páchajú sa zrady, a celá perepúť štvancov a kňazov, vojakov a prevteľovačov, urodzených aj otrokov musí prekonávať naoko nezdolateľné prekážky. Niektorí zlyhajú, iní zosilnejú mocou temnoty. Ale v časoch rastúceho nepokoja sa sily osudu a politiky spoja v nevyhnutnom tanci, najväčšom, aký videl svet.


Recenzie

Pieseň ľadu a ohňa

„Čo je Pieseň ľadu a ohňa? Jediné fantasy, ktoré si dovolím porovnávať s Tolkienovým Pánom prsteňov... Je to fantasy séria pre moderných, bystrých ľudí, aj pre takých, čo fantasy nečítajú.“ Chicago Tribune

---------------

Hra o tróny

„Strhujúcou kombináciou mytológie, spletitej histórie a prenikavého pohľadu pripomína román T. H. Whita The Once and Future King.“ Chicago Sun-Times

---------------

Súboj kráľov

„Epická fantasy, ktorej sa nedá nič vyčítať: vášnivá, podmanivá, presvedčivá v detailoch a dokonalá v predstavivosti...“ The Washington Post

---------------

Búrka mečov

„Strhujúce… úžasne prepracovaná séria, ktorá neprestáva udivovať.“ The Patrior-News

---------------

Hostina pre vrany

Martin je jednoznačne najlepší, pokiaľ ide o spisovateľov epickej fantasy... Je najvyšší čas vyhlásiť ho za amerického Tolkiena.Time

---------------


Ukážka z knihy

PROLÓG



Noc páchla človečinou.

Warg zastal pod stromom a vetril na všetky strany. Sivohnedú srsť mu farbili roztancované tiene. Slabučký vánok, čo zaševelil v konároch borovice, privial silný pach človeka na pozadí jemnejších vôní líšky, zajaca, tuleňa, jeleňa a dokonca aj vlka. Warg dobre vedel, že aj tie patria človeku, kyslý zápach mŕtvych koží prerážal čerstvý závan dymu, krvi a hniloby. Iba ľudia sťahujú zvieratá z kože a obliekajú sa do nej.

Na rozdiel od vlkov sa však wargovia ľudí neboja. Od hladu a nenávisti mu stiahlo žalúdok. Potichu zavrčal, aby privolal svojho jednookého brata a prešibanú sestričku. Len čo vyrazil pomedzi stromy, svorka mu bola za pätami. Zavetrili tú istú stopu. Keď vkĺzol do ich kože, zbadal sám seba, ako uháňa v čele svorky. Z dlhých sivých čeľustí mu vychádzali chumáčiky teplej bielej pary. Na labách im primrzol sneh, stvrdol na kameň, ale boli lovci a hnali sa za korisťou. Mäso, pomyslel si warg, čerstvé mäso.

Jeden človek je slabý a zraniteľný. Aj keď je veľký a mocný a má dobrý zrak, sluch má slabý a pachy mu nič nehovoria. Jelene, losy, ba i zajace ho poľahky predbehnú, medvede a kance zasa premôžu. No človečie svorky sú oveľa nebezpečnejšie. Keď sa vlky priblížili ku koristi, začul warg skučanie mláďaťa, chrupčanie zamrznutej snehovej pokrývky pod nemotornými človečími labami, šuchot kožušín a cvendžanie dlhých sivých pazúrov, čo pri sebe nosí človek.

Meče, zašepkal mu vnútorný hlas, oštepy.

Z obnažených hnedých konárov viseli ľadové tesáky. Jednooký sa predieral húštím a rozmetával sneh na všetky strany. Svorka ho nasledo­-vala. Vybehli na kopec, zliezli na druhej strane a pred nimi sa zjavila čistina s korisťou. Zbadal samicu, v náručí zvierala mláďa zakrútené do kožušín. Tú si nechaj nakoniec, zašepkal hlas, najprv sa zbav samcov. Hulákali na seba ako vždy, no warg cítil ich strach. Jeden držal drevený pazúr, vysoký ako on sám. Hodil ho do nich, ale ruka sa mu triasla a pazúr minul cieľ.

Vtedy sa na nich vrhli.

Jednooký brat zvalil samca so zubom do záveja a rozhryzol mu hrdlo. Sestra prekĺzla za druhého a napadla ho od chrbta. Ostala len samica s mladým.

Aj samica zvierala malý kostený pazúr, no pustila ho, len čo jej zahryzol do nohy. Spadla na zem a oboma rukami objala hlučné mláďa. Pod kožušinami bola len kosť a koža, ale cecky mala plné mlieka. Zato mláďa bola skutočná pochúťka. Najšťavnatejšie kúsky nechal bratovi. Kým sa svorka kŕmila, zamrznutý sneh navôkol sa pomaly sfarboval krvou.

Ďaleko odtiaľ, v hlinenej chatrči so slamenou strechou, dymníkom a podlahou z udupanej hliny sa Varamyr zachvel a oblizol si ústa. Mal krvou podliate oči, popraskané pery a sucho v krku, ale v ústach cítil chuť krvi a sadla, hoci mu od hladu skrúcalo žalúdok. Detské mäsko, pomyslel si a spomenul si na Balíka. Ľudské mäso. Vari už klesol tak hlboko, že túži po ľudskom mäse? V duchu počul, ako naňho Haggon vrčí. „Ľudia môžu jesť zvieratá a zvieratá ľudí, ale človek, ktorý ochutná človečinu, je netvor.“

Netvor bolo odjakživa Haggonovo obľúbené slovo. Netvor, netvor, netvor. Iba netvor žral ľudské mäso, páril sa s vlčicami alebo vnikal do cudzích ľudských koží.

Haggon bol slaboch, bál sa vlastnej moci. Keď som ho pripravil o nádej na druhý život, zomrel v slzách a opustený. Varamyr mu zjedol srdce. Veľa ma naučil, a práve vďaka nemu som po prvý raz ochutnal ľudské mäso.

Pravdaže, vo vlčej koži. Nikdy nezjedol človečinu ľudskými ústami. Napriek tomu nemienil pripraviť vlky o hostinu. Boli rovnako vyhladovaní ako on, iba kosť a koža, uzimení a lační, a tá korisť… dvaja muži a žena s dieťaťom, čo po porážke vbehli smrti do náručia. Aj tak by dlho nevydržali, buď by ich zahubil mráz alebo hlad. Takto je to lepšie, aspoň sa netrápili. Rýchla smrť. Vykúpenie.

„Vykúpenie,“ šepol. Škriabalo ho v hrdle, no dobre mu padlo počuť ľudský hlas, aj keď len vlastný. Vlhký vzduch páchol plesňou, zem bola studená a tvrdá a oheň viac dymil ako hrial. Priplazil sa k nemu čo najbližšie, kašľal a triasol sa, v boku sa mu otvorila rana a bolestivo pulzovala. Krv mu vsiakla do nohavíc až po kolená, zaschla a stvrdla.

Bodlina ho varovala, že sa to môže stať. „Zošila som ti ranu čo najlepšie, ale musíš oddychovať, inak sa ti potrhajú stehy a nezahojí sa.“

Bodlina bola jeho posledná spoločníčka, kopijníčka do špiku kostí – samá bradavica, zocelená a vráskavá. Ostatní ich cestou opustili. Jeden za druhým sa pobrali do svojich dedín, k Mliečnej vode, do Tvrdého domova alebo do lesa po istú smrť. Varamyr nevedel, kam sa podeli, ani ho to nezaujímalo. Mal som do niektorého vkĺznuť, kým sa dalo. Do jedného z dvojčiat alebo do toho veľkého so zjazvenou tvárou, či do toho mladého ryšavca. No čo keby na to ostatní prišli? Vrhli by sa naňho a zabili ho. Navyše ho prenasledovali Haggonove slová a potom už bolo neskoro.

Po bitke sa v lesoch túlali tisícky hladných vydesených divochov, čo utiekli pred krviprelievaním pri Múre. Niektorí sa chceli vrátiť do opustených domovov, iní zase pochodovať späť a znovu zaútočiť na bránu, no väčšina len bezcieľne blúdila divočinou. Unikli síce havranom v čiernych plášťoch aj rytierom v sivom brnení, ale prenasledovalo ich neúprosnejšie vojsko. Zo dňa na deň sa rozrastali zástupy mŕtvol. Mnohých zabil hlad, mráz či choroby, ďalší padli za obeť bývalým spolubojovníkom, ktorí s nimi prednedávnom pochodovali na juh pod vedením Mancea Nájazdníka, kráľa za Múrom.

Mance padol, šepkali si zúfalo divosi, zajali ho, je mŕtvy. „Harmu zabi­-li, Mancea zajali a ostatní utiekli a nechali nás napospas osudu,“ tvrdila Bodlina, keď mu zašívala ranu. „Tormund, Uslzený, Varamyr v šiestich kožiach, všetci naši statoční nájazdníci. Kam sa len podeli?“

Nespoznala ma, uvedomil si Varamyr. A prečo by aj? Bez svojich zvierat vyzeral ako niktoš. Predtým som bol Varamyr v šiestich kožiach, stoloval som s Manceom Nájazdníkom. Meno Varamyr si vymyslel, keď mal desať rokov. Meno hodné lorda, mocné a hrozivé, meno z piesní. A napriek tomu zdupkal ako vyplašený králik. Vysvitlo, že strašný lord Varamyr je obyčajný zbabelec, no nezniesol, aby sa to dozvedela aj stará kopijníčka, tak jej povedal, že sa volá Haggon. Neskôr premýšľal, prečo si zo všetkých mien vybral práve toto. Zožral som mu srdce a zapil ho jeho krvou, a predsa ma stále prenasleduje.

Jedného dňa sa k nim prirútil jazdec na vycivenom bielom koni a všetkých presviedčal, nech zamieria k Mliečnej vode, kde Uslzený zbiera vojsko, s ktorým by prekročil Most z lebiek a dobyl Tieňovú vežu. Veľa ľudí s ním odišlo, ale väčšina ostala. O pár dní nato sa zjavil akýsi zanovitý bojovník v kožušinách, obvešaný jantárom, obchádzal ohniská a nahováral divochov, aby sa vydali na sever a utiahli do údolia Thenn. Varamyr nechápal, prečo by tam mali byť v bezpečí, keď aj Thennčania odtiaľ zutekali, no mnohí ho nasledovali. Ďalšie stovky sa pridali k lesnej čarodejnici, ktorá mala videnie, že po nich príde flotila lodí a odvezie ich na juh. „Musíme ísť k moru,“ vykrikovala Krtica a jej prívrženci sa obrátili na východ.

Varamyr by sa k nim pridal, keby mal viac sily. Sivé studené more však bolo ďaleko, vedel, že takú dlhú cestu by neprežil. Zomrel už deväťkrát a tentoraz ho čakala skutočná smrť. Plášť z popolky, spomenul si, bodol ma pre obyčajný plášť z popolky.

Jeho majiteľka bola mŕtva, ktosi jej rozmlátil hlavu na krvavú kašu s úlomkami kostí, ale jej plášť vyzeral teplý a hrubý. Snežilo a Varamyr nechal svoj plášť pri Múre. Prišiel tam o všetok svoj majetok: kožušiny na spanie, vlnené spodky, čižmy z ovčej kože a kožušinové rukavice, zásoby jedla a medoviny, pramene vlasov všetkých žien, ktorých sa kedy zmocnil, dokonca aj zlaté náramky, čo mu daroval Mance. Zhorel som a potom zutekal, šialený od bolesti a strachu. Pri tej spomienke sa hanbil, ale rozhodne nebol sám. Celé stovky, ba tisíce divochov vzali nohy na plecia. Nemali sme šancu. Vyrútili sa na nás rytieri v oceľovom brnení a pobili všetkých, čo zostali bojovať. Mohli sme len ujsť alebo zomrieť.

Uniknúť smrti však nebolo také jednoduché. Keď Varamyr v lese narazil na mŕtvu a zohol sa, že si vezme jej plášť, vôbec si nevšimol chlapca, čo vybehol z húštia, zabodol mu do boku dlhý kostený nôž a vytrhol mu z rúk popolku. „Bola to jeho matka,“ vysvetlila mu neskôr Bodlina. „Ten plášť patril jeho matke a ty si ju okrádal…“

„Bola predsa mŕtva,“ vyhlásil Varamyr a mykol sa, keď mu kostenou ihlou prepichla kožu. „Niekto jej rozbil hlavu. Nejaký havran.“

„Čoby havran, Kopytníci. Videla som ich.“ Ihlou mu zašívala ranu na boku. „Nemajú ďaleko od zverov, a ktože ich teraz skrotí?“ Veru nik. Ak Mancea naozaj zabili, slobodný národ je odsúdený na zánik. Thennčania, obri, Kopytníci, jaskynní ľudia s nabrúsenými zubami aj kmene zo západného pobrežia s kostenými záprahmi… po všetkých si príde smrť, aj po havrany. Čierne plášte to zrejme ešte netušia, ale stihne ich rovnaký osud ako ostatných. Nepriateľ sa blíži.