© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Atramentové srdce

Atramentové srdce

Anne, ktorá odložila dokonca i Pána Prsteňov, aby si prečítala túto knihu. Čo viac si môžete želať od vlastného dieťaťa? Cornelia Funkeová

V roku 2003 Cornelia Funkeová prekvapila nielen čitateľov, ale aj kritikov. Atramentové srdce je zázračná rozprávka, je to napínavý román pre mládež, ale aj hlbokomyseľný dobrodružný román pre dospelých. Autorka očarúva čitateľa príbehom, ktorý je plný napätia, nápadov, prekvapivých zvratov, poézie a túžby. Na druhej strane neuhýba pred surovosťou, zloduchmi a smutnými príbehmi.

  • ISBN: 978-80-222-0558-0
  • EAN: 9788022205580
  • Počet strán: 464
  • Väzba: tvrdá
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 149 x 210 mm

16.50 € Doporučená cena

Anotácia

Meggie žije so svojím otcom v starom dome, keď sa jednej upršanej noci objaví pred ich dverami neznámy muž. Varuje jej otca pred Kaprikornom, a preto hneď za svitania opúšťajú dom, aby si našli nový úkryt u tety Elinor. Keď otca unesú, Meggie s Elinor sa ho vyberú hľadať a len postupne sa dozvedajú o tajomstvách, ktoré pred nimi ukrýva.
Atramentové srdce je nádherne vyrozprávaný príbeh o knihe, o zázraku čítania a o význame, ktorým príbehy obohacujú náš život. Kto z nás si neželal, aby ožili jeho obľúbené postavy z knihy? V Atramentovom srdci sa tento sen stáva skutočnosťou. Meggie, Mo, ale aj ostatní za to zaplatia vysokú cenu. Náherný rozprávkový svet a temná zloba kráčajú ruka v ruke a zdá sa, že spočiatku sa zlu darí o čosi lepšie. V Nemecku sa Atramentové srdce dočkalo už 23. vydania, a keď sa príbeh prehupol cez oceán, neušiel pozornosti Hollywoodu a stal sa celosvetovým bestsellerom.

Ukážka z knihy

Nočný neznámy

V očiach hojdacieho koníka i v očiach myšiaka sa odrážal mesiac, keď ich Tolly vytiahol spod vankúša. Hodiny tikali a v tichu sa mu zazdalo, že počuje kroky drobných bosých nôh, vzápätí smiech a šepot, a šušťanie, akoby niekto listoval vo veľkej knihe.
   
Lucy M. Boston, Deti z Green Knowe

   
V tú noc padal jemný, tichý dážď. Stačilo, keď aj oveľa rokov neskôr Meggie privrela oči, a hneď ho počula, ako drobné prsty klopkajúce na okno. Kdesi v diaľke štekal pes, Meggie nemohla spať a prehadzovala sa z boka na bok.
   
Pod vankúšom mala rozčítanú knižku. Na uchu ju tlačila väzba, akoby ju chcela znova zlákať medzi popísané stránky. „No, to musí byť pohodlné, mať pod hlavou čosi také hranaté a tvrdé,“ usúdil otec, keď jej prvýkrát objavil knihu pod vankúšom. „Priznaj sa, v noci ti šepká príbehy do uška.“
   
„Niekedy,“ odvetila Meggie. „Ale funguje to len pri deťoch.“ Nato ju Mo poštípal do nosa. Mo. Meggie otca nikdy nenazvala inak.
   
V tú noc – ktorou sa tak veľa začalo a ktorá navždy tak veľa zmenila – mala Meggie pod vankúšom jednu z obľúbených knižiek, a ako jej dážď nedal spať, pretierala si oči od únavy a vytiahla knižku spod vankúša. Ako knihu otvárala, strany sľubne zašušťali. Meggie mala pocit, že pri každej knihe znie ten počiatočný šepot inak, vždy podľa toho, či vedela, čo jej knižka bude rozprávať. Najprv však potrebovala svetlo. V zásuvke nočného stolíka si ukrývala škatuľku zápaliek. Mo jej zakázal v noci zapaľovať sviečky. Nemal rád oheň. „Oheň pohlcuje knižky,“ vravieval, ale koniec koncov mala už dvanásť rokov a dokázala ustrážiť plamienok sviečky. Meggie zbožňovala čítanie pri sviečkach. Na okne stáli tri vonné lampy a tri svietniky. Práve držala horiacu zápalku priamo nad čiernym knôtom, keď začula zvonka kroky. Vystrašene ju sfúkla – pamätala si to celkom presne aj po dlhých rokoch –, čupla si k zapršanému oknu a vyzrela von. A vtom ho zbadala.
   
Tma nebola v daždi až taká prenikavá a neznámy muž vyzeral ako tieň. Len tvár mu svietila smerom k Meggie. Vlasy sa mu lepili na mokrom čele. Dážď sa naňho rinul, no nevšímal si to. Stál tam nehybne s rukami prekríženými na prsiach, akoby sa aspoň takto chcel trochu zahriať, a hľadel na ich dom.
   
Musím zobudiť Moa! pomyslela si Meggie. No s tlčúcim srdcom zostala sedieť a ďalej sa dívala do noci, akoby ju neznámy muž nakazil svojou nehybnosťou. Zrazu pootočil hlavou a Meggie sa zazdalo, že sa jej zahľadel priamo do očí. Náhlivo skĺzla z postele, až jej otvorená kniha padla na zem. Bosá vybehla do tmavej chodby. Hoci sa už končil máj, v starom dome bolo chladno.
    
V Moovej izbe sa ešte svietilo. Často býval hore hlboko do noci a čítal. Lásku ku knihám zdedila Meggie po ňom. V noci po zlom sne hľadala uňho útočisko – cítila sa najlepšie, keď mohla zaspávať pri Moovom pokojnom dychu a obracaní strán. Nič neodohnalo zlé sny rýchlejšie ako šuchotanie popísaným papierom.
   
No postava pred domom nebola len sen.

   
Kniha, ktorú Mo v tú noc čítal, mala belasý plátenný obal. Aj na to si Meggie neskôr spomínala. Aké zbytočné veci si človek zapamätá!
   
„Mo, niekto stojí na dvore!“
   
Otec nadvihol hlavu a pozrel na ňu neprítomným pohľadom, ako vždy, keď ho vyrušila pri čítaní. Zakaždým to chvíľu trvalo, kým precitol z iného sveta, z labyrintu písmen.
  
„Čože, stojí tam niekto? Si si istá?“
   
„Áno. Zíza na náš dom.“
   
Mo odložil knihu. „Čo si čítala pred spaním? Dr. Jekylla a Mr. Hyda?“
   
Meggie zvraštila čelo. „Mo, prosím ťa! Poď so mnou.“
   
Neveril jej, no šiel za ňou. Meggie ho ťahala za sebou tak netrpezlivo, až na chodbe zakopol o hromadu kníh. O čo iné by aj mohol zakopnúť? Po celom dome sa kopili knihy. Neboli len na policiach ako u iných ľudí, nie, u nich sa hromadili aj pod stolmi, na stoličkách, v kútoch po izbách. V kuchyni a na záchode, na televízore a v šatníku, nízke kopy, vysoké kopy, hrubé, tenké, staré, nové... knihy. Otvorené vítali Meggie na stole s raňajkami, zaháňali zo sivých dní dlhú chvíľu – niekedy sa o ne aj potkýnali.
   
„Jednoducho tam len tak postáva!“ zašepkala Meggie a ťahala Moa do svojej izby.
   
„Má na tvári srsť? Mohol by to byť vlkolak.“
   
„Prestaň!“ Meggie naňho pozrela prísne, hoci jeho vtipkovanie zaháňalo strach. Už takmer ani sama neverila, že tam stojí nejaká postava v daždi... Až kým opäť nekľučala pri okne. „Tam! Vidíš ho?“ spýtala sa potichu.
   
Mo vyzrel von, cez ešte stále padajúce kvapky dažďa, a mlčal.
   
„Neprisahal si, že k nám nikdy nepríde nijaký zlodej, lebo tu niet čo ukradnúť?“ zašepkala Meggie.
   
„To nie je nijaký zlodej,“ prehodil Mo, no keď odstúpil od okna, tvár mal takú vážnu, že Meggino srdce začalo biť ešte rýchlejšie. „Vráť sa do postele, Meggie. To je návšteva ku mne.“
   
A už ho nebolo – skôr ako sa ho mohla Meggie opýtať, aká je to, preboha, návšteva, čo sa zjaví uprostred noci. Znepokojená kráčala za ním. Na chodbe počula, ako uvoľňuje retiazku na bráne, a keď vošla do vstupnej haly, videla otca stáť vo dverách.
   
Dovnútra prenikala noc, tmavá a vlhká, a šelest dažďa znel hrozivo hlasno.
   
„Prašnoprst!“ zakričal do tmy Mo. „Si to ty?“
   
Prašnoprst? Také meno! Meggie si nespomínala, že by niekedy bola počula také meno, a predsa jej znelo akosi povedome, ako vzdialená, nejasná spomienka.
   
Spočiatku zostalo vonku ticho. Iba dážď padal, tíšivo a šepkavo, akoby noc zrazu mala hlas. No potom sa k domu blížili kroky a z tmy sa vynoril muž, ktorý stál predtým na dvore. Dlhý kabát, premočený od dažďa, sa mu lepil na nohy, a keď prišiel na svetlo, ktoré sa šírilo z domu, mala Meggie na zlomok sekundy pocit, že na pleciach zazrela malú srstnatú hlavu, ktorá sa vystrčila z batoha a potom sa znova ukryla dnu.
   
Prašnoprst si rukávom utrel vlhkú tvár a vystrel ruku k Moovi.
   
„Ako sa ti vodí, Čarojazyk?“ opýtal sa. „Už je to dávno.“
   
Mo váhavo prijal podávanú ruku. „Veľmi dávno,“ pohľadom prešiel popri návšteve, akoby čakal, že sa z tmy vynorí ďalšia postava. „Poď ďalej, ešte privoláš smrť. Meggie spomínala, že tu už stojíš dlhšie.“
   
„Meggie? Ach áno, pravdaže.“ Mo vtiahol Prašnoprsta dovnútra. Premeral si Meggie tak dôkladne, až od rozpakov nevedela, kam pozerať. Napokon sa aj ona dívala naňho.
   
„Vyrástla.“
   
„Pamätáš si ju?“
   
„Iste.“
   
Meggie si všimla, že Mo zamkol na dva zámky.
   
„Koľko rokov má teraz?“ Prašnoprst sa na ňu usmial. Bol to zvláštny úsmev. Meggie sa nevedela rozhodnúť, či bol posmešný, pohŕdavý alebo len rozpačitý. Úsmev mu neopätovala.
   
„Dvanásť,“ odpovedal Mo.
   
„Dvanásť? Milostivý bože!“ Prašnoprst si z čela odhrnul do nitky premočené vlasy. Siahali mu takmer po plecia. Meggie sa sama seba v duchu pýtala, aké asi sú, keď ich má suché. Strnisko okolo úzkych pier mal červenkasté ako srsť túlavej mačky, ktorej Meggie z času na čas kládla pred dvere misku mlieka. Aj na lícach mal riedke chlpy, také, aké zvyčajne mávajú mladí chlapci pred prvým holením. Jazvy mu to však nezakrylo. Tri dlhé, vyblednuté jazvy. Prašnoprstova tvár vyzerala, akoby sa v minulosti rozpadla a znova poskladala.
   
„Dvanásť rokov,“ zopakoval. „Pravdaže. Vtedy mala... tri, však?“
   
Mo prikývol. „Poď, dám ti suché oblečenie.“ Stiahol návštevu dovnútra, netrpezlivo, akoby sa ju zrazu ponáhľal skryť pred Meggie. „A ty,“ prehodil k nej cez plece, „ty choď spať, Meggie.“ A bez ďalších slov zavrel za sebou dvere na dielni.
   
Meggie tam stála a šúchala si o seba studené nohy. Ty choď spať. Niekedy, keď už bolo veľmi neskoro, ju Mo šupol do postele ako vrece orechov. Inokedy ju občas po večeri naháňal po dome, až kým zadychčaná od smiechu neunikla do svojej izby. A niekedy bol taký unavený, že sa len vystrel na pohovke a Meggie mu ešte pred spaním uvarila kávu. Ale nikdy, ešte nikdy ju neposlal spať takto.