© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Atramentová smrť

Atramentová smrť

Trilógia Atramentový svet je rozprávačský raj, pestrý dobrodružný kaleidoskop, pocta knihe a zaznávanému umeniu predčítania.

Atramentová smrť uzaviera dobrodružné príbehy hrdinov, ktorí sa ocitli v nádhernom fantazijnom svete, kde museli obstáť v mnohých bojoch a skúškach. Mo sa odhodlá navštíviť priehľadné a zároveň neľudské Biele panie v ríši mŕtvych, aby im vyrval svojho priateľa, ale za jeho prepustenie musí dať sľub samotnej Smrti. Ak ho nedodrží, zaplatí nielen svojím životom, ale aj životom svojej dcéry. A preto sa dobrovoľne vzdáva do rúk Hadohlava a v sprievode Violanty odchádza cez Nedobytný most na Jazerný hrad, kde sa znepriatelené strany stretnú v poslednom boji.

  • ISBN: 978-80-222-0575-7
  • EAN: 9788022205757
  • Počet strán: 624
  • Väzba: tvrdá
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 149 x 210 mm

16,50 € Doporučená cena

Anotácia

Jazerný hrad postavili preto, aby ochránil zopár nešťastných detí pred svetom, ale čím dlhšie blúdil Mo po jeho chodbách, tým väčšmi sa mu zdalo, že hrad čaká len na to, aby sa medzi pomaľovanými stenami utopil vo vlastnej temnote. Prašnoprstov ohnivý vlk bežal popredku, akoby poznal cestu, a Mo šiel za ním. Zabil štyroch ďalších vojakov. Hrad patril Tančiohňovi a Sojkovi, mali to napísané na tvárach, a od zlosti, ktorú v ňom roznietil Orefeus, bodal okolo seba, až sa mu čierne šaty napili krvou. Aj srdce mu sčernelo od Orfeových slov.

Trilógia Atramentový svet je rozprávačský raj, pestrý dobrodružný kaleidoskop, pocta knihe a zaznávanému umeniu predčítania.

Ukážka z knihy

Svitanie.

Vraj prichádzali vždy za úsvitu, lebo milovali zore? Snáď boli potrundžení z nekonečných osláv svojho pána. Princ dal zbojníkom pokyn, aby podišli k múru, ktorý obkolesoval dedinu. Tvorilo ho iba niekoľko vrstiev plochých kameňov. Ani chatrče neposkytnú potrebnú ochranu. Medveď zafučal a vzdychol, a z tmy už prichádzali jazdci, viac ako tucet, s novým erbom Ombry na hrudiach, s baziliškom na červenom poli. Samozrejme, neočakávali, že narazia na mužov. Plačúce ženy, vrieskajúce deti, to áno, ale nie chlapi, ešte k tomu ozbrojení. Zmätene zastavovali kone. Áno, boli potrundžení. Dobre. Aspoň budú pomalší. Neváhali dlho. Ihneď zbadali, že sú ozbrojení oveľa lepšie ako otrhaní zbojníci. A mali kone.

Hlupáci. Zomrú skôr, ako si uvedomia, že aj čosi iné zaváži. „Všetkých!“ šepol zachrípnutým hlasom Chňap Moovi. „Musíme ich zabiť všetkých, Sojka. Dúfam, že tvoje mäkké srdce to vie. Ak sa hoci jediný vráti do Ombry, dedina zajtra vyhorí.“ Mo mlčky prikývol. Akoby to nevedel.

Kone prenikavo erdžali, keď ich jazdci hnali na zbojníkov, a Mo znovu pocítil chladnokrvnosť, ako vtedy na Haďom vrchu, keď usmrtil Bastu. Studenú ako srieň pri nohách. Strach, ktorý pociťoval, bol strach zo seba samého. Ale potom prišli výkriky. Stony. Krv. Vlastný tlkot srdca, hlasný a prirýchly. Údery a bodnutia, vyťahovanie meča z cudzieho mäsa, vlhkosť cudzej krvi na šatách, tváre skrivené nenávisťou (alebo to bol strach?). Našťastie, pod helmami sa veľa vidieť nedalo. Často boli veľmi mladí. Rozmlátené končatiny, rozmlátení ľudia. Pozor, za tebou! Zabi. Rýchlo. Ani jeden nesmie utiecť.

Sojka. Jeden vojak zašepkal to meno skôr, ako ho stačil prebodnúť. Možno ešte pri poslednom výdychu myslel na striebro, ktoré by dostal za jeho mŕtvolu na hrade Ombra, viac striebra, ako sa dalo ukoristiť za celý vojenský život. Mo mu vytiahol z hrude meč. Prišli bez pancierov. Načo by im boli panciere proti ženám a deťom? Ako len mrazí človeka pri zabíjaní, tak veľmi mrazí, hoci pokožka horí a krv horúčkovito prúdi.

Áno, usmrtili ich všetkých. V chatrčiach bolo ticho, keď hádzali mŕtvoly dolu svahom. Dvaja patrili k nim, a teraz sa ich kosti pomiešajú s kosťami nepriateľov. Nemali čas pochovať ich.
Čierny princ mal na pleci škaredú sečnú ranu. Mo mu ju obviazal, ako najlepšie vedel, zatiaľ čo medveď ustarostene sedel opodiaľ. Z jednej chatrče vyšlo dievča, ktoré mu predtým vysúkalo rukáv. Z diaľky skutočne vyzeralo ako Meggie. Meggie, Resa – snáď budú ešte spať, keď sa vráti. Ako by inak vysvetlil krv? Toľko krvi.

Príde čas, keď noci zatienia dni, Mortimer, pomyslel si. Krvavé noci, pokojné dni – dni, kedy mu Meggie ukáže všetko, o čom mu vo veži Temného hradu mohla iba rozprávať; nymfy so šupinatou pokožkou v močiaroch zarastených kvetmi, stopy dávno zmiznutých obrov, kvety šepkajúce pri dotyku, stromy rastúce až do neba, machové dievčatká, ktoré sa vynárajú z koreňov, akoby sa vylúpli z kôry… Pokojné dni. Krvavé noci.