© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Atramentová krv

Atramentová krv

Na veľtrhu detskej knihy v Lipsku po prvý raz udeľovali Medzinárodnú cenu mladých čitateľov, ktorú iniciovala nadácia Čítanie. V dvoch hlasovacích kolách 63 000 mladých čitateľov rozhodlo o prvenstve trilógie Atramentový svet, ktorú napísala Cornelia Funkeová.

Nedostupný, fantazijný svet, o ktorom všetci snívali v Atramentovom srdci, sa stáva skutočnosťou. Prašnoprstova desaťročná mora sa končí, keď sa pomocou Orfea dostane do Atramentového sveta a stretne sa s milovanou Roxanou. Fenoglio sa medzitým usadil v Ombre a svojimi príbehmi sa usiluje pomôcť dobru a poraziť zlo, no nie vždy sa mu to darí. Príbeh sa mu pomaly vymyká z rúk a začína sa rozprávať sám...

  • ISBN: 978-80-222-0572-6
  • EAN: 9788022205726
  • Počet strán: 592
  • Väzba: tvrdá
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 149 x 210 mm

16.50 € Doporučená cena

Anotácia

Farid nevedel, prečo tu Prašnoprst kunu nechal, a Meggie mu to nevysvetlila, hoci dôvod veľmi dobre poznala. Veď sama porozprávala Prašnoprstovi, akú úlohu zohrá kuna v jeho príbehu. Že kvôli Gwin zomrie nepeknou krvavou smrťou – ak sa teda splní to, čo napísal Fenoglio. Keď sa však Farida pýtala na kunu, iba utrápene krútil hlavou. „Je preč,“ povedal. „Uviazal som ju v záhrade, lebo knihomoľka do mňa stále hučí kvôli vtákom, ale prehrýzla lano. Všade som ju hľadal, no zmizla.“ Múdra Gwin.

Na veľtrhu detskej knihy v Lipsku po prvý raz udeľovali Medzinárodnú cenu mladých čitateľov, ktorú iniciovala nadácia Čítanie. V dvoch hlasovacích kolách 63 000 mladých čitateľov rozhodlo o prvenstve trilógie Atramentový svet, ktorú napísala Cornelia Funkeová.

Ukážka z knihy

Prašnoprstovi sa na chvíľu zazdalo, že nikdy nebol preč – akoby sa mu iba sníval zlý sen a spomienka naň zanechala pachuť na jazyku a v srdci, iba to… Odrazu bolo všetko zase tu, dôverne známe a nikdy nezabudnuté zvuky, vône, kmene stromov, strakaté v rannom svetle, tiene listov na tvári. Niektoré boli pestro sfarbené ako tie v druhom svete, aj tu sa blížila jeseň, ale počasie bolo ešte stále príjemné. Vzduch voňal prezretými plodmi, vädnúcimi kvetmi, bolo ich tisíc, možno aj viac, ich vôňa mámila zmysly – kvety bledé ako vosk svietili v tieni stromov, nežné modré hviezdy na tenučkých stonkách, musel opatrne stúpať, aby ich nepošliapal. Všade naokolo duby, platany, ľaliovníky… siahajú až do neba! Takmer zabudol, aký veľký môže byť strom, aký má široký a vysoký kmeň, rozložitú korunu, pod ktorou nájde úkryt celý húf jazdcov. Lesy v druhom svete boli veľmi mladé. Zakaždým v nich mal pocit, že je starý, veľmi starý, že roky ho rozožrali ako hrdza. Tu bol znovu mladý, sotva starší ako huby medzi koreňmi, sotva väčší ako bodliaky alebo žihľava.

Ale kde je chlapec? Prašnoprst sa pátravo rozhliadol navôkol, niekoľko ráz zavolal jeho meno. „Farid!“ Meno mu za posledné mesiace znelo takmer tak dôverne ako jeho vlastné. Nik mu však neodpovedal, iba jeho vlastný hlas sa niesol medzi stromami.

Takže to predsa len skončilo takto. Chlapec zostal na druhej strane. Čo si teraz počne celkom sám? No čo asi? dumal Prašnoprst, keď sa naposledy márne obzeral. Určite si poradí lepšie, ako sa to kedy podarilo tebe. On predsa ten hluk, rýchlosť a davy ľudí miluje. Navyše si ho naučil dosť, s ohňom to vie už takmer tak dobre ako ty. Áno, chlapec si poradí vynikajúco. Napriek tomu radosť v Prašnoprstovej hrudi na chvíľu zvädla ako kvet pri jeho nohách, a ranné svetlo, čo ho ešte pred chvíľou vítalo, bolo odrazu bledé a bez života. Druhý svet ho zase podviedol. Áno, po všetkých tých dlhých rokoch ho síce prepustil na slobodu, ale ponechal si to jediné, čo mu tam na druhej strane prirástlo k srdcu…
No, a aké ponaučenie si z toho zoberieš? pýtal sa sám seba, kľačiac v zarosenej tráve. Ponechaj si svoje srdce pekne pre seba, Prašnoprst. Zodvihol list, ktorý žiaril na tmavom machu červeno ako oheň. Také listy v druhom svete nie sú, alebo áno? Čo sa to s ním odrazu deje? Nahnevane sa postavil. Hej, Prašnoprst! Vrátil si sa! Si späť! napomínal sa. Zabudni na chlapca, áno, prišiel si oňho, ale zato máš znovu svoj svet, celý svet. Máš ho späť, ver mi! Uver tomu konečne!

Keby to nebolo také ťažké! Oveľa ľahšie bolo uveriť nešťastiu ako šťastiu. Musel sa dotknúť každého kvetu, chytiť každý strom, rozmrviť zem medzi prstami a pocítiť na vlastnej koži prvý komárí štípanec, kým konečne uveril.

Áno, je späť. Naozaj sa vrátil. Konečne. Šťastie mu odrazu stúplo do hlavy ako pohár ťažkého vína. Ani pomyslenie na Farida ho už nemohlo zakaliť. Nočná mora trvala desať rokov, ale teraz je koniec. Cítil sa ľahučký ako jeden z tých listov, čo pršali zo stromov ako zlato.
Šťastný.
Pamätáš sa, Prašnoprst? Toto je šťastie.

Orfeus ho naozaj pričítal presne na to miesto, ktoré mu opísal. Medzi šedastými kameňmi prebleskuje močiar, lemovaný kvitnúcimi oleandrami, a iba niekoľko krokov od brehu stojí platan, na ktorom hniezdia ohňoví elfi. Zdalo sa mu, že ich hniezda sú nalepené na svetlom kmeni ešte hustejšie, ako si to pamätal. Menej vycvičené oko by ich pokladalo za včelie, ale tieto boli menšie a trochu svetlejšie, takmer také svetlé ako kôra, ktorá sa odlupovala od vysokého kmeňa.

Prašnoprst sa obzrel a znovu vdýchol vzduch, ktorý mu desať rokov chýbal. Takmer zabudnuté vône sa miešali s takými, ktoré poznal aj druhý svet. Aj tam rástli stromy na brehu močiara, i keď boli menšie a oveľa mladšie: eukalyptus a jelša vystierali konáre nad hladinu, akoby si chceli schladiť listy. Prašnoprst si opatrne razil cestu, až zastal na brehu. Jeho tieň dopadol na pancier korytnačky a tá sa pomaly dala na ústup. Ropucha na kameni vystrelila jazyk a prehltla ohňovú vílu. Nad vodou ich vírili celé roje. Ich jemné bzučanie znelo vždy zlostne.
Je načase okradnúť ich.