
Stvorení pre hrdinstvo
Christopher McDougallChristopher McDougall sa narodil v roku 1962, študoval na Harvarde a svoju novinársku kariéru zahájil ako zahraničný korešpondent. Je autorom bestseleru Stvorení pre beh: Tajomný kmeň, ultrabežci a najimpozantnejšie preteky, aké kedy svet videl. Pôsobil ako vojnový korešpondent agentúry Associated Press v Rwande a Angole. V súčasnosti žije a píše (a behá, pláva, lozí a plazí sa) medzi amišskými farmármi v okolí svojho domova v Pennsylvánii. Fascinuje ho limit fyzických schopností, ktorý skúma v najnovšom diele Stvorení pre hrdinstvo.
- ISBN: 978-80-222-0758-4
- EAN: 9788022207584
- Počet strán: 344
- Väzba: tvrdá väzba
- Jazyk: slovenský
- Formát: 147x229 mm
- Dátum vydania: 28.4.2016
- Žáner: ŠPORT/ MILITARY
14,90 € Doporučená cena
O knihe
Vo svojom diele Stvorení pre beh, ktoré sa
stalo bežeckou bibliou pre milióny fanúšikov, Christopher Dougall oslnivo
priblížil bežecké schopnosti ľudí, no fascinácia ľudským telom ho neopúšťa ani
v ďalšej knihe Stvorení pre hrdinstvo.
Dokonalosť nášho tela, ktoré sa prispôsobí
akýmkoľvek podmienkam, dokumentuje na príbehu Britov, ktorí počas druhej
svetovej vojny uniesli nemeckého generála priamo spod nosa Wehrmachtu na Kréte.
Podujali sa na to intelektuáli bez základného vojenského výcviku, bystrí a
odhodlaní, aby svojím hrdinským činom nalomili odolnosť Nemcov.
McDougall si Kréťanov vybral zámerne.
Potomkovia bojovných antických Grékov
využívali nevšedné schopnosti svojho tela na strmých zrázoch Bielych hôr a
prekonávali neuveriteľné vzdialenosti, aby včas upozornili obyvateľov na blížiace
sa nebezpečenstvo.
Autor knihe Stvorení pre hrdinstvo
vyskladal obraz človeka, ktorý môže byť pri správnej strave a vhodnom cvičení
neskutočne odolný. Popritom sa dozvieme množstvo zaujímavostí, užitočných rád a
historických faktov o hrdinských činoch ľudí, ktorí v pravom čase použili svoju
silu na záchranu iných.
Recenzie
NPR Books
„Opojná pochúťka ochutená vojenskou históriou, archeológiou, gréckou mytológiou, elegantným návodom, ako sa zbaviť nepriateľa, a myšlienkami o zdraví a telesnej zdatnosti, ktoré môžu zmeniť váš život… McDougall stavia fascinujúcu budovu z myšlienok a odhaľuje moderného hrdinu. Radosť z čítania tejto knihy sa spája aj s fascinujúcou paletou charakterov vojnových hrdinov, Britov aj Kréťanov, ktorých bravúrne činy prispeli k Hitlerovej porážke.“
The Independent /London/
„Podmanivé... strhujúce... provokatívne... autor skúma podstatu hrdinstva... pravého hrdinstva, ako ho chápali v staroveku. Nepramení v sile, statočnosti či odvahe, ale v súcite.“
Kirkus Reviews
„Strhujúci... fascinujúco vyrozprávaný príbeh z druhej svetovej vojny o pravdivom hrdinskom čine... Autor detailne a pútavo opisuje, ako obyčajní muži, nezocelení v boji a neoplývajúci príslovečnou silou, putovali cez nebezpečný horský masív, aby sa vyhli početným nemeckým jednotkám.“
Booklist
"Je to opäť ten typ netypickej motivačnej literatúry, ktorá s ľahkosťou spája životné príbehy športovcov, s vedomosťami lekárov, anatómov a antropológov, nevynechávajúc ani zaujímavé informácie o rôznych dejinných udalostiach".
Jozef Kuric (Denník N)
Ukážka z knihy
Christopher
McDougall
STVORENÍ
PRE
HRDINSTVO
Stratené
tajomstvá sily a vytrvalosti
Venujem rodičom
Johnovi a Jean
McDougallovcom.
Ako povedal Howard Hughes:
„Čokoľvek z toho, čo som spravil
a čo pokladáte za hodné povšimnutia,
som dokázal iba vďaka genialite
svojho otca.“
Tradícia znamená nechutnú nakladačku.
NOVINÁR HEYWOOD BROUN,
keď v roku 1922 sledoval, ako starý boxer
odrovnal
svojho mladého vyzývateľa.
1. KAPITOLA
MUSÍTE SA VŽIŤ do Mäsiarovej situácie.
Ste generál Friedrich-Wilhelm
Müller, jeden z nemeckých veliteľov na gréckom ostrove Kréta. Hitler si
robí starosti, že rovno pod nosom sa mu zakrátko stane čosi strašné, čosi, čo
môže vážne ohroziť nemeckú ofenzívu, ale vy máte všetko pod kontrolou. Ostrov
je malý a vy velíte obrovskej mase vojakov. Máte pod palcom stotisíc
ostrieľaných bojovníkov, nad vrchmi krúžia prieskumné lietadlá, pláže
pozorujú hliadkové člny. Pomáha vám gestapo a vzbudzujete takú hrôzu, že
ste si vyslúžili prezývku Mäsiar. Nik si s vami nebude páliť prsty.
A odrazu sa zobudíte ráno
24. apríla 1944 a zistíte, že vaše druhé ja je fuč. Váš spoluveliteľ
generál Heinrich Kreipe zmizol. Ani stopa po špinavej hre: nijaký výstrel,
nijaké krvipreliatie, ani náznak zápasu. Ešte zvláštnejší je fakt, že generál
sa stratil niekde neďaleko hlavného mesta, v najprísnejšie stráženom kúte
ostrova. Nech sa stalo čokoľvek, odohralo sa to priamo pred očami generálových
mužov. Navyše, Kreipe nebol nijaký cínový vojačik; bol to naozaj tvrdý chlap,
účastník Veľkej vojny, nositeľ Železného kríža, ktorý sa prebojoval na najvyšší
post vlastnou zásluhou a iba prednedávnom ho prevelili na Krétu
z ruského frontu. Mal osobné bezpečnostné sily, ozbrojeného šoféra
a vilu stráženú útočnými psami, ostnatým drôtom a samopalníkmi na
vežiach.
Kam teda zmizol?
Mäsiar vedel iba toľko, že čosi
po deviatej večer generál Kreipe odišiel na aute z veliteľskej základne do
stredu mesta. Bola sobota, takže v uliciach bolo viac chodcov než
zvyčajne. Vojenské jednotky z okolitých posádok zviezli autobusmi do kina
a ulice boli preplnené prechádzajúcimi sa vojakmi. Práve sa skončil film;
Mäsiar to vedel, lebo stovky vojakov videli, ako sa čierny sedan
s generálovými zástavkami na nárazníku pomaly prediera ulicami. Šofér generála
Kreipeho na nich trúbil, aby uhli z cesty, raz dokonca stiahol okienko
a zakričal: „GENERALS WAGEN!“
Kreipe im sedel priamo pred očami na sedadle vedľa šoféra, prikyvoval
a odpovedal na pozdravy. Na všetkých uliciach, všetkými smermi, na každých
päťsto metrov boli kontrolné stanovištia. Generálovo auto prešlo popri
veliteľstve gestapa a lievikom posledného stanovišťa, zúženým priestorom
pri Kanajskej bráne. „Gute Nacht!“
zavolal generálov šofér. Sedan prekĺzol popod rampu a opustil mesto.
Zavčas nasledujúceho rána našli
generálovo auto na opustenej pláži hneď za mestom. Generál a jeho šofér boli
preč, zmizli aj zástavky s orlom na prednom nárazníku. Okolo auta sa
povaľovala rôznorodá zmes predmetov: román Agathy Christie, obal
z čokolády Cadbury, kopa ohorkov anglických cigariet Player’s
a zelená baretka príslušníka britského prepadového oddielu. Na
prístrojovej doske ležal list. Bol adresovaný „nemeckým úradom na Kréte“
a hovorilo sa v ňom, že Kreipeho zadržali britské útočné sily a odviezli
ho z ostrova. List bol obradne zapečatený červeným voskom a okrúhlou
pečaťou a obsahoval nadnesený dodatok:
Je nám veľmi ľúto, že sme tu museli nechať
toto
krásne auto.
Niečo tu nesedelo. Generála museli prepadnúť po tom, ako opustil mesto, jeho auto sa však našlo sotva dvadsať minút jazdy od centra. Takže v priebehu krátkeho časového úseku záhadní muži uskutočnili prepad, premohli a odzbrojili dvoch zajatcov, vyfajčili balíček cigariet, spolu sa posilnili čokoládou, stratili baretku, roztopili vosk a… prelistovali si román. Bol to únos, či rodinný výlet? Navyše táto časť pobrežia bola osvetlená silnými reflektormi a hliadkovali nad ním lietadlá. Prečo by si ostrieľaný prepadový oddiel vybral na únos najexponovanejšiu časť ostrova? Z pláže by ich únikový čln musel smerovať na sever, na stovky kilometrov mora okupovaného Nemcami, a len čo by vyšlo slnko, museli by čučať v člne ako vši pod chrastou.
Nech únos zorganizoval ktokoľvek,
zo všetkých síl sa snažil, aby to vyzeralo veľmi britsky, machersky
a premyslene. Ale Mäsiar sa nedal oklamať. Bola to už jeho druhá svetová
vojna a vedel, že dosiaľ neuniesli nijakého generála. V tom smere
neexistoval nijaký precedens ani taktika, preto zrejme každý ďalší krok
zvažovali páchatelia na pochode. Čo znamenalo, že skôr či neskôr urobia chybu
a padnú mu do rúk. Prvú obrovskú chybu už spravili: podcenili protivníka.
Pretože Mäsiar ich prekukol a uvedomil si dve veci:
Ešte stále sú na jeho ostrove
a ozlomkrky utekajú.
2. KAPITOLA
Udatní
v zabíjaní budú zabití.
Udatní
v nezabíjaní ostanú nažive.
LAO-C’
V JEDNO JARNÉ RÁNO ROKU 2012 som stál na mieste, kde našli generálovo auto, a uvažoval o tom istom ako Mäsiar: Kam len mohli ísť?
Za chrbtom mám Egejské more.
Predo mnou nie je nič, len spleť vysokého černičia siahajúceho človeku po hruď,
čo sa ťahá k strmému útesu. V diaľke ako obrovský hraničný plot
pretína ostrov napoly skalnatý horský masív zasneženého vrchu Ida, najvyššej
skalnej steny v Grécku. Ujsť sa dá iba na južné pobrežie, ale dostanete sa tam,
len ak zdoláte takmer dvetisícpäťstometrový štít. Sám výstup je náročný,
zvládnuť ho však so vzdorovitým zajatcom a hordou prenasledovateľov za
pätami? Vylúčené.
„Hej!“ vykríkne ktosi z černičia,
potom do vzduchu vyletí dlaň, akoby zastavovala taxík. „Poď sem.“
Chris White zastal na mieste ako
pribitý so vzpaženou rukou, aby som ho našiel, a očami zapichnutými do
čohosi, čo práve zbadal. Vyložím si batoh na plecia a začnem si kliesniť
cestu k nemu. Tŕne mi trhajú odev. Nik na svete nevie viac o tom, čo
sa stalo s generálom Kreipem, ako Chris White, čo je zvláštne, lebo nie je
dôvod, aby Chris White vedel o čomkoľvek, čo sa stalo s generálom Kreipem.
Chris nie je vedec ani vojenský historik. Nevie po grécky ani po nemecky
a ako celoživotný pacifista sa nezaujíma o vojnové príbehy. Vo dne je
Chris sociálny pracovník, organizuje starostlivosť o starých občanov
a duševne postihnutých v pokojnom anglickom meste Oxford. No po
večeroch a cez víkendy je zahrabaný v kope topografických máp
a vypredaných kníh v malej drevenej búde za svojím vidieckym
domčekom. Verný rozšírenej tradícii britských amatérskych nadšencov, Chris
strávil posledných desať rokov skladaním dielikov tajničky, ktorej čelil Mäsiar
ráno 24. apríla 1944: Ako môže zmiznúť nemecký generál na ostrove zaplavenom
nemeckými vojenskými jednotkami?
Bol to geniálny nápad. Chris
White bol ním nadšený. Zámer bol dokonale, provokatívne nenacistický: namiesto
sily a brutality poraziť Hitlera vynachádzavosťou a prefíkanosťou.
Nijaké guľky, nijaká krv, nijakí sprostredkovatelia civilisti. Zavraždený
generál by sa stal iba ďalšou obeťou vojny, ale pomyslenie, že ho nezavraždili,
by prevrhlo stôl a vyvolalo náznak strachu v mužoch terorizujúcich Európu.
Už len tá záhada by privádzala nacistov do šialenstva a zasiala pochybnosti
do mysle každého vojaka: Ak nejakí fantómovia môžu uniesť najchránenejšieho
muža na opevnenom ostrove, kto je v bezpečí?
Únos bol však iba začiatkom. Na
vypátranie generála Mäsiar nasadil všetko, čo mal k dispozícii,
a bolo toho skutočne dosť. Jeho vojenské oddiely prečesávali lesy, bojové
psy pátrali po pachových stopách, prieskumné lietadlá vrčali nad vrchmi
a robili zábery kozích prtí, po ktorých sa neskôr vydali pešo pátrači.
Gestapo ponúkalo úplatky a odmeny a rozhýbalo sieť miestnych zradcov.
Mäsiar mal viac ako jedného vojaka na každých štyroch civilistov, čo bol vyšší
pomer, než by ste našli v najprísnejšie stráženom väzení. A presne
tým sa stala Kréta: väzením obkoleseným morom. Kréta však nikdy nebola
obyčajným ostrovom, aspoň nie z Hitlerovho pohľadu. Führer rátal
s Krétou ako s kľúčovým prepravným bodom pre nemecké vojenské
jednotky a zásoby smerujúce na ruský front a zamýšľal si ju
zabezpečiť ako bankový trezor. Vydal rozkaz, aby aj najmenší náznak odporu zo
strany Kréťanov potlačili s eine
gewisse Brutalität – „riadnou dávkou brutality“.
A aby bolo jasné, čo mal na
mysli pod tou Brutalität, odovzdal
ostrov do rúk svojmu vysnívanému bojovníkovi generálovi Müllerovi, veteránovi
so sedemnásťročnými bojovými skúsenosťami a rytierskym krížom za
mimoriadnu odvahu, ktorý si za svoju krutosť zakrátko vyslúžil prezývku
„Krétsky mäsiar“. Mäsiarovým hlavným prisluhovačom bol gestapácky strážmajster
menom Fritz Schubert, Nemec pochádzajúci zo Stredného východu, známejší pod
prezývkou „Turek“. Mal pokožku orechovej farby, rozprával plynulo po grécky
aj po anglicky, vedel sa zamaskovať za pastiera a vyňuchať informácie
ponevieraním sa po kaviarňach a dedinských námestiach. Mal obľúbený trik:
oblečený v britskej uniforme vytiahol z väzenia Kréťana odsúdeného na
smrť a ponúkol mu slobodu, ak ho predstaví vo svojej dedine ako
príslušníka britského prepadového oddielu, ktorý prišiel pomáhať miestnemu
hnutiu odporu. „Boli veľmi skúsení, vedeli presvedčivo klamať nevinných ľudí,“
spomínal jeden zo zachránených Kréťanov.
Ale tentoraz Mäsiar možno ťahá za
kratší koniec povrazu. Únoscovia možno rozhádzali tie odpadky okolo generálovho
auta náročky tak okato, lebo sa chceli s Mäsiarom pohrávať a prinútiť
ho k úvahám, či je generál ešte stále na ostrove. V tom prípade vyšle
vojenské oddiely do všetkých kútov v týchto vrchoch… a keď urobia čelom
vzad a pozrú sa naspäť, zistia, že spojenecké vojsko pochoduje po plážach.
Ak je to tak, klobúk dolu – Mäsiar musel zatlieskať ich prešibanosti.
Kréta, neveľký odľahlý ostrov,
bola jednou z vecí, ktorých sa Hitler v kútiku duše stále obával.
„Strach, že Grécko a Kréta sa stanú terčom útoku, sa zrodil v januári
tisícdeväťstoštyridsaťtri,“ vysvetlil britský vojenský historik Antony Beevor,
ktorého otec bol cez vojnu v spravodajskej službe. „Nemci sa najväčšmi zo
všetkého desili krétskeho povstania.“ Hitlerove sily sa už aj tak nebezpečne
scvrkli, keďže okupovali viac než tucet krajín, navyše uviazli v zúrivých
bojoch na rozľahlých územiach Ruska a severnej Afriky. Bodnutie do chrbta
od Kréty by malo katastrofálne dôsledky. Tak či onak, Mäsiar musel momentálnu
nepríjemnú situáciu vyriešiť čo najrýchlejšie. Čím dlhšie bude generál
nezvestný, tým slabším a zraniteľnejším dojmom bude pôsobiť veliteľ
ostrova – v očiach nepriateľa aj medzi vlastnými mužmi.
Preto do obeda prvého dňa Mäsiar
zosnoval plán na dolapenie potkanov. Zakrátko vyslal do vzduchu lietadlá
a zasypal letákmi Heraklion, pobrežné sídlo, ktoré sa neskôr stalo hlavným
mestom Kréty:
AK SA GENERÁL NEVRÁTI DO TROCH DNÍ, VŠETKY DEDINY V OKRESE HERAKLION
BUDÚ VYPÁLENÉ A ZROVNANÉ SO ZEMOU. NA CIVILNÉ OBYVATEĽSTVO BUDÚ UVALENÉ
NAJPRÍSNEJŠIE SANKCIE.
Hodiny začali tikať. Mäsiar
disponoval množstvom odvážnych vojakov, potreboval však vydesených civilistov. Presvedčíme sa, ako ďaleko zájdu tí banditi,
keď sa proti nim obrátia všetci obyvatelia ostrova.
Chris White rozhrnul černičie
a ukázal pred seba. V prachu, v nízkom tuneli medzi krovím,
viedol úzky chodník. Vlastne to ani nebol chodník, ale celé predpoludnie sme na
nič širšie nenatrafili.
„Išli tadiaľto,“ vyhlásil Chris.
„Poď za mnou.“
3. KAPITOLA
CHRIS VYKROČIL. Černičie sa
prepletalo na chodníku ako pavučina a pod nohami sa mi uvoľňovali kamene
rozličnej veľkosti. Šľahúne sa vinuli na miestach, kde sa nemali – obkrúcali sa
okolo seba a mizli v zarastených úžľabinách –, ale Chrisa nič nezastavilo.
Vždy keď sa zdalo, že chodník sa úplne stratil, zmizol a motal sa
v húštine, až napokon švihol rukou do vzduchu.
„MÁM!“
Nie,
neprestával mi hovoriť vnútorný hlas. Všetko
je zle. Prečo by sa niekto predieral zarasteným chodníkom, čo vedie rovno
na skalu? Alebo do rokliny, a zasa nahor, nie po svahu? Musel som si
pripomínať, že sa riadime logikou kôz; na Kréte vyšliapu chodník kozy
a pastieri ich nasledujú, prispôsobia sa citu zvierat pre terén.
A len čo som prestal pochybovať o kozej logike, všimol som si
šmykľavé kamene a spomenul si ešte na čosi: voda tečie iba jedným smerom.
Nech nás tie kľukaté výmole viedli akokoľvek čudne, určite sme stúpali nahor.
Nebadane sme sa plahočili do svahu.
„Nie je to úžasné?“ nadchýnal sa
Chris. „Možno tadiaľto nekráčal nik od čias nemeckej okupácie. Mám pocit, akoby
sme vstupovali do starovekej hrobky.“
Zakrátko sme sa s Chrisom
štverali nahor pravidelným tempom. Teda, Chris sa štveral, ja som ho iba
nasledoval. Kliesnil si cestu a dral sa dopredu, zatiaľ čo ja som sa
usiloval držať s ním krok. Som o desať rokov mladší ako Chris
a myslel som si, že som v oveľa lepšej kondícii, preto bolo pre mňa
pokorujúce čeliť faktu, že by ma tento šesťdesiatročný sociálny pracovník,
ktorý nikdy nepracoval v teréne a vyzerá, že mu najväčšmi vyhovuje
pohodlná stolička a nedeľné noviny, mohol zahanbiť svojou vytrvalosťou
a výkonnosťou pri výstupe.
„Musí to byť prirodzené.“ Chris
pokrčil plecami.
Naozaj? Práve to som prišiel zistiť
na Krétu.
V staroveku Krétu nazývali
Odštiepok, a keď vaše lietadlo klesá pred pristátím bez toho, aby ste pod
sebou videli čo len náznak zeme, pochopíte prečo. Vo chvíli, keď si myslíte, že
čľupnete do mora, pilot nakloní lietadlo a pred očami sa vám vynorí ostrov
obrúbený bielou čipkou peny na okrajoch, akoby sa práve vynoril z hlbín.
V prístave za letiskom sa vypína ponurá kamenná pevnosť, benátsky
pozostatok zo šestnásteho storočia, ktorý ešte väčšmi umocňuje pocit, že
prechádzate bránou v čase, a zakrátko vstúpite do minulosti.
Kréta má aj ďalšiu prezývku –
„Ostrov hrdinov“ – dozvedel som sa ju iba náhodou. Skúmal som informácie
o starovekom gréckom poslovi Feidipidovi, ktorý bol inšpiráciou pre
súčasný maratón, keď som natrafil na čudnú zmienku o modernom Feidipidovi
menom George Psychoundakis, známejšom pod prezývkou Klaun. Klaun bol
obdivuhodný muž. Keď hitlerovské sily napadli Krétu, v priebehu noci sa
premenil z chovateľa oviec na horského posla hnutia odporu. George bol nevedno
ako schopný zvládnuť úskalia, ktoré by ohromili aj olympijského športovca:
vedel sa štverať po zasnežených útesoch s tridsaťkilovým batohom na
chrbte, prebehnúť za noc vyše osemdesiat kilometrov, živiac sa len vareným
senom, a preľstiť gestapácke komando smrti, keď ho zahnalo do úzkych.
George nemal dokonca ani vojenský výcvik; bol pastier žijúci pokojným ospalým
životom až do dňa, keď sa nad jeho domovom rozprestreli nemecké padáky.
Až dovtedy som sa domnieval, že
tajomstvá starovekých hrdinov, ako bol Feidipides, sú buď napoly mýty, alebo
časom upadli do zabudnutia, ale odrazu pred nami stál normálny muž, schopný
rovnakých činov ako hrdinovia spred dvetisícpäťsto rokov. A nebol sám:
George osobne rozpovedal príbeh ďalšieho pastiera, ktorý pred nemeckou masakrou
celkom sám zachránil dedinu plnú žien a detí. Nemci prišli hľadať zbrane,
a keď si všimli, že v dedine nie sú nijakí muži a ženy nič
nehovoria, skrslo v nich podozrenie. Nemecký veliteľ dal nastúpiť všetky
ženy na popravu. Vo chvíli, keď sa chystal zaveliť „Páľ!“, vybuchla mu lebka.
Pastier menom Costi Paterakis sa ponáhľal dedine na pomoc cez lesy
a prišiel práve včas, aby zasiahol cieľ z tristometrovej
vzdialenosti. Ostatní Nemci sa rozpŕchli do úkrytov – a padli priamo do
krížovej paľby bojovníkov hnutia odporu, ktorí pribehli Costimu za pätami.
„Ja to ešte stále pokladám za
jeden z najúžasnejších okamihov vojny,“ povedal britský účastník hnutia
odporu, ktorému zachránilo život práve mlčanie statočných žien. Príbeh je
natoľko strhujúci, že takmer zabúdame, čo si vyžadoval. Costi musel ignorovať
pud sebazáchovy a vedome sa vystaviť nebezpečenstvu; musel veľkou
rýchlosťou a bez potknutia kráčať dlhé kilometre po členitom teréne; musel
rýchlo ovládnuť zlosť, paniku a únavu a upokojiť tlčúce srdce, aby sa
mu netriasla puška v rukách. Nebol to len hrdinský čin – bolo to víťazstvo
vrodeného hrdinstva a telesného sebaovládania.
Čím väčšmi som prenikal do
histórie Kréty v období hnutia odporu, tým viac podobných príbehov som
nachádzal. Naozaj tam bol americký stredoškolák a bojoval po boku rebelov
za nemeckými líniami? Kto bol hladujúci väzeň, ktorý ušiel zo zajateckého
tábora a premenil sa na majstra odplaty, známeho pod menom „Lev“?
A predovšetkým: Čo sa stalo naozaj, keď sa nesúrodá skupina snažila prepašovať
z ostrova nemeckého veliteľa? Dokonca aj nacisti si uvedomovali, že po
pristátí na Kréte vstúpili do celkom iného druhu boja. V deň, keď bol
Hitlerov hlavný veliteľ odsúdený na smrť za vojnové zločiny, nekládol vinu za
svoj osud norimberským sudcom. Neobviňoval svoje vojenské oddiely, že prehrali,
dokonca ani Hitlera, že ho podrazil. Vinu pripisoval Ostrovu hrdinov.
„Neuveriteľne silný odpor Grékov
oddialil najmenej o dva mesiace nemecký útok na Rusko,“ sťažoval sa
generál Wilhelm Keitel krátko predtým, ako ho odviedli na šibenicu. „Nebyť
tohto dlhého meškania, výsledok vojny mohol vyzerať inak… a na tejto
lavici by dnes sedeli iní.“
Nikde v Grécku nebolo hnutie
odporu tak dômyselne zosnované, pohotové a vytrvalé ako na Kréte.
O čo tam teda vlastne išlo?
V určitom období bola táto otázka
záhadou. V dejinách ľudstva nebolo umenie hrdinstva zväčša ponechané na
náhodu, bolo to multidisciplinárne úsilie, založené na optimálnej výžive,
telesnom sebazdokonaľovaní a duševnom zušľachťovaní. Zručnosti hrdinu sa
skúmali, precvičovali a upevňovali a napokon odovzdávali od rodiča k
dieťaťu, od učiteľa k žiakovi. Umenie hrdinstva nespočívalo
v ukazovaní odvahy; hrdina musel byť taký schopný, že odvaha bola
samozrejmá. Nečakalo sa, že človek padne za dobrú vec; bolo treba vymyslieť
taký postup, aby nemusel vôbec padnúť. Achillovi, Odyseovi a ostatným
klasickým hrdinom sa priečilo pomyslenie, že by mali zomrieť, a bojovali o
každú sekundu života. Hrdina sa snažil dosiahnuť nesmrteľnosť a zapísať sa
do dejín ako víťaz, a víťazi nezomierajú ako hlupáci. Všetko vychádzalo zo
schopnosti uvoľniť obrovské zdroje sily, vytrvalosti a životaschopnosti,
aké mnohí ľudia v sebe ani netušia.
Hrdinovia sa učili využívať ako
zdroj paliva vlastné tukové zásoby, nie spoliehať sa na veľké prísuny cukru,
ako to dnes robíme takmer všetci. Približne jednu pätinu nášho tela tvoria
uskladnené zásoby tuku; všetko je to prvotriedna kalorická energia pripravená
na zapálenie a postačujúca na posilnenie pre beh do kopca aj z kopca
bez akéhokoľvek jedla – ak viete, ako ju využiť. Tuk ako palivo je takmer
zabudnuté tajomstvo vytrvalosti športovcov, a ak ho oživíme, dosiahneme
prekvapujúce výsledky. Mark Allen, najvýznamnejší športovec v dejinách,
uskutočnil prelom vo svojich výsledkoch, keď objavil spôsob spaľovania
telesného tuku namiesto uhľohydrátov. Dosiahol tým revolučnú premenu svojho
prístupu k športu, čo viedlo k zisku šiestich titulov v súťaži
Železný muž, s trojnásobným finálovým prvenstvom v takmer každých
pretekoch jeho kariéry. V roku 1977 ho vyhlásili za najvytrvalejšieho muža
na svete.
Navyše hrdinovia nie sú prehnane
svalnatí; radšej sa spoliehajú na pružnú, výkonnú silu svojej fascie, silného
spojovacieho tkaniva, akúsi gumu vo svojom tele. Bruce Lee dosahoval
v bojovom umení sotva priemerný výkon, až kým ho neočarilo wing-čeun,
jediné bojové umenie vynájdené ženou. Wing-čeun sa spolieha na účinok fascie,
nie na silu svalov. Lee natoľko zvládal silu svojej fascie, že dokonalým
niekoľkocentimetrovým úderom, takmer nebadateľným pohybom päste, poslal na
druhú stranu miestnosti muža dva razy väčšieho, ako bol sám. Sila fascie je
nezávislý a skoro nevyčerpateľný zdroj. Vďaka nemu môžu masajskí bojovníci vo
svojich poskakovacích rituáloch vyskočiť až do výšky hlavy dospelého muža
a tvorí podstatu gréckeho pankrationu aj brazílskeho džiu-džicu, dvoch
najsmrteľnejších štýlov sebaobrany, aké boli kedy vyvinuté.
Hrdinovia museli byť majstri
nepredvídateľného. Cvičili si amygdaly uplatňovaním „prirodzeného pohybu“,
jediného druhu pohybu, aký sme poznali. Ak mali ľudia prežiť, museli sa vedieť
pohybovať v teréne plynulo, vyhýbať sa prekážkam, čo sa im postavili do cesty,
alebo ich obchádzať, nebojácne ich preskakovať a presne dopadať na
zem. Začiatkom dvadsiateho storočia sa francúzsky námorný dôstojník Georges Hébert
začal zaoberať skúmaním prirodzeného pohybu; sledoval deti pri hre – skákaní,
lezení a klbčení – a začal si uvedomovať dôležitosť spontánnosti
a improvizácie. Keď u Hébertových žiakov v oblasti prirodzeného pohybu
neskôr testovali silu, rýchlosť, pohyblivosť a výdrž, ich výsledky boli
porovnateľné s výkonmi svetoznámych desaťbojárov.
Preto Gréci nečakali na zjavenie
hrdinov, ale vytvorili si vlastných. Zdokonalili stravovanie hrdinov, ktoré
potláča hlad, zväčšuje silu a premieňa telesný tuk na výkonné palivo.
Vyvinuli techniky držiace na uzde strach a návaly adrenalínu
a naučili sa načierať do pozoruhodnej skrytej sily pružného tkaniva
ľudského tela, ktoré je oveľa výkonnejšie a účinnejšie ako svalstvo. Viac
než pred dvoma tisíckami rokov sa vážne zaoberali hľadaním hrdinstva
v každom z nás. A potom sa stratili.
Alebo azda ani nie. Keď učiteľ
druhého stupňa základnej školy v texaskom San Antoniu Rick Riordan začal
uvažovať o problémových žiakoch vo svojej triede, zarazila ho myšlienka
postavená na hlavu. Tie bláznivé deti možno nie sú hyperaktívne, možno sú to
len nevhodne zameraní hrdinovia. Napokon, v minulosti sa také isté
správanie, ktoré sa teraz utlmuje Rinalinom a záznamom o správaní,
pokladalo za veľkolepé, za zárodok skutočného hrdinstva. Riordan sa pohrával
s myšlienkou a predstavou, že by to mohla byť pravda. Čo keby silné,
priebojné deti radšej presmerovali ako ich zastrašovali? Čo keby sa pre ne
našlo miesto, napríklad výcvikový tábor v prírode, kde by sa cítili ako na
ihrisku, mohli sa odviazať a využiť všetky prirodzené pudy pri behu,
zápasení, lezení, plávaní a prieskumníctve? Nazveme ho tábor Polokrvník,
rozhodol sa Riordan, lebo takí sme v skutočnosti – napoly
zvieratá, napoly vyššie bytosti, čosi medzi jedným a druhým
a bez poznatkov, ako ich udržať v rovnováhe. Riordan začal písať,
vytvoril si problémového chlapca z neúplnej rodiny menom Percy Jackson,
ktorý príde do tábora v lese a prejde prerodom, keď v ňom objavia,
vycibria a usmernia olympionika.
Riordanova vybájená škola hrdinov
naozaj existuje – po častiach, rozsiata po celom svete. Zručnosti sa
rozpadli na kúsky, ale ak budete trochu pátrať, nájdete všetky. Vo verejnom
parku v Brooklyne bývalá baletka vbehne do krovia a vráti sa
s nákupnou taškou plnou rovnakých superpotravín, na aké sa kedysi
spoliehali starovekí Gréci. V Brazílii niekdajší plážový predavač oživuje
zabudnuté umenie prirodzeného pohybu. A v pustej arizonskej diere
s názvom Oracle mlčanlivý génius zmizol v púšti po tom, čo naučil
niekoľkých vynikajúcich športovcov – a napočudovanie aj Johnnyho Casha
a Red Hot Chili Peppers – staroveké tajomstvo spaľovania telesného tuku.
Ale najlepším vzdelávacím
laboratóriom všetkých čias bola jaskyňa v horách za nepriateľskou líniou,
kde počas druhej svetovej vojny skupina gréckych pastierov a mladých
britských amatérov zosnovala plán, ako zamestnať stotisíc nemeckých vojakov.
Neboli od prírody silní, nemali profesionálny výcvik ani sa nepreslávili
odvážnymi činmi. Bol na nich vypísaný zatykač, hrozila im okamžitá poprava. No napriek
najskromnejšej strave sa im výborne darilo. Naháňali ich a prenasledovali,
no oni boli čoraz silnejší. Stali sa z nich hrdinovia stvorení prírodou,
ktorí sa rozhodli nasledovať Odysea, najväčšieho hrdinu v dejinách,
a pokúsiť sa o vlastnú verziu trójskeho koňa.
Bolo to samovražedné predsavzatie
– teda pre tých, ktorí neovládajú isté staroveké umenia.