© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Sprievodca lesom

Sprievodca lesom

Wohlleben vrátil lesom dušu

Sprievodca lesom nás doslova poúča, ako prežiť pár dní v lese bez kompasu a GPS navigácie. Dozvieme sa, ako si v lese nájsť potravu, ako si pripraviť lôžko, čítať stopy, chrániť sa pred komármi a kliešťami. Popritom sprostredkúva čitateľovi svoje rozsiahle vedomosti o stromoch, prezrádza, čo majú spoločné bresty s jaseňmi, prečo sú biele brezy v podstate listnaté stromy, prečo brezy upadajú do hlbokého spánku a ako sa bránia.

  • ISBN: 978-80-222-0881-9
  • EAN: 9788022208819
  • Počet strán: 208
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130x200 mm
  • Dátum vydania: 29.9.2017
  • Žáner: PRÍRODNÉ VEDY/ Ekológia / les

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Peter Wohlleben, autor bestselleru Tajný život stromov, sa s vami delí o to najdôležitejšie zo svojich poznatkov o lese: názorne, zábavnou formou a v prepojení s praxou. Lesy sú jeho prácou,  práca so stromami zasa jeho životom. Zanietený lesník a autor Peter Wohlleben pri sprevádzaní lesom odovzdáva ľuďom svoje rozsiahle vedomosti o stromoch. Jeho kniha predstavuje výdatnú i pôsobivú cestu svetom objavovania. Autor fundovane zoznamuje čitateľov s najdôležitejšími listnatými i ihličnatými stromami: čím sú charakteristické, ktoré môžu počas búrky skutočne poskytnúť ochranu – a ktorým patrí budúcnosť. Objasňuje lásku k lesu a nové nadšenie pre palivové drevo. Rozpráva o líščích norách starých ako stredoveké hrázdené domy, o brezách, ktoré v noci upadajú do hlbokého spánku, a tiež o obdivuhodných schopnostiach lesných bukov. Vysvetľuje, ako sa ideálne obliecť do lesa a ako poľovačka v Nemecku zažila nevídanú obrodu. Prezrádza, čo majú spoločné bresty s jaseňmi,  prečo sú jedle biele, hoci ihličnany, v podstate listnaté stromy a prečo aj stromy môžu vo svojom vnútri ukrývať veľa vody.  

Ako prežiť v prírode

V knihe sa dočítate, ako sa orientovať v lese aj bez kompasu alebo GPS navigácie, ktoré bobule, huby, listy a výhonky sa dajú zbierať, trhať a konzumovať. Nájdete v nej odpovede aj na ďalšie otázky: Kde môžete stanovať, zakladať oheň a grilovať? Ako správne rozlíšite stopy zvierat, kedy a kde možno najlepšie pozorovať divú zver? Ako sa úplne prirodzeným spôsobom chrániť pred komármi, lesnými mravcami a kliešťami? Čo sa dá zažiť v lese s deťmi a čo v noci, ktorú v prírode strávite sami? Ako sa z februárových, májových, augustových či novembrových potuliek lesom stane neopakovateľný zážitok?


Recenzie

„Wohlleben vrátil lesom dušu.“ Süddeutsche Zeitung

---------------------------------------------------------------------------------------------------

"Wohlleben ako milovník lesa však požaduje návrat k rozumu a ekológii aj v prípade bežných lesov. Robí tak aj vo svojej  knihe Sprievodca lesom, ktorá je na jednej strane akousi príručkou, ale zároveň aj objasnením mnohých problémov, ktoré sa často stávajú diskutovanými a polarizujúcimi témami vo verejnom diskurze".

Jozef Kuric (Denník N)
----------------------------------------------------------------------------------------------------

Recenzia: Peter Wohlleben: Sprievodca lesom

Vo vydavateľstve Vydavateľstvo TATRAN, spol. s r.o. vychádza v poradí už tretia kniha nemeckého lesníka a úradníka zemskej lesnej správy Petra Wohllebena (predtým vyšli: Tajný život stromov (Tatran 2016) a Duševný život zvierat (Tatran 2017).  Z každej stránky knihy je cítiť, že ju napísal skutočný milovník lesa a voľného pobytu v prírode, ktorý les vníma najmä srdcom. Autor na 204 stranách oboznamuje čitateľov s rôznymi aspektmi pohľadu na les a lesné hospodárstvo všeobecne. Spomína na svoju lesnícku kariéru a dáva tiež nahliadnuť pod pokrievku a trinástku komnatu „starostlivosti o les“, ktorý často spočíva najmä v masívnej ťažbe a odlesňovaní tých najstarších a najproduktívnejších častí lesa. Kniha, ktorá sa dá brať aj ako praktická príručka „prežitia vo voľnej prírode“ dáva množstvo nápadov a postrehov ako vnímať les v rôznych ročných obdobiach, cez letné júlové pálivé slnkom prehriate prechádzky malinčím posiate stráne až po farebnými listami posypané lesné chodníčky uprostred hmlou zaliateho lesa v novembri. Les je skrátka vždy iný, vábivý, tajomný, veterný, slnečný alebo obsypaný snehovou pokrývkou. Wohlleben vníma les a celé jeho spoločenstvo ako živý organizmus a analyticky dokazuje, že vytrvalou likvidáciou lesných porastov ťažkou lesnou technikou dochádza k necitlivému utláčaniu lesnej pôdy do hĺbky takmer dvoch metrov, pričom sa prerušia póry a tým aj prísun vzduchu a mikroorganizmy, tí drobí lesní „pracanti“ následkom týchto zásahov odumierajú. Odlesnená pôda nedokáže udržať vodu, čo má pre „nevyrúbané“ stromy často fatálne následky najmä počas letného obdobia, ktoré vykazuje čoraz extrémnejšie teploty. Wohlleben ale nekritizuje, z každej stránky knihy zaznieva zúfalé varovanie, čo môže pravdepodobne aj bude nasledovať. Varuje pred vysádzaním smrekových a borovicových monokultúr, ktoré majú svoj pôvodný domov v Škandinávii a vyššie položených horských oblastiach, pretože  v dôsledku klimatických zmien, globálneho otepľovania, ktorého vplyv je aj napriek niektorým skeptikom stále badateľnejší, dochádza k ich odumieraniu alebo likvidácii čoraz častejšie opakujúcimi sa veternými kalamitami.  Po príklady nemusíme chodiť ďaleko – víchrica, ktorá sa prehnala oblasťou Vysokých Tatier v novembri 2004, kde bol najviac kalamitou postihnutý práve smrekový les, ktorý tu bol umelo vysadený pred 80-timi rokmi. Celkový objem dreva v poškodených porastoch vo Vysokých Tatrách predstavoval objem 2,5 milióna kubíkov, z čoho na smrek pripadlo 75,5 %, borovicu 8,2 %, smrekovec 6,9 %, jedľu 1,6 % a na listnaté dreviny (najmä jelše, brezy, vŕby, jarabinu, osiku, javor horský) 7,8 %.

Wohlleben je zároveň veľmi dobrý pozorovateľ, vie sa v lese pohybovať, pozorovať drobné nuansy a vzťahy medzi jednotlivými druhmi stromov, počuje doslovne „trávu rásť“ a dokáže vypozorovať pri prechádzke lesom maličkosti, ktoré dotvárajú celkový kolorit lesa a bežnému návštevníkovi ostávajú mnohokrát skryté a nepoznané. Autor v sebe nezaprie ani miernu iróniu, keď nám ako na tácke ponúka nemecko-lesnícky slovník /rozumej – celosvetový lesnícky slovník/. Preklad slova „starostlivosť o lesy“ do reči obyčajných smrteľníkov vidí tak, že by sa mali lesníci o les najmä starať, aby bol v čo najlepšej kondícií, dokázal sa ubrániť škodcom a možným klimatickým výkyvom ale .... podľa autora ide o obyčajné bohapusté rúbanie stromov, počnúc mladými stromčekmi v oplotkách, veď je treba predsa les presvetliť a umožniť aj ostatným jedincom, aby sa mohli vyvinúť, aby sme koniec koncov mohli aj tieto v konečnom dôsledku odlesniť. Kniha je písaná ľahkým sviežim štýlom a je určená pre širokú verejnosť a najmä pre tých, ktorým záleží aby boli pľúca našej planéty zachované čo najdlhšie a mohli slúžiť ešte ďalším generáciám. Z mnohých strán knihy vyviera čistá beznádej, pretože aj sám autor si dobre uvedomuje, že v dnešnej dobe je len veľmi obtiažné alebo aj nemožné  brániť sa globálnym a nadnárodným koncernom, ktorých zaujíma iba jediná vec a to je zisk z vyťaženého dreva: Ochrana životného prostredia a zachovanie trvalo udržateľného obhospodarovania lesov – tzv. ekologické hospodárenie je pre tieto firmy vždy na druhej koľaji. Wohlleben sám prispel svojou „troškou“ do mlyna a v dedinke Hümmel vybudoval lesný cintorín, čím zachránil mnohé staré duby a buky. Treba si uvedomiť, že les je absolútne prirodzený systém, ktorý v žiadnom prípade nepotrebuje zásahy ľudí aby normálne existoval. Lesy sú tu tisíce rokov (a dúfajme, že sa tento stav nezmení), tento úžasný ekosystém dáva autor ľudom za vzor, pretože „v lesnom spoločenstve“ komunikujú medzi sebou nielen stromy, ako dominantné jedince týčiace sa nad krajinou, ale svoje rozhovory vedú aj kríky, trávy, rastliny, ktoré si vysielajú vzájomné signály. Ak by sme vedeli ich reč dôsledne prečítať a dekódovať dozvedeli by sme sa, že v posledných desaťročiach vysielajú už iba jedno volanie a to je úpenlivé volanie o pomoc. Preto keď najbližšie pôjdete navštíviť les vo Vašom okolí započúvajte sa a posúďte ktorý zvuk je Vášmu uchu lahodnejší, či je to šumenie lístia  v korunách stromov alebo ostrý zvuk motorovej píly a kúdole dymu z motora lesného traktora? Knihu Petra Wohllebena odporúčam všetkým milovníkov prírody, /najmä tej mladšej tabletovo-notebokovej generácií, ktorá ho často pozná iba z obrazovky/ a hlavne tým spriazneným dušiam,  ktorí sa tak ako ja, cez každú voľnú chvíľu túlajú po lese, majú trampskú dušu a vedia vnímať a cítiť les všetkými zmyslami.

Artúr Soldán 

----------------------------------------------------------------------------------------

Ukážka z knihy

Na potulkách lesom



Poznáte túto situáciu? Idete s deťmi po lese a zrazu začnú byť hlučné. Hrajú sa na chytačku, nájdu malé zvieratko a nahlas sa pýšia svojím objavom, alebo jednoducho len tak kričia, pretože sa tešia. Dospelí ich okamžite napomenú: „Psst, buďte tichšie!“

Prečo to vlastne robia? Skutočne ruší hluk jelene a srny? Divé zvieratá majú v podstate ticho rady, no nie preto, že by boli citlivé na hluk. Keď medzi vrcholkami stromov burácajú hromy alebo padá silný lejak, nemôžu počuť nijaké iné zvuky. Ani blížiace sa vlky a rysy, a práve to pre ne môže byť životu nebezpečné. Obľubujú bezvetrie a sucho, pretože za takého počasia aj z diaľky počuť, keď niekto stúpi na konárik.

Hluk, ktorý robia ľudia, zvieratám neprekáža, pretože sa nerozlieha po celom lese, počuť ho iba z jedného smeru. Okrem toho, veľké cicavce vedia, že sa ich najväčší nepriateľ nevydal na lúpežnú výpravu – pretože my, ľudia, sme aj to. Lovci. Kde-tu sa v prírode objaví vlk a rys, avšak početnejšie zastúpenie tu majú ľudskí kolegovia v zelenom šate. Nemožno sa teda čudovať, že divé zvieratá sa boja najmä ľudského nepriateľa. Keď si na vychádzke lesom veselo vyspevujeme alebo sa nahlas rozprávame, živým tvorom vysielame signál, že nie sme na love. To platí dokonca aj pre extrémne plachú mačku divú. Tiež na ňu poľovali, pretože si mysleli, že trhá srnce. Srnce? Mačka divá síce nie je príbuzná s mačkou domácou, ale veľmi sa na ňu podobá. Vedeli by ste si predstaviť, že domáca cica zožerie jazvečíka? Na to má príliš krátke zuby, nedokáže natoľko otvoriť papuľu, aby v nej udržala také veľké zviera. Napriek tomu si poľovníci už stáročia rozprávajú, že ľudia nemilosrdne prenasledovali tohto tigrovaného dravca. Nečudo, že je dnes veľmi plachý.

Ani iné druhy živočíchov nevnímajú ľudí, čo robia v lese hluk, ako nebezpečenstvo. Raz v januári som viedol skupinu návštevníkov cez zasnežený starý bukový les vo svojom revíri. Chceli vidieť lesný cintorín, miesto posled­-ného odpočinku v našom lese. Strávili sme tam hodinu a cestou na parkovisko mi napadlo, že som si pod stromom zabudol batoh. Praktikant, ktorý ma sprevádzal, sa ponúkol, že sa poň vráti. Keď sa konečne po pätnástich minútach objavil, bol úplne vydesený. Videl divú mačku, ako ticho prechádza cez cestu. Zviera zrejme vyčkávalo, kým dobre naladená a utáraná skupinka ľudí opäť opustí starý les. Niečo podobné som na tom istom parkovisku zažil raz za horúceho júlového dňa asi pred rokom. Opieral som sa o terénne auto a rozprával sa pritom s kolegom, keď som zrazu päťdesiat metrov od nás uvidel divú mačku. Pokojne prechádzala z jednej časti lesa do druhej. Neďaleká cesta ju vôbec nerušila, čo iba potvrdilo, že zvieratá sa vyplašia skôr vtedy, keď sa k nim cez krovie potichu zakrádajú ľudia. Záver je teda nasledovný: hluk v lese nikoho neruší, a detský krik už vôbec nie. Teda, musím sa poopraviť – neruší divé zvieratá, hádam iba niektorých dospelých.

Keď som si vykračoval ďalej, zmocnil sa ma bezhraničný pocit slobody, pri ktorom človek zvyčajne myslí na iné krajiny. Mám rád neobývané končiny na juhozápade USA. Nie preto, že by som bol nespoločenský typ, ale preto, že tie nekonečné diaľavy mi učarovali. Keď sa v Európe pozriete do diaľky, vidíte elektrické stožiare, diaľnice alebo sídliská, v Novom Mexiku, Arizone alebo v Utahu však môžete takmer donekonečna obdivovať lesy a kopce.

Samozrejme, kochať sa možno iba očami. Cesty, okrem verejných, sú totiž väčšinou uzatvorené, a to doslova. A tak vám pri okružnej ceste juhozápadom robia spoločnosť ostnaté drôty, tiahnu sa stovky kilometrov po oboch stranách cesty a hneď v zárodku zničia pocit slobody. Často je oplotený iba piesok a skaly – ako keby odtiaľ niekto mohol niečo zobrať! Všadeprítomné informačné tabule upozorňujú, že pozemky v súkromnom vlastníctve (a takých je tam veľmi veľa) sú pre verejnosť neprístupné.

Až keď som sa vrátil do Nemecka, bolo mi jasné, aké možnosti tu les ponúka každému návštevníkovi. Prístupné sú nielen všetky chodníky, ale dokonca i celé územie. Chcete sa tadiaľ prejsť? Nech sa páči! Nikto vám v tom nemôže zabrániť, iba ak by ste sa nachádzali v jednej z mála oblastí, kde platia výnimky. V chránených prírodných oblastiach, národných parkoch a menších chránených lesoch väčšinou platí zákaz voľného pohybu, to znamená, že nesmiete opustiť vyznačené trasy. Takéto územia však tvoria iba malé percento lesov a okrem toho sú vždy zreteľne vyznačené, takže sa nemôžete zmýliť. Medzi ďalšie výnimky patria oblasti s vysadenými mladými stromčekmi, ktoré sú oplotené. Aj keď vás láka prekročiť oplotenie a skrátiť si cestu, radšej ich obíďte.

Posledným zakázaným priestorom sú oblasti, kde sa vykonáva výrub stromov. Miesta, kde hučia motorové píly, harvestory alebo iná ťažká lesná technika, sú nebezpečné. Padajúce stromy dosahujú výšku až štyridsať metrov a kríky často znemožnia výhľad na turistov. Preto sú na lesných cestách už niekoľko stoviek metrov dopredu umiestnené výstražné tabule alebo sú tieto miesta úplne uzavreté červeno-bielou páskou. Vo veľkej časti lesov však podobné obmedzenia nie sú, takže do nich môžete pokojne vstú­-piť. Pravdaže, platí to iba pre tých, čo chodia pešo. Cyklisti a jazdci sa musia držať cesty, pre všetky iné dopravné prostriedky je les väčšinou tak či tak úplne uzatvorený.

Kam by teda mali smerovať naše kroky? Najvyhovujúcejšie sú husté listnaté lesy. Na zemi väčšinou nie je porast a na kmeňoch neprekážajú konáre. Úplne iné je to v ihličnatých lesoch, najmä ak sú stromy vysadené v tesnej blízkosti, jeden vedľa druhého. Odumreté spodné konáre susediacich smrekov, borovíc sa duglasiek sú najvzájom prepletené ako ruky a zamedzujú prechod. Aby som sa cez takýto porast vôbec predral, musel som niekedy dokonca cúvať. Takto vám do tváre alebo nedajbože do očí nebu­-dú šľahať konáre. Listnaté lesy sú oveľa mierumilovnejšie. Ak sa pod stromami objaví tráva, mali by ste ju oblúkom obísť. Ranná rosa alebo dažďové kvapky v okamihu premočia obuv a dokonca ani špeciálne membrány stopercentne nezadržia vlkosť.

Výzvou sú často černice. Samozrejme, nemám na mysli plody, väčšinou narazíte iba na popínavé rastliny. Zakvačia sa do seba a vytvoria aj meter vysokú prekážku. Keby ste chceli prejsť cez takúto pláň, museli by ste kráčať ako bocian. Stúpte na najvrchnejší poplaz, pritlačte ho nohou k zemi, preneste váhu na túto nohu a druhou sa postavte na ďalší. Vyzerá to smiešne, ale väčšinou vás nikto nevidí. Ak sa ponáhľate alebo nechcete kráčať takto nemotorne, rýchlo sa vám môže stať, že sa vám poplaz stiahne okolo nôh ako laso a uväzní vás. Z nedobrovoľného zovretia sa ťažko dostať a často sa stáva, že ďalší krok skončí pádom rovno do tŕnia – au!

Nebezpečenstvo pádu hrozí aj pri výstupe po strmom svahu. Nie preto, že by ste nevedeli pevne stáť na nohách, to nie, hrozba číha pod lístím alebo snehom. Sú tam odumreté konáre s rozloženou kôrou. Najčastejšie ležia v smere spádu, čiže zhora nadol. Keď stúpite na takýto konár, pošmyknete sa ako na ľade a môžete spadnúť. Stalo sa mi to už veľa ráz, hoci by som to mal poznať. Keď si všimnem, na čo som stúpil, býva už príliš neskoro. Padám, ves­lujem pritom rukami a skončím bokom na zemi. Ak si nie ste istí, strmým miestam by ste sa za daždivého počasia mali vyhýbať. Dobrou možnosťou, ako sa pohybovať po horských svahoch, je využitie cestičiek divých zvierat. Keď­že zvieratá majú rovnaký problém ako vy, choďte po ich vyšliapaných rovných chodníčkoch! Sú síce úzke, často nie širšie ako tridsať centimetrov, ale na bezpečnú chôdzu to stačí. Na dlhých svahoch sa tiahnu súbežne v pravidelných odstupoch a keď musíte zostúpiť nižšie alebo chcete odbočiť, stačí jednoducho zísť o jeden alebo dva chodníčky a ďalej bezpečne sledovať zvieraciu stopu.

Pri príchode do údolia často musíte prejsť cez potok. Topánky sú doposiaľ suché a také by aj mali zostať. Väčšina turistov sa pokúša preskočiť z jedného brehu potoka na druhý. Vyzerá to celkom jednoducho, koniec koncov, malé vodné toky nebývajú širšie ako jeden meter. To by mal preskočiť každý, a tak to aj je. Ale to neznamená, že dopadnete na suchú zem. Práve potoky s nízkym brehom zo­spodu premočia zeminu až tak, že vzniknú malé močiare. Často teda skočíte do blata, ktoré vám natečie do topánky. Ako sa tomu dá vyhnúť?

Najprv by ste mali nájsť miesto, kde sa breh strmšie dvíha nahor. Práve tu je veľká pravdepodobnosť, že pod hladinou bude veľa kameňov. Ak kráčate tesne popri stromoch, zvýši sa tým šanca, že vaše topánky zostanú čisté a nohy suché, pretože koreňový systém pôsobí ako rohožka. A ak sú vaše topánky vyššie ako hĺbka potoka a vidíte v ňom kamene, môžete smelo skočiť do vody. Okruhliaky sa rokmi vyčistili od bahna a väčšinou ležia pevne na dne potoka ako dlažba na pešej zóne. No dobre, nie úplne, niekedy sú trochu šmykľavé. Na prechádzkach revírom sa mi ešte nestalo, aby som spadol do koryta, zato na mäkkom svahu áno. Jediné malé riziko spočíva v tom, že zle odhadnete hĺbku – potom síce budete mokrí, ale aspoň nie špinaví.

Za zlého počasia vždy narazíte na čľapkanicu a bahno. Topánky sú samozrejme určené na náročné trasy, ale kto by ich chcel čistiť od blata, keď nemusí? Teraz nemám na mysli situáciu, keď sa noha zaborí príliš hlboko a brečka natečie do topánky. Preto treba zmenšiť tlak topánky na zem tak, že zväčšíte plochu, na ktorú došliapnete. Pomôcť môžu napríklad konáre, ktoré ležia na zemi. Keď na ne stúpite, vaša váha sa rozloží na väčšiu plochu, ale dajte pozor, aby drevo nebolo príliš spráchnivené. V opačnom prípade praskne a vy aj tak skončíte o poschodie nižšie.

Konáre neležia všade, početnejšie zastúpené sú trsy trávy. Všetky tie malé vankúšiky vyčnievajú z bahna ako ostrovčeky a na počudovanie sa na ne dá spoľahnúť. Ak balansujete z jedného ostrovčeka na druhý, na druhú stranu sa vám podarí prejsť so suchými nohami. To sa pravdaže týka iba naozajstných potokov, no určite to neplatí pre močiare. Tam rastie tráva na hubovitých rašeliniskách a čím ďalej do nich sa odvážite, tým sú nestabilnejšie.

A čo ak nechcete ísť krížom cez les? Trasa cez húštiny a kroviny neponúka iba výhody. Ak ste dvaja a chcete sa rozprávať, nemali by ste sa vzďaľovať od chodníkov. Schodné cesty sú často úzke, musíte napredovať husím pochodom a rozhovor sa mení na jednoslovné odpovede. Pri obchádzaní konárov by ste medzi sebou mali udržiavať odstup a komunikácia bude o to náročnejšia.

A vôbec – prečo by cesty mali byť nudné? Môžete na nich objaviť mnoho vecí, napríklad stopy ťažkých strojov. Keď sa prechádzate nedávno presekaným lesom a vidíte, že najkrajšie cesty sa stratili v blate, určite vás to veľmi nahnevá. Nie je drzosť, že turisti sa musia brodiť blatom, ktoré im siaha až po členky, iba preto, lebo komerčné lesné hospodárstvo bezohľadne ťaží drevo? Chápem obe strany, aj vlastníkov lesa. Cesty boli skutočne až na niektoré výnimky vybudované iba kvôli tomu, aby nákladné autá mohli odviezť spílené kmene do najbližšej píly. Nemôžu si dovoliť brať ohľad na turistov hľadajúcich oddych a premočené poľné cesty sú pre ťažký náklad ešte stále dostačujúce. V minulosti sa stromy vytínali len v zime a odvážali sa iba vtedy, keď bolo sucho alebo keď mrzlo. V čase klimatických zmien je však zima často daždivá s teplotami nad bodom mrazu.

V mojom revíri sa z toho dôvodu čoraz častejšie vyskytujú situácie, z ktorých nemá úžitok nikto. S odvážaním dreva často končíme už na jeseň, keď je sychravo a všetky cesty sú rozmočené. Želáme si, aby aspoň na niekoľko dní zamrzli, ale málokedy sa nám to splní. Medzitým vyrúbané drevo napadnú plesne, zhorší sa jeho kvalita a kupci sa právom obávajú veľkých finančných strát. Najneskôr v marci, a to už niektoré kmene ležia v lese aj pol roka, treba drevo odviezť skôr, ako sa definitívne znehodnotí. Zablatené cesty treba potom dať do poriadku, a to stojí veľa peňazí.

Návštevníci mi často hovoria, že v iných lesoch im rázne bránia vo voľnočasových aktivitách. Väčšinou sú to starší páni oblečení v zelenom, vykláňajú sa z terénnych áut a vykrikujú akési zákazy. Ak máte pochybnosti, najprv ich požiadajte, aby vám ukázali služobný preukaz. Keďže ide o lesnú stráž, väčšinou nijaký nemajú. Tieto osoby pomáhajú ľuďom, ktorí si prenajali poľovný revír. Ich zelený odznak „Ochrana revíru“ leží za čelným sklom, bije do očí a vyzerá dôveryhodne. Pravdaže, cez internet si ho môže objednať a položiť do auta hockto. K dispozícii máte aj tabuľky s nápismi „Poľnohospodárstvo“, „Lesné hospodárstvo“ či mnohé iné. Tie však majú iba vysvetliť, že dotyčný oprávnene jazdí po lesných cestách na osobnom aute. Pravé úradné sú iba tabuľky s nápismi „Lesy“ alebo „Lesná správa“ s príslušným erbom spolkovej republiky alebo mesta. V týchto autách sedia lesníci, ktorí sa vedia a aj musia preukázať. Kolegovia ale turistov zvyčajne nekontrolujú a držia sa v úzadí.

Mnohí poľovníci sú však iní. Hnevá ich, keď večer sedia na posede, čakajú na divú zver a odrazu ide okolo neskorý návštevník lesa so psom (pravdepodobne voľne pobehujúcim). Vyčkávanie bolo zrejme zbytočné a je jasné, že poľovníci rozladene zlezú z posedu. Odreagujú sa policajným zásahom proti „narušiteľom pokoja“. Pravdaže, nie je to legálne. Kto by však odporoval nazlosteným ozbrojeným mužom? Ak máte pochybnosti, je lepšie zapísať si značku auta a odísť. Ak išlo o ostré slovné útoky a mužom visela cez plece zbraň (alebo ju dokonca zobrali do rúk), môžete na nich podať oznámenie pre neprimeraný nátlak.