© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Ukradnutý bozk

Ukradnutý bozk

Dohodnuté manželstvo. Dcéra ako výkupné. Korupcia, podvody a nenávisť. Horúca vášeň a hlboké city. To je tá pravá mafiánska romanca. To je Ukradnutý bozk. Francesca sa na prahu dospelosti ocitá na životnej križovatke. Je vychovávaná v mafiánskej rodine, kde má otec hlavné slovo a ona ako žena jedinú úlohu – vydať sa za muža, ktorého jej vyberú a byť mu poslušnou manželkou. Bola sľúbená Angelovi Bandinimu, dedičovi jednej z navplyvnejších rodín chicagskej mafie. Aj keď je manželstvo je dohodnuté, Francesca prekypuje šťastním. Angela totiž platonicky miluje. No z nenazdania sa všetko mení. Francesca je vlastným otcom vrhnutá do náručia nenávideného staršieho muža. Senátor Wolf Keaton stelesňuje všetko, čím mladá žena opovrhuje – aroganciu, nadradenosť a ... sexapeal. Ukradnutý bozk je príbeh plný vášnivých citov a prvých sexuálnych skúseností. Francesca si v ňom prechádza neľahkou cestou. Osud ju prinúti nielen rýchlo dospieť, no musí podniknúť prerod z naivnej princeznej na nezávislú a sebavedomú ženu.

  • ISBN: 978-80-222-1015-7
  • EAN: 9788022210157
  • Počet strán: 288
  • Väzba: brožovaná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 151x233 mm
  • Dátum vydania: 14.10.2019
  • Žáner: BELETRIA / New Adult

13,90 € Doporučená cena

O knihe

PRVÝ BOZK BY VRAJ MAL BYŤ Z LÁSKY.

Môj mi ukradol diabol v maškarnej maske pod tmavou chicagskou oblohou.

SVADOBNÉ SĽUBY SÚ VRAJ POSVÄTNÉ.

Naše sme porušili ešte v kostole.

SRDCE ŽENY VRAJ BIJE PRE JEDNÉHO MUŽA.

Moje zlomené krvácalo pre dvoch rivalov, ktorí oň bojovali až do trpkého konca.

Sľúbili ma Angelovi Bandinimu, dedičovi jednej z najvplyvnejších rodín chicagskej mafie.

Vzal si ma však senátor Wolfe Keaton ako výkupné za otcove hriechy.

VEĽKÉ ĽÚBOSTNÉ PRÍBEHY SA VRAJ KONČIA ŠŤASTNE.

Ja, Francesca Rossiová, som ten svoj škrtala a prepisovala až do poslednej kapitoly.


Jeden bozk.

Dvaja muži.

Tri životy.

Osudovo prepletené.


Dekadentne šťavnatý román Ukradnutý bozk sa od vydania teší obrovskej popularite mladých čitateliek. Nenávistný a vášnivý vzťah Francescy a Wolfa sprevádza poznanie, že Wolf požiadal o jej ruku iba z pomsty. Rozmaznaná dedička mafiánskeho impéria sa ocitá v cudzom svete, vystrašená, ale odhodlaná presadiť sa.


Recenzie

„Román Ukradnutý bozk je skutočne mimoriadny, strhujúci, nemôžete sa od neho odtrhnúť. Skrátka dokonalý. Knihu som nemohla a nechcela pustiť z ruky. Zhltla som ju na jedno posedenie, úplne ma dostala. Nedokážem slovami vystihnúť, ako veľmi sa mi páčila.“ Z blogu Kitty Kats Crazy About Books

................................

„Kniha úplne prekonala moje už beztak vysoké očakávania! Živé, dynamické a opojné čítanie.“  Angie, Angie's Dreamy Reads

................................

„Keď som si konečne našla svoju obľúbenú knihu od L. J. Shenovej, napísala Ukradnutý bozk.“  Cheri, Kindle Crack Book Reviews

................................

„Moja najobľúbenejšia kniha od L. J. Shenovej! Viem, že to hovorím zakaždým, keď vydá novú knihu, ale tentoraz si za tým fakt stojím!“  Pavlina, Read More Sleep Less Blog

................................

„Shenová novým románom skutočne posunula latku hore a začína hrať vyššiu ligu. Vskutku dokonalé od prvej vety po poslednú bodku.“ Tijuana, na blogu Book Twins Reviews

................................

„Kniha mi úplne vybičovala emócie, ale dve hlavné postavy si získali moje srdce.“ Donna, The Romance Cover

................................

„Stalo sa vám niekedy, že vám slová uviazli na jazyku a nevedeli ste vyjadriť, ako sa cítite? Presne tieto pocity vo mne vyvolal Shenovej román.“  Vanessa, When Vane Reads

................................

„Zatiaľ moja najobľúbenejšia Shenovej knižka.“ Amo Jones, bestsellerová spisovateľka, autorka knihy Silver Swan

................................

„K románu vám poviem len dve slová: Povinné čítanie.“ Lana, na blogu Dirty Girl Romance

................................

„Dohodnuté manželstvo? Starší chlap? Nevesta panna? Dekadentne šťavnatý román? Leigh mi túto knihu určite šila na mieru.“  Laurelin Paigeová, bestsellerová spisovateľka podľa New York Times

................................

„Medzi postavami to vrie ako medzi Rhettom a Scarlett (Odviate vetrom).“ Shabby Aurora, Book Bistro Blog

................................

„Wolfe Keaton je môj najobľúbenejší románový milenec.“ Sarah, na blogu Musings of a Modern Belle

................................

„Kniha si zaslúži oveľa viac ako päť hviezdičiek.“Bestsellerová spisovateľka C. L.  Matthewsová

................................

„Určite moja najobľúbenejšia kniha od Shenovej.“ Lisa, Two Bookish Brits

................................

„Kniha Ukradnutý bozk je skrátka brilantná – ďalší klenot v autorkinej zbierke.“ Ratula, Bookgasms Book Blog

................................

„Plakala som, omdlievala, srdce sa mi rozbúšilo. Premkne vás úzkosť a dotkne sa vás každé slovo.“ – Samantha, I Love HEA Romance Book Blog 

................................

„Vicious, Bane, Alex Winslow... Zabudnite na týchto zloduchov, lebo prichádza najväčší antihrdina všetkých čias Wolfe Keaton!“  Stephanie, Tied up in Romance

................................

„L. J. Shenová sa vracia s ďalšou knihou Ukradnutý bozk. Jej svojrázna próza si ma získala. Horúčkovito som obracala strany, celá zvedavá, kam sa príbeh uberie, čo bude s Wolfom a ako to celé dopadne. Čitateľky, čo sa predtým zaľúbili do Viciousa, nebudú vedieť, či mu majú ostať verné.“ – Americká bestsellerová spisovateľka Kate Stewartová 

................................

„Ukradnutý bozk ma načisto dostal, ohromil a rozcítil. Zanechal vo mne stopu ako žiadna kniha predtým. L. J. Shenová opäť ukázala, že je jednotka.“ Paramita's Bookshelf

................................

„L. J. Shenová s Ukradnutým bozkom skutočne zahviezdila.“ Z blogu Booksmacked

................................

„Román vás prenesie do úplne nového sveta so skvelými postavami a podareným ľúbostným príbehom. Klobúk dolu, L. J. Shenová!“  Olga, The Rebel Reader

................................

„Na knihe sa mi páčilo doslova všetko, každý okamih, ktorý zdieľali Wolfe s Francescou. Priala som si, aby sa román nikdy neskončil. Obľúbené časti som si dokonca prečítala viackrát a podarené pasáže som si podčiarkovala ako divá.“  Romance Schmomance Blog

................................

„Ukradnutý bozk je zaručene najlepší autorkin román. Príbeh je nabitý čistými emóciami. Do špiku kostí prežijete bolesť aj zradu. Knihu doslova PREŽIJETE. Tento príbeh som si zamilovala.“  Autumn, Hot New Reads Blog

................................


Ukážka z knihy

UKRADNUTÝ

BOZK


L. J. SHENOVÁ








TATRAN









„Je udivujúce, aká dokonalá býva ilúzia, že krása je dobro.“ 


 Lev Nikolajevič Tolstoj: Kreutzerova sonáta 

(prel. Ružena Dvořáková-Žiaranová, 1967)







Venujem Brittany Danielle Christine a Jacquie Czechovej-Martinovej

a všetkým silným ženám okolo nás.

Kiež sa nimi staneme aj my, kiež silné ženy vychováme 

a budeme ich podporovať.







PROLÓG




Volám sa Francesca Rossiová a celé moje nešťastie spočíva v tom, že môj osud je zamknutý v obyčajnej starej drevenej truhličke.

    Oznámili mi to asi v šiestich rokoch a odvtedy mi bolo jasné, že čokoľvek na mňa čaká v truhličke, ma buď zachráni, alebo zničí. Vyjsť v ústrety osudu som sa rozhodla včera na svitaní, len čo slnko vyšlo na obzor. 

Mama predo mnou skrývala kľúč.

Otec zasa skrýval truhličku.

Keď je však vaším jediným poslaním vysedávať celé dni doma a chorobne sa o seba starať, aby ste naplnili nesplniteľné očakávania svojich rodičov, ostane vám času na rozdávanie. 

„Nehýb sa, Francesca, lebo ťa pichnem,“ zahundrala Veronica, ktorá sa práve nado mnou skláňala s ihlou v ruke.

Kým mi mamina krajčírka obliekala šaty, akoby som bola nesvojprávna, v duchu som si vari po stýkrát prehrávala slová na žltom papieriku. Vryli sa mi do zákutí pamäti, kam som mala prístup len ja a nikto iný. 

Bola som celá bez seba. Lístoček mi rozprúdil krv v žilách ako džezová skladba. Pozerala som sa na seba do zrkadla a v očiach sa mi zračilo odhodlanie. Poskladala som papierik roztrasenými prstami a zastrčila si ho do výstrihu čipkového korzetu.

Od vytrženia som nemohla obstáť a opäť som sa začala nervózne prechádzať po izbe. Mama so svojou kaderníčkou a krajčírkou v jednej osobe ma museli okrikovať a naháňať po šatni ako v nejakej komédii. 

Som Chaplin v Modernej dobe. Len si ma skúste chytiť.

Veronica mi pevne zatiahla korzet, čím ma pritiahla späť k zrkadlu ako na obojku.

„Au, to bolí.“ Mykla som sa.

„Hovorím ti, stoj rovno!“

Služobníctvo mojich rodičov ma obskakovalo ako výstavného, dobre vycvičeného pudlíka, no v tej chvíli mi to bolo srdečne jedno. Dnes večer pobozkám Angela Bandiniho alebo, presnejšie, dovolím mu, aby ma pobozkal. 

Odkedy som sa pred rokom vrátila z internátnej školy vo Švajčiar­sku, kam ma poslali rodičia, večer čo večer som si predstavovala, aké by bolo bozkávať Angela. Keď som dovŕšila devätnásty rok, Arthur a Sofia Rossiovci ma uviedli do spoločnosti chicagskeho syndikátu, ktorý sme medzi sebou nevolali inak ako Rodina. Dovolili mi vybrať si svojho nastávajúceho spomedzi stoviek mladíkov taliansko-amerického pôvodu, členov chicagskej mafie. Dnešný večer mal spustiť sériu spoločenských podujatí a návštev, na ktorých som mala nájsť toho pravého. Ja som však už vtedy vedela, koho si vezmem.

Papa a mama mi oznámili, že na výšku nepôjdem. Namiesto toho som sa musela pustiť do hľadania ideálneho manžela, keďže ako jedináčik som mala zdediť všetky obchody Rossiovcov. Stále som snívala, že budem prvá žena s titulom v našej rodine, ale rodičom by som sa nevzoprela ani vo sne. Naša domáca Clara vravievala: „Pre manžela sa netráp, Frankie. Stačí, ak uspokojíš rodičov.“ 

Mala pravdu. Narodila som sa do zlatej klietky – obrovskej, no zamknutej. Útek znamenal istú smrť. Necítila som sa dobre v role väzňa, ale dva metre pod zemou by mi nebolo o nič lepšie. Neodvážila som sa ani len vyzrieť spoza mreží svojej klietky, aby som zistila, ako vyzerá svet tam vonku.

Môj otec Arthur Rossi bol hlavou chicagskeho syndikátu.

Obávané postavenie akoby nemalo vplyv na otcov postoj ku mne. 

Zapletal mi vlasy, učil ma hrať na klavíri a raz dokonca prelieval krokodílie slzy, keď som v Londýne hrala na koncerte pred tisíckami divákov.

Angelo bol, ako ste sa iste dovtípili, v očiach mojich rodičov dokonalý nápadník. Príťažlivý, dobre zabezpečený mladý muž. Jeho rodi­-na vlastnila každú druhú budovu v univerzitnom mestečku a väčšinu z nich využíval aj môj otec na ilegálne kšefty.

Angela poznám od narodenia. Spolu sme vyrastali a dospievali – pomaly, no zároveň tak rýchlo, ako vykvitne kvet. Naše rodiny trávili v lete spoločné luxusné dovolenky. S Angelom sme sa vídali pod dohľadom príbuzných, zasvätených – oficiálne uznaných členov mafie – a ochrankárov.

Angelo mal štyroch súrodencov, dva psy a úsmev, pri ktorom by sa vám v dlani roztopila talianska zmrzlina. Jeho otec vlastnil účtovnícku firmu, ktorá spolupracovala s mojou rodinou a každý rok sme spolu dovolenkovali v sicílskych Syrakúzach.

Za tie roky som sledovala, ako Angelove jemné blond kučery tmavnú a postupne miznú v dospeláckom krátkom strihu. Zo žiarivých konvalinkovo modrých očí sa vytrácala detská hravosť a boli čoraz zádumčivejšie, zocelené všetkým, čo mu otec ukázal a čo ho naučil. Hlas mu postupne zhrubol a získal výrazný taliansky prízvuk. Z útleho chlapca vyrástol urastený, svalnatý a sebavedomý mladý muž. Zrazu bol akýsi tajomný a zdržanlivý. Rozprával málo, no keď prehovoril, pri jeho slovách som sa doslova roztápala.

Láska je tragická. Nečudo, že zaľúbeným prináša smútok.

Žiaľ, nebola som jediná, ktorá sa roztápala pod Angelovým vážnym pohľadom. 

Pri predstave, že Angelo sa bude v Chicagu stretávať a bozkávať s inými dievčatami, kým ja sa budem musieť vrátiť do dievčenskej katolíckej školy, mi bolo nanič. Ku mne sa však stále správal ako k tej pravej. Vpletal mi kvety do vlasov, dovolil mi napiť sa z jeho vína, keď sa nikto nepozeral, a jeho oči sa smiali zakaždým, keď som mu o niečom rozprávala. Ak si ma jeho mladší bratia doberali, vyhrešil ich a vyťahal za uši. Každé leto sa so mnou na okamih vykradol, a len čo sme osameli, pobozkal ma na špičku nosa.

„Francesca Rossiová, každým rokom si krajšia.“

„To hovoríš každé leto.“

„A nikdy neklamem. Nezvyknem plytvať slovami.“

„Tak mi povedz niečo vážne.“

„Si moja bohyňa a jedného dňa si ťa vezmem.“

Lipla som na každej spomienke na leto s Angelom. Všetky som si ukladala do skrytých zákutí mysle, kde z nich vďaka mojej fantázii vyrástli ešte rozprávkovejšie predstavy.

Pamätám sa, ako som každé leto čakala so zatajeným dychom, kedy sa ku mne Angelo vkradne. Niekedy vkĺzol do mojej izby, inokedy ma zachytil v obchode, kam som chodievala nakupovať, alebo ma prekvapil, keď som si pod stromom čítala knihu. S pribúdajúcimi rokmi, keď sme vstúpili do puberty, snažil sa čoraz väčšmi preťahovať naše spoločné ukradnuté chvíľky. Pobavene ma sledoval, keď som sa neúspešne snažila správať ako chalan a pritom som vyzerala ako vzorový príklad baby.

Veronica zaborila hrubé prsty do mojej slonovinovo bielej pokožky. Upravovala mi korzet a sťahovala ho v páse. Žltý papierik som si pre istotu zastrčila ešte hlbšie do podprsenky.

„Mať tak znova postavu ako v devätnástich!“ vykríkla teatrálne. Hodvábna krémová šnurovačka bola na prasknutie a ja som horko--ťažko lapala dych. Len najvyššia vrstva talianskej mafie mala dodnes vlastných vizážistov a služobníctvo, ktoré ich pripravovalo na spoločenské podujatia. Rodičia si žili ako Windsorovci. „Spomínaš si, Alma?“

Kaderníčka si odfrkla, dokončila mi vlnitý uzol a pripla nabok spinkou ofinu. „Zlato, prestaň sa naparovať. V devätnástich si bola krásna ako obrázok, ale Francesca je hotová Michelangelova freska. Francesca hrá inú ligu. Čoby ligu, inú hru.“

Začervenala som sa. Nemohla som si nevšimnúť, že ostatným sa páčim. Ľudská krása mi však pripadala svojím spôsobom ponižujúca, ako silná, no pominuteľná zbraň. Ako nádherne zabalený darček, s ktorým sa jedného dňa budem musieť rozlúčiť. Nechcela som ten dar otvoriť ani sa kochať v jeho výhodách. O to ťažšie by mi totiž bolo, keď oň raz prídem.

Jediný, komu som sa dnes večer na maškarnou plese v Inštitúte umenia v Chicagu chcela páčiť, bol Angelo. Témou galavečera boli bohovia a bohyne gréckej a rímskej mytológie. Bolo mi jasné, že väčšina žien bude preoblečená za Afroditu a Venušu. Tie originálnejšie sa ukážu nanajvýš ako Héry a Rhey. Mňa však ostatné ženy nezaujímali. Obliekla som sa za bohyňu pomsty Nemezis. Angelo ma aj predtým volal bohyňa a dnes som si chcela svoju prezývku zaslúžiť tým, že sa prezlečiem za najmocnejšiu z bohýň.

Niekomu by azda sobáš v devätnástke pripadal v dvadsiatom prvom storočí scestný, no členovia chicagskeho syndikátu Rodiny museli rešpektovať tradície zo začiatku devätnásteho storočia.

„Čo je na tom lístočku?“ Veronica mi pomohla do šiat a pripla mi na chrbát čierne zamatové krídla. Mala som na sebe bledomodrú róbu bez ramienok s rozprávkovými orgovánovo fialovými hrebenatkami. Tyl sa ťahal asi pol metra za mnou a ovieval slúžke chodidlá ako morský príboj. „Myslím ten, čo si si skryla do výstrihu.“ Zachichotala sa a pripla mi zlaté náušnice v tvare krídiel.

„Týmto papierikom,“ teatrálne som sa usmiala na Veronicin obraz v zrkadle a dlaňou som si zakryla hruď na mieste, kde spočíval, „sa začína môj nový život.“










PRVÁ KAPITOLA


 

Francesca


Nevedel som, že Venuša mala krídla.“

Angelo mi pobozkal ruku pri vstupe do chicagskeho Inštitútu umenia. Na chvíľku ma premklo detinské sklamanie a rozbúšilo sa mi srdce, no hneď som sa vzchopila, veď si ma len doberal. Okrem toho, smoking mu natoľko pristal, že dnes večer by som mu odpustila akýkoľvek prešľap, azda okrem chladnokrvnej vraždy.

Na rozdiel od žien mali chlapi oblečené smokingy a na tvári škraboš­ky. Angelo prišiel
v zlatej benátskej maske s ornamentmi, čo mu zakrývala skoro celú tvár. Naši rodičia si vymieňali zdvorilostné frázy, zatiaľ čo my sme stáli oproti sebe a hltali pohľadom každú pehu, každý pór na pokožke toho druhého. Nevysvetlila som mu, prečo som prišla ako Nemezis. Na rozhovory o gréckej mytológii budeme mať ešte kopu času, vlastne celý život. Myslela som na jediné – či sa nám aj toto leto aspoň na chvíľku podarí niekam sa vykradnúť. Keď ma však dnes opäť pobozká na špičku nosa, uprene sa mu zahľadím do očí, naše pery sa stretnú
a osudy spoja.

Som Amor, ktorý mieri svojím šípom na Angelovo srdce.

„Si ešte krajšia ako naposledy.“ Angelo si odhrnul sako na mieste, kde mal srdce. Predstieral, že sa vzdáva. Všetci v našom okolí odrazu stíchli a naši otcovia si vymenili sprisahanecké pohľady.

Dve vplyvné, bohaté, taliansko-americké rodiny so silnými väzbami.

Aj sám don Vito Corleone by na nás bol hrdý.

„Veď sme sa videli pred týždňom na Gianninej svadbe.“ Angelo mi uprene hľadel do očí a ja som premáhala nutkanie obliznúť si pery.

„Svadby ti pristanú, ale byť mojou by ti pristalo ešte viac,“ prehodil nenútene a mne sa preradilo srdce do päťky a búšilo ostošesť. Potom sa obrátil na otca: „Pán Rossi, smiem odprevadiť vašu dcéru k stolu?“ 

Otec ma zozadu chytil za rameno. Jeho prítomnosť som vnímala len letmo, keďže som sa práve vznášala v euforickej bubline. „Maj ruky tak, aby som na ne videl.“

„Spoľahnite sa, pane.“

Angelo ma chytil za ruku a jeden z desiatok čašníkov nás odprevadil k stolu so zlatým obrusom a luxusným čiernym porcelánom. Angelo sa ku mne naklonil a pošepol mi do ucha: „Ale len dovtedy, kým nebudeš oficiálne moja.“

Rossiovci a Bandiniovci sedeli ďaleko od seba, čo ma nepotešilo, ale ani neprekvapilo. Otec musel mať na každom večierku najlepšie miesto, za čo bol ochotný zaplatiť aj posledný cent. Oproti mne sedel guvernér štátu Illinois Preston Bishop so svojou ženou, ktorá bola práve zahĺbená do vínnej karty. Vedľa nich sedel muž, ktorého som nepo­znala. Mal jednoduchú čiernu škrabošku a smoking, súdiac podľa kvalitnej látky a dokonalého strihu, musel stáť celý majetok. Sedel vedľa roztatárenej blondíny v bielej francúzskej tylovej róbe košieľkového strihu. Ďalšia z desiatok Venúš, ktoré boli takmer na nerozoznanie.

Muž, unudený na smrť, krúžil pohárom s whisky a vôbec si nevšímal krásavicu, s ktorou prišiel. Zakaždým, keď sa k nemu naklonila a chcela niečo povedať, otočil sa jej chrbtom a začal sa hrať s mobilom, a keď ho omrzel aj ten, tupo civel na stenu za mnou.

Zrazu mi prišlo krásky ľúto. Zaslúžila si lepšieho. Chlapa, ktorý by nepôsobil tak chladno a zlovestne a z ktorého by vám nenaskočili zimomriavky už pri letmom pohľade naňho.

V jeho prítomnosti by sa zmrzlina neroztopila ani za týždeň.

„Zdá sa, že sa k sebe s Angelom máte,“ poznamenal papa len tak mimochodom, nespúšťajúc pohľad z mojich lakťov opretých o stôl. Ihneď som ich stiahla a zdvorilo sa usmiala.

„Je milý.“ Chcela som povedať ‚mega zlatý‘, ale otec z duše nenávidel slang.

„Ako stvorený pre teba,“ odsekol. „Pýtal sa ma, či si s tebou môže budúci týždeň vyjsť. Súhlasil som. Prirodzene, pod dozorom Maria.“ 

Ako inak. Mario bol jeden z desiatok otcových svalovcov. Fyzicky aj mentálne pripomínal tehlu. Podľa všetkého sa nám dnes večer s Angelom nepodarí vykĺznuť spod otcovho drobnohľadu. Všimol si totiž, že medzi mnou a Angelom preskočila iskra. Papa nás síce podporoval, no zároveň chcel, aby všetko prebehlo, ako sa patrí. Väčšina mojich rovesníkov by také správanie považovala za spiatočnícke alebo dokonca barbarské. Nie som hlúpa a dobre som si uvedomovala, že si pod sebou pílim konár, keď nebojujem za svoje právo na vzdelanie a primerané zamestnanie. Vedela som tiež, že ženícha by som si mala vybrať sama.

Zároveň mi však bolo jasné, že hlavou múr neprebijem. S otcom by som sa hádala zbytočne. Keby som sa aj chcela osamostatniť, musela by som sa odtrhnúť od rodiny, a tá tvorila celý môj svet.

Moderná chicagska mafia sa značne líšila od tej na filmovom plátne. Žiadne tmavé zapadnuté uličky, úlisní závisláci ani krvavé potýčky so zákonom. Dnešná mafia žila z prania špinavých peňazí, akvizície majetku a recyklačného priemyslu. Otec neskrývane donášal polícii, kšeftoval s vrcholovými politikmi, ba dokonca pomáhal FBI odhaliť najsledovanejších podozrivých.

To bol aj jeden z motívov dnešného podujatia. Papa prisľúbil, že daruje slušný balík peňazí charitatívnej nadácii, ktorá pomáha deťom zo sociálne slabších rodín dosiahnuť vysokoškolské vzdelanie.

Áno, viem, irónia osudu ako vyšitá.

Odpila som si zo šampanského a pozrela na druhý koniec stola, kde sa práve Angelo rozprával s Emily, dcérou boháča, ktorý vlastnil najväčší bejzbalový štadión v Illinois. Angelo jej akurát vysvetľoval, že si plánuje spraviť magistra na Severozápadnej univerzite v Illinois a popritom začne pracovať v otcovej účtovníckej firme. V skutočnosti sa mal pustiť do prania špinavých peňazí môjho otca a slúžiť Rodine do konca svojho života. Začala som sa strácať v ich rozhovore, keď sa ku mne zrazu otočil guvernér Bishop.

„A čo plánujete vy, slečna Rossiová? Chystáte sa tiež na výšku?“

Okrem muža, ktorý sedel oproti mne, sa všetci bavili a smiali. Neznámy chlap naďalej ignoroval svoju partnerku aj mobil, na ktorom mu zasvietila nová správa každú sekundu. Jediné, čo nezanedbával, bol pohár s whisky. Uprel na mňa neprítomný pohľad. Uvažovala som, koľko môže mať rokov. Vyzeral starší ako ja, ale mladší ako papa.

„Ja?“ zdvorilo som sa usmiala, vystrela sa a uhladila si obrúsok na lone. Správala som sa presne podľa etikety a prázdne zdvorilostné rozho­vory ma nevyvádzali z rovnováhy. V škole som sa naučila latinčinu, etiketu a získala som všeobecný prehľad. Mohla by som byť dobrou hostiteľkou komukoľvek od prezidenta až po túlavé šteňa. „Pred rokom som skončila strednú a momentálne si budujem spoločenský kapitál tu v Chicagu.“

„Inak povedané, nepracujem ani neštudujem,“ dodal bez okolkov chlap oproti mne, hodil do seba pohárik a zlomyseľne sa zaškeril na otca. Cítila som, ako mi vzbĺkli uši. Pozrela som na otca, či nejako zachráni situáciu. Uštipačnú poznámku asi nezachytil, lebo na ňu nijako nezareagoval.

„To je vrchol,“ zavrčala blondína vedľa grobiana a očervenela od zlosti. On len mávol rukou, ignorujúc jej rozhorčenie.

„Sme predsa medzi priateľmi, nikto nebude vynášať.“

Vynášať? Čo je to za chlapa?

Pozbierala som odvahu a odpila si z pohára. „Pravdaže sa venujem aj iným činnostiam.“

„Nože sa pochváľ akým,“ ironicky predstieral záujem. Všetci blízko nás sa prestali baviť. Zavládlo nepríjemné ticho. Ešte pár takých poznámok a asi zaleziem pod stôl.

„Rada sa angažujem v charitatívnych…“

„To nie je práca v pravom zmysle slova. Zaujíma ma, čo robíš.“

Uvažuj, Francesca, zapoj mozog.

„Rada jazdím na koni a venujem sa práci v záhrade. Hrám na klavíri a… ehm, nakupujem.“ Bolo mi jasné, že všetko len zhoršujem. Neznámy grobian mi však nedovolil presedlať na inú tému a nezastal sa ma ani nikto z nášho publika.

„To sú voľnočasové aktivity a zbohatlícke zábavky. Zaujímalo by ma, slečna Rossiová, aký je tvoj prínos pre spoločnosť okrem toho, že podporuješ americkú ekonomiku nadmerným nakupovaním oblečenia.“

Príbory pristáli na vzácnom porceláne. Blondína si opäť vzdychla a teraz už stíchli aj posledné pokusy o rozhovor.

„To by už stačilo,“ zavrčal nevraživo otec, v očiach sa mu zračil chlad. Po jeho slovách som sa zháčila, no chlapa v maske to nevyviedlo z rovnováhy. Sedel vzpriamený, a dokonca akoby ho zvrat v konverzácii potešil.

„Nemôžem nesúhlasiť, Arthur. Myslím, že za necelú minútu som sa o tvojej dcére dozvedel všetko, čo som potreboval vedieť.“

„Zabudol si na spôsoby, ktoré prináležia tvojmu politickému a spoločenskému postaveniu?“ zaútočil naňho otec, ktorý sa za každých okolností držal etikety.

Chlap sa diabolsky uškrnul. „Práve naopak, pán Rossi. Na tvoju škodu poznám až pridobre svoje politické a spoločenské záväzky.“

Preston Bishop s manželkou zachránili spoločenské faux pas zmenou témy. Zaujímali sa, aké bolo vyrastať v Európe, a vypytovali sa aj na moje recitály. Nakoniec sa ma spýtali, čo by som chcela študovať (nie som hlúpa, nuž som si nechala pre seba, že výška mi nie je súdená, a odpovedala som, že botaniku). Rodičia sa len hrdo usmievali, ako dobre si vychovali dcéru. Do debaty sa dokonca nenútene zapojila aj žena sediaca vedľa grobiana a podelila sa o svoje zážitky z výletu po Európe, keď si dala počas štúdia rok pauzu. Ako novinárka stihla precestovať celý svet. No akokoľvek milo sa ku mne všetci správali, nemohla som potlačiť myšlienku na poníženie, čo mi uštedril novinárkin partner s podrezaným jazykom. Ten práve znudene civel do čerstvo naliateho pohárika.

Pohrávala som sa s myšlienkou, či mu neporadím vyhľadať namiesto alkoholu odbornú pomoc.

Po večeri nasledoval prvý tanec. Každá žena mala vlastný tanečný poriadok s menami tanečníkov, ktorí prispeli anonymnou čiastkou. Výťažok bol určený na charitatívne účely.

Išla som si po svoj poriadok k dlhému stolu, kde mali svoje zoznamy aj ostatné ženy. Srdce sa mi divo rozbúšilo, keď som na zozname tanečníkov narazila na Angelovo meno. Chvíľkové nadšenie ma však prešlo pri pohľade na nekonečný zoznam talianskych mien – omnoho dlhší než zoznamy ostatných žien. Zvyšok večera budem pravdepodobne tancovať, až si prestanem cítiť chodidlá. Vidina tajného bozku s Angelom bola čoraz vzdialenejšia.

Môj prvý tanec patril federálnemu sudcovi. Potom som tancovala s temperamentným plejbojom taliansko-amerického pôvodu, ktorý pochádzal z New Yorku. Povedal mi, že sem prišiel, len aby sa uistil, či sú chýry o mojej kráse pravdivé. Skôr než si kamaráti odtiahli svojho spitého parťáka k stolu, stihol mi ešte pobozkať lem šiat ako stredoveký vojvoda. Prosím-prosím, nežiadaj môjho otca o schôdzku, modlila som sa v duchu. Vyzeral presne ako typ boháča, pri ktorom by som žila ako postava z knihy Krstný otec. Ako tretí prišiel na rad guvernér 

Bishop a až po ňom Angelo. Ušiel sa nám len krátky valčík, ale snažila som sa nepokaziť si tým náladu.

„Tak tu ťa mám.“ Angelova tvár sa rozžiarila, keď ku mne pristúpil, aby vystriedal guvernéra.

Lustre sa naťahovali zo stropu k tanečníkom a mramorová podlaha spievala s klopkajúcimi opätkami. Angelo sklonil hlavu k mojej, chytil ma za ruku a druhú mi položil na pás.

„Si nádherná. Dokonca krajšia ako pred dvoma hodinami,“ zašepkal a jeho teplý dych mi pohladil tvár. Zamatové motýle v mojom srdci rozprestreli krídla a rozjarili mi vnútro.

„To sa mi nechce veriť, v tých šatách nemôžem dýchať,“ zasmiala som sa a moje oči sa nástojčivo vpili do Angelových. Uvedomila som si, že teraz ma nemôže pobozkať, a závan paniky rozohnal motýle v mojom vnútri a premenil očakávanie na obavy. Čo ak nám to dnes večer nevyjde? Potom žltý lístoček nič neznamenal.

Drevená truhlička ma zachráni, alebo zničí.

„Keby si v tom korzete stratila dych, rád ti poskytnem umelé dýchanie.“ Pohľadom mi preletel po tvári a naprázdno preglgol. „Začnem však pekne pozvoľna. Čo by si povedala na schôdzku budúci týždeň?“

„Skvelý nápad,“ odpoveď mi vykĺzla z úst tak rýchlo, že sa rozosmial a čelom sa dotkol môjho.

„Chceš vedieť kedy?“

„Kedy pôjdeme na prvé rande?“ spýtala som sa hlúpo.

„Aj to. V piatok, keď sa už pýtaš. Mal som však na mysli, kedy som sa rozhodol, že ťa chcem za ženu,“ dopovedal jedným dychom. Vo vytržení som sa len tak-tak prinútila prikývnuť, slzy som mala na krajíčku. Rukou mi pevnejšie zovrel pás a ja som začala strácať rovnováhu.

„Bolo to v lete. Mala si šestnásť a ja dvadsať. Asi som na lolitky,“ zasmial sa. „Dorazili sme s rodinou na našu sicílsku chatu neskoro popoludní. Ťahal som za sebou kufor popri rieke do chatky, keď som ťa zbadal na móle, ako pletieš z kvetov veniec. Usmievala si sa. Bola si priam nadpozemsky krásna. Mal som pocit, že keď prehovorím, prebudím sa z nádherného sna. Vtom ti vietor rozfúkal kvety. Bez váhania si skočila hlavičku do rieky a zachránila každý kvet z nedokončeného venca, aj keď si vedela, že zvädne. Prečo si to spravila?“

„Mama mala narodeniny. Zlyhanie bolo neprípustné,“ priznala som sa. „Mimochodom, môj veniec mal úspech.“

Pohľadom som blúdila v prázdnom priestore medzi našimi hruďami. 

„Zlyhanie bolo neprípustné,“ zamyslene zopakoval Angelo.

„V ten deň si ma pobozkal na špičku nosa na toalete v reštaurácii,“ pripomenula som mu.

„Áno, spomínam si.“

„Ukradneš si pre seba božtek na konček nosa aj dnes večer?“ spýtala som sa.

„Tebe by som nič neukradol, Frankie. Zaplatím za tvoj bozk plnú sumu. Do posledného centa,“ nadhodil priateľsky a žmurkol na mňa. „No obávam sa, že vzhľadom na nekonečne dlhý zoznam tvojich tanečníkov a moju povinnosť prehodiť slovko-dve s každým zasväteným členom syndikátu, ktorému sa dostalo cti pobudnúť na tomto bále, to budeme musieť odložiť na inokedy. Neboj sa, nenechám ťa dlho čakať. Mariovi som už prisľúbil štedré prepitné, keď sa v piatok pri vyzdvihovaní auta od poslíčka zdrží.“ 

Závan paniky sa premenil na tornádo hrôzy. Keď ma dnes večer Angelo nepobozká, predpoveď na lístočku stratí svoju váhu.

„Prosím?“ nasilu som sa usmiala, aby som skryla hrôzu a nedočkavosť. „Rada by som si už natiahla nohy.“

Hrýzol si päsť. „Ach, Francesca, Francesca, toľko dvojzmyselných narážok…“ zasmial sa.

Nevedela som, či sa mi chce plakať od zúfalstva, alebo len sklamane kričať. Najskôr oboje. Naša skladba ešte nedohrala a ako zakliati sme sa kolísali v objatí, keď ma zrazu zo sna vytrhla niečia ruka, čo mi pevne pristála na odhalenej časti chrbta.

„Pardon, som na rade,“ ozval sa mi za chrbtom tichý hlas. Zamračene som sa zvrtla a pohľad sa mi pristavil na grobianovi s čiernou maskou. Uprene na mňa pozeral.

Bol vysoký, meral takmer dva metre. Strapaté uhľovočierne vlasy mal začesané dozadu v dráždivej dokonalosti. Telo mal štíhle, pevné a šľachovité a kostru rozložitú. Svetlosivé, trochu šikmé oči pôsobili odstrašujúco a nedostupne. Pekne vykrojené pery lemovala ostrá hranatá brada, ktorá pridávala drsný výraz nádhernej tvári, takmer ako z katalógu. Tvárou mu preblesol pohŕdavý neprítomný úškľabok. Najradšej by som mu ho zotrela z tváre zauchom. Pravdepodobne sa v duchu stále zabával na mojich odpovediach, ktoré pokladal za kopu nezmyslov. Opäť nám narástlo publikum. S nefalšovaným záujmom nás sledovala polovica sály. Ženy ho prebodávali pohľadmi ako dravce, ktoré sa chystajú zaútočiť na korisť. Muži krivili pery v sarkastických úškrnoch.

„Bacha, kam strkáš tie paprče,“ zavrčal Angelo, keď dohrala naša skladba a musel ma pustiť. 

„Len sa pekne staraj o tie svoje,“ odvrkol mu neprítomne môj nový tanečný partner. 

„Ste si istý, že vás mám v tanečnom poriadku?“ usmiala som sa zdvorilo a neosobne. Ani som sa nestihla spamätať z rozhovoru s Angelom a neznámy chlap si ma už stihol privinúť na svoju pevnú hruď a uzurpátorsky pritlačil ruku nižšie, než bolo spoločensky prijateľné. Ešte kúsok a držal by ma za zadok.

„Niečo som sa pýtala,“ precedila som.

„Zaplatil som za miesto na tvojej kartičke najviac,“ odsekol.

„Príspevky sú anonymné. Ako viete, koľko zaplatili ostatní?“ Pery som mala pevne stisnuté a premáhala som sa, aby som nezačala kričať.

„Určite mnohonásobne viac, než je hodnota tohto tanca.“

To sa mi určite len sníva.

Valčíkovými krokmi sme pretancovali celú sálu. Ostatné dvojice sa vykrúcali, klebetili a vrhali na nás závistlivé pohľady. Neskrývané roztúžené pohľady prezrádzali, že plavovlasá partnerka môjho tanečníka bude všetko, len nie jeho žena. Pochopila som, že hoci v Rodine som bola stredobodom pozornosti stále ja, tu na bále môj tanečný partner priťahoval prinajmenšom rovnakú pozornosť.

V jeho zovretí som bola úplne stuhnutá a studená, no on si to očividne nevšimol, alebo, presnejšie – nechcel všimnúť. Valčík tancoval lepšie než väčšina chlapov, no jeho kroky boli bezduché a mechanické. Chýbalo mu Angelovo teplo a hravosť. 

„Nemezis,“ vytrhol ma z myšlienok a prepichol dravým pohľadom, „škodoradosť a smola sú pre submisívnu slečnu, ktorá ešte len pred chvíľou zabávala pri stole Bishopa a jeho ženu s konským ksichtom, asi priveľké sústo.“

Preglgla som. Naozaj prirovnal guvernérovu manželku ku koňovi? Fakt ma nazval submisívnou? Odvrátila som zrak a snažila sa nevnímať podmanivú vôňu jeho kolínskej a dotyky jeho mramorového tela.

„Nemezis je moja spriaznená bohyňa. To ona prilákala Narcisa k studni, v ktorej zbadal svoj odraz a zomrel na vlastnú márnivosť. Pýcha je choroba,“ uštedrila som mu uštipačný protiútok.

„Poniektorým z nás by neuškodilo, keby sa infikovali,“ vyceril na mňa dokonalé biele zuby.

„Arogancia je choroba. Súcit je protilátka. Väčšina bohov nemala Nemezis v láske, ale len preto, že mala chrbtovú kosť.“

„A ty máš chrbtovú kosť?“ zdvihol tmavé obočie.

„Čo či mám…?“ zažmurkala som a zdvorilý úsmev sa mi vyparil 

z tváre. Medzi štyrmi očami bol ešte bezočivejší ako v spoločnosti.

„Chrbtovú kosť,“ zopakoval. Prebodával ma očami tak trúfalo a upre­ne, až to vo mne vrelo. Mala som chuť vyšklbnúť sa mu a skočiť do bazéna s ľadom.

„Pravdaže mám,“ vzchopila som sa a vystrela chrbát. „Kto ťa vychovával? Orangutany?“

„Dokáž mi to,“ pokračoval ignorujúc môj útok. Snažila som sa odtiahnuť, ale opäť si ma privinul. Kontúry okázalej tanečnej sály sa mi začali rozmazávať, a aj keď som si všimla, že pod maskou sa skrýva nezvyčajne pekná tvár, otrasné správanie grobiana zatienilo aj jeho krásu.

Som do koča aj do voza… a mám dosť rozumu, aby som si poradila s nespratným chlapom.

„Mám veľmi rada Angela Bandiniho,“ stíšila som hlas a skĺzla pohľadom od jeho očí k stolu, kde sedela Angelova rodina. Neďaleko sedel papa, zhováral sa so zasvätenými a nespúšťal z nás oči.

„V našej rodine sa už desiatu generáciu držíme starej tradície. Skôr než sa žena z rodu Rossiovcov vydá, musí otvoriť drevenú truhličku, ktorú vyrezala čarodejnica z talianskej dediny, kde žili naši predkovia. V truhličke nájde tri odkazy od ženy z rodu Rossiovcov, ktorá sa vydávala pred ňou. Je to čosi ako kombinácia zariekadla a talizmanu, ktorá zároveň predpovedá budúcnosť. Včera v noci som sa zakradla k truh­ličke a prečítala si svoj prvý odkaz. Teraz môžem popohnať osud. Na lístočku stálo, že dnes ma pobozká môj vyvolený, a teda…“ Cicala som si spodnú peru a kútikom oka sledovala Angelovo prázdne miesto. Neznámy na mňa civel ako na cudzojazyčný film, ktorému nerozumie. „Dnes večer ho pobozkám.“ 

„To je podľa teba chrbtová kosť?“

„Keď si niečo zaumienim, idem za tým.“

Povýšenecky zvraštil čelo, až sa mu ohla maska. Mal ma za totálnu hlupaňu. Pozrela som mu rovno do očí. Otec ma naučil, že takýchto chlapov treba konfrontovať, nie pred nimi utekať, inak sa nezastavia.

Áno, verím našej rodinnej tradícii.

Nie, nezaujíma ma, čo si myslíš.

Zrazu som si uvedomila, že som mu za pár minút stihla rozpovedať celý svoj životný príbeh a ani som sa ho nespýtala, ako sa volá. V skutočnosti ma jeho meno vôbec nezaujímalo, ale podľa etikety som mala záujem aspoň predstierať.

„Ani som sa nespýtala, kto ste.“

„Lebo ti je to ukradnuté,“ uškrnul sa.

Opätoval mi moju úsečnosť. Vyzeral, že ho nudia aj vlastné slová. Mlčala som, pretože mal pravdu.

„Senátor Wolfe Keaton,“ precedil chladno.

„Nie ste na senátora primladý?“ Schválne som mu vystrúhala kompliment, lebo ma zaujímalo, či sa mi podarí obmäkčiť jeho zadubenosť. Niektorým ľuďom chýba len vrúcne objatie. Okolo krku. No počkať, veď ja si predstavujem, ako ho škrtím. Trochu som odbočila.

„Mal som tridsať. V septembri. Zvolili ma v novembri.“

„Blahoželám.“ V skutočnosti mi to bolo fuk. „Musí to pre vás veľa znamenať.“

„Od šťastia skáčem až po plafón.“ Pritisol si ma ešte tuhšie, až som cítila tlak jeho pokožky na moju.

„Smiem vám položiť osobnú otázku?“ odkašľala som si.

„Iba ak odpovieš na jednu aj ty mne,“ nedal sa vyviesť z miery.

Zvážila som jeho výzvu.

„Dobre teda.“

Sklopil bradu ku krku, čím mi naznačil, aby som pokračovala.

„Prečo ste si so mnou chceli zatancovať a ešte za to aj vysolili riadny balík, keď pohŕdate všetkým, čo predstavujem?“

Prvý raz za celý večer mu tvárou prebleslo niečo podobné úsmevu. Pôsobilo to silene, priam neskutočne. Určite sa často neusmieval. A mož­no sa neusmieval vôbec. 

„Chcel som sa presvedčiť, či sú chýry o tvojej kráse pravdivé.“

On teda neprestane. Potlačila som nutkanie stúpiť mu na nohu. Muži sú také jednoduché stvorenia. Potom som si však uvedomila, že Angelovi som sa páčila odjakživa. Aj keď som mala strojček, pehavý nos aj líca a strapaté nevýrazne hnedé vlasy, ktoré sa mi podarilo skrotiť až neskôr.

„Teraz som na rade ja,“ pokračoval bez poznámky, či sú podľa neho chýry pravdivé. „Stihla si už vybrať mená deťom, ktoré budeš mať s Banginim?“

Nebola to bežná otázka. Očividne si zo mňa zasa uťahoval. Najradšej by som sa na mieste zvrtla a odišla. Skladba sa však pomaly končila a bolo by hlúpe hádzať flintu do žita, keď sa náš rozhovor mal aj tak čochvíľa skončiť. Navyše sa zdalo, že ho dráždi každá moja veta. Nedala som si preto ujsť príležitosť podráždiť ho ešte väčšmi.

„Volá sa Bandini. A mená, pravdaže, mám – Christian, Joshua a Emmaline.“

No dobre, tak som stihla vybrať okrem mien aj pohlavie. U ľudí, ktorí nevedia, čo s toľkým voľným časom, nie sú takéto úvahy nič výnimočné.

Neznámy čudák v škraboške tentoraz vyceril svoj dokonalý chrup v plnej paráde, a keby som nemala pocit, akoby mi niekto vpichol do žily smrteľnú dávku jedu, asi by som jeho reklamný úsmev aj ocenila. Namiesto toho, aby sa mierne uklonil a pobozkal mi ruku, ako predpisuje etiketa maškarných plesov, ustúpil o krok dozadu a posmešne zasalutoval. „Ďakujem, Francesca Rossiová.“ 

„Za tanec?“

„Za to, že si sa mi dala prečítať.“

Po nočnej more na parkete so senátorom Keatonom sa celý večer odvíjal čoraz väčšmi v môj neprospech. Angelo sedel pri stole so skupinkou džentlmenov, pohružený do vášnivej debaty, kým ja som šla na parkete z ruky do ruky. Usmievala som sa a chrlila zdvorilé formulky a popritom som s každou skladbou strácala nádej a zdravý rozum. Nechcelo sa mi veriť, že tento absurdný večer sa mi nesníva. Ukradla som mame drevenú truhličku – predtým som nikdy nič neukradla –, aby som si prečítala prvý odkaz a nabrala odvahu prejaviť Angelovi svoju náklonnosť. Ak ma dnes Angelo nepobozká, ak ma dnes nikto nepobozká, znamená to, že mi je súdený osamelý život?

Po troch hodinách na maškarnom plese sa mi konečne podarilo vytratiť von na široké betónové schody, kde som sa mohla nadýchať sviežeho jarného vzduchu. Môj posledný tanečný partner musel odísť skôr. Jeho manželka začala, chvalabohu, rodiť.

Ovinula som si ruky okolo pása, akoby som objímala samu seba v snahe chrániť sa pred chicagskym vetrom a bezdôvodne som sa smutno rozosmiala. Žltý taxík prefrčal popri vysokej budove a dvaja zaľúbenci nalepení na seba sa v eufórii predierali davom boh­-viekam.

Bźźź.

Pouličné osvetlenie odrazu zhaslo. Všetko sa ponorilo do tmy, akoby niekto náhle vypol vesmír.

Bolo to svojím spôsobom morbídne krásne. Jediným svietiacim majákom bol kosáčik mesiaca nad mojou hlavou. Zrazu ma niečia ruka oblapila okolo drieku. Neznámy chlap si ma privinul sebaisto a pevne, akoby moje telo dôverne poznal.

Akoby ma poznal roky.

Otočila som sa a zbadala Angelovu zlato-čiernu masku. Od prekvapenia som ani nedýchala a pripadala som si ako na vlnách. Moje napäté telo sa postupne poddávalo jeho dotykom.

„Tak predsa si prišiel,“ zašepkala som.

Palcom mi prešiel po líci. Zľahka prikývol.

Áno.

Naklonil sa a pritisol si pery na moje. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude.

Mňa asi porantá. Je to ako sen.

Schmatla som ho za okraj saka a pritiahla si ho bližšie. Náš prvý bozk som si predstavovala nesčíselne veľa ráz, ale skutočnosť prekonávala moje predstavy. Bolo to ako prudký nádych. Domov. Večnosť. Jeho pery sa zmocňovali mojich. Cítila som v ústach jeho horúci dych. Objavoval ma, štipkal, hryzkal do spodnej pery, až nado mnou jeho ústa získali úplnú nadvládu. Sklonil hlavu a potom ešte viac, aby ma intenzív­nejšie poláskal perami. Otvoril ústa a jazykom sa dotkol môjho. Ja som spravila to isté. Tuho si ma privinul, pomaly a vášnivo sa do mňa ponáral. Rukou mi tlačil na kríže a vzdychal, keď sa mnou napájal ako smädný na púšti. Stonala som a jazykom som prebádala každý kútik jeho úst. Pripadala som si nesmelá a neskúsená, no pritom som bola vzrušená, a hlavne, slobodná.

Slobodná. V jeho náručí. Čo môže byť oslobodzujúcejšie ako láska?

Po troch minútach náruživého bozkávania a kolísania v Angelovom náručí sa do mojej vášňou opantanej mysle začali postupne vracať zmysly. Namiesto vína, ktoré popíjal Angelo celý večer, som cítila prenikavú vôňu whisky. Chlap, s ktorým som sa bozkávala, bol odo mňa oveľa vyšší, vyšší ako Angelo, aj keď len o kúsok. Potom mi do no­sa udrela vôňa vody po holení a spoznala som chladné svetlosivé oči, neskrotnú energiu a temnú zmyselnosť, ktorá ma rozpaľovala zvnútra. Pomaly som sa nadýchla. V mojom vnútri sa rozpaľovali plamene.

Dosť.

Odtrhla som pery od jeho úst, zatackala sa a potkla o schod. Schmatol ma za zápästie a šklbol mnou k sebe, aby som nespadla, no už si ma neprivinul.

„To ty!“ vykríkla som trasúcim sa hlasom. Pouličné lampy sa s dokonalým načasovaním opäť rozsvietili a zvýraznili ostré kontúry tváre, ktoré som teraz mohla rozoznať.

Angelo mal jemné črty tváre a ostrú sánku. Chlap, čo stál oproti mne, mal črty drsné a výrazné. Ani s maskou, čo mu zakrývala polovicu tváre, nevyzeral ako môj vyvolený.

Ako sa mu to podarilo? Prečo to spravil? Chcelo sa mi plakať, ale podarilo sa mi zadržať slzy. Nechcela som dať tomuto niktošovi ďalší dôvod na radosť tým, že sa zrútim.

„Čo si to dovoľuješ?“ Kontrolovala som si hlas a hrýzla sa do líc, až mi ústa zaliala krv, len aby som sa ovládla a nezačala naňho kričať. 

Ustúpil o krok a zložil si Angelovu masku. Bohvie, ako sa k nej dostal! Šmaril ju na schody, akoby bola kontaminovaná. Hľadela som na obnaženú tvár, čo sa predo mnou náhle odkryla, ako keď z obrazu na výstave strhnú kus látky. Chladný a hrôzu naháňajúci výraz ma prinútil venovať jej pozornosť. Ustúpila som o ďalší krok, aby som medzi nami vytvorila bariéru.

„Čo si dovoľujem? Veď vidíš,“ odvrkol nezúčastnene. Flirtoval so mnou s neskrývaným pohŕdaním. „Dôvtipná dáma by sa skôr spýtala prečo.“ 

„Vraj prečo,“ posmešne som sa zaškľabila a snažila sa nedať na sebe poznať, ako veľmi sa ma dotkol. Dnes večer ma nepobozkal ten pravý. Ak sa má naplniť rodinná tradícia, láskou môjho života nebude Angelo. Tento grobian, naopak…

Teraz musel zasa ustúpiť nabok grobian, lebo jeho široký chrbát zatarasil vstup do múzea a ani som preň nevidela, kto postáva obďaleč. Stál tam so spustenými ramenami a ústami dokorán. Škrabošku mal zloženú a popíjal. 

Angelo fľochol na moje pery, napuchnuté po dlhom bozku, zvrtol sa a vykročil späť do sály s Emily za pätami.

Wolfe sa mi otočil chrbtom a bez slova zamieril hore schodmi. Vlk zhodil ovčie rúcho. Len čo došiel k dverám, vyrúrila sa k nemu ako na povel jeho partnerka. Wolfe ju chytil za ruku a viedol dole schodmi. Ani na mňa nepozrel, ako som tam stála ani posledná troska. Blondína mu niečo šepkala a on jej stroho odpovedal. Jej smiech sa rozliehal po okolí ako zvonkohra.

Keď sa za nimi zabuchli dvere limuzíny, uvedomila som si, ako veľmi ma pália pery. Pouličné osvetlenie nevypadlo náhodou. Vyhodil ho on.

Vybil mi poistky. Obral ma o všetku energiu.

Vytiahla som si papierik s odkazom z korzetu, šmarila ho na schody a dupala po ňom ako nahnevané decko.

Wolfe Keaton mi ukradol osudový bozk.