© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Strach z lietania

Strach z lietania

Predstavte si, že letíte z Buenos Aires do Berlína. Lietadlo, v ktorom cestujete, je luxusný dvojposchodový airbus s vyše 600 pasažiermi na palube. Aj keď máte strach z lietania, očakávate hladký priebeh cesty a bezpečné pristátie v cieľovej destinácii. Presne takto sa začína aj cesta doktora Matsa Krügera v trileri Strach z lietania 7A. No potom prebieha všetko inak, len nie podľa očakávania. Matsovi zavolá neznámy vydierač a nalieha naňho, aby podľa presných inštrukcií navodil pád lietadla, inak jeho dcéra Nele, ktorá má každú chvíľu v Berlíne priviesť na svet dieťa, zomrie. Zatiaľ čo Nele unesie šialený ochranca práv zvierat, Mats má 13 hodín času, aby vyvolal v svojej bývalej pacientke dávno zahojenú traumu, rozjatril staré rany a vyprovokoval ju k tomu, aby zničila lietadlo so 626 cestujúcimi na palube. Začína sa trinásť napínavých a nervy trhajúcich hodín – a čitateľ je live pri tom. Pripomína vám to niečo? V marci 2015 narazilo lietadlo spoločnosti Germanwings z nevysvetliteľných príčin do horského masívu v Alpách. V lietadle sa nachádzalo 144 cestujúcich a 5 členov posádky. Všetci zahynuli. Vyšetrovanie ukázalo, že nehodu úmyselne zapríčinil druhý pilot, ktorý v minulosti trpel depresiami a takýmto spôsobom sa rozhodol ukončiť svoj život. Katastrofa Airbusu 320-200 spustila lavínu otázok o bezpečnosti cestujúcich v lietadlách. Osobitná pracovná skupina EÚ vyzvala k sprísneniu testov pre pilotov. Existuje totiž jediná zbraň, ktorú možno prepašovať na palubu každého lietadla a neodhalí ju ani najprísnejšia kontrola - duševne labilný človek… Majster trileru Sebastian Fitzek siahol po tejto lákavej téme a svojím nenapodobniteľným štýlom, ktorý miluje čoraz väčší počet fanúšikov, rozohral napínavú hru o čas, bezpečnosť a životy nevinných ľudí na zemi aj v oblakoch.

  • ISBN: 978-80-222-0978-6
  • EAN: 9788022209786
  • Počet strán: 382
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 135x215 mm
  • Dátum vydania: 27.11.2018
  • Žáner: Psychologický triler

14,90 € Doporučená cena

O knihe

Diabolská hra s odvekým strachom z výšky a pocitmi bezmocnosti v uzavretom priestore na palube luxusného lietadla.

 Rezervovali sme pre vás miesto 7A.

Najohrozenejšie sedadlo v lietadle.


Keď po dlhom vzájomnom odlúčení zavolá Matsovi Krügerovi jeho dcéra Nele, musí tento skúsený a úspešný psychiater prekonať panický strach z lietania. Pred rokmi odcestoval po manželkinej smrti loďou do Argentíny a už nikdy sa nechcel vrátiť domov. No teraz Nele čaká dieťa a požiadala otca, aby jej pomohol prekonať náročné obdobie po narodení potomka.

Mats absolvuje aviafobický seminár a nasadne do lietadla z Buenos Aires do Berlína. Sotva sa usadí na svojom mieste, zistí, že strach z lietania nie je to najhoršie, čo ho počas letu čaká: chvíle hrôzy mu totiž nepripravia turbulencie, pokles tlaku či teroristický útok, ale telefonát neznámeho vydierača, ktorý mu oznámi, že na palube sa nachádza jeho bývalý pacient. Niekto, koho doktor Krüger kedysi vyliečil z utkvelých vražedných predstáv. No teraz by ho mal prinútiť, aby zapríčinil smrť vyše 600 cestujúcich, seba nevynímajúc.


EXISTUJE LEN JEDINÁ ZBRAŇ, KTORÚ DOKÁŽE ČLOVEK PREPAŠOVAŤ NA PALUBU KAŽDÉHO LIETADLA.

A NEODHALÍ JU ŽIADNA KONTROLA NA SVETE…


Nočný let Buenos Aires – Berlín.

Duševne labilný cestujúci.

A psychiater, ktorý ho má prinútiť, aby spôsobil pád lietadla – inak jeho unesená dcéra zomrie.


Recenzie

„Ďalší megabestseller z pera berlínskeho autora trilerov.“ Focus

...............................

„Môžem len odporúčať – ale nie ako čítanie na vašu najbližšiu cestu lietadlom.“ Schwarzwälder Bote

...............................

„Bolo to napínavé a nervy trhajúce vrátane skvelých dejových zvratov a šokujúcich momentov. Prosím vás, ešte viac takýchto knižiek, pán Fitzek!“ Ashleys Thrillerkabinett Blog


Ukážka z knihy

SEBASTIAN FITZEK




STRACH

Z LIETANIA 7A






TATRAN









Pre Manuelu

17 rokov spoločnej cesty a koniec stále v nedohľadne.

Aké šťastie!









EÚ odporúča zaviesť psychotesty pre pilotov


Testy na drogy a psychologické poradenstvo:

Osobitná pracovná skupina EÚ vyzýva po havárii stroja leteckej spoločnosti Germanwings na sprísnenie kontrol pilotov.


Die Zeit

17. 7. 2015







Prológ



„Kedy môžeme vypočuť páchateľa?“

Dr. Martin Roth mieril na neurologickú jednotku in­-

tenzívnej starostlivosti nemocnice Park-Klinikum, ale ešte sa obzrel na komisára oddelenia vrážd, ktorý mu práve so všetkou vážnosťou položil túto hlúpu otázku.

„Vypočuť?“

„Áno, kedy sa preberie z bezvedomia?“ Územčistý policajt dopil posledný hlt kávy z automatu, potlačil grgnutie a vyzývavo vystrčil bradu. „Máme dvoch mŕtvych a jedného ťažko raneného. Po zvyšok života bude krvácať z očí. Toho skurveného chlapa si musím čím skôr preklepnúť.“

„Preklepnúť, hm…“

Primár s hladkou, na svoj vek mladistvo vyzerajúcou tvárou sa poškriabal po lysých kútoch nad čelom, ktoré sa s pribúdajúcimi rokmi povážlivo zväčšovali. Nevedel sa rozhodnúť, čo mu na tomto policajtovi prekáža viac: či nepodarené imitovanie Brucea Willisa, alebo do očí bijúca stupidita.

„Boli ste predsa pri tom, keď toho chlapa doviezli?“

„Áno, samozrejme.“

„A nevšimli ste si niečo?“

„Viem, viem, je jednou nohou v hrobe!“ Komisár ukázal na dvere z mliečneho skla za Rothovým chrbtom, oddeľujúce intenzívku od nemocničnej chodby. „Ale vaši medicinmani majú určite v talóne nejaké čáry-máry, ktorými toho sviniara postavia na nohy. A keď sa preberie, budem chcieť odpovede na pár otázok.“

Roth sa zhlboka nadýchol, v duchu napočítal do troch a napokon odvetil: „Zopár odpovedí vám dám, pán…?“

„Hirsch. Hlavný komisár Hirsch.“

„Na definitívne určenie diagnózy je ešte priskoro, ale máme silné podozrenie, že pacient trpí takzvaným Locked-in syndrómom. Laicky povedané, jeho mozog nie je spojený so zvyšnými časťami tela. Znamená to, že je uzavretý do seba. Nemôže hovoriť, nevidí, nedokáže s nami komunikovať.“

„A ako dlho potrvá tento stav?“

„Odhadujem, že nanajvýš tridsaťšesť hodín.“

Policajt zagúľal očami: „A potom ho budem môcť vypočuť?“

„Potom zomrie.“

Za Rothom zaznelo cvaknutie a elektricky ovládané krídla dverí z mliečneho skla sa rozleteli.

„Pán doktor Roth, poďte rýchlo! Pacient…“

Primár sa otočil ku svojej asistentke, ktorá sa červená v tvári vyrútila z intenzívky.

„Čo je s ním?“

„Žmurká.“

Chvalabohu!

„Naozaj? To je úžasné!“ zaradoval sa a kývol policajtovi na rozlúčku.

„Žmurká?“ Hirsch hľadel na primára, akoby sa doktor Roth radoval zo žuvačky, čo sa mu práve prilepila na podošvu. „Tomu hovoríte dobrá správa?“

„Najlepšia, v akú sme mohli dúfať,“ odpovedal Roth a cestou k umierajúcemu ešte dodal, „A azda posledná šanca, ako by sme ešte mohli nezvestných zachrániť.“ Aj keď tomu už sám prestával veriť.






1



Nele

Berlín, pred 36 hodinami

05.02 hod.


„Existujú dva druhy chýb: Také, čo ti život pokazia, a také, čo ho ukončia.“

Nele počula šialencove slová, nezreteľné, tlmené, prerušované dychčaním. Do tváre mu však nevidela. Natiahol si na ňu tréningovú dýchaciu masku, čierny elastický neoprén s bielym ventilom na otvore pre ústa. Športovcom slúži na zvýšenie výkonu, psychopatom na ukojenie rozkoší. „Na také niečo teraz fakt nemám chuť,“ zaprotestovala Nele nahlas, ako by ho tým naozaj mohla odradiť. A keď napokon zamaskovaný muž vytiahol ťažké kliešte na strihanie plechu, prepla na iný kanál. Tam zas vystupovala akási folklórna skupina.

Horúca jeseň ľudovej hudby.

Z dažďa pod odkvap. Kam prepla, tam ďalší brak. Ale nebolo sa čomu čudovať. Veď kto by už sedel chvíľu pred svitaním dobrovoľne pri telke? Netrpezlivo mľaskla jazykom a prepínala ďalej, až kým neskončila pri teleshoppingovom programe.

Ronnyho pomocníci do domácnosti.

Našminkovaný chlapík s neprirodzene červenou pokožkou, kyánovo modrými perami a snehobielymi zubami tu prezentoval nové kuchynské spotrebiče. Práve hustil do divákov, aby si neváhali kúpiť mega úžasný prístroj na výrobu domácej sódy, lebo už je na sklade len posledných 223 kusov. Taký by sa bol Nele v poslednom čase hodil. Nemusela by už sama terigať zálohované fľaše až hore do bytu. Štvrté poschodie, zadný dvor, Hansastraße, Weißensee. Štyridsaťosem dohladka vyleštených schodov, denne ich počítala.

Samozrejme, ešte viac ako prístroj na výrobu domácej sódy by sa jej hodil nejaký silný chlap. Hlavne teraz, v súčasnom ‚stave‘, keď za ostatných 9 mesiacov pribrala celých 19 kíl. Pôvodcu tohto stavu poslala samozrejme do čerta.

„Čie je to?“ spýtal sa jej David, len čo mu ukázala výsledok tehotenského testu. Nie práve slová, ktoré túži počuť žena, keď sa vráti od gynekológa a zmietaná búrkou hormónov hľadá v mužovi oporu.

„Nikdy som to s tebou nerobil bez gumy. Si myslíš, že ma omr­zel život? Kurva, teraz sa musím ešte aj ja dať testovať!“

Priletela facka a dala bodku za ich vzťahom. Akurát, že to nebola ona, čo by zúrivo mlátila okolo seba. Udrel ju on. Hlava jej odletela nabok a Nele stratila rovnováhu. Zrútila sa spolu s poličkou s cédečkami na dlážku, kde sa stala ľahkým terčom partnerových útokov.

„Potratila si rozum?“ kričal na ňu a kopal ju.

Znova a znova, do chrbta, do hlavy a samozrejme aj do podbrušia, ktoré si zúfalo chránila lakťami a rukami. A uchránila ho. David cieľ nezasiahol. Plod ostal nepoškodený, embryo prežilo.

„Neopováž sa mi zavesiť na krk choré decko, aby som zaň do konca života musel soliť prachy,“ reval na ňu, ale konečne ju prestal kopať. „O to sa už postarám!“

Nele si siahla na miesto na jarmovej kosti, kde ju zasiahla Davidova noha a tesne tak minula oko. Keď si spomenula na deň ich rozchodu, ešte stále tam cítila pulzujúcu bolesť. Nebolo to po prvý raz, čo sa jej partner prestal ovládať, no predtým ju nikdy neudrel.

David bol tým príslovečným diablom s tvárou anjela, ktorý na verejnosti každého odzbrojoval svojím neodolateľným šarmom. Ani jej najlepšia priateľka si nedokázala predstaviť, že by tento muž so zmyslom pre humor, ktorého by každá matka chcela za zaťa, mohol mať aj druhú, brutálnu tvár. Tú však neukazoval na verejnosti, ale len v intímnom živote, keď mal isto­tu, že ho nikto neželaný nepozoruje. Nele si s ľútosťou musela priznať, že má skrátka smolu na také typy. Už v predošlých vzťahoch bola terčom násilia. Hádam ich jej detský, no zároveň vyzývavý zjav zvádzal k tomu, že ju nepovažovali za ženu, ale za dievča, ktoré jednoducho môžu vlastniť a robiť si s ním, čo chcú. Aj jej choroba určite prispievala k tomu, že k nej väčšina mužov pristupovala ako k obeti.

No nič, David Kupfer je už minulosťou, pomyslela si Nele s vnútorným uspokojením. Budúcnosť práve rastie v mojom bruchu.

Našťastie tomu hajzlovi nikdy nedala kľúče od bytu. Keď ho vyhodila, istý čas ju neskrývane sledoval, kam sa pohla, bombardoval ju listami a telefonátmi a snažil sa ju prinútiť, aby išla na potrat. Najskôr to skúšal argumentmi („Ako speváčka si sotva zarobíš dosť pre seba!“), neskôr aj vyhrážkami („Bola by to predsa škoda, keby si nešťastne spadla zo schodov, nemyslíš?“).

Až po troch mesiacoch, keď vypršala lehota na legálny potrat, to vzdal a konečne prerušil kontakty. Ak, pravda, neráta piknikový košík, čo si na Veľkonočný pondelok našla pred dverami. Ozdobený ako kolíska. S ružovým vankúšikom a flaušovým paplónikom zakrývajúcim mŕtvu krysu.

Nele prebehol mráz po chrbte, keď si na to opäť spomenula. Vopchala obe ruky medzi čalúnenie pohovky, aby si ich zohriala, hoci v byte určite nemala zimu. Najlepšia priateľka jej poradila, aby zavolala políciu, ale čo by si už tí počali? Veď si nevedeli poradiť ani len s tým bláznom, čo za posledné týž­-­dne rozrezal pneumatiky hádam každému tretiemu autu na ich ulici. Kvôli jednej mŕtvej kryse predsa nepostavia pred dom hliadku!

Nele si na bytovej správe objednala aspoň výmenu zámkov pre prípad, že by si David bol dal urobiť náhradný kľúč.

Ale v podstate mu bola vďačná.

Nie za údery a skapanú krysu, ale za to príšerné poníženie. Keby ostal pokojný, poslúchla by azda hlas rozumu a uznala by, že priviesť dieťa na svet by bolo príliš veľkým rizikom. No na druhej strane, vďaka včasnej liečbe virostatikami sa už vírus HIV nedal indikovať ani pri vyšetrení jej krvi a riziko prenosu bolo zanedbateľné.

Nie však nulové.

Ale smie ho podstúpiť? Môže si vôbec vo veku dvadsaťdva rokov s takýmto ochorením vziať na plecia toľkú zodpovednosť? Starať sa o bábätko. A bez finančnej istoty? Bez mamy, ktorá jej predčasne zomrela, a s otcom žijúcim v zahraničí? Všetko vážne dôvody, aby sa rozhodla pre ukončenie tehotenstva a pokračovanie speváckej kariéry. Proti napuchnutým chodidlám, tučným nohám a nafúknutému bruchu a v prospech pokračovania na zánik odsúdeného vzťahu s dobre vyzerajúcim, no zároveň cholerickým lacným umelcom, ktorý si na živobytie zarába jednoduchými kúzelníckymi trikmi na oslavách narodenín a firemných večierkoch. (Prirodzene, že David Kupfer nebolo jeho pravé meno, iba úbohá narážka na jeho veľký vzor – Davida Copperfielda.)

Pozrela sa na hodinky.

Ešte 25 minút, kým príde taxík.

V túto rannú hodinu nepotrvá cesta ani pol hodiny. A bude v nemocnici. O hodinu skôr, ako má byť. Hospitalizáciu naplánovali na siedmu, operáciu o 3 hodiny neskôr.

Je to nerozumné, pomyslela si Nele s úsmevom a hladila si bruško, teraz už oboma rukami.Ale rozhodla si sa správne.

Tento pocit nadobudla najmä po tom, čo sa porozprávala so svojím ošetrujúcim lekárom doktorom Klopstockom, a ten jej dobromyseľne dohovoril, aby si dieťa nechala. Dokonca aj pri neliečenom ochorení sa vírus HIV prenesie na menej ako pätinu novorodencov. Pri jej dobrých krvných hodnotách a všetkých preventívnych opatreniach, ktoré v rámci tehotenskej starostlivosti podnikli, bolo pravdepodobnejšie, že do operačnej sály počas cisárskeho rezu udrie blesk.

Ale aj to sa údajne už stalo.

Pre ten zázrak, čo jej rástol v brušku, Nele ešte nevybrala meno. Dokonca netušila, či to bude chlapček alebo dievčatko. Bolo jej to úprimne jedno. Jednoducho sa tešila na nového človiečika vo svojom živote, nezáleží na tom, akého bude pohlavia.

Ešte raz prepla televízny kanál a opäť ju zaliala horúčava. To je jedna z vecí, na ktoré sa teší, keď bude mať svoje telo po pôrode znova sama pre seba. Že sa konečne zbaví tých návalov horúčavy.

Práve chcela vytiahnuť ruky spomedzi čalúnenia, keď vtom narazila prstami ľavej ruky do niečoho tvrdého.

Ale čoho?

Že by to boli tie náušnice, čo už tak dlho nevedela nájsť?

Naklonila sa nabok a tentoraz šmátrala pravou rukou, aby našla zakliesnený predmet, keď zrazu pocítila ostrú bolesť.

„Au!“

Opäť vytiahla ruku a prekvapene hľadela na kvapky krvi na brušku ukazováka. Prst jej pulzoval, ako by ju doň uštipol nejaký hmyz. Vyľakane si ho vopchala do úst a oblízala. Potom si prezrela ranu. Tenký rez ako od čepele veľmi jemného noža.

Čo dočerta…?

Vstala a doknísala sa k písaciemu stolu, kde mala vo vrchnej zásuvke balíček náplastí. Pri otváraní zásuvky z nej vykĺzol prospekt s ponukou dovolenkových domčekov na ostrove Rujana. S Davidom tam chceli stráviť Valentína. Tá spomienka jej pripadala ako z minulého života.

Nele si na svojom expartnerovi vážila len jedno – že ju David neposlal pri prvej príležitosti k vode, ako to urobila väčšina mužov, keď sa im priznala, že trikrát denne musí užívať za hrsť liekov, aby u nej neprepukol aids. Skutočne si myslela, že jej uverí, že nie je žiadna štetka ani závisláčka a že pôvodcom jej nákazy nebola ihla či nedobrovoľný sex s nakazeným mužom, ale obyčajný motýľ. Vyzeral tak nádherne a ona ho nosila stále so sebou. Na vnútornej strane pravej ruky, nad lakťom. Pôvodne jej mal dúhový motýľ do konca života pripomínať úžasnú dovolenku v Thajsku. Teraz však musela pri sprchovaní myslieť iba na zasvinenú nedezinfikovanú ihlu, ktorá to tetovanie vytvorila, a na to, ako kruto Boh niekedy trestá mladistvú ľahkovážnosť. Ako by sa viac hneval na pripitých tínedžerov, čo zablúdia do pochybného tetovacieho štúdia v turistickej štvrti Phuketu, ako na prisluhovačov Islamského štátu, zhadzujúcich zo striech nevinných homosexuálov.

Nele si ovinula prst náplasťou a vrátila sa k pohovke, aby nadvihla čalúnenie.

Keď jej pohľad padol na strieborne sa lesknúci predmet, z hrude sa jej vydral ston
a inštinktívne si rukou zakryla ústa.

„Ako sa to sem, preboha, dostalo?“ zašepkala.

Opatrne uvoľnila britvu, prilepenú ako žuvačka na jednom z vankúšov čalúnenia.
V skutočnosti tam bola pripevnená obojstrannou lepiacou páskou, teda zámerne!

Hlboko otrasená klesla naspäť na pohovku. Britva ju pálila v ruke, akoby ju práve vytiahla
z horiaceho kozuba. Nele striaslo, britva jej vykĺzla z ruky a ostala ležať vedľa nej na pohovke.

Pozrela sa na hodinky, tentoraz s divoko búšiacim srdcom. Opäť počítala minúty, čo ostávali do príchodu taxíka.

Ešte pätnásť minút!

Teraz by však nevydržala sama v byte už ani pätnásť sekúnd.

Nele civela na britvu meniacu farbu podľa toho, aké svetlo na ňu vrhala televízna obrazovka.

Ako sa, prepána, dostala medzi čalúnenie mojej pohovky? Ako by ju tam niekto nastražil, aby sa na nej porezala?

A čo to na nej je, dočerta, napísané?

Čepeľ bola postriekaná jej krvou, no teraz, keď dopadla na po­hovku opačnou stranou hore, dalo sa na nej rozoznať filigrán­ske písmo. Fixkou napísané slová.

Nele opäť s odporom vzala britvu do ruky a pulzujúcim ukazovákom prechádzala po jednotlivých písmenách:

Tvoja krv zabíja!

Podvedome mechanicky pohybovala perami ako školáčik pri prvých hodinách čítania.

Moja krv zabíja?

Zvrieskla. No jej výkrik nezapríčinilo poznanie, že Davidovi sa pravdepodobne nejakým spôsobom podarilo dostať do jej bytu.

Ale náhla bolesť, ako by sa v nej niečo pretrhlo.

Pocítila prudké pichnutie ako pri bodnutí škorpióna. Na najchúlostivejšom mieste. Ako keby niekto holými rukami trhal nanajvýš tenučkú a citlivú blanu.

Krátka intenzívna bolesť zrazu prešla a Nele pocítila vlhkosť.

Potom ju premkol strach.

A šíril sa ďalej, rovnako ako mokrý fľak medzi jej nohami. Tmavá prikrývka ešte viac stmavla a…nejde to zastaviť.

To bola jej prvá myšlienka, ktorá sa znova a znova vracala.

Nejde to zastaviť.

Praskol mi plodový vak a vykrvácam.

No druhá myšlienka ju vystrašila ešte viac, keďže bola opodstatnená:

Predčasne.

Dieťa sa narodí predčasne!







2




Prežije to? Môže také niečo vôbec prežiť?

Na britvu dávno zabudla. Už nebola vôbec dôležitá.

Nele teraz v panike dokázala myslieť iba na jediné: Doktor predsa už pred pár týždňami povedal, že odteraz je dieťa schopné prežiť. Alebo nie?

Do vypočítaného dátumu pôrodu ostávalo ešte štrnásť dní. Pri cisárskom reze je riziko prenosu vírusu ešte nižšie, preto sa pre istotu posunul termín zákroku. A práve to, čomu chceli zabrániť, sa stalo: Začal sa prirodzený pôrod.

Je taký zákrok po prasknutí plodového vaku vôbec možný?

To Nele netušila. Dúfala len, že jej drobček ( tak totiž to stvorenie volala) príde na svet zdravý.

Dočerta, kedy už konečne dorazí ten taxík?

Ešte osem minút.

Presne toľko aj potrebovala.

Nele sa postavila a mala pocit, že celkom spľasla.

Uškodí to dieťaťu? Pred očami sa jej zjavil hrôzostrašný výjav: Dieťatko v jej bruchu, márne lapajúce po vzduchu ako ryba na suchu.

Dotackala sa k vchodovým dverám, schmatla tašku, ktorú mala už dávno pripravenú na odchod do nemocnice: náhradné oblečenie, široké nohavice, nočné košele, zubná kefka a kozmetika. A, samozrejme, vrecúško s antivirotikami. Dokonca pri­balila aj plienky, veľkosť 1, hoci tie určite dostane aj v nemocnici. Ale Juliana, jej predpôrodná asistentka, kládla Nele na srdce, že človek nemôže byť nikdy dokonale pripravený. Hlavne preto, že sa to nakoniec všetko zbehne úplne inak, ako si to naplánoval. A to sa práve stalo.

Panebože!

Strach.

Nele otvorila dvere.

Ešte nikdy sa takto nebála o druhého človeka. A nikdy sa necítila taká osamelá. Bez toho, čo to celé zapríčinil, bez najlepšej priateľky, ktorá bola vo Fínsku na turné so svojou kapelou.

Na schodisku sa na chvíľu zastavila.

Nemala by sa prezliecť? Pripadalo jej, že namiesto džogingových nohavíc má medzi nohami mokrú handru. Mala by skontrolovať, akú farbu má plodová voda. Keby bola zelená, nemala by sa vôbec hýbať. Alebo keby bola žltá?

Ale ak to je nesprávna farba a ona sa napriek tomu hýbe, pokazila by to ešte viac, keby sa šla prezliecť do niečoho suchého? Alebo nie?

Nele zabuchla vchodové dvere. Pri zostupovaní po schodoch sa pridŕžala zábradlia a bola rada, že o tejto skorej hodine nikoho nestretla.

Hanbila sa, hoci nevedela presne za čo, veď pôrod je predsa prirodzenou súčasťou života. Zo skúsenosti však vedela, že väčšina ľudí do toho nechce byť priamo zainteresovaná. A o svätuškárske či rozpačité ponuky pomoci od susedov, s ktorými inak sotva slovo prehodila, teraz fakt nestála.

Keď zišla dolu, otvorila vonkajšie dvere a ovanul ju vzduch voňajúci lístím a zemou. Zdá sa, že práve prestalo pršať.

Asfalt na širokej Hansastraße sa leskol v prenikavom svetle pouličných lámp. Pri obrubníku sa vytvorila mláka a tam na ňu už – chvalabohu – čakal taxík.

Štyri minúty pred dohodnutým časom, ale ani o minútu predčasne.

Vodič si krátil čas čítaním hrubej knihy, opierajúc sa o ka­-potu svojho Mercedesu. Knihu odložil cez otvorené okienko na sedadlo spolujazdca a dlhé tmavé vlasy si odhrnul z tváre. Potom k nej náhlivo vykročil, akoby postrehol, že s jej šuchtavou chôdzou nie je všetko v poriadku. Azda si myslel, že je zranená alebo ju príliš veľká váha tašky núti hrbiť sa. Ale možno bol jednoducho iba galantný.

„Ránko!“ pozdravil stručne a vzal jej tašku z ruky.

„Na letisko?“

Hovoril s miernym berlínskym prízvukom a z dychu mu bolo cítiť kávu. Véčkový pulóver mu bol trochu veľký a aj menčestrové nohavice mu div že nespadli. Otvorené sandále a okuliare v štýle Steva Jobsa iba dotvárali imidž študenta sociológie privyrábajúceho si prácou v taxislužbe.

„Nie, Virchowova nemocnica. Wedding.“

Skĺzol pohľadom na jej bruško a chápavo sa usmial.

„Jasnačka. Žiadny problém.“

Pridržal jej dvere auta a hoci si všimol jej premočené nohavice, taktne to prešiel mlčaním. Zrejme bol počas nočných výjazdov aj svedkom oveľa nechutnejších výjavov, takže len prikryl zadné sedadlo plastikovým poťahom.

„Tak môžeme vyraziť.“

Keď Nele nastupovala do auta, trápil ju neodbytný pocit, že na niečo dôležité zabudla, hoci tašku stále pevne zvierala. V nej mala okrem iného aj mobil, nabíjačku a peňaženku.

Otec!

Kým auto štartovalo, prepočítavala časový posun. Napokon sa mu rozhodla poslať esemesku.

Nie že by sa bála zavolať otcovi do Buenos Aires o takomto čase, nechcela však, aby v jej hlase začul strach.

Uvažovala, či sa má zmieniť o prasknutí plodového vaku, ale načo by ho zbytočne znepokojovala? Navyše ho do toho nič nie je. Je to jej otec, nie dôverník. Fakt, že by ho teraz chcela mať pri sebe, nemá nič spoločné s citmi, je to z čisto praktických dôvodov.

Mamu nechal v štichu. Teraz by to mal napraviť tak, že bude Nele s drobcom podporovať a pomáhať jej s vybavovačkami, nákupmi a po finančnej stránke. Dieťa mu však v žiadnom prípade nezverí do starostlivosti. Pred pôrodom ho vlastne vôbec nechcela vidieť a dovolila mu pricestovať najskôr v deň zákroku.

„Už je to tu!“ naťukala do mobilu a správu odoslala. Krátko a stručne. Vedela, že ho chýbajúce oslovenie nepoteší. A trochu sa za svoj citový chlad aj hanbila. Ale potom si spomenula na mamine oči: naširoko otvorené, prázdny pohľad, zrkadlil sa v nich strach zo smrti, ktorému musela na konci čeliť celkom sama. A Nele si vzápätí uvedomila, že je k nemu až príliš dobrá. Môže jej byť vďačný, že poslúchla radu svojho terapeuta a po rokoch s ním obnovila kontakt.

Nele sa opäť zadívala dopredu a pohľad jej spočinul na zelenej bichli, v ktorej vodič predtým listoval. Teraz bola zastrčená medzi sedadlom vodiča a ručnou brzdou.

Lekársky slovník.

Teda nie sociológ, ale študent medicíny.

Vtom si Nele všimla niečo zvláštne.

„Hej,“ ozvala sa, „zabudli ste nastaviť hodiny!“

„Kde? Čo? Aha, doriti!“

Študent využil červenú na semafore, aby pobúchal po taxametri. Vyzeralo to, že je pokazený.

„To je už tretíkrát!“ hneval sa.

Zozadu sa k nim blížila motorka.

Keď zastala priamo pri jej okienku, Nele pootočila hlavu. Motorkár mal na sebe prilbu s priezorom zo zrkadlového skla, takže keď sa k nej nahol, videla iba odraz vlastnej tváre. Motor stroja tlmene dunel ako vriaca láva.

So zmesou neistoty a strachu sa Nele opäť prinútila hľadieť dopredu.

„Máme zelenú!“ vykríkla a hlas jej pritom preskočil.

Študent odtrhol pohľad od taxametra a ospravedlnil sa.

Nele sa opäť obrátila.

Motorkár sa ani nepohol. Miesto toho si poťukal po prilbe, akoby na pozdrav, a Nele si zrazu predstavila, že sa mu pod ňou na tvári zjavil diabolský úsmev.

David, prebleslo jej hlavou.

„Táto cesta je na môj účet.“

„Prosím?“

Študent na ňu v spätnom zrkadle žmurkol a zaradil rýchlosť: „Dnes máte šťastný deň. Ten taxameter je v háji, nemusíte nič platiť, Nele.“

Posledné slovo ju zasiahlo ako úder blesku.

„Odkiaľ…?“

Odkiaľ vie, ako sa volám?

„Kto ste?“

Nele zaregistrovala, že sa pomaly zaradili za semaformi doprava a odbočili na jednosmerku.

„Prečo ideme tadiaľto?“

Pred sebou zazrela potrhaný drôtený plot, v pozadí sa ako mŕtvolne skrehnuté prsty týčili proti tmavej oblohe dva továrenské komíny.

Taxík sa trmácal po zvlnenej príjazdovej ceste k dávno opustenej fabrike.

Nele siahla na dvere a zalomcovala kľučkou.

„Zastavte. Chcem vystúpiť!“

Vodič sa otočil a civel na jej naliate prsia.

„Nebojte sa!“ povedal jej s úsmevom, ktorý pôsobil neprirodzene placho a nevinne.

Štyri slová, ktoré vzápätí vyslovil, vystrašili Nele viac ako čokoľvek, čo dosiaľ v živote počula: „Chcem len vaše mlieko.“

Ako by ju neviditeľná ruka zovrela na najcitlivejšom mieste v podbruší.

„Aaahhh!“ zvrieskla Nele na študenta, ktorý ju pozoroval v spätnom zrkadle, zatiaľ čo svetlá reflektorov dopadli na zhr­dzavenú smerovú tabuľu.

Stálo na nej: K maštaliam.

V tej chvíli dosiahla bolesť prvý vrchol.