© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Sedem sestier

Sedem sestier

Lucinda Rileyová je veľmi úspešná írska autorka, jej historicko-romantické príbehy sa stali bestsellermi na celom svete. Najnovšia románová séria Sedem sestier získala prestížne ocenenia v Taliansku a Holandsku a v Nemecku sa predáva v miliónových nákladoch. Vo svojich príbehoch vie zaujať nielen romantickou zápletkou, ale upúta aj zaujímavými historickými reáliami krajín, do ktorých sedem sestier pošle. V príbehu prvej sestry Maie sa ocitneme v Brazílii, kam sa hlavná hrdinka podľa inštrukcií zosnulého otca vyberie pátrať po svojom tajomnom pôvode. V histórii svojej rodiny narazí na záhadný ľúbostný príbeh, ktorý ju zavedie do mondénneho Paríža na začiatku 20. storočia. Mladá bohatá Brazílčanka Izabela sa zasnúbi s nepríťažlivým šľachticom Gustavom a ešte krátko pred sobášom sprevádza rodinného priateľa architekta Heitora da Silva Costa do Paríža, aby spoznala starý kontinent. Architekt pracuje na stavbe monumentálnej sochy Krista Spasiteľa, ktorá sa má týčiť nad Rio de Janeiro, a hľadá vhodného sochára. Izabela je očarená umeleckým Parížom, kúzelným svetom ateliérov a kaviarničiek. Zoznámi sa so šarmantným sochárom Laurentom a toto osudové stretnutie obráti celý jej doterajší život naruby... Pozitívne čitateľské ohlasy nedali na seba dlho čakať. Napínavý príbeh srtrhne nielen čitateľa kriminálních príbehov, ale aj romantickej literatúry. Autorke sa v Siedmich sestrách podaril husársky kúsok – každý nasledujúci diel bol prijatý s rovnakým nadšením jako prvý.

  • ISBN: 978-80-222-1007-2
  • EAN: 9788022209915
  • Počet strán: 436
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147x229 mm
  • Dátum vydania: 31.5.2019
  • Žáner: BELETRIA/ Historická romanca

18,90 € Doporučená cena

O knihe

Strhujúci úvodný román historicko-romantickej série o neuveriteľných osudoch nevlastných sestier Maie, Ally, Star, Cece, Tiggy, Electry a Merope, siedmych sestrách, vychádza z mytologického príbehu o Plejádach, ktoré Zeus v záujme ich bezpečia umiestnil na oblohu v podobe žiarivej hviezdokopy.

Každý príbeh sa začína v nádhernom zámku na brehu Ženevského jazera, domove všetkých sestier. Zídu sa tam po správe o smrti milovaného otca, tajomného miliardára, ktorý ich adoptoval v útlom detstve z rozličných končín sveta a každej zanechal obálku s odkazom na ich minulosť a záhadný pôvod.

Prvý diel opisuje príbeh o Maia, najstaršej sestry, ktorú jej pátranie po pravej identite zavedie na druhý koniec sveta do schátranej vily v brazílskom Riu de Janeiro. Kúsky rodinnej mozaiky jej odhalia nečakané súvislosti so záhadným príbehom lásky spojeným s Parížom a so stavbou slávnej sochy Krista Spasiteľa týčiacej sa na hore Corcovado nad najkrajším mestom sveta.


Recenzie

................................

Románová séria Sedem sestier získala v Taliansku literárne ocenenie Premio Bancarella a v Holandsku Hebban Feelgood Clubprijs za román roka 2018.

................................

„Rileyová napísala mimoriadne pôsobivú rodinnú ságu so zložitou dejovou líniou. Podobne ako svetoznáma socha, ktorá kedysi spojila milencov a dnes sa týči na Riom, aj jej príbeh je elegantne vypracovaný a vsadený do historických súvislostí.“ Library Journal USA

................................

„Výborne koncipovaný, dejovo bohatý pútavý román, ktorý preklenul kontinenty a desiatky rokov.“ Sunday Express

................................

„Vzrušenie spojené s očakávaním nového románu od Lucindy Rileyovej možno porovnať s nedočkavosťou fanúšikov J. K. Rowlingovej pred každým novým dielom Harryho Pottera... táto séria je nepochybne dosiaľ to najlepšie, čo Lucinda napísala.“ Shaz´s Book Blog

................................

„Pripomína mi to fantastické literárne prázdniny – čarovnú cestu nádeje plnú záhad  a snov. Lokality, kde sa dej odohráva, podnecujú predstavivosť, ich neopakovateľné opisy ma preniesli do úžasného sveta a umeleckého prostredia.“ The Book Trail USA

................................

„Úžasne napínavé, nabité drámou a prekypujúce romantikou.“ Daily Mail

................................

„Rileyová je jednou z najfundovanejších autoriek v žánri historickej fikcie... vynikajúca historická drobnokresba, romantika lámajúca srdce a strhujúca zápletka.“ Historical Novel Society       

Ukážka z knihy


SEDEM

SESTIER


Maia


                             




LUCINDA RILEYOVÁ








TATRAN










Venujem svojej dcére Isabelle Rose











Všetci sme v priekope, no niektorí z nás

odtiaľ hľadia na hviezdy.


Oscar Wilde



          


















Postavy



ATLANTIS


tatko Slaný – adoptívny otec sestier (zosnulý)

Marina (Ma) – opatrovateľka sestier

Claudia – gazdiná v Atlantise

Georg Hoffman – právnik tatka Slaného

Christian – skipper




SESTRY D’APLIÈSE


Maia

Ally (Alcyone)

Star (Asterope)

CeCe (Celaeno)

Tiggy (Taygeta)

Electra

Merope (chýbajúca)









Maia

Jún 2007



Prvá štvrtina

13; 16; 21




1



Navždy si zapamätám, kde presne som bola a čo som robila, keď som sa dozvedela, že mi zomrel otec.

Sedela som v peknej záhrade mestského domu v Londýne u bývalej spolužiačky, na kolenách som mala otvorený, no neprečítaný výtlačok Penelopiády a tešila som sa z júnového slnka, zatiaľ čo Jenny išla do škôlky po synčeka.

Cítila som sa pokojne a oceňovala svoj dobrý nápad vypadnúť. Hľadela som na rozkvitajúci plamienok povzbudzovaný slnečnou babicou, aby priviedol na svet záplavu farby, keď mi odrazu zazvonil telefón. Mrkla som naň a videla, že mi volá Marina.

„Dobrý deň, Ma. Ako sa máš?“ opýtala som sa v nádeji, že z tónu môjho hlasu vycíti lásku.

„Maia…“

Marina sa odmlčala a v tom okamihu som vedela, že sa prihodilo čosi strašné. „Čo sa stalo?“

„Maia, musím ti povedať niečo, čo sa nedá vysloviť ohľaduplnejšie. Tvoj otec včera popoludní doma dostal infarkt a v skorých ranných hodinách… zomrel.“

Ostala som ticho, lebo hlavou mi prebehli milióny rozličných absurdných myšlienok. Najskôr mi zišlo na um, či sa Marina z nejakého neznámeho dôvodu nerozhodla nechutne si zo mňa vystreliť.

„Oznamujem ti to prvej, Maia, lebo si najstaršia. A zároveň sa ťa chcem spýtať, či to ostatným sestrám radšej povieš sama, alebo to necháš na mňa.“

Ešte som ani nestihla sformulovať zrozumiteľné slová, keď som si začala uvedomovať, že Marina, drahá, milovaná Marina, žena, ktorá mi bola blízka ako matka, ktorú som nikdy nepoznala, by mi čosi také nikdy nepovedala, keby to nebola pravda. Preto to musí byť pravda. A v tom okamihu sa mi vychýlila zem zo svojej osi.

„Maia, si v poriadku? Pre mňa je to najstrašnejší telefonát, na aký som sa kedy musela podujať. No nič iné mi neostalo. Iba Boh vie, ako to prijmú ostatné dievčatá.“

Až v tej chvíli som začula utrpenie v jej hlase a pochopila som, že mi to potrebovala povedať vo svojom záujme, rovnako ako v mojom. A tak som prepla do zvyčajného chlácholivého tónu, ktorý som používala na upokojenie iných.

„Samozrejme, že im to oznámim, ak si myslíš, že tak to bude lepšie, Ma, hoci netuším, kde všetky práve v tejto chvíli sú. Ally zrejme trénuje na regatu.“

A tak sme pokračovali v debate, kde by mohli byť moje mladšie sestry, akoby sme ich chceli dať dokopy na narodeninovú oslavu, nie na trúch­lenie nad smrťou nášho otca, a celý náš rozhovor nadobúdal až surrealistický rozmer.

„Kedy by podľa teba prichádzal do úvahy pohreb? Keďže Electra je v Los Angeles a Ally niekde na otvorenom mori, zrejme to bude možné najskôr na budúci týždeň,“ usúdila som.

„Vieš…“ V Marininom hlase som začula zaváhanie, „azda bude najlepšie, keď sa o tom porozprávame po tvojom návrate domov. Teraz sa už nemusíme ponáhľať, Maia, preto nemám nič proti tomu, ak si chceš užiť ešte niekoľko dní dovolenky v Londýne. Už preňho nič nemôžeme spraviť…“ Hlas sa jej skormútene rozplynul.

„Ma, samozrejme, že si objednám prvé voľné sedadlo v najbližšom lietadle do Ženevy! Hneď obvolám letecké spoločnosti a potom sa pousilujem spojiť s ostatnými dievčatami.“

„Je mi to nesmierne ľúto, chérie,“ dodala smutne Marina. „Viem, ako si ho zbožňovala.“

„Áno,“ odvetila som a pokoj, čo som cítila pri debate o svojich zámeroch, zo mňa zrazu vyprchal ako ticho pred búrkou. „Zavolám ti neskôr, keď budem vedieť, kedy priletím.“

„Prosím, opatruj sa, Maia. Určite je to pre teba hrozná správa.“

Skončila som hovor a skôr, ako sa stihli otvoriť búrkové oblaky v mojom srdci a zaplaviť ma, vyšla som do svojej izby na poschodí, aby som vyhľadala letenku a zavolala do leteckej spoločnosti. Kým som čakala na spojenie, pozrela som na posteľ, kde som sa ráno normálne zobudila do ďalšieho dňa. A ďakovala som Bohu, že ľudské bytosti neobdaroval schopnosťou vidieť do budúcnosti.

Úslužná žena, ktorá konečne zdvihla telefón, napokon vôbec nebola úslužná, a keď mi vymenúvala obsadené lety, upozorňovala na poplatky za zmenu a žiadala podrobnosti o kreditnej karte, vedela som, že mi čochvíľa prasknú nervy. Keď mi konečne neochotne zabezpečila sedadlo v lietadle do Ženevy o šestnástej, čo znamenalo, že si okamžite musím nahádzať do tašky veci a chytiť taxík na letisko Heathrow, sadla som si na posteľ a tak dlho zízala na vzor na tapete, až mi začal tancovať pred očami.

„Pominul sa,“ zašepkala som. „Je navždy preč. Nikdy viac ho neuvidím.“

Čakala som, že nahlas vyslovená realita vo mne vyvolá neovládateľný prúd sĺz, no prekvapilo ma, že nič také sa nestalo. Namiesto toho som len meravo sedela a hlavou mi vírili praktické záležitosti. Predstava, že to musím oznámiť sestrám – všetkým piatim –, ma desila a v citovom zozname som pátrala po tej, ktorej by som mohla zavolať najskôr. Celkom prirodzene sa mi vynorila Tiggy, druhá najmladšia z nás šiestich, sestra, ktorá mi odjakživa bola najbližšia.

V zozname kontaktov som sa roztrasenými prstami preklikala na jej číslo a zavolala. Keď sa ozval záznamník, nevedela som, čo povedať, tak som len vyjachtala, aby sa mi čo najskôr ozvala v naliehavej záležitosti. Momentálne sa nachádzala kdesi v Škótskej vysočine, kde pracovala v stredisku pre osirelú a chorú voľne žijúcu srnčiu zver.

Pokiaľ išlo o ostatné sestry… vedela som, že ich reakcie sa budú líšiť – aspoň navonok – od ľahostajnosti až k dramatickým citovým výlevom.

Vzhľadom na to, že momentálne som si nebola celkom istá, akým smerom sa pri rozhovore s niektorou z nich budem uberať na škále vlastného zármutku, rozhodla som sa pre zbabelejší chodníček a všetkým som poslala esemesku, aby mi čo najskôr zavolali. Potom som si chvatne zbalila tašku a zišla po úzkych schodoch do kuchyne. Tam som Jenny napísala odkaz s vysvetlením, prečo som musela tak náhle odcestovať.

Rozhodla som sa riskovať, že na londýnskych uliciach náhodne zastavím čierny taxík, a ponáhľala som sa po zelenom oblúku obytných domov Chelsea presne tak, ako by sa ponáhľal ktokoľvek v ktorýkoľvek všedný deň. Dokonca som presvedčená, že niekomu, kto popri mne prešiel po ulici so psom, som zaželala pekný deň a silene som sa usmiala.

Nik netuší, čo sa mi práve stalo, pomyslela som si, keď sa mi na rušnej King’s Road podarilo zastaviť taxík, nastúpiť a požiadať šoféra, aby ma odviezol na letisko Heathrow.

Nik to netušil.




                                              

O päť hodín neskôr, keď sa slnko pokojne skláňalo nad Ženevským jazerom, som prišla na naše súkromné mólo na jeho brehu, odkiaľ som sa chystala absolvovať posledný úsek cesty domov.

Christian už na mňa čakal v štíhlom motorovom člne značky Riva. A podľa výrazu jeho tváre mi bolo jasné, že to už vie.

„Ako sa cítite, mademoiselle Maia?“ spýtal sa so súcitom v modrých očiach, keď mi pomáhal nastúpiť do člna.

„Som… rada, že som tu,“ odvetila som neutrálne, prešla som do zad­nej časti a sadla si na krémové kožené sedadlo vystlané vankúšmi po celom oblúku kormy. Zvyčajne by som si sadla dopredu a dvadsaťminútovú cestu po pokojnej hladine jazera strávila na sedadle vedľa Christiana. No dnes som potrebovala súkromie. Christian naštartoval výkonný motor a v oknách bohatých víl lemujúcich brehy Ženevského jazera sa zalesklo slnko. Túto plavbu som často vnímala ako vstup do nadpozemského sveta odtrhnutého od reality.

Sveta tatka Slaného.

Pri spomienke na otcovu prezývku ma prvýkrát začali premáhať slzy. Odjakživa zbožňoval jachtárstvo a keď sa vracal do nášho jazerného domova, často voňal sviežim vzduchom a morom. Pomenovanie sa časom všeobecne ujalo a po mne ho tak začali volať aj mladšie sestry.

Čln naberal rýchlosť, teplý vietor mi rozvial vlasy a ja som si pomyslela na stovky predchádzajúcich plavieb k Atlantisu, rozprávkovému palácu tatka Slaného. Po súši bol neprístupný vzhľadom na polohu na súkromnom výbežku s polkruhovým hornatým oblúkom, čo sa strmo dvíhal spoza pozemkov. Dostali ste sa k nemu len člnom. Najbližší susedia bývali o niekoľko kilometrov ďalej pozdĺž jazera, a tak Atlantis predstavoval súkromné kráľovstvo izolované od zvyšku sveta. Všetko tam bolo čarovné… akoby sme s tatkom Slaným – my, jeho dcéry – žili v moci nejakého kúzla.

Každú z nás si tatko Slaný vybral ešte v útlom detstve, adoptoval si nás zo štyroch svetových strán a priviedol do svojho domova, kde sme žili pod jeho ochranou. A každá z nás, ako tatko Slaný s obľubou hovoril, bola mimoriadna, iná… boli sme jeho dievčatá. Pomenoval nás po svojom obľúbenom súhvezdí Sedem sestier. Maia bola prvá, najstaršia.

V detstve ma vodil na samý vrch domu, do svojej presklenej kopuly, zdvihol ma veľkými, mocnými rukami, aby som cez teleskop mohla sledovať nočnú oblohu.

„Tam je,“ hovorieval, keď zaostril objektív. „Pozri sa, Maia, tam je nádherná hviezda, po ktorej si dostala meno.“

A ja som ju videla. Keď mi rozprával legendy, ktoré súviseli s mojím menom a s menami mojich sestier, sotva som ho počúvala. Jednoducho som sa tešila z jeho objatia a vychutnávala si zriedkavé okamihy, keď som ho mala iba pre seba.

Postupne som si uvedomovala, že Marina, ktorú som dlho pokladala za svoju mamu – dokonca som jej meno skrátila na Ma –, bola glorifikovaná opatrovateľka, ktorú tatko Slaný zamestnal, aby sa o mňa starala, lebo bol často preč z domu. Samozrejme, Marina pre nás všetky znamenala oveľa viac. Utierala nám slzy, karhala nás za nevychované správanie pri stole a rozvážne sprevádzala pri náročnej premene z dievčat na ženy.

Vždy bola poruke a neľúbila by som ju väčšmi, ani keby ma porodila.

Počas prvých troch rokov života sme v čarovnom paláci na brehu Ženevského jazera bývali s Marinou zväčša samy, keďže tatko Slaný sa plavil po siedmich moriach za svojimi obchodmi. A potom jedna po druhej začali prichádzať moje sestry.

Tatko Slaný mi zo svojich ciest zvyčajne priniesol nejaký darček. Len čo som začula hukot lodného motora, rozbehla som sa po veľkom trávniku pomedzi stromy k prístavisku, aby som ho privítala. Ako každé dieťa, aj ja som chcela vidieť, aké potešenie pre mňa schováva v tajomných vreckách. Pri jednej mimoriadnej príležitosti mi podaroval nádherne vyrezaného dreveného soba, ktorý podľa jeho slov pochádzal priamo z mikulášskej dielne na severnom póle, no potom mu spoza chrbta vykročila žena v rovnošate a na rukách niesla uzlíček zakrútený v prikrývke. A ten uzlíček sa hýbal.

„Tentoraz, Maia, som ti priniesol veľmi vzácny darček. Máš novú sestričku.“ Usmial sa na mňa a zdvihol ma na ruky. „Odteraz neostaneš sama, keď budem musieť odísť.“

Odvtedy sa mi život celkom zmenil. Detská sestra, ktorú tatko priviedol, po niekoľkých týždňoch zmizla a starostlivosť o malú sestričku prevzala Marina. Nechápala som, ako tá červená vreštiaca vec, ktorá často páchla a odpútavala pozornosť odo mňa, mohla byť darčekom. Až kým sa raz ráno pri raňajkách Alcyone – pomenovaná podľa druhej hviezdy Siedmich sestier – na mňa neusmiala zo svojej vysokej stoličky.

„Vie, kto som,“ užasnuto som zvestovala Marine, ktorá ju kŕmila.

„Samozrejme, že vie, drahá Maia. Si jej veľká sestra, tá, ktorá jej bude príkladom. Bude na tebe, aby si ju naučila všetko, čo vieš.“

A ako rástla, stala sa mojím tieňom, všade ma nasledovala, čo ma rovnako tešilo ako hnevalo.

„Maia, počkaj ma!“ dožadovala sa hlasno a knísala sa za mnou.

Hoci Ally – ako som ju pomenovala – bola pôvodne neželanou príťažou v mojej snovej existencii v Atlantise, nemohla som si želať milšiu, sladšiu spoločníčku. Plakala zriedka, ak vôbec, a o záchvatoch charakteristických pre malé deti v jej veku sme vôbec nechyrovali. Ally mala husté hrdzavozlaté vlasy, veľké modré oči a vyznačovala sa prirodzeným čarom, ktorým priťahovala ľudí vrátane nášho otca. Keď sa tatko Slaný vrátil domov z dlhých zahraničných ciest, videla som, že pri pohľade na ňu sa mu oči rozžiarili tak, ako pri mne určite nie. A zatiaľ čo ja som v prítomnosti neznámych ľudí bola hanblivá a málovravná, Ally sa vyznačovala otvorenosťou a dôverčivosťou, čím si každého získala.

Zároveň patrila k deťom, ktoré očividne vo všetkom vynikajú – najmä v hudbe a každom vodnom športe. Spomínam si, ako ju v našom obrovskom bazéne tatko učil plávať. Zatiaľ čo ja som sa sotva udržala nad vodou a nenávidela som ponáranie, z mojej malej sestry sa zakrátko stala vodná víla. A kým ja som nevedela udržať rovnováhu ani na Titane, tatkovej obrovskej, krásnej morskej jachte, keď sme boli doma, Ally ho prosila, aby ju zobral na jazero v malom Laseri, čo mal zakotvený pri súkromnom móle. Ja som sa krčila v stiesnenej prove člna, zatiaľ čo tatko a Ally sa ujali riadenia a preháňali sa po lesklej hladine. Spoločná vášeň pre jachtárstvo medzi nimi vytvorila puto, aké som ja s tatkom nikdy nevedela dosiahnuť.

Hoci Ally študovala na Ženevskom konzervatóriu a bola taká nezvyčajne nadaná flautistka, že pokojne mohla urobiť kariéru v profesionálnom orchestri, hneď po skončení školy sa rozhodla naplno venovať námorníctvu. Teraz pravidelne súťažila na regatách a reprezentovala Švajčiarsko na mnohých jachtárskych podujatiach.

Keď mala Ally takmer tri roky, tatko priniesol domov ďalšiu sestričku, ktorej dal meno Asterope, po tretej zo Siedmich sestier.

„Ale budeme ju volať Star,“ rozhodol tatko a usmial sa na Marinu, zatiaľ čo Ally a ja sme si obzerali nový prírastok do rodiny, uložený v prútenom koši.

Vtedy som už každé predpoludnie absolvovala vyučovanie so súkromným učiteľom, preto ma príchod novej sestričky ovplyvnil menej ako Ally. Potom, iba o šesť mesiacov neskôr, k nám pribudla ďalšia sestrička, dvanásťtýždňová Celaeno, ktorej Ally hneď skrátila meno na CeCe.

Medzi Star a CeCe bol len trojmesačný vekový rozdiel a odkedy sa pamätám, vytvorilo sa medzi nimi silné puto. Pripomínali dvojčatá, rozprávali sa vlastným bábätkovským jazykom, ktorým občas komunikujú dodnes. Obývali vlastný svet, do ktorého ostatné sestry nemali prístup. A nič sa nezmenilo ani teraz, keď už majú po dvadsiatke. Mladšia CeCe bola odjakživa vodkyňa, zavalitou postavou a orieškovohnedou pokožkou bola na hony vzdialená bledej, chudučkej Star.

Nasledujúci rok prišlo ďalšie bábätko, Taygeta, ktorej sme dali prezývku Tiggy, lebo krátke tmavé vlasy jej odstávali na drobnej hlávke na všetky strany a pripomínala jedného z ježkov v známom príbehu Beatrix Potterovej.

Vtedy som už mala sedem rokov a Tiggy mi prirástla k srdcu od prvej chvíle, čo som ju zazrela. Bola z nás najkrehkejšia, prenasledovala ju jedna detská choroba za druhou, no už v útlom veku bola odovzdaná a nenáročná. Keď o niekoľko mesiacov tatko priniesol domov ďalšie dievčatko menom Electra, vyčerpaná Marina ma často prosila, či by som neposedela pri Tiggy, ktorá podchvíľou mala horúčku alebo zapálené hrdlo. Napokon jej diagnostikovali astmu a zriedka vychádzala z detskej izby, aj to iba v kočíku, aby jej neuškodil studený vzduch a hustá hmla pri mrazivom Ženevskom jazere.

Electra bola z mojich sestier najmladšia a meno jej dokonale sedelo. Vtedy som už na bábätká a ich potreby bola zvyknutá, no posledná sestra bola bezpochyby zo všetkých najnáročnejšia. Všetko na nej bolo elektrizujúce, v okamihu vedela celkom prirodzene prepnúť z tmy na svetlo a naopak, čo znamenalo, že náš dovtedy pokojný domov denne rezonoval prenikavým vrešťaním. Jej záchvaty prenikali do môjho detstva odnepamäti a povaha sa jej neumiernila ani v neskoršom veku.

Ally, Tiggy a ja sme jej potajomky dali prezývku a medzi sebou sme jej hovorili Úskočnica. Všetci chodili okolo nej po prstoch a modlili sa, aby nič nezapríčinilo bleskovú zmenu jej nálady. Úprimne hovorím, že boli okamihy, keď som ju nenávidela pre rozvrat, čo vniesla do Atlantisu.

Keď však Electra vedela, že niektorá z nás má ťažkosti, prvá jej ponúkla pomoc a oporu. Bola schopná prejaviť obrovskú sebeckosť, no v rovnakej miere sa vedela správať veľkodušne.

Po Electre celá domácnosť čakala na príchod siedmej sestry. Veď tatko Slaný nás nenadarmo pomenoval podľa svojho obľúbeného súhvezdia a bez poslednej sestry by naša konštelácia nebola kompletná. Dokonca sme vedeli aj to, ako sa bude volať – Merope – a hádali sme, ako bude vyzerať. Prešiel však rok, potom druhý a napokon ešte jeden, a s otcom neprichádzalo nijaké bábätko.

Živo sa pamätám, ako som s ním raz stála v hvezdárni. Mala som štrnásť a bola som na prahu ženskosti. Čakali sme na zatmenie, ktoré podľa otca bolo významným okamihom v dejinách ľudstva a zvyčajne prinášalo nejakú zmenu.

„Tatko,“ opýtala som sa, „privedieš nám aj siedmu sestru?“

V tom okamihu mu mohutné, ochranné telo na niekoľko sekúnd zmeravelo. Odrazu vyzeral, akoby mu na plecia doľahla ťarcha celého sveta. Hoci sa neobrátil, lebo ešte vždy sa sústreďoval na vylaďovanie teleskopu na očakávané zatmenie, inštinktívne som vedela, že moje slová ho rozrušili.

„Nie, Maia, neprivediem. Nenašiel som ju.“

                                                


Keď sa mi pred očami zjavil hustý jedľový živý plot, ktorý chránil náš domov pred zvedavými zrakmi od jazera, zbadala som na móle stáť Marinu a konečne som si začala uvedomovať hroznú skutočnosť, že tatko už nie je medzi nami.

Uvedomila som si, že s človekom, ktorý stvoril kráľovstvo, kde sme všetky boli jeho princeznami, sa pominulo aj čaro tohto miesta.