© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Nádej je liek

Nádej je liek

Skutočný príbeh o zdrvujúcej strate a láske, ktorá všetko prekoná

V ten deň spal šesťmesačný syn Katherine Wolfovej vo vedľajšej izbe, keď z ničoho nič zakričala na svojho manžela Jaya a zrútila sa na zem. Práve rozbiehala skvelú kariéru modelky v Malibu v Kalifornii a Jay mal o pár hodín skladať záverečnú skúšku na právnickej fakulte. Ich plány sa zmenili v jedinom okamihu. 21. apríla 2008 utrpela Katherine masívnu cievnu mozgovú príhodu. Okamžite podstúpila mikroskopickú operáciu mozgu. Neurochirug povedal Jayovi: „Musíte byť pripravený na to, že jej šance na prežitie sú minimálne.“ Keď ráno vyšlo slnko, Katherine prežila odstránenie časti mozgu. Vtedy sa začalo ťažké obdobie.

  • ISBN: 978-80-222-0860-4
  • EAN: 9788022208604
  • Počet strán: 248 + 8TS obrazová príloha
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140 x 210 mm
  • Dátum vydania: 26.4.2017
  • Žáner: MEDICÍNA A ZDRAVIE/ BIOGRAFIE /NÁBOŽENSTVO

13,90 € Doporučená cena

O knihe

Bolesť nemusíte prežívať sami

Mala vážne poškodený mozog a nevedela sa pohnúť, celé dva roky strávila v rehabilitačných zariadeniach. Po celý ten čas jej manželstvo čelilo najväčšej výzve – prekonať zdanlivo neprekonateľné.

Hoci všetko nasvedčovalo tomu, že Katherine sa z mozgovej príhody nespamätá, dostala druhú šancu. Šťastný a bezstarostný život manželov pred príhodou sa zvrtol spôsobom, aký bol pre úspešnú modelku a študenta práva takmer nepredstaviteľný.

Po ôsmich rokoch, keď sa ich bolestné jazvy čiastočne zahojili, sa rozhodli napísať svoj príbeh, aby povzbudili aj ostatné ťažko skúšané rodiny.

Trpíte a prežívate sklamanie. Život vám uniká pomedzi prsty, nespĺňa vaše očakávania a nenapĺňa vaše sny. Inšpirujte sa príbehom Jaya a Katherine, ktorý im aj počas dlhej a mučivej cesty prinášal radostné chvíľky nádeje a pomohol im dúfať, tešiť sa a nájsť dar, ktorý im pomohol prežiť.


Ukážka z knihy

ČASŤ PRVÁ


ZNIČENÝ SEN


Boli štyri hodiny ráno. Ležala som v posteli a nemohla som sa zbaviť nepríjemného pocitu. Pred hodinou som vstala, aby som nakŕmila Jamesa, a uvedomila som si, že niečo nie je v poriadku. Bolo mi na vracanie, cítila som sa dezorientovaná a v hlave mi hučalo. V krku a ramenách mi pulzovala bolesť. Také pocity som bežne zažívala v tehotenstve, takže som z toho vyvodila, že by som si zajtra mala urobiť tehotenský test.

Napriek hroznej nevoľnosti a intenzívnym bolestiam hlavy som sa pokúšala zaspať, pretože som vedela, že o pár hodín sa James prebudí a bude opäť hladný. Počas prvých šiestich mesiacov nás s Jayom oboch dosť ovplyvnil nedostatok spánku. Zvykali sme si na život s novorodencom, takže atmosféra medzi nami bola napätá. Mali sme pocit, že žijeme v dome pre bábiky, a preto by sme mali mať možnosť  vypnúť plačúcu bábiku stlačením gombíka na jej chrbátiku. Namiesto toho sme však žili v hmle bez spánku a premýšľali sme, či sa ešte niekedy budeme cítiť „normálne“.

Konečne som zadriemala, no o pár hodín som bola znova hore s pocitom, že by som vedela prespať ďalších osem. Tak či tak som sa tešila na zriedkavé „voľné“ ráno plné nekonečného prania synovho oblečenia a upratovania celého bytu, skôr ako sa vyberiem na poštu poslať kôpku ďakovných listov. Moja mama a stará mama mi vštepili zvyk písať ďakovné listy a ako pravá južanská kráska som sa nevedela tešiť z darčeka, kým som neposlala poďakovanie. Od mojej a Jayovej narodeninovej oslavy prešli už tri týždne, takže bol najvyšší čas poslať ich. Učili ma, že keď dokonalá dáma, ktorá dodržiava pravidlá spoločenskej etikety, dostane dar, nikdy nejde do postele, kým nenapíše poďakovanie a neodošle ho hneď na druhý deň. To určite! Platí to, aj keď sa jej narodia deti? Má zaradiť písanie poďakovaní niekam za kŕmenie novorodenca o tretej ráno?

Po návšteve pošty sme sa zastavili v potravinách, kde som nakúpila ingrediencie na večeru, ktorú som mienila variť pre ďalšie dve rodiny s novorodencami. Po návrate domov, kým si môj chlapček užíval ranný spánok, som si urobila tehotenský test a s úľavou som zistila, že je negatívny. Tak čo je to so mnou? premýšľala som. Otrava z jedla? Nejaký čudný vírus? Vyčerpanie?

Otvorila som svoju baptistickú kuchársku knihu na strane s receptom na lazane, ktoré boli u nás doma vždy veľkým hitom. Najbližších dvadsať minút som plánovala prepočítavať v hlave množstvá ingrediencií, pripravovať omáčku a opekať mleté hovädzie. Stále som cítila nevoľnosť a bolesti hlavy, no musela som tie čudné pocity potlačiť a dokončiť jedlo. Po narodení Jamesa nám ľudia často nosili jedlo a viem, čo to pre nás znamenalo, keď sme sa nemuseli zamýšľať nad prípravou večere. Teraz som však nemohla myslieť na nič iné ako na to, že si potrebujem ľahnúť a zavrieť oči, ktoré ma začali nepríjemne štípať. Miestnosť sa mi krútila pred očami a zrazu sa mi zdala príliš jasná. Potrebovala som pokojné, slabo osvetlené okolie. Dostala som sa k pohovke vzdialenej pár krokov. Bola som presvedčená, že keď si na chvíľu ľahnem, hneď mi bude lepšie. No keď som si sadla, zmocnil sa ma pocit, akoby sa mi všetka krv zrazu nahrnula do hlavy. Dusila som sa a nemohla som sa nadýchnuť.

„JAAAYY! OKAMŽITE POĎ SEM! NIEČO NIE JE V PORIADKU!“

Snažila som sa vstať, no necítila som si nohy. Celá izba sa so mnou krútila, zaostrovala sa a znova rozplývala a poskakovala mi pred očami. Jay pribehol a začal mi zúfalo kričať priamo do tváre. Ten hluk zobudí Jamesa, pomyslela som si. Jay hovorí veľmi nahlas a ja potrebujem ticho.

Snažila som sa zahnať myšlienku, že to, čo sa so mnou deje, je skutočne vážne. Zbytočne preháňam, myslela som si. Prečo vždy robím scény? Čo si pomyslia susedia? Je to trápne.

Potom som začula Jaya kričať do telefónu.



Po dlhých troch rokoch som mal ukončenie štúdia práva na dosah. Aj keď som bol vďačný za to, že obdobie intenzívneho vzdelávania, skúšok a očakávaní je za mnou, univerzita Pepperdine bola naším prvým domovom a vedel som, že opustiť ju nebude ľahké.

V poslednom semestri som mal každý pondelok okolo obeda medzi prednáškami asi hodinu voľno. Pri odchode z triedy som si uvedomil, že som doma zabudol nejaké veci, ktoré som potreboval na prezentáciu k záverečnej skúške. Inokedy som cez obed zostával v kampuse, ale v ten deň, 21. apríla 2008, som sa vrátil do nášho manželského bytu v areáli kampusu a cestou som sa snažil zahnať pocit hanby za to, že som toľko otáľal s prípravou na záverečné skúšky. Mali sme šesťmesačné dieťa, kto by mi mohol vyčítať, že chcem naťahovať čas? Malý si ešte nezvykol na pevný režim, v noci toho veľa nenaspal a my takisto nie.

Katherine v kuchyni varila. Dal som jej rýchly bozk a zvalil som sa do starého kresla natlačeného v kúte našej spálne. Začal som sa hrabať vo svojich rozhádzaných papieroch a dopisovať si posledné vety do prezentácie. Škola sa mi začínala o hodinu, takže som chvatne hľadal správne obrázky.

Zrazu som začul, ako Katherine vydesene kričí: „Poď rýchlo sem!!“ Vždy mala sklony dramatizovať, ale čo mohlo byť také dôležité, že riskovala, že zobudí Jamesa? Bežal som do obývačky a našiel som ju neprirodzene zvalenú v kresle. Televízia bola zapnutá a ona sa potácala cez celú obývačku k nej, drmoliac čosi o tom, že je tu všade hluk. Vo chvíli, keď stlačila gombík na televízore, akoby sa aj sama vypla. Jej telo sa zosunulo na zem, ruky a nohy roztiahnuté, a viac sa nepohla.

Celá miestnosť sa na mňa zosypala. Takmer som počul, ako sa mi do uší valí krv a telom mi prúdi adrenalín. Priskočil som k nej a civel som na jej inokedy veľmi živé telo, ktoré teraz vyzeralo celkom bez života. Zaklial som a zakričal, nie na ňu, len sám prena seba, lebo som si uvedomil, že hľadím do tváre samej smrti.

Sústredil som sa len na jej zreničky. Boli čierne, akoby pohltili takmer všetky zvyšky jej modrých dúhoviek. Tie modré oči boli jednou z prvých vecí, ktoré ma na Katherine upútali vždy, keď som sa na ňu pozrel. Očami vedela povedať viac než väčšina ľudí prostredníctvom slov. Teraz sa však zdalo, že jej svetlo pohltila neznáma temnota. Oči sa jej nehýbali, akoby podľahli rozpínavým čiernym dieram v jej zreničkách, v ktorých sa mali naveky utopiť.

Odrazu Katherine zalapala po dychu a posadila sa, akoby ju oživili na pláži po tom, ako sa takmer utopila v mori. Ani som si nestihol vydýchnuť úľavou, keď začala prudko vracať. Podoprel som ju vankúšmi a začal som hľadať telefón. Nikdy predtým som číslo 911 nevytočil, preto som bol rád, že sa tak ľahko pamätá. Tak či onak, kým sa mi podarilo roztrasenými prstami zvoliť správne číslo, niekoľkokrát som naťukal 411.

Operátor mi poradil vyložiť Katherine nohy na stoličku a uistil ma, že pomoc je na ceste. Zdalo sa mi, že len čo som zložil telefón, do nášho bytu sa vovalil celý kŕdeľ zdravotníkov. V ospalom plážovom mestečku v tej chvíli zrejme nikto nepotreboval pohotovosť; všetok zdravotnícky personál zareagoval na moju výzvu. Odstúpil som od Katherine do kúta miestnosti, aby som im uvoľnil miesto. V tej chvíli som cítil úľavu aj paniku zároveň, pretože vďaka posádke rýchlej zdravotnej služby bolo čokoľvek, čo sa s Katherine dialo, ešte oveľa skutočnejšie. Akoby nám vytočenie tých troch číslic bránilo vrátiť sa k rutine nášho bežného dňa.

Po rýchlom vyšetrení mi hlavný zdravotník oznámil, že Katherine prevezú na pohotovosť do Zdravotníckeho centra Kalifornskej univerzity v Santa Monice, ktoré sa nachádza asi pol hodiny cesty po Pacifickej pobrežnej diaľnici, a že mám ísť za nimi svojím autom. Medzitým ju naložili a zdvihli na nosidlách, ktoré vydávali nepríjemný škrípavý zvuk, ako keď skladáte žehliacu dosku. Plynulosť a precíznosť ich postupu však trochu rozptýlila omračujúci chaos, ktorý akoby explodoval v priestore inak plnom pokoja.

Pod nosidlami, na ktorých ležala Katherine, som cez okno obývačky zazrel modrý záblesk Tichého oceánu. Radi sme si vraveli, že máme z bytu výhľad na oceán, aj keď sme videli hlavne parkovisko s drobným zábleskom morskej hladiny, viditeľným iba z určitého uhla a za pekného počasia. Ten tenký pásik oceánovomod­rej často úplne splynul s oblohou, takže človek nerozoznal, kde sa končí oceán a kde sa začína obloha.

V okamihu som zachytil iný záblesk oceánovomodrej, tentokrát v Katherininých očiach. Jej modré dúhovky boli opäť výrazné, aj keď viditeľne bojovali s temnotou, keď pohľadom blúdila po miestnosti. Po líci jej v meandroch stekali slzy.

„Zavolaj Anne,“ prosila ma. „Nech sa postará o Jamesa.“ Anna a Andy patrili k našim najlepším priateľom. Čakali prvé dieťa, no aj keď ešte neboli rodičmi, o bábätkách toho rozhodne vedeli najviac, keďže nikto iný z našich priateľov ešte deti nemal.

V Katherininých slovách znela naliehavosť, akoby vyslovovala posledné želanie pred smrťou, čo ma vydesilo. Vieš niečo, čo ja neviem? pomyslel som si a takmer ma premohla hrôza. „Ľúbim ťa,“ povedal som jej. „Neboj sa.“ Pobozkal som ju na čelo a predstieral istotu, aj keď sa mi triasol hlas. Prehltol som hrču v krku a díval som sa, ako ju zdravotníci tlačia na nosidlách na chodbu a pripravujú sa na prenos o tri poschodia nižšie. Cítil som, že chce otočiť hlavu, alebo aspoň zamávať rukou na rozlúčku, no obe mala pevne pripútané k nosidlám. Dvere nášho bytu sa za nimi zabuchli tak silno, že veniec z nich spadol na zem a s hlasným rinčaním sa roztrieštil. Potom zrazu nastalo ticho – až kým som nezačul sám seba nariekať.


Katherinino emocionálne rozpoloženie často záviselo od môjho, preto som sa snažil zachovať pokoj, až kým ju neodviezli do nemocnice. Potom som však už nevedel zastaviť vlnu vzlykov. Čo mám teraz robiť? Rozbehol som sa do spálne, aby som jej zbalil zopár vecí. Táto šialená situácia určite dozajtra pominie a my sa vrátime domov vďační a možno trochu zahanbení, že sme narobili toľko zmätku.

Hodil som do tašky Katherinine obľúbené tehotenské tepláky, ktoré som nenávidel. Pri pohľade na ne som sa musel usmiať. Predpokladám, že si vyslúžila právo nosiť čokoľvek, čo sa jej páči. Potom som vzal jej zubnú kefku a už mi nenapadlo nič ďalšie, čo by som ešte mal zbaliť. Šiel som zobudiť Jamesa, ktorý obdivuhodným spôsobom prespal tých najbúrlivejších dvadsať minút v jeho aj v našich životoch. Schytil som tašku s plienkami a rozbehol som sa dolu schodmi k nášmu autu. Čakal som, že ešte uvidím, ako Katherine jemne nakladajú do sanitky, no tá bola dávno preč. Ledva som počul v diaľke húkanie sirény. Pripútal som Jamesa do autosedačky a ponáhľal som sa dolu kopcom preč z kampusu.

Zbadal som kamarátku zo školy, ako kráča na hodinu, na ktorej som mal byť aj ja. Zakývala mi, no úsmev jej rýchlo zmizol z tváre, keď som vedľa nej zabrzdil a snažil sa pokojne zakričať, že neprídem, pretože Katherine odviezli na pohotovosť, nech to vysvetlí profesorovi. Znova som dupol na plyn a spomaľovače na ceste ma nadhadzovali ako nováčika na konskom chrbte. Vo vreckách a na prednom sedadle som hľadal mobil, no nevedel som ho nájsť. Od zúfalstva som tresol do volantu a zakričal tak silno, až sa James rozplakal a ja s ním. Uprostred cesty som otočil auto nechutne zakázaným spôsobom, vyrazil hore kopcom a zaparkoval pri obrubníku s blikajúcimi smerovkami. Jamesa som nechal v aute a vyletel tri poschodia do nášho bytu. Rýchlo som našiel telefón na nabíjačke pri posteli, hneď vedľa svojej obľúbenej fotografie Katherine, ako beží v svadobných šatách. Letel som späť do auta a vyrazil z kampusu, zatiaľ čo som vytáčal Annino číslo. Bývala blízko nemocnice v Santa Monice, tak som ju požiadal, aby po­-čkala na sanitku, keďže mala predo mnou výrazný náskok.

Pacifickú pobrežnú diaľnicu z jednej strany obklopujú hory, kým z druhej ju takmer obmýva oceán. Cesta sa hypnotizujúco skrúca raz do jednej, raz do druhej strany a kopíruje vlnité obrysy hôr. Za tri roky, čo bývame v Malibu, najazdila Katherine takmer sto-sedemdesiattisíc kilometrov väčšinou práve po tomto úseku diaľ­nice, keď cestovala na konkurzy, do kostola či s Jamesom za dobrodružstvami. Vždy sme si vraveli, že keď už máme niekam dochádzať, sme radi, že po tejto ceste. Na jej známych zákrutách som sa začal upokojovať a vravel som si, že kedykoľvek som meral túto cestu, Katherine bola v poriadku a inak to nebude ani tentokrát.

Sotva som sa stihol upokojiť pomyselným potľapkávaním po pleci, keď som v spätnom zrkadle zbadal Jamesa, viditeľne rozrušeného z toho, že ho zo spánku vytrhol jačiaci blázon, a uvedomil som si, že to nie je normálna jazda autom. Odrazu ma zaplavili hrôzostrašné myšlienky, ako keď sa cunami prevalí cez dre­venú hrádzu. Čo ak umrie? Dnešok môže byť tým dňom, keď zistíš, aký krutý vie byť život, keď prestaneš byť ľahostajným pozorovate­-

ľom a pocítiš bolesť na vlastnej koži. Čo ak to neprežije? Presťahuješ sa s Jamesom do Afriky a budeš pomáhať chudobným? Alebo úplne stratíš nervy a opustíš všetko a všetkých tak ako Katherine opustila teba? Čo ak naozaj umrie? Zdalo sa, že dnes mám na chrbte nakreslený terč a šíp plný utrpenia práve letí vzduchom a hľadá svoj cieľ.

Ako lietadlo vynárajúce sa z mrakov sme z ničoho nič stáli pred pohotovosťou a ja som sa pri hľadaní miesta na parkovanie snažil zahnať vlnu temných myšlienok. Zastavil som na mieste pre zásobovanie, nevedel som, čo robiť, ani kam ísť. Vtom som sa pozrel do spätného zrkadla a uvidel jeden z najhorších výjavov vo svojom živote – našu kamarátku Annu vo vysokom štádiu tehotenstva, ako s popolavou tvárou a zachmúreným obočím beží k nášmu autu. V tej chvíli som vedel, že moje najhoršie obavy sa práve teraz môžu premeniť na skutočnosť.

Rozbehol som sa ku vchodu do nemocnice, očami som hľadal značky a myseľ mi ovládlo vedomie, že môj veľký strach je opodstatnený. Toto nebola otrava z jedla či nejaký čudný popôrodný pokles cukru v krvi; nie, toto bolo oveľa horšie.

Dobehol som k recepcii na pohotovosti a pološialený som sa sestry za pultom pýtal, kde nájdem svoju ženu. „Ako sa volá?“, opýtala sa pokojným hlasom, čím mi pripomenula, že túto krízu prežívam iba ja, a nie celý svet. „Volá sa Katherine. Katherine Wolfová. Práve ju priviezla sanitka.“ Jemné ťukanie klávesov počítača znásobovalo ticho, ktoré viselo vo vzduchu dlhšie, než som vládal zniesť. Odstúpil som od pultu a začal som sa motať po chodbe a hľadať Katherine sám. Zastavil ma jeden zo starších lekárov s chápavým pohľadom. „Hľadám svoju ženu,“ takmer som zreval. „Práve ju sem priviezla sanitka. Deje sa s ňou niečo hrozné.“ Pri posledných slovách som už neudržal vzlyky. Ten muž, pôvodom možno z východnej Európy, mi vzal tvár do dlaní a pozrel sa mi do očí pohľadom, ktorý vyžaroval autoritu a zároveň hlboký súcit. „Šššš, synak, všetko je v poriadku. Je tu. Je tu. Zrejme utrpela mozgovú príhodu, ale pomôžeme jej.“

Rýchlo ma zaviedol do izby, kde ležala Katherine, obkolesená kŕdľom zdravotníkov. Volal som na ňu, no oči mala zatvorené a nehýbala sa. Sestrička jej rýchlo rozstrihávala tričko, to z posledného ročníka na vysokej, keď sa úspešne uchádzala o predsedníctvo v sesterstve. Sama vybrala farbu, žiarivý odtieň Tiffanyho modrej, bola to jej obľúbená. Strhli ho z nej a rozstrihané na kusy hodili na zem. Teraz jej bolo vidno podprsenku, na hruď jej prilepili vankúšiky monitorujúce činnosť srdca. Chcel som tam vbehnúť a zatiahnuť záves alebo zatvoriť dvere, aby som jej zabezpečil súkromie, ale môj nový kamarát lekár ma zadržal, zatvoril dvere na jej izbe a ticho, ale rozhodne ma odviedol do súkromnej čakárne.

O hodinu už bolo jasné, že satelitná nemocnica univerzity v Santa Monice nie je dostatočne vybavená na to, aby Katherine pomohla, na rozdiel od hlavného Zdravotníckeho centra Kalifornskej univerzity vo Westwoode, ktoré bolo len o pár kilomet­rov ďalej. Ich neurochirurg bol v službe. Podpísal som všet­ky prepúšťacie papiere, ktoré mi podali, bez toho, aby som sa na ne čo len pozrel, a s Annou a Jamesom v pätách som sa rozbehol späť k autu. Tentokrát som nemal v pláne príliš zaostať za sanitkou.