© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Malá krajina

Malá krajina

Kniha, ktorá sa stala medzinárodným bestsellerom, očarí svojou úprimnosťou a vznešenou eleganciou, hoci hovorí o brutálnom besnení. Plazivá nenávisť medzi národmi Tutsiov a Hutuov prepukla po voľbách a vyústila do surového vraždenia, o ktorom písala tlač všade na svete. O udalostiach sa dozvedáme z rozprávania chlapca, Gabyho, ktorý žije vo veľkolepej vile svojho francúzskeho otca a rwandskej matky. Gaby príde v Burundi o detskú nevinnosť, ilúzie, o rodinu a v poslednej chvíli odchádza do Francúzska. No nevie sa zmieriť s exilom a po mnohých rokoch sa vracia domov, do krajiny manga a citrónovej trávy, horúceho slnka a šťastných detských dní. Ak človek pochádza z istej krajiny, nosí si ju v očiach, v koži, v rukách, v spomienkach, hoci ho odtiaľ vyhnali. Malá krajina získala Goncourdovu cenu gymnazistov a množstvo ďalších ocenení. Zaradila sa medzi skvosty francúzskej literatúry 21. storočia a bola preložená do 30 jazykov. Fayeho dielo je plné nádeje, je drsné, ale aj hlboko humánne a bez pátosu približuje najtemnejšie stránky Afriky.

  • ISBN: 978-80-222-1045-4
  • EAN: 9788022210454
  • Počet strán: 194
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130x200 mm
  • Dátum vydania: 20.11.2019
  • Žáner: BELETRIA / Svetová tvorba

11,90 € Doporučená cena

O knihe

Fayeho Malá krajina prináša ohromujúci príbeh plný spomienok na blažené detstvo, stratený domov a hrôzy vojny. Besnenie genocídy sa nedá opísať slovami. Gaël Faye však našiel spôsob, ako rozprávať o ničivej nenávisti, ktorú ľudia pustili z reťaze. Šťastie sa rýchlo vytratilo, ako keby vôbec neexistovalo.

Po krajine voňajúcej mangom a citrónovou trávou sa nenápadne a plazivo rozlievala nenávisť. Nikto netušil, že časom prerastie do zverského vyčínania. Samotná príslušnosť k národu Tutsiov alebo Hutuov znamenala rozsudok smrti. Masaker národov je ako čierne bahno, koho nezhltne, toho  táto špirála násilia poznačí na celý život.

Rozprávač Gabriel, syn francúzskeho podnikateľa a rwandskej matky, prežíva bezstarostné a blahobytné detstvo prežíva vo vile v Bujumbure. Detským zrakom vníma dianie okolo seba a prináša veľmi osobný pohľad na stratený raj a okolité hrôzy. Patrí medzi vyvolených, ktorým sa v poslednej chvíli podarilo odísť do Francúzska, ale na malú krajinu svojho detstva nikdy nezabudol. 

Autorov živý a rytmický štýl umocňuje dojem z príbehu a vystihuje Afriku v celej jej protirečivosti. Malá Krajina sa právom zaradila k najlepším dielam francúzskej literatúry 

21. storočia a bola preložená do 30 jazykov.


Recenzie

„Nezabudnuteľné... Talent Gaëla Fayeho vyráža dych; žiadna krajina, ktorá dala svetu takého spisovateľa, sa nemôže nazývať malou.“ Imbolo Mbue, autor Behold the Dreams

................................

„Sugestívny portrét krajiny, v ktorej ľudia prišli o slobodu a nevinnosť... Je to veľmi sľubný  spisovateľ s elegantným štýlom.“ Chigozie Obioma, autor The Fishermen

................................

„Perfektné... Táto kniha musela byť napísaná, nielen preto, aby priniesla svedectvo o stratených životoch v Burundi a Rwande, ale aby ukázala, že násilie sa môže zmocniť celého národa. Faye s nevídanou ľahkosťou približuje hlbokú nostalgiu zo straty detstva a svojho sveta zapríčinenej vojnou.“ Nadifa Mohamed, Guardian UK

................................

„Osobné a intímne... Gaël Faye bez pátosu rozpráva o najtemnejších stránkach súčasnej Afriky.“Alain Mabanckou, autor Broken Glass

................................

„Fayeho text je plný intenzívnej skrytej túžby.“ New York Times

................................

„Strhujúce a hladko plynúce rozprávanie o ukradnutej nevinnosti a rozbitej identite. Plné nádeje, drsné a hlboko humánne – takto by mala vyzerať moderná klasika.“ France Today

................................

OCENENIA

Goncourtova cena gymnazistov

Cena FNAC za najlepší román

Prix France Culture Télérama

Goncourtova cena – voľba gymnazistov z Orientu, Poľska a Tuniska 

Prix Talent Cultura – cena čitateľov a kníhkupcov

Cena literárneho časopisu Transfuge

Prix Fettkann! Maryse Condé – cena za obranu ľudských práv 

Krištáľový glóbus za najlepší román

Cena za prvý román


Ukážka z knihy

PROLÓG



ANI NEVIEM, AKO SA TENTO PRÍBEH ZAČAL.

Raz, keď sme sedeli v dodávke, nám to ocko predsa všetko vysvetlil.

„Viete, v Burundi to je ako v Rwande. Žijú tu tri odlišné skupiny, voláme ich etniká. Najviac je Hutuov. 

Sú malí a majú veľké nosy.“

„Ako Donatien?“ opýtal som sa.

„Nie, on pochádza zo Zairu, to je niečo iné. Naprí­-klad ako Prothé, náš kuchár. Žijú tu aj Twaovia, pygmejovia. Ale tých nemusíme brať do úvahy, je ich len zopár – povedzme, že sa nerátajú. A potom sú tu Tutsiovia ako vaša mamka. Tutsiov je oveľa menej ako 

Hutuov, sú vysokí a štíhli, s jemnými nosmi, a človek nikdy nevie, čo im chodí po rozume. Ty, Gabriel,“ ukázal na mňa prstom, „ty si pravý Tutsi – nikto nikdy nevie, čo si myslíš.“

Nuž, ani ja sám som občas nevedel, čo si myslím. Veď čo si človek o tom všetkom má myslieť? Tak som sa opýtal:

„Vojna medzi Tutsiami a Hutuami bola preto, že nemajú rovnaké územie?“

„Nie, o to nešlo, obývajú ten istý štát.“

„Tak teda… hovoria odlišným jazykom?“

„Nie, jazyk majú rovnaký.“

„Tak potom neveria v rovnakého boha?“

„Ale áno, uctievajú rovnakého boha.“

„Tak potom… prečo spolu bojujú?“

„Lebo nemajú rovnaké nosy.“

Tam sa diskusia skončila. Aj tak to bolo celé čudné. Myslím si, že ani ocko to celkom nechápal. Od toho dňa som si začal všímať nosy a postavy ľudí na ulici. Keď sme s mojou malou sestrou Anou nakupovali v centre mesta, nenápadne sme hádali, kto je Hutu a kto Tutsi. Šepkali sme si:

„Tamten v bielych nohaviciach je Hutu, je nízky a má veľký nos.“

„Hej, a ten v klobúku je obrovský, chudý a má malý nos, to musí byť Tutsi.“

„A tamten v prúžkovanej košeli zase Hutu.“

„Ale nie, veď sa lepšie pozri – je vysoký a štíhly.“

„Ale má veľký nos!“

Vtedy sme začali pochybovať o ockovej historke o etnikách. Ocko aj tak nechcel, aby sme sa o tom rozprávali. Podľa neho sa deti nemajú miešať do politiky. Nám to však nedalo. Tá zvláštna atmosféra bola každým dňom citeľnejšia. Dokonca aj v škole sa kamaráti začali pri každej príležitosti hašteriť a nadávať si do Hutuov a Tutsiov. Pri premietaní filmu Cyrano z Bergeracu akýsi žiak dokonca poznamenal: „Pozrite, je to Tutsi, má veľký nos.“ Vo vzduchu sa vznášalo niečo nové. Bolo to cítiť bez ohľadu na to, aký ste mali nos.

























Ten návrat mi nedá spávať. Neprejde deň, aby mi krajinu niečo nepripomenulo. Nebadaný zvuk, vôňa vo vzduchu, popoludňajšie svetlo, gesto a občas dokonca chvíľa ticha stačia prebudiť vo mne spomienku na detstvo. „Nič tam nenájdeš, len duchov a ruiny,“ ustavične mi opakuje Ana, ktorá o tej „prekliatej krajine“ nechce už ani počuť. Počúvam ju. Verím jej. Vždy bola bystrejšia ako ja. Vyženiem si teda tú myšlienku z hlavy. Raz a navždy sa rozhodnem, že sa tam nevrátim. Môj život je tu. Vo Francúzsku.

Už nebývam nikde. Bývať niekde znamená fyzicky splynúť s topografiou určitého miesta, s reliéfom prostredia. Tu to tak nefunguje. Len prechádzam. Prebývam. Prenajímam. Squatujem. Bydlisko mi slúži len na prespanie a základné funkcie. Môj byt smrdí po čerstvej maľovke a novom linoleu. Susedia sú mi celkom neznámi, na schodoch sa úprimne obchádzame. 

Žijem a pracujem v parížskom regióne. V Saint-Quen­tin-en-Yvelines. Vlaková trasa C. Nové mesto je ako život bez minulosti. Trvalo mi roky, kým som sa integroval, ako sa dnes vraví. Kým som si zohnal stabilné zamestnanie, byt, záľuby, priateľov.

Rád stretávam nových ľudí na internete. Sú to známosti na jednu noc alebo na pár týždňov. Dievčatá, ktoré so mnou idú na rande, sú rôzne, jedna krajšia ako druhá. Opájam sa ich rečami o sebe, vôňou ich vlasov, a potom sa celkom oddám ich hodvábnym rukám, ich nohám, ich telu. Ani jedna mi hneď na prvom rande nezabudne položiť tú trýznivú otázku. „Odkiaľ pochádzaš?“ Banálna otázka. Konvenčná. Takmer povinná jazda, skôr ako sa vo vzťahu posuniete ďalej. Keď príde reč na môj pôvod, karamelová pokožka ma zakaždým prezradí. „Som ľudská bytosť.“ Moja odpoveď ich podráždi. Mne však nejde o provokáciu. Dokonca sa ani nesnažím pôsobiť ako puntičkár či filozof. Už keď som bol vysoký ako tri mangá, rozhodol som sa, že sa už nikdy nebudem definovať.

Večer pokračuje. Moja technika funguje ako hodinky. Rozprávajú. Páči sa im, že ich počúvam. Nasávam ich. Nechám sa pohltiť. Ponáram sa do tvrdého alkoholu a zbavujem sa úprimnosti. Mením sa na obávaného lovca. Rozosmievam ich. Zvádzam. Len pre zábavu sa vrátim k otázke pôvodu. Naschvál zachovávam tajomstvo. Hráme sa na mačku a na myš. Chladne a cynicky odpovedám, že moja identita je vyvážená mŕtvolami. 

Nereagujú na to. Chcú byť ľahkomyseľné. Sledujú ma laními očami. Túžim po nich. Niekedy sa mi oddajú. Považujú ma za originálneho. Bavím ich len raz.

Pomyslenie na návrat mi nedá spávať, odkladám ho na neurčito, vždy ďalej. Mám strach, že nájdem skryté pravdy, nočné mory, ktoré som zanechal na prahu svojej rodnej krajiny. Vraciam sa tam už dvadsať rokov, v noci vo sne, cez deň v myšlienkach, do svojej štvrte, do slepej uličky, kde som si šťastne nažíval s rodinou a kamarátmi. Detstvo na mne zanechalo stopy a ja neviem, čo mám s nimi robiť. Za dobrých dní si hovorím, že z neho čerpám silu a citlivosť. Keď však hľadím na dno prázdnej fľašky, vidím v ňom príčinu toho, že sa neviem prispôsobiť svetu.

Môj život pripomína dlhú odbočku. Zaujíma ma všetko. Nenadchne ma nič. Chýba mi soľ posadnutosti. Pat­rím k rase lenivcov, k slabochom. Občas sa musím uštipnúť. Pozorujem sa v spoločnosti, v práci, medzi kolegami z kancelárie. Som to naozaj ja, ten chlapík v zrkadle výťahu? Ten chalan pri automate na kávu, ktorý sa núti do smiechu? Nespoznávam sa. Pochádzam z takej diaľky, až ma stále prekvapuje, že som tu. Moji kolegovia sa rozprávajú o počasí a o programe v telke. Už ich nepočúvam. Ťažko sa mi dýcha. Uvoľním si golier na košeli. Celé telo mám ako zviazané. Pozorujem svoje vyleštené topánky, žiaria, vracajú mi klamlivý odraz. Čo sa stalo s mojimi chodidlami? Skrývajú sa. Už ich nevídam chodiť naboso. Pristúpim k oknu. Obloha mi visí nízko nad hlavou. Popŕcha sivý, lepkavý dážď, v parčíku zastrčenom medzi obchodným centrom a železničnou traťou nerastie žiaden mangovník.


Večer sa cestou z práce bežím skryť do prvého baru oproti železničnej stanici. Sadnem si k stolnému futbalu a na oslavu svojich tridsiatych tretích narodenín si objednám whisky. Skúsim zavolať Ane, ale nedvíha. Podráždi ma to. Niekoľko ráz vytočím jej číslo. Napokon si spomeniem, že išla na služobnú cestu do Londýna. Chcem jej všetko vyrozprávať, povedať jej o rannom telefonáte. Musí to byť znamenie osudu. Musím sa tam vrátiť. Nielen preto, aby som mal srdce na mieste, ale aby som raz a navždy uzavrel príbeh, ktorý ma máta. Navždy za sebou zavrel dvere. Objednám si ďalšiu whisky. Hluk televízora nad barovým pultom náhle prekryje tok mojich myšlienok. V správach dokola vysielajú zábery ľudských bytostí utekajúcich pred vojnou. Pozorujem, ako ich provizórne loďky prirážajú k európskym brehom. Vystupujú z nich deti premrznuté na kosť, vyhladované, dehyd­rované. Hrajú svoj život na doskách šialenstva sveta. Pozorujem ich z pohodlia prezidentskej lóže s pohárom whisky v ruke. Verejná mienka usúdi, že unikli z pekla, aby našli Eldorádo. Kravina! V nich niet žiadnej krajiny. Poézia neobsahuje informácie. Napriek tomu je to jediné, čo si človek odnesie zo svojho pobytu na zemi. Odvrátim od tých obrázkov zrak, rozprávajú realitu, ale nie pravdu. Možno ju jedného dňa napíšu tie deti. Som smutný ako prázdne diaľničné odpočívadlo v zime. Vždy je to rovnaké – v deň mojich narodenín ma zasiahne melanchólia ťažká ako tropický dážď, keď si pomyslím na ocka, mamku, kamarátov a nekonečnú slávnosť okolo krokodíla s rozpáraným bruchom vzadu na záhrade…

1



NIKDY SA NEDOZVIEM SKUTOČNÉ DÔVODY ROZCHODU MOJICH RODIČOV. Od samého začiatku tam však muselo existovať hlboké nedorozumenie. Výrobná chyba pri stretnutí, poznámka pod čiarou, ktorú si nik nevšimol alebo nechcel všimnúť. Vtedy boli rodičia mladí a krásni. So srdcami plnými nádeje na úsvite nezávislosti. To ste mali vidieť! V deň ich svadby ocko nemohol uveriť, že mamke nastokol na prst obrúčku. Jasné, ocko oplýval istým šarmom, mal prenikavé zelené oči, svetlé gaštanové vlasy s plavými prameňmi a postavu Vikinga. Mamke však nesiahal ani po členky. A mamkine členky, to teda bolo niečo! Pokračovali dlhými štíhlymi nohami, na ktoré ženy zlostne gánili a muži ich slastne obdivovali cez privreté viečka. Ocko, mladý Francúz z Jury, prišiel do Afriky náhodou na civilnú službu. Pochádzal zo zapadákova v horách, ktorý sa neuveriteľne podobal na krajinu v Burundi, akurát že u nich doma neboli ženy, ktoré by vyzerali ako mamka – ako sladkovodné rybky s ladnou siluetou, štíhle krásky vysoké ako mrakodrapy s ebenovou pokožkou a veľkými krásnymi očami. To ste mali počuť! V deň ich sobáša znela bezstarostná rumba zo zle naladených gitár, šťastie si pohvizdovalo v rytme ča-ča-ča pod oblohou posiatou hviezdami. Už niet čo dodať! Do práce! Milovať sa. Žiť. Smiať sa. Existovať. Vždy priamo vpred, bez zastavenia, až na koniec cesty a ešte trochu ďalej.

Akurát, že moji rodičia boli stratení pubertiaci, od ktorých sa zrazu očakávalo, že sa stanú zodpovednými dospelými. Sotva vyšli z puberty, sotva zanechali rozhárané hormóny a ponocovanie, už sa museli zbaviť mŕtvol dopitých fliaš, vysypať ohorky z popolníkov, poodkladať platne s psychedelickým rockom, poskladať zvonové nohavice a košele s indickým vzorom. Zazvonil zvonec. Prišli deti, dane, povinnosti, starosti, priskoro, prirýchlo, a s nimi neistota a ozbrojené prepady vozidiel, diktátori a štátne prevraty, programy štrukturálnych zmien, zriekanie sa ideálov, rána, ktoré akoby nechceli prísť, slnko, ktoré každé ráno zostávalo v posteli o trochu dlhšie. Nastala realita. Tvrdá. Krutá. Počiatočná nenútenosť sa premenila na tyran­skú kadenciu ako nemilosrdné tik-tak v hodinách. Prirodzenosť im ako bumerang vletela rovno do tváre, pochopili, že si zmýlili vášeň s láskou, že si kvality toho druhého len vymysleli. Nedelili sa o sny, len o ilúzie. Každý mal svoj vlastný sen, egoistický, neboli pripravení prispôsobiť sa očakávaniam toho druhého.

No ešte skôr, pred tým všetkým, čo sa stalo, pred tým, čo vám porozprávam, pred všetkým ostatným bolo šťastie, život, ktorý nepotreboval vysvetlenie. Existencia bola taká, aká bola, taká ako vždy predtým, akú som chcel zachovať navždy. Príjemný, pokojný spánok bez komárov, čo by mi prišli tancovať k uchu, bez dažďa otázok, ktorý neustále padal na strechu mojej hlavy. Ak sa ma v šťastných časoch niekto opýtal „Ako sa máš?“, vždy som odpovedal „Dobre!“. Bez váhania. Šťastie bráni človeku rozmýšľať. Až časom som o tej otázke začal uvažovať. Zvažovať za a proti. Vyhýbať sa odpovedi, neurčito prikyvovať. Koniec koncov, zasiahlo to celú krajinu. Ľudia už neodpovedali inak ako „Pomaly to ide“. Pretože po tom všetkom, čo sa nám stalo, to už nemohlo ísť úplne dobre.






2



MYSLÍM, ŽE ZAČIATOK KONCA ŠŤASTIA NÁS DOSTIHOL V DEŇ SVÄTÉHO Mikuláša na jacquovej veľkej terase v meste Bukavu v Zaire. Starého Jacqua sme navštevovali raz za mesiac. Stal sa z toho zvyk. V ten deň šla s nami aj mamka, hoci sa s ockom už niekoľko týždňov sotva rozprávali. Pred odchodom sme sa zastavili v banke zameniť peniaze. Keď sme vyšli von, ocko vyhlásil: „Sme milionári!“ Za Mobutuho sa zairská mena tak zdevalvovala, že za pohár vody ste platili päťmiliónovou bankovkou.

Za hraničným priechodom sa svet zmenil. Burund-skú zdržanlivosť nahradil zairský zmätok. V búrlivom dave si ľudia prejavovali sympatie, obracali sa jeden na druhého a nadávali si ako na dobytčom trhu. Hlučné a špinavé decká nakukovali do spätných zrkadiel, stierače a blatníky sa špinili striekancami zo stojatých mláčok, ľudia vynukovali na predaj kozy za pár fúrikov peňazí, slobodné mamičky sa preplietali medzi kolónami kamiónov a minibusov natlačených nárazník pri nárazníku a načierno predávali vrecúška s natvrdo uvarenými vajcami obalenými hrubou soľou a korenenými arašidmi, žobráci s nohami pokrútenými obrnou prosili o pár miliónov na prežitie ťažkých následkov pádu Berlínskeho múru a farár, ktorý stál na kapote svojho kývajúceho sa Mercedesu, na plné hrdlo vykrikoval, že koniec sa blíži, a oháňal sa Bibliou v svahilčine viazanej v koži pytóna kráľovského. V hrdzavej búdke driemajúci vojak chabo mával ťapkou na muchy. Naftové výpary zmiešané s teplým vzduchom vysušovali hrdlo úradníkovi, ktorého už veky nik nevyplatil. Autá na cestách hrkali po obrovských kráteroch, ktoré vznikli na mieste niekdajších výtlkov. To však nijako nebránilo colníkovi podrobne preskúmať každé jedno z nich a skontrolovať priľnavosť pneumatík, hladinu oleja v motore, fungovanie smeroviek. Ak v aute neobjavil ani jeden z očakávaných nedostatkov, požadoval krstný list alebo potvrdenie o prvom svätom prijímaní, aby pustil návštevníkov do krajiny.

Ocka to unavilo a nakoniec mu dal úplatok, aby sa vyhol grotesknej manipulácii. Rampa sa konečne zdvihla a my sme pokračovali vo výparoch vychádzajúcich z horúcich prameňov na okraji cesty.

Medzi mestečkami Uvira a Bukavu sme sa zastavili v krčme, aby sme si kúpili banánové placky a kornúty s vyprážanými termitmi. Nad výkladmi pajzlov viseli fantastické názvy od výmyslu sveta: „U veveričky zo Champs-Élysées“, „Snack bar Giscard d’Estaing“, „Reštaurácia Oslava ako doma“. Keď ocko vytiahol polaroid, aby nápisy zvečnil a ocenil miestnu vynaliezavosť, mamka si odfrkla a vyčítala mu, že sa pozastavuje nad atrakciou pre bielych.

Keď sa nám podarilo nezraziť kŕdle kohútov, kačíc a detí, dorazili sme do Bukavu, akejsi rajskej záhrady na brehoch jazera Kivu, pozostatku kedysi futuristického mesta v štýle art déco. U Jacqua nás čakal prestretý stôl. Objednal čerstvé krevety gamba priamo z Mombasy. Ocko zvolal:

„Poriadnemu tanieru ustríc sa to nevyrovná, ale človeka poteší občas sa dobre najesť!“

„Na čo sa sťažuješ, Michel? Doma ti nedávam jesť?“ zareagovala mamka bez štipky nehy.

„Ale hej! Ten idiot Prothé ma každý deň núti požierať svoje africké škroboviny. Keby aspoň vedel poriadne pripraviť roštenku!“

„Ani mi nevrav, Michel!“ zapojil sa Jacques. „Tá moja opica, ktorú nazývam kuchárom, všetko opeká, lebo to vraj zabíja parazity. Už ani neviem, ako chutí poriadny krvavý steak. Musím sa rýchlo vrátiť do Bruselu a dať si amébovú kúru!“

Všetci sa rozosmiali, iba ja a Ana na opačnom konci stola sme mlčali. Mal som desať rokov, ona sedem. Možno preto sme nechápali Jacquov humor. Každopádne nám zakázali rozprávať, ak sa nás nikto nič nespýta. Toto zlaté pravidlo platilo vždy, keď sme išli niekam na návštevu. Ocko nepodporoval myšlienku, aby sa deti zapájali do rozhovorov dospelých, hlavne nie u Jacqua. Vnímal ho ako druhého otca, svoj vzor, až do tej miery, že podvedome preberal jeho spôsoby, mimiku, dokonca intonáciu. „To on ma naučil, čo je to Afrika!“ opakoval často mamke.

Jacques sa naklonil nad stôl, aby sa ochránil pred vet­rom, a strieborným zapaľovačom s dvoma vygravírovanými jeleňmi si pripálil cigaretu. Potom sa narovnal, z nozdier vyfúkol niekoľko špirál dymu a na chvíľočku sa zahľadel na jazero Kivu. Z terasy sme videli rad ostrovčekov stratených v diaľke. A vzadu, na druhom brehu jazera sa nachádzalo mesto Cyangugu v Rwande. Mamkin zrak sa upieral priamo tam. Vždy, keď sme obedovali u Jacqua, ju museli prenasledovať chmúrne myšlienky. Rwanda, jej rodná krajina, ktorú opustila v roku 1963 počas noci plnej masakrov v slabom svite plameňov, čo pohlcovali jej rodný dom, krajina, do ktorej sa od svojich štyroch rokov nikdy nevrátila, ležala len o pár kilometrov ďalej, takmer na dosah ruky.

Trávnik v Jacquovej záhrade dokonale udržiaval starý záhradník. Rázne mával mačetou ako kyvadlom, akoby švihal golfovou palicou. Zelené lesklé kolibríky horúčkovito zbierali nektár z červených ibištekov a pred­vádzali ohromné divadlo. Párik žeriavov korunkatých sa potuloval v tieni citrónovníkov a guajáv. Jacquova záhrada sa hemžila životom, hýrila farbami, šírila sa z nej sladká vôňa citrónovej trávy. Vďaka zmesi dreveného obloženia zo vzácnych drevín z lesa Nyungwe a čierneho porézneho kameňa zo sopky Nyirangongo sa jeho dom ponášal na švajčiarsku horskú chatu.

Jacques zazvonil zvončekom na stole a kuchár hneď pribehol. Jeho uniforma, kuchárska čiapka a biela zástera sa vôbec nehodili k bosým popraskaným chodidlám.

„Dones nám trikrát Primus a uprac trochu ten bordel!“ prikázal Jacques.

„Ako sa ti darí, Évariste?“ spýtala sa mamka kuchára.

„Vďaka Bohu, celkom to ujde, pani!“

„Nechaj Boha na pokoji, prosím ťa!“ odvrkol Jacques. „Ide to preto, že v Zaire ešte žije pár belochov, ktorí to tu držia na nohách. Bezo mňa by si žobral po uliciach ako všetci tebe podobní!“

„Keď vravím o Bohu, myslím teba, pane!“ odvetil kuchár lišiacky.

„Nerob si zo mňa srandu, opičiak!“

Obaja sa rozosmiali a Jacques pokračoval:

„Keď si pomyslím, že dobrú ženu som si nikdy neudržal dlhšie ako tri dni, a s týmto šimpanzom sa ťahám už tridsaťpäť rokov!“

„Mal by si sa so mnou oženiť, pane!“

„Funga kinwa!1 A bež nám po pivo namiesto tých hlúpostí!“ kázal mu Jacques s ďalším záchvatom smiechu, po ktorom si tak odpľul, že som stratil chuť na svoje krevety.

Kuchár sa vrátil a pospevoval si náboženskú pesničku. Jacques sa energicky vysmrkal do vreckovky s vyšitými iniciálkami, znova vzal do ruky cigaretu, odklepol trochu popola na lesklú krabičku a obrátil sa na ocka:

„Keď som bol naposledy v Belgicku, tí šarlatáni mi vraveli, že mám prestať fajčiť, inak ma to zabije. Tu som zažil všetko – vojny, rabovanie, núdzu, Boba Denarda a bitku pri Kolwezi, tridsať rokov bláznovstva zvaného ,zairizácia‘ – a na druhý svet sa mám pobrať pre cigarety! Bože dobrý!“

Na rukách a plešivej hlave mal roztrúsené starecké škvrny. Prvý raz som ho videl v šortkách. Jeho oholené mliečnobiele nohy kontrastovali s opálenou pokožkou na predlaktiach a s tvárou pozlátenou slnkom. Človek by povedal, že má telo poskladané z viacerých rôznych kúskov.

„Možno majú doktori pravdu. Mal by si ubrať,“ zapojila sa znepokojene mamka. „Tri škatuľky denne je veľa, milý Jacques.“

„Nezačínaj s tým aj ty,“ odvetil Jacques a naďalej sa pozeral na ocka, akoby tam mamka ani nebola. „Môj otec fajčil ako komín a dožil sa deväťdesiatpäť rokov. A to ani nevravím, čo všetko prežil. Kongo za Leopolda III., to ti už bola iná káva! Môj otec bol poriadny borec! To on postavil železnicu z Kabalo do Kalemi. Trať, ktorá už poriadne dlho nefunguje, ako všetko v tomto poondiatom štáte. To je ale bordel, tak veru!“

„Prečo to všetko nepredáš? Presťahuj sa do Bujumbury. Žije sa tam príjemne,“ navrhol ocko s nadšením, aké som uňho pozoroval vždy, keď mu niečo prvý raz spontánne napadlo. „Mám kopu roboty a stále mi niekto volá, aby si ma najal. Teraz sa tam točia veľké prachy!“

„Mám všetko predať? Prestaň s tými kravinami! Ses­tra mi ustavične volá, aby som šiel za ňou do Belgicka. Vraví mi: ,Vráť sa, Jacques, zle to s tebou dopadne. V Zaire to vždy skončí rabovaním a lynčovaním bielych.‘ Vieš si ma predstaviť v byte v Bruseli? Nikdy som tam nežil, tak čo si tam počnem v mojom veku? Prvý raz som vkročil do Belgicka, keď som mal dvadsaťpäť a dve guľky v bruchu, ktoré som utŕžil, keď sme vyhnali komunistov z Katangy. Šiel som pod nôž, zašili ma a ja som sa hneď a zaraz vrátil sem. Ja som väčší Zairčan ako títo negri, to teda hej. Narodil som sa tu a tu aj zomriem! V Bujumbure sa mi páči na pár týždňov – uzavriem dva-tri obchody, potrasiem si rukou s niekoľkými dôležitými bwanas2, vymetiem pár vývarovní, navštívim starých kamarátov a vrátim sa. Fakt, Burunďania mi nie sú až tak po chuti. Zairčanov aspoň ľahšie pochopíš! Trochu matabish-bakchich3, a sme doma! Burunďania? To sú mi ľudia! Tí si škrabú ľavé ucho pravou rukou…“

„Ja to Michelovi opakujem stále,“ ozvala sa mamka. „Tiež tú krajinu už neviem vystáť.“

„S tebou je to niečo iné, Yvonne,“ namietol ocko podráždene. „Ty snívaš o živote v Paríži, o svojej utkvelej predstave.“

„Áno, prospelo by to tebe, mne aj deťom. Aká budúcnosť nás čaká v Bujumbure? Povieš mi to? Okrem tohto žalostného života?“

„Nezačínaj, Yvonne! Hovoríš o svojej krajine.“

„Nie, nie, nie, nie, nie, nie… Moja krajina je Rwanda! Tam naproti, rovno pred tebou. Rwanda. Som utečenka, Michel. Všetci Burunďania ma tak vidia. Dávajú mi to pocítiť urážkami, narážkami, kvótami pre cudzincov a numerus clausus na školách. Tak ma nechaj, nech si o Burundi myslím, čo chcem!“

„Počúvaj ma, zlatko,“ pokračoval ocko tónom, ktorý mal znieť upokojujúco. „Poobzeraj sa okolo seba. Tie hory, jazerá, príroda. Žijeme v peknom dome, máme služobníctvo, deti majú dosť priestoru, je tu dobré podnebie, nedarí sa nám zle. Čo viac chceš? Taký luxus by si v Európe nikdy nemala. Ver mi! Ani zďaleka to nie je ten tvoj vysnívaný raj. Prečo si podľa teba svoj život už dvadsať rokov budujem tu? Prečo chce podľa teba Jacques radšej zostať tu a nevráti sa do Belgicka? Tu sme privilegovaní. Tam by sme neznamenali nič. Prečo to nechceš pochopiť?“

„Len si hovor, čo chceš, poznám aj temnú stránku života tu. Ty vidíš krásne kopčeky, ja zúfalstvo ľudí, ktorí ich obývajú. Nadchýnaš sa krásou jazier, ja takmer cítim metán skrytý na dne. Ušiel si od pokojného života vo Francúzsku za africkým dobrodružstvom. Tak ti treba! Ja hľadám istotu, ktorú som nikdy nemala. Chcem ten prepych vychovávať svoje deti v krajine, kde sa človek nebojí, že ho zabijú len preto, že je…“

„Yvonne, dosť už tých tvojich obáv a blúznenia o prenasledovaní. Stále všetko dramatizuješ. Teraz máš francúzsky pas, tak sa nemáš čoho báť. Žiješ vo vile v Bujumbure, nie v utečeneckom tábore, tak prestaň s tými veľkými rečami, prosím ťa!“

„Tvoj pas môžem osrať, nič nemení na všadeprítomnej hrozbe. Môj príbeh ťa nezaujíma, Michel, nikdy ťa nezaujímal. Prišiel si sem hľadať ihrisko, kde by si mohol pokračovať vo svojich snoch rozmaznaného decka zo Západu…“

„Čo to trepeš? Už ťa mám po krk, ak mám byť úprimný! Vieš, koľko Afričanov by chcelo byť na tvojom mieste…“

Mamka schladila otca takým pohľadom, že sa neodvážil dokončiť vetu. Potom veľmi pokojne pokračovala:

„Už ani nevieš, čo hovoríš, môj úbohý Michel. Dám ti malú radu: nevyťahuj tu na mňa rasizmus, ty starý hipisák, vôbec ti to nejde. Radšej to prenechaj Jacquovi a ozajstným kolonizátorom.“

Jacques sa skoro zadusil dymom z cigarety. Mamke to bolo úplne jedno, vstala, hodila ockovi do tváre servítku a odišla. Práve vtedy sa vrátil kuchár s trúfalým úsmevom a pivami na plastovom podnose.

„Yvonne! Hneď sa vráť! Okamžite sa ospravedlň Jacquovi!“ kričal otec, napoly vstal zo stoličky a zaťatými päsťami sa opieral o stôl.

„Nechaj tak, Michel,“ odvetil Jacques. „Ach, tie ženy…“