© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Izolovaní

Izolovaní

Fascinujúce a zároveň hrozivé Psychopatický únosca, vypreparované ľudské telá a indície zanechané v rozkladajúcich sa mŕtvolách. To je Fitzek vo svojej najlepšej forme!Surový, šokujúci a nepredvídateľný. Súdnemu lekárovi Herzfeldovi uniesli dcéru a on nemá inú možnosť, len sa pustiť do, zdá sa, vopred prehratejnaháňačky. Proti nemu totiž stojí zvrátený psychopat s bizarným zmyslom pre humor. Šialenec zanechávaHerzfeldovi indíciu na tom najpodivnejšom mieste. V tele mŕtvoly. Má to ale háčik. Mŕtve telo sa nachádza na ostrove, na ktorý sa Herfzfeld nemôže dostať kvôli ničivému orkánu. Na ostrove zostala len ilustrátorka komiksov Linda. Podarí sa lekárovi presvedčiť vystrašenú a ničnetušiacu ženu, aby zohavila telo mŕtvoly a pomohla mu nájsť jeho dcéru? Vezme Linda do ruky skalpel a...? Triler Izolovaní sľubuje napätie na bežiacom páse a bude pochúťkou aj pre rozmaznaných znalcov. Znovu sa stretávame s typickým Fitzekom – nič nie je také, ako sa na prvý pohľad zdá. Vďaka prvotriedne rozohranému príbehu s rafinovanými falošnými stopami, výborne zobrazenými charaktermi a detailnou prácou súdneho lekára sa od knihy neodtrhnete. Izolovaní je kniha pre silné povahy a dobré žalúdky.

  • ISBN: 978-80-222-1043-0
  • EAN: 9788022210430
  • Počet strán: 288
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 135x215 mm
  • Dátum vydania: 30.9.2019
  • Žáner: Psychologický triler

15.90 € Doporučená cena

O knihe

KRVAVÁ POMSTA STÍHA AJ NEVINNÝCH

Ilustrátorka komiksov Linda sa utiahla na ostrov Helgolandv Severnom mori, aby unikla bývalému priateľovi, ktorý ju ustavične prenasleduje. Brat jej zabezpečil útočisko v priateľovom dome, ale Linda si je zrazu istá, že tam nie je sama. Vydesená vybehne von v ústrety blížiacemu sa orkánu, ktorý odrezal ostrov od pevniny.  Na pláži objaví mŕtvolu. Mŕtvy muž má pri sebe pánsku tašku, ktorú Linda vezme so sebou. Zrazu v nej zazvoní mobil a keď ho Linda zdvihne, na druhej strane sa jej ozve Paul Herzfeld, súdny lekár a odborník na ťažké prípady. Herzfeld má pádny dôvod na tento telefonát. Pri obhliadke brutálne znetvoreného ženského tela našiel v lebke mŕtvoly meno svojej dcéry Hannah a číslo mobilu mŕtveho muža na Helgolande. Hannah uniesli, preto Herzfeld okamžite zavolá na nájdené číslo. Linda po dlhšom váhaní preberie hovor. Zúfalý súdny lekár prehovorí mladú ženu, aby urobila obhliadku a pitvu mŕtvoly, či nenájde ďalšie indície.  Preňho je cesta na ostrov pre nepriaznivé počasie nemysliteľná. Začínajú sa preteky s časom, ide o každú minútu, aby otec stihol zachrániť život svojej dcéry.

Strhujúci psychotriler je prvým spoločným dielom autora bestsellerov SebastianaFitzeka a súdneho znalca Michaela Tsokosa.  Treba povedať, že ich spolupráca sa mimoriadne vydarila – román je od začiatku napínavý, prináša nečakané prekvapenia a zvraty a je neuveriteľne dynamický. Už od zimomriavky naháňajúceho prológu je jasné, že pôjde do tuhého, aj keď si mnohé veci čitateľ uvedomí až dodatočne. Dvaja hlavní protagonisti, Linda a Paul, sa prejavia ako silní, vynaliezaví a bystrí ľudia, odhodlaní urobiť všetko preto, aby zastavili zvrátenú hru nebezpečného psychopata. 

Recenzie

„Fitzek sa hrá s hrôzou. Ak ste už začali čítať jeho knihu, nemôžete prestať ani vtedy, keď ste už dávno prekročili hranice toho, čo dokážete zniesť.“ BÜCHER UND MOOR

................................

„Odporúčam prečítať! Je to neskutočne napínavá kniha. Nemohla som ju odložiť a zhltla som ju v priebehu dvoch dní na jeden dúšok."BARBARA SCHÖNEBERGER, NDR TALKSHOW

................................

„IZOLOVANÍ je od samého začiatku napínavá a neuveriteľne dynamická kniha a prináša veľa prekvapení.“www.express.de

................................

„Najlepší triler, aký som kedy čítal. Od prvej po poslednú stranu pútavý a napínavý. Vidieť, že Fitzek ho písal v spolupráci so súdnym lekárom, zranenia, priebeh autopsie a vraždy sú veľmi presne a precízne opísané. Jednoznačne odporúčam!“ALEXANDER KOLTZ, ČITATEĽ

Ukážka z knihy

Prológ

 

 

 

Kde toľko trčíš?“

Matkin hlas úspešne konkuroval mrazivej teplote vonku. Zdalo sa, že slúchadlá Fioninho mobilu priťahujú zimu ako magnet. Mala už také premrznuté uši, že štoplíky v nich ani necítila.

„O chvíľu som doma, mami.“

Keď prechádzala bicyklom po zľadovatenom výmole na ceste, trochu sa zakymácala. Neobzrela sa, iba skontrolovala, či jej z koša nevypadla školská taška.

„A čo je podľa teba o chvíľu, mladá dáma?“

„Desať minút.“

Zadné koleso jej prekĺzlo, premýšľala, či nemá radšej pred zákrutou zosadnúť. Blikajúce predné svetlo ju vždy upozor­-nilo na prekážku na kľukatej ceste až v poslednej chvíli. Ale

aspoň tu nie je toľko snehu ako na cyklistickom chodníku pozdĺž Königsallee.

„Desať minút? Mala si byť doma už pred hodinou!“

„Ešte som Katrin skúšala slovíčka,“ zaklamala Fiona. V skutočnosti strávila popoludnie so Sandrom, ale to teraz nemusí vešať matke na nos. Aj tak je presvedčená, že Sandro má na ňu zlý vplyv. A to len preto, lebo je plnoletý a v obočí má piercing.

Keby tá vedela.

„O chvíľu sa mi vybije mobil, mami. Mám iba dve percentá.“ Tentoraz povedala pravdu a matka si vzdychla. „Ponáhľaj sa, ale nechoď skratkou. Rozumela si?“

„Áno, mama,“ nervózne odvrkla Fiona a pritiahla k sebe kormidlá, aby predným kolesom prešla cez koreň. Bože, mám trinásť, už nie som decko! Prečo sa k nej rodičia stále musia správať ako k malému dieťaťu? Sandro jej povedal, že na svete azda neexistuje bezpečnejšie miesto ako nočný les.

Pochopiteľne. Ktorý vrah pripustí, aby mu omrzol zadok v nádeji, že okolo náhodou pôjde obeť?

Štatisticky je dokázané, že oveľa viac trestných činov sa stane za denného svetla alebo v osvetlených miestnostiach, a nie za tmy. Napriek tomu si všetci myslia, že nebezpečenstvo číha najmä v tme. Je to rovnako hlúpe ako večné vystríhanie pred cudzími ľuďmi. Väčšina sexuálnych delikventov sú príbuzní alebo známi obetí a často sú to dokonca aj vlastní rodičia. Samozrejme, že vás nikto nebude varovať, aby ste nenastupovali do maminho a ockovho auta.

„Ponáhľaj sa, Fionka,“ boli posledné mamine slová a potom sa baterka s dlhým pípnutím definitívne vybila.

Fionka. Kedy ju konečne prestane tak otrasne volať?

Bože, ako len neznášam svoju sprostú rodinu! Kiežby som sa už konečne mohla odsťahovať.

Zúrivo sa oprela do pedálov.

Chodník pred ňou sa zužoval, vinul sa do otáčavej zákruty medzi hustými borovicami a vyústil na lesnej ceste. Len čo Fiona vyšla spod ochranných korún stromov, oprel sa do nej silný vietor a začali jej slziť oči. Preto si takmer nevšimla rozsvietené zadné svetlá.

Kombi malo zelenú, čiernu alebo modrú farbu. Jednoducho bolo tmavé. Stálo pri hromade zoťatých kmeňov a motor bežal. Auto malo otvorený kufor a Fiona v slabom svetle zbadala, že sa v ňom niečo hýbe.

Srdce jej išlo vyskočiť z hrude ako vždy, keď bola rozrušená.

Ale choď, veď nie si bojko. Už si zažila veľa nebezpečných situá­cií, tak prečo sa zase bojíš?

Opäť zrýchlila a čo najviac sa držala kraja cesty. Stalo sa to, keď bola od auta iba niekoľko metrov. Z kufra sa vystrčila ruka.

Alebo to tak aspoň na prvý pohľad vyzeralo. Naozaj sa hompáľala nad zašpinenou poznávacou značkou a zvyšok tela ležal na podlahe kufra.

„Pomôž mi!“ ozval sa mužský hlas. Dotyčný bol starý, teda aspoň podľa Fioniných kritérií. Všetci nad tridsať boli už jednou nohou v hrobe. Hovoril tak potichu, že zvuk motora ho takmer úplne prehlušil.

„Pomoc!“

V prvej chvíli chcela jednoducho pokračovať v ceste, ale muž zdvihol zakrvavenú hlavu a natiahol k nej ruku. Spomenula si na plagát v Sandrovej izbe, na ktorom zo zeme trčala zombieho ruka.

„Prosím ťa, neodchádzaj!“ zachripel cudzinec o niečo hlasnejšie.

Zastavila sa, zosadla z bicykla a s dostatočným odstupom ho váhavo pozorovala.

Mal opuchnuté oči, z úst mu tiekla krv a pravú nohu mal neprirodzene vykrútenú.

„Čo sa vám stalo?“ Hlas sa jej chvel rovnako ako tep.

„Prepadli ma.“

Pristúpila bližšie. V slabom svetle toho veľa nevidela, ale všimla si, že má na sebe športovú súpravu a tenisky.

Potom jej zrak padol na detskú sedačku v kufri, a to rozhodlo. „Nedaj sa oklamať. Skutoční psychopati vždy vyzerajú ako obete. Zneužijú tvoj súcit,“ opakoval jej Sandro. A ten si toho v živote preskákal oveľa viac ako jej matka. Možno je ten muž naozaj zlý a zaslúži si to.

A keby aj, mňa do toho nič. Nech mu pomôže niekto iný.

Vysadla na bicykel a muž sa rozplakal. „Nechoď preč, prosím ťa. Nič ti neurobím.“

„To hovoria všetci.“

„Veď sa na mňa pozri! Nevidíš, že potrebujem pomoc? Prosím ťa, zavolaj sanitku!“

„Mám vybitý telefón.“ Z uší si vytiahla slúchadlá, v rozrušení na ne úplne zabudla.

Muž vyčerpane prikývol. „Mám mobil.“

Fiona si poklepala po čele. „Ja sa vás určite nedotknem.“

„To ani nemusíš. Je vpredu v aute.“

Zvíjal sa, akoby mal kŕče a zdalo sa jej, že sa trasie od bolesti.

Doriti, čo teraz?

Zovrela kormidlo. Napriek hrubým koženým rukaviciam mala studené ruky.

Mám či nemám?

Z úst jej vychádzali obláčiky pary.

Ťažko ranený muž sa pokúsil narovnať, ale opäť bezvládne klesol na dno kufra.

„Prosím,“ naliehal, až sa Fiona napokon odhodlala.

Veď je to jedno. Určite sa niečo pobabre.

Stojan na hrboľatej ceste nedržal, tak položila bicykel na zem. Keď prechádzala okolo auta, dávala si pozor, aby sa k mužovi príliš nepriblížila.

„Kde je?“ spýtala sa, keď otvorila dvere na strane vodiča.

Videla držiak na handsfree, ale bol prázdny.

„V priehradke,“ zachripel muž.

Chvíľu premýšľala, či by nemala obísť auto z druhej strany, ale potom sa naklonila cez sedadlo spolujazdca.

Zohla sa a otvorila priehradku.

Nič.

Veď ako inak.

Namiesto mobilného telefónu jej do rúk padlo otvorené balenie latexových rukavíc a lepiaca páska. Rozbúchalo sa jej srdce.

„Našla si ho?“ počula mužov hlas, no zazdalo sa jej, že oveľa bližšie. Otočila sa a zbadala, že sa obrátil a kľačí v kufri hneď za zadným sedadlom, iba kúsok od nej.

Potom sa všetko zbehlo veľmi rýchlo.

Ignorovala latexové rukavice, bude si musieť vystačiť s vlastnými. Načiahla sa pod sedadlo. Zbraň bola presne tam, kde povedal Sandro. Nabitá a odistená.

Zdvihla hlaveň, zažmúrila pravé oko, namierila mužovi do tváre a vystrelila.

Výstrel znel, akoby vytiahla zátku z vínovej fľaše, pretože zbraň mala tlmič. Muž spadol naspäť do kufra. Fiona odhodila zbraň do lesa, ako sa dohodli, a zdvihla bicykel.

Škoda, že sa jej vybil mobil, inak by Sandrovi okamžite poslala esemesku, že všetko vyšlo podľa plánu. I keď to skoro nedokázala, a len preto, že jej toho sviniara odrazu prišlo ľúto. Ale sľub je sľub. Okrem toho, keď chce konečne vypadnúť z domu, potrebuje peniaze. „Ten hajzel si to zaslúži,“ rozlúčil sa s ňou Sandro. A že takéto niečo preňho robí naposledy. Veď to je jasné. Budúci týždeň budem mať štrnásť. Budem plnoletá a za toto by som mohla ísť do basy. Keby mi na to prišli dnes, maximálne by do mňa niečo hustila niektorá sociálna pracovníčka.

Perfektný právny systém, a Sandro sa okrem toho naozaj dobre vyzná v práve, zákonoch a podobných hlúpostiach. Jednoducho vie o živote viac ako jej mama.

Pri pomyslení, že keď sa s ním ráno znova stretne, mu všetko podrobne porozpráva, sa usmiala. Dokonca ani nepotrebovala lepiacu pásku, aby toho lúzra spútala. Ale teraz sa musí poponáhľať. Večera je iste už dávno na stole.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

1. kapitola

 

 

O desať dní. Helgoland

 

Tá krv sa mi nepáči!

Linda unavene pozorovala obeť. S tým mužom sa trápila už celé hodiny. S nožom zabodnutým v jeho chlpatom bruchu bola spokojná, aj von vyvalené črevá a sklený pohľad, v ktorom sa odrážala vrahyňa, boli v poriadku.

Ale krv nevyzerá ako skutočná. Zase som to pokašľala.

Rozzúrene vytrhla papier zo skicára, pokrčila ho a hodila pod stôl k ďalším nevydareným pokusom. Z uší si vytiahla štople slúchadiel a pochmúrnu rockovú hudbu vystriedal šum mora. Z termosky si doliala horúcu kávu. Skrehnutými prstami objala pohár, aby si ich zohriala, a zamyslene sa napila.

Prekliate scény násilia.

Stvárniť smrť jej vždy robilo najväčšie problémy, hoci práve to malo najväčší úspech. Jej komiksy čítali najmä tínedžerky a z bohvieakého dôvodu práve nežnejšie pohlavie inklinovalo k detailnému stvárneniu násilia.

Čím tvrdšie, tým ženskejšie, vytrvalo zdôrazňoval jej vydavateľ.

Pokiaľ išlo o ňu, uprednostňovala prírodné motívy. Nie očarujúcu scenériu z filmov Rosamundy Pilcherovej, žiadne lúky plné kvetov či vlniace sa obilné lány. Fascinovala ju živelná sila zeme. Sopky, strmé útesy s obrovskými vlnami, gejzíry, cunami či cyklóny. V tomto smere sa jej práve naskytoval dych vyrážajúci pohľad. Z malého ateliéru mala jedinečný výhľad na rozbú­rené Severné more okolo Helgolandu. Úzky dvojposchodový drevený dom bol jednou z mála stavieb na západnom pobreží ostrova. Nachádzal sa na okraji jedného z mnohých kráterov, čo tu zostali po anglickom bombardovaní za druhej svetovej vojny. Linda si strúhala modrú ceruzu, s ktorou si vždy robila náčrt, a pritom sledovala z okna more.

Prečo mi nikto nezaplatí za zvečnenie takéhoto výhľadu? Odkedy utiekla na ostrov, často o tom premýšľala.

Spenené more a ťažké oblaky boli naozaj pôsobivé. Mala pocit, ako keby ostrov za posledné dni zostúpil k moru. Vlnolam pri južnom prístave bol zaplavený a z trojramenných betónových pilierov, ktoré nahádzali do mora, aby chránili pobrežie, trčali iba špice. Aj napriek výstrahám meteorológov by si najradšej obliekla nepremokavú bundu, obula gumáky a poprechádzala sa po pláži. Ale na to bolo príliš skoro. Zatiaľ.

Musíš si počkať na poriadnu búrku, až potom môžeš ísť von, napomenula sa v duchu.

Neprešiel ani deň, čo v rádiu vyzvali ľudí, aby opustili ostrov, skôr než k nemu dorazí orkán s nevinným menom Anna. Nepriaznivé predpovede sa medzitým naplnili, hoci spočiatku takmer nikto neveril, že ostrov by mohol byť tento rok odrezaný od pevniny. Potom však predzvesť búrky strhla strechu južného krídla nemocnice a aj keď do ostatných častí budovy nepršalo, ľudia už nemali zabezpečenú lekársku starostlivosť, lebo prívod elektriny bol poškodený, čo takmer spôsobilo požiar. Keď už nedokázali zabezpečiť ani dodávku potravín, prví prehodnotili rozhodnutie zostať na ostrove starší ľudia.

Po nich evakuovali hŕstku turistov, k nim sa pripojila väčšina miestnych rodín s deťmi, a keď dnes popoludní odišiel posledný trajekt, počet obyvateľov Helgolandu klesol na necelých sedemsto. Tí, čo zostali, sa vzopreli zlému počasiu a ešte horším predpovediam a dúfali, že škody nakoniec nebudú až také veľké, ako hlásia meteorológovia. Staré dobré jadro sa každý deň schádzalo v hostinci Bandrupp, pomenovanom po starostovi, aby prebrali momentálnu situáciu.

Na rozdiel od ľudí, ktorí nechceli nechať napospas svoje domy a majetok a zaprisahali sa, že ostrov neopustia ani v týchto zlých časoch, tu Linda zostala z úplne iného dôvodu. Pravdepodobne jediná túžobne očakávala orkán aj s následkami, hoci to znamenalo, že bude musieť ešte chvíľu prežiť na konzervách a piť vodu z vodovodu.

Hrôza, pred ktorou uteká, sa k nej nedostane až vtedy, keď bude Helgoland kompletne izolovaný od okolitého sveta. Až vtedy sa nebude báť opustiť svoj úkryt.

„Na dnes stačilo,“ vyhlásila a vstala od stola. Od skorého rána pracovala na scéne rozhodujúceho súboja, kde sa amazonská hrdinka mstila svojmu súperovi, a po siedmich hodinách maľovania mala krk tvrdý ako kameň.

Posledné dni pracovala ako zmyslov zbavená, hoci na to vlastne nemala dôvod.

Nemala novú zákazku a vydavateľstvo nevedelo, že po ilustrovaní kníh iných autorov, ktorému sa venovala dlhú dobu,

po prvý raz pracuje na vlastnom príbehu. Dočerta s vydavateľstvom, veď odkedy sa zo dňa na deň bez slova vyparila a nedokončila svoj posledný projekt, ani netušili, či ešte žije. Keďže sa vykašľala na dôležitý termín odovzdania, pravdepodobne sa jej už nikdy neozvú. Preto si teraz mohla kresliť, čo chcela. Vždy, keď si sadla za stôl, aby dala priestor kreativite, nemaľovala svoje obľúbené prírodné motívy, ale obraz umierajúceho muža, ktorý mala pred očami. Hoci sa jej výjav násilia nemaľoval ľahko, hlboko vo svojom vnútri cítila, že práve tento motív musí preniesť na papier, ak sa chce v noci konečne vyspať.

Keď sa mi toto podarí, namaľujem more. Najprv musím dostať to násilie zo svojej duše.

Vzdychla si a zišla do kúpeľne. Na konci dňa sa vždy cítila, akoby zabehla maratón. Vyčerpaná a špinavá. Aj keď sa takmer nehýbala, nutne potrebovala sprchu. Dom nikdy nerenovovali, bolo to vidno najmä na stroho zariadenej kúpeľni: na stene boli tmavozelené kachličky, aké naposledy videla na toalete diaľničného motorestu, a sprchovací záves bol moderný v čase, keď sa používali vytáčacie telefóny. Aspoň voda sa rýchlo zohriala. Vždy to bolo lepšie než sprcha v jej berlínskom byte. Za iných okolností by sa v malom dome s krivými stenami, slabo tesniacimi oknami a nízkym stropom cítila príjemne. Nepotrpela si na luxus a výhľad na more bol dobrou náhradou za kvetované tapety, okrové poťahy a vypchatú rybu nad kozubom.

Bohužiaľ, nie za nočné mory, ktoré mi nedajú spávať.

Narovnala tmavú blúzku, ktorou zakryla zrkadlo, keď sa sem nasťahovala, a vyzliekla sa. Vedela, že posledné mesiace na nej zanechali hlboké stopy, a nechcela sa na ne každý deň pozerať v zrkadle.

V sprche si najprv napenila hnedé, po plecia dlhé vlasy a zvyšok peny rozotrela po chudom tele. Kedysi mávala kypré tvary, ale dnes sa to dalo tušiť iba pri pohľade na jej trčiace boky. Kedysi bola „dobre živená“, ako raz zo žartu poznamenal Danny. Pri tej spomienke ju striaslo a pustila si teplejšiu vodu. Ako vždy sa snažila, aby si nenamočila tvár.

Nech sa nemusím dotýkať svojich rán.

Dnes však nezareagovala dosť rýchlo a z vlasov jej stieklo trochu peny na pórovité jazvy na čele. Chvalabohu ich bolo vidno len vtedy, keď si odhrnula hustú ofinu.

Dočerta.

S nevôľou si opláchla tvár pod prúdom horúcej vody, čo bolo takmer horšie ako dotýkať sa rozleptaných miest na koži.

Mala veľa jaziev. Väčšina z nich bola väčšia ako jazva na čele a nehojili sa, pretože boli na miestach, kam sa nedostal žiaden liek ani chirurg. Boli ukryté hlboko v spletiach jej duše.

Keď si prúdom vody asi desať minút masírovala krk, cítila, že sa postupne uvoľňuje. Ak pred spaním včas užije Ibuprofen, pravdepodobne zabráni silnej bolesti hlavy. Predvčerom naň zabudla a uprostred noci sa zobudila s pocitom, že má v hlave zbíjačku. Zatiahla kohútik, počkala, kým zanesená hlavica prestane kvapkať, odtiahla záves sprchy a zmeravela.

Najprv mala iba zvláštny pocit a nechápala, čo ju zarazilo. Dvere boli zatvorené, blúzka visela na zrkadle a uterák bol prehodený cez radiátor. Ale niečo bolo predsa len iné.

Ešte pred rokom by nič necítila, no po tom všetkom, čo sa jej odvtedy stalo, sa u nej vyvinulo niečo ako šiesty zmysel pre neviditeľné hrozby. Nemohli za to len videokazety na nočnom stolíku v jej berlínskom byte. Na nahrávkach bola ona a ten, kto ich nakrútil, musel stáť pri jej posteli, kým spala.

Linda zadržala dych a počúvala, či nezačuje niečo podozrivé. Počula však iba nárazy vetra, ktorý sa zapieral do domu.

Planý poplach, pomyslela si a začala pravidelnejšie dýchať, aby sa upokojila. Trasúc sa vyšla zo sprchy a načiahla sa za uterákom.

V tej chvíli ju zasiahlo poznanie ako elektrický prúd.

Vykríkla, začala sa triasť a prudko sa zvrtla, ako keby sa bála, že na ňu zozadu niekto skočí. Cítila však iba vlastný strach, nemohla sa ho zbaviť tak ľahko ako uteráka, ktorý práve odhodila.

Uterák… Keď sa ho dotkla, premkla ju hrôza.

Bol mokrý.

Kým sa sprchovala, niekto sa doň musel utrieť.