© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Čeliť divočine

Čeliť divočine

Štúdia o tom, kam skutočne patríme. Vernosť a úprimnosť k sebe samému! Ženieme sa svetom povrchne rýchlo a emocionálne vykorenení a zúfalo hľadáme vlastné korene. Preto je veľmi dôležité vedieť, kam patríme a kde sa môžeme cítiť bezpečne. Renomovaná psychologička Brené Brownová ukazuje, že vnútorná sila je priestor, kde sa rodí láska, pocit spolupatričnosti, radosť a kreativita. Pod jej starostlivým vedením objavíme svoje vnútorné ukotvenie a splníme si najodvážnejšie vízie.

V knihe Čeliť divočine Brownová jasne hovorí o tom, ako vyzerá náš život vo veku zvýšenej polarizácie a ako nájsť cestu ku skutočnej spolupatričnosti. Rozpráva o skúsenostiach, ktoré vnášajú zmysel do našich životov, je to napríklad potreba odvahy, zraniteľnosti, lásky, spolupatričnosti, hanby a empatie. Autorka rozpráva o našich pocitoch novým slovníkom. Je jasný a zrozumiteľný, preto ju počúvajú a čítajú milióny čitateľov na celom svete.

  • ISBN: 978-80-222-1021-8
  • EAN: 9788022210218
  • Počet strán: 192
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 125x195 mm
  • Dátum vydania: 15.5.2019
  • Žáner: Motivačná literatúra / Sociálne vedy

12.90 € Doporučená cena

O knihe

Vynikajúca a trefná analýza súčasného rozpolteného sveta, v ktorom sa jedinec márne snaží zorientovať. Narušené rodinné vzťahy, nenávisť voči politickým odporcom, módne trendy, ktoré nezmyselne napodobňujeme, tisíce správ, čo nás bombardujú z každej strany, a neschopnosť načúvať. Táto divočina sa na nás valí zo všetkých strán a my jej musíme statočne čeliť.

Pre psychologičku Brené Brownovú pracujú celé tímy, zhromažďujú cenné skúsenosti
a poznatky jedincov o dnešnom svete a autorka ich vie pretlmočiť takým spôsobom, že každá jej nová kniha sa ocitne v rebríčku bestsellerov.

V jedinečnej divočine nabáda čitateľov, aby strhli múry, opustili ideologické bunkre a žili život radšej z hĺbky divokého srdca ako v ustatej bolesti. Tento svet potrebuje, aby sme sa priznali k svojim presvedčeniam a postavili sa za ne. Keď degradujeme a ponižujeme svoju ľudskosť, strácame svoje divoké srdcia.

Čeliť divočine je kultová kniha pre všetkých, ktorí si chcú urobiť poriadok vo svojich pocitoch. Uhol Brownovej pohľadu je novátorský, obohacujúci a nenapodobniteľný. Zmení aj nás!


Recenzie

„Je to nevyhnutné – podľahneme. Zlyháme! Nebudeme vedieť, ako reagovať a čo robiť. Bez ohľadu na to, ako alebo kedy sa to stane, budeme mať všetci na výber – vstaneme alebo nie! Brené Brownová vystiera ruku, aby nás zachytila a pomohla nám.“  Simon Sinek, autor kníh Start with Why a Leaders Eat Last

................................

„S novou perspektívou, v ktorej sa snúbi výskum s humorom, nám Brownová prináša súcit a podnecujúce myšlienky o vzťahoch s ostatnými, ale aj so sebou samým.“ Publishers Weekly

................................

„Výskum a práca Brené Brownovej nám priniesli nový slovník, spôsob, ako spolu hovoriť o myšlienkach, pocitoch a strachu, ktorý všetci prežívame, ale nevieme to všetko vyjadriť... Povzbudzuje nás, aby sme boli odvážnejší... The Huffington Post


Ukážka z knihy

Brené Brownová






ČELIŤ

DIVOČINE










Cesta za pocitom patriť sebe

a odvahou byť sám






TATRAN








Môjmu otcovi:

Ďakujem, že si vždy trval na tom,

aby som sa nebála hovoriť

a neustúpila – dokonca aj vtedy,

keď si so mnou zanietene nesúhlasil.







PRVÁ KAPITOLA

• • •


Všade a nikde




 Keď začínam písať, neviem uniknúť paralyzujúcemu strachu. Najmä keď si uvedomím, že výsledky môjho výskumu spochybňujú dávno osvedčené presvedčenia a myšlienky. Keď sa to stane, onedlho mi začnú schádzať na um myšlienky ako: Kto som, že tvrdím také niečo? Alebo: Určite vytočím kopu ľudí, keď začnem spochybňovať ich názory.

V týchto neistých a riskantných chvíľach zraniteľnosti hľadám inšpiráciu u statočných novátorov a narušiteľov, ktorých odvaha je priam nákazlivá. Čítam a pozerám všetko od nich a o nich, čo mi príde pod ruku – každý rozhovor, každú esej, prednášku a knihu. Uchyľujem sa k tomu, keď ich potrebujem, keď žijem v strachu a chcela by som, aby prišli ku mne, posadili sa a povzbudili ma. No predovšetkým, keď mi hľadia cez plece, znesú len veľmi málo mojich táranín.


Rozvoj tohto prístupu si vyžadoval istý čas. Kedysi som skúšala opačný postup – zahltila som si myseľ kritikmi a negativistami. Sedela som za stolom a predstavovala som si tváre svojich najmenej obľúbených profesorov, najtvrdších a najcynickejších kolegov a online kritikov, ktorí mi nikdy nič neodpustili. Uvažovala som takto: Ak ich dokážem spraviť šťastných, alebo ich aspoň umlčať, bude to dobrá štartovacia čiara. Pre výskumníka či vedca v oblasti spoločenskej vedy z toho vzišiel najhorší možný scenár: zistenia, ktoré sa ľahko vtesnali do už existujúcich pohľadov na svet; zistenia, ktoré opatrne postrčili už exis­tujúce nápady, ale spravili to bez toho, aby niekoho urazili; zistenia, ktoré nepredstavovali žiadne riziko, boli prefiltrované a pohodlné. Lenže nepôsobili autenticky. Boli ako prejav úcty.

Tak som sa rozhodla, že musím vyhodiť tých negativistov a šíriteľov strachu. Na ich miesto som povolala mužov a ženy, ktorí zmenili svet svojou odvahou a kreativitou. A takých, ktorí aspoň príležitostne niekoho vytočili. Stretla sa tu veru rôznorodá skupinka. Keď bojujem s tým, ako predstaviť nový čudný myšlienkový svet, čo sa práve zrodil v mojom výskume, idem za J. K. Rowlingovou, autorkou kníh o Harrym Potterovi, ktoré zbožňujem. Predstavím si, ako mi vraví: Nové svety sú dôležité, ale nemôžeš ich len opísať. Daj nám príbehy, ktoré ho stvorili. Nezáleží na tom, aký divoký a divný bude tvoj nový svet, keď sa v tých príbehoch nájdeme.

Autorka a aktivistka Bell Hooksová mi prichádza na pomoc vždy, keď sa objaví citlivá konverzácia na tému rasy, rodu alebo triedy. Naučila ma, že učenie je posvätný akt, a tiež ma upozornila na dôležitosti nepohodlia pri učení sa. A keď rozprávam príbeh, Ed Catmull, Shonda Rhimesová a Ken Burns stoja za mnou a šepkajú mi do ucha. Drgnú do mňa, keď strácam trpezlivosť a začnem vynechávať detaily a dialógy, ktoré vnášajú do rozprávačstva význam. „Vezmi nás so sebou do toho príbehu,“ nástoja. Zjavia sa nekonečné zástupy hudobníkov a umelcov aj Oprah. Jej rady mám nalepené na stene študovne: „Nemysli si, že môžeš prejaviť statočnosť v živote a v práci, a nikdy nikoho nesklamať. Tak to proste nefunguje.“

No moja najstaršia a najvytrvalejšia poradkyňa je Maya Angelou. S jej prácou som sa zoznámila, keď som pred tridsiatimi dvomi rokmi študovala poéziu na vysokej škole. Čítala som jej báseň „Still I Rise“ (Stále stúpam) a všetko sa vo mne pohlo. Objavila som v nej toľko sily a krásy! Zohnala som si všetky knihy od Maye Angelou, vyhľadala každú jej báseň a rozhovor, a jej slová ma učili, posúvali ďalej a liečili. Podarilo sa jej byť plnou radosti a zároveň nemilosrdnou.

No s jedným jej citátom ani prinajmenšom nesúhlasím. Hovorí v ňom o pocite niekam patriť a narazila som naň v čase, keď som prednášala o rase a triede na Houstonskej univerzite. V rozhovore s Billom Moyersom, ktorý odvysielala verejná televízia v roku 1973, doktorka Angelou povedala:


„Len vtedy budete slobodní, keď si uvedomíte, že nepatríte na žiadne miesto – patríte všade, ale nie na konkrétne miesto. Cena je vysoká, no odmena ešte väčšia.“


Presne sa pamätám, čo som si pomyslela, keď som si tie riadky prečítala. Teraz sa príšerne mýli. Čo by to bol za svet, keby sme nepatrili nikam? Len hŕstka osamelých ľudí, ktorí žijú jeden vedľa druhého. Myslím si, že nepochopila silu pocitu, keď niekam patríte.

Nasledujúcich dvadsať rokov ma premkol pocit hnevu zakaždým, keď som ten citát niekde začula. Prečo vlastne niečo také tvrdila? Nie je to pravda. Patriť niekam je základ. Musíme patriť k niečomu, k niekomu, niekam. Rýchlo som pochopila, že ma to rozhnevalo z dvoch dôvodov. Po prvé, doktorka Angelou znamenala pre mňa tak veľa, že som nezniesla pomyslenie, že sa nezhodneme v niečom natoľko podstatnom. Po druhé, potreba niekam zapadnúť a bolesť, keď nepatríte nikam, sa zaraďuje medzi najbolestnejšie skúsenosti aj v mojom vlastnom živote. Nedokázala som myšlienku, že „nikam nepatríte“, vnímať ako slobodu. Pocit, že nikam skutočne nepatrím, mi spôsoboval najväčšiu bolesť, najväčšie utrpenie, ktoré ma sprevádzalo počas väčšiny môjho života pred dospelosťou.

Mňa to v žiadnom prípade neoslobodzovalo.

Skúsenosti s tým, že som nikam nepatrila, som získala zavčasu a stali sa míľnikmi môjho života. Navštevovala som jasle a materskú školu pri škole Paul Habans Elementary na západnom brehu New Orleansu. Písal sa rok 1969 a hoci to bolo a stále je úžasné mesto, dusil ho rasizmus. Až v tom roku, keď som nastúpila do prvej triedy, školy oficiálne prestali so segregáciou. Netušila som, čo sa okolo mňa deje, ani som tomu veľmi nerozumela, bola som príliš malá. No vedela som, že moja mama je otvorená a neústupčivá. Často sa ozývala a dokonca napísala aj list do novín Times-Picayune a spochybňovala legálnosť toho, čo by sme dnes nazvali rasovým profilovaním. Cítila som z nej energiu, ale pre mňa to bola stále len dobrovoľníčka v družine a osoba, ktorá vyrobila pre mňa, pre seba a pre moju bábiku Barbie rovnaké žlté kockované padavé šaty.

Keďže sme sa prisťahovali z Texasu, mala som to ťažké. Zúfalo mi chýbala stará mama, ale nevedela som sa dočkať, keď si v škole a pred bytovkou nájdem nových kamarátov. Nebolo to však jednoduché. Zoznamy školskej družiny určovali všetko – od dochádzky až po pozvánky na oslavu narodenín. Jedného dňa mamina kolegyňa v družine zamávala mame pred nosom takým zoznamom. „Pozri sa na všetky tie čierne deti!“ hovorila. „Všimni si ich mená. Všetky sa volajú Casandra!“

Hm, pomyslela si mama. Možno to vysvetľuje, prečo ma toľko bielych kamarátov nepozvalo na svoje oslavy. Moju mamu volali stredným menom, ale jej prvé meno bolo Casandra. A moje celé meno na zozname v družine? Casandra Brené Brownová. Ak ste Afroameričan a čítate to, presne viete, prečo ma biele rodiny nevolali na návštevu. Z toho istého dôvodu mi skupina afroamerických vysokoškolákov dala na konci semestra kartičku, na ktorej stálo: „Okej, naozaj si Brené Brownová.“ Všetci sa zapísali na môj predmet o problémoch žien a takmer spadli zo stoličiek, keď som prvý vyučovací deň prešla pomedzi nich dopredu k svojmu stolu. Jedna študentka sa ozvala: „Vy nie ste Casandra Brené Brownová?“ Veru áno. A presne pre to isté, keď som prišla na prijímací pohovor na miesto recepčnej na čiastočný úväzok u lekára v San

Antoniu, mi istá pani povedala: „VY ste Brené Brownová! No teda, aké príjemné prekvapenie!“ Uhádli ste, z toho pohovoru som odkráčala skôr, ako sme si sadli.

Čierne rodiny ma, naopak, zvykli pozývať – ale keď som prešla dvermi, nedokázali ukryť šok. Jeden z mojich priateľov mi povedal, že som prvá biela osoba, čo vkročila do ich domu. Také niečo sa len ťažko zmestí do štvorročnej hlavičky. Veď ste tam prišli, aby ste sa zahrali s kamarátmi a zjedli s nimi kus torty. A hoci patriť niekam by malo byť v škôlke jednoduché, ja som sa už vte­dy borila s problémom pochopiť, prečo sa vždy ocitnem na okraji každej skupiny.

Nasledujúci rok sme sa presťahovali do štvrte Garden District, aby mal ocko bližšie k Loyole, a mňa preložili do školy Svätého mena Ježišovho. Patrili sme k episkopálnej cirkvi, takže som bola jediná nekatolíčka v škole. Ukázalo sa, že mám nesprávnu vieru. Ďalší klin vrazený medzi mňa a môj pocit, že niekam patrím. Asi rok či dva som si to tam odtrpela, znášala pokriky a odstrkovanie, a potom ma poslali do riaditeľne. Keď som tam prišla, zistila som, že ma čaká Boh. Aspoň som si to myslela. Nakoniec sa z neho vykľul biskup. Podal mi prefotenú kópiu Nicejského vyznania viery a spolu sme si ju prešli riadok po riadku. Keď sme skončili, podal mi papierik, ktorý som mala zobrať domov rodičom. Stálo na ňom: „Brené je teraz katolíčka.“

Niekoľko nasledujúcich rokov sa všetko vyvíjalo relatívne dobre, zvykla som si na nový život v New Orleanse, hlavne vďaka Eleanor, svojej najlepšej kamoške na svete. Potom však prišlo niekoľko veľkých zmien. V štvrtej triede sme sa presťahovali z New Orleansu do Houstonu. Potom sme z Houstonu zamierili do hlavného mesta Washington, keď som chodila do šiestej triedy. V osmičke sme opustili Washington a vrátili sa do Houstonu. Bežné ťažkosti a trápnosť druhého stupňa sa znásobili neustálym pocitom „nového dievčaťa v škole“. Jedinou svetlou stránkou všetkých presunov bolo, že moji rodičia sa mali radi a vychádzali spolu. Znamenalo to, že aj napriek všetkým turbulenciám okolo mňa a neustálemu striedaniu škôl, priateľov a dospelých, doma ma vždy čakalo bezpečné útočisko. Dokonca som tam našla aj únik od bolesti, že nikam nepatrím. Aj keď všetko ostatné zlyhalo, stále som patrila domov, do svojej rodiny.

No aj to sa napokon začalo rúcať. Posledné sťahovanie do Houstonu predstavovalo začiatok dlhého a mizerného konca manželstva mojich rodičov. A ako čerešnička na torte celého toho chaosu stáli Bearkadettky.

Keď sme sa na konci ôsmeho ročníka vrátili do Houstonu, mala som, vďakabohu, dosť času, aby som sa pokúsila dostať do tímu roztlieskavačiek, ktorý sa volal Bearkadettes a jeho členky Bearkadettky. Znamenalo to pre mňa všetko. Doma som cez steny svojej izby čoraz častejšie počula tlmené zvuky rodičovských hádok, ale očakávala som, že v tíme nájdem vykúpenie. Len si to predstavte: rady dievčat v bielych vestičkách s modrým lemom, v krátkych sukniach a s rovnakými parochňami, ako si vykračujú v bielych kovbojských čižmách, bielych kovbojských klobúčikoch a žiarivo červenými rúžmi na perách po futbalovom štadióne strednej školy plnom ľudí, ktorí sa cez polčas báli opustiť svoje miesta zo strachu, že zmeškajú ich vysoké výkopy a dokonalé choreografie. Tam som mohla uniknúť. Moje krásne, nové, bezchybne usporiadané útočisko.

Osem rokov baletu mi bohato stačilo, aby som sa dokázala naučiť zostavu, a dvojtýždňová tekutá strava mi pomohla zvládnuť brutálne váženie. Ani jedno z dievčat nedalo dopustiť na kapustovú polievku a tekutú stravu. Ťažko pomyslieť, že niekto dovolí dvanásťročným dievčatám, aby sa takto stravovali, ale z nejakého dôvodu sa mi to zdalo normálne.

Dodnes neviem, či som niekedy v živote chcela niečo viac ako to miesto v tíme roztlieskavačiek. Tá dokonalosť, precíznosť a krása by mi nielenže vyvážili narastajúci zmätok doma, ale priniesli mi aj svätý grál – niekam by som patrila. Mala by som „veľkú sestru“ a tá by mi vyzdobila skrinku. Prespávali by sme jedna u druhej a randili s futbalistami. Ako decko, čo videlo Pomádu snáď štyridsaťpäťkrát, som dobre vedela, že toto by bol len začiatok strednej školy a že ma čakajú ešte mnohé nečakané a spontánne spevácke či tanečné čísla a hopkanie v ponožkách vo verzii z osemdesiatych rokov minulého storočia.

A predovšetkým by som sa stala súčasťou telesa, ktorého podstatou bolo doslova robiť všetko precízne spolu. Bearkadettky zosobňovali pocit niekam patriť.

Zatiaľ som nemala žiadne kamarátky, takže konkurz do tímu som musela zvládnuť sama. Jazzovú tanečnú zostavu na verziu piesne „Swanee“ (veď viete, tú „How I love ya, how I love ya“) v podaní big bandu som sa naučila ľahko. Skladala sa z mnohých kĺzavých prvkov s jazzovými rukami a z celej série vysokých výkopov. Dokázala som vykopnúť vyššie než všetky dievčatá, teda až na jednu výnimku – tanečnicu menom LeeAnne. Toľko som tú zostavu trénovala, že by som ju vedela predviesť aj o polnoci. Dodnes si pamätám niektoré časti.

Deň konkurzu ma poriadne desil. Neviem, či za to mohla nervozita alebo hladovka, no keď som sa ráno zobudila, zatočil sa so mnou svet. A neprestalo to ani potom, čo ma mama odprevadila pred školu. Teraz sa mi ako matke tínedžera a dvadsiatničky trochu ťažšie rozmýšľa o tom, ako som musela vojsť dnu sama, obklopená skupinou dievčat, ktoré sa vyhrnuli z áut a rozbehli sa ruka v ruke spolu do školy. No čoskoro som zistila, že mám väčší problém ako kráčať do školy sama.

Všetky dievčatá – a tým myslím naozaj všetky – boli od hlavy po päty vyobliekané a namaľované. Niektoré mali na sebe modré saténové šortky a zlaté blúzky, iné zase modro-zlaté tričká s krátkymi bielymi sukňami. Všade, kam oko dovidelo, boli modré a zlaté mašle od výmyslu sveta. A každé dievča malo dokonalý mejkap. Ja som sa nenamaľovala a obliekla som si sivé bavlnené krátke nohavice s čiernym dresom. Nikto mi nepovedal, že sa máme vystrojiť vo farbách školy. Všetky dievčatá žiarili! A ja, ako smutné dievča, ktorého rodičia sa často hádajú.

Vážením som prešla s takmer trojkilovou rezervou. No aj tak ma pohľad na dievčatá, ktoré zišli z váhy a s plačom sa rozbehli do šatne, traumatizoval.

Na blúzky nám zatváracím špendlíkom pripli čísla a tancovali sme v skupinkách po päť či šesť. So závratom alebo bez, zostavu som sfúkla ľavou zadnou. Keď po mňa prišla mama a pobrali sme sa domov, aby sme počkali na výsledky, dosť som si verila. Čísla mali vyvesiť neskôr v ten večer. Hodiny sa vliekli ako v spomalenom zábere.

Konečne sme päť minút po šiestej zaparkovali na parkovisku mojej budúcej strednej školy. Celá moja rodina – mamina, ocko, brat a sestry – čakali v aute. Ja som sa išla pozrieť na vyvesené výsledky a potom sme mali v pláne navštíviť starých rodičov v San Antoniu. Podišla som k nástenke pred dverami telocvične. Stála som vedľa dievčiny z mojej skúšobnej skupiny. Patrila k najinteligentnejším a najžiarivejším. Navyše sa volala Kris. Áno, dokonca mala aj jedno z tých mien, ktoré mohli patriť dievčaťu aj chlapcovi a všetky sme ich chceli.

Zoznam bol zoradený podľa čísiel. Ak ste si tam našli svoje číslo, dostali ste sa do tímu. Ak ste medzi nimi svoje číslo nenašli, smola. Ja som mala číslo 62. Očami som preletela rovno k šesťdesiatke: 59, 61, 64, 65. Pozrela som sa znovu. Skrátka som to nevedela pochopiť. Mys­lela som si, že ak budem na to hľadieť dostatočne vytrvalo, veď vesmír vie, čo je v stávke, moje číslo sa tam ako mávnutím čarovného prútika zjaví. Z vyjednávania s vesmírom ma vytrhol Krisin výkrik. Skákala hore-dolu a skôr, ako som stihla pochopiť, čo sa deje, z auta vyskočil jej otec, rozbehol sa k nej, schytil ju do náručia a zatočil sa s ňou presne ako vo filmoch. Neskôr sa mi donieslo, že som vraj slušná tanečnica, ale nie dosť dobrá pre Bearkadettky. Žiadne mašle. Ani lesk. Žiadna skupina. Žiadni priatelia. Nepatrila som nikam.

Zostala som sama. A zdrvilo ma to.

Vrátila som sa k nášmu kombi, nastúpila som na zadné sedadlo a ocko sa pohol. Rodičia nepovedali ani slovo. Ani jediné slovo. Ticho ma pálilo viac ako dýka v srdci. Hanbili sa za mňa a spolu so mnou. Ocko býval kapitánom futbalového tímu. Mama hlavnou roztlieskavačkou. Ja som nebola nič. Moji rodičia, hlavne otec, si nadovšetko vážili, keď bol niekto super a zapadal. Ja som nebola super. Nezapadala som.

V tej chvíli som po prvý raz v živote nepatrila ani do svojej rodiny.

Môj príbeh o tíme roztlieskavačiek by sa dal ľahko pustiť z hlavy ako nedôležitý v porovnaní s tým, čo sa teraz deje vo svete. (Už si to dokonca viem živo predstaviť s hast­hagom #problémyprvéhosveta.) No dovoľte mi povedať, čo to znamenalo pre mňa. Neviem, či je to skutočne pravda, alebo je to len príbeh, ktorý som si v tichosti rozprávala, lenže v ten deň som prestala patriť do svojej rodiny – do najzakladanejšej a najdôležitejšej zo všetkých spoločenských skupín. Keby ma rodičia utešili alebo mi povedali, že som sa zachovala odvážne, že som to vôbec vyskúšala – alebo ešte lepšie, vtedy som naozaj chcela, aby sa postavili na moju stranu a povedali mi, že je to hrozné a že som si naozaj zaslúžila získať to miesto –, tento príbeh by nepatril medzi tie, čo definovali môj život a tvarovali jeho trajektóriu. No stalo sa to.

Podeliť sa o túto skúsenosť bolo ťažšie, ako som čakala. Musela som nazrieť do iTunes, aby som si spomenula, ako sa volala pieseň na skúšky. A keď som stlačila prehrať, náhle som sa rozplakala. Nezložila som sa, pretože som sa vtedy nedostala do tímu roztlieskavačiek, plakala som pre to dievčatko, ktoré som vtedy nedokázala utešiť. Pre dievča, ktoré nerozumelo, čo sa deje a prečo. Nariekala som pre svojich rodičov, lebo mi nedokázali pomôcť vyrovnať sa s bolesťou a zraniteľnosťou. Rodičia, ktorí ma proste nevedeli utešiť svojimi slovami alebo aspoň zmiesť zo stola môj výmysel, že k nim nepatrím. Keď takéto chvíle zostanú bez odpovedí a bez riešenia, vyšlú nás do dospelého života so zúfalou túžbou nájsť miesto, kam patríme, a usadiť sa tam, zapadnúť. Moji rodičia našťastie neživili ilúziu, že rodičovstvo sa končí, keď deti odídu z domu. Spolu sme sa naučili niečo o odvahe, zraniteľnosti a pocite skutočne niekam patriť. Považujem to za malý zázrak.

Dokonca aj keď sa bavíme o utrpení, ako chudoba, násilie či porušovanie ľudských práv, nepatriť do vlastnej rodiny predstavuje jednu z najbolestivejších rán. Má totiž silu zlomiť nám srdce, ducha a zmysel pre vlastnú hodnotu. U mňa sa zlomili všetky tri. A keď sa to stane, môžu nastať len tri situácie, ktoré som videla vo svojom živote aj v práci:


Žijete v neutíchajúcej bolesti a hľadáte úľavu v jej otupení a/alebo v tom, že ju spôsobíte iným.

Popierate svoju bolesť, a tým svoje utrpenie prenášate na ostatných okolo seba a na svoje deti.

Nájdete odvahu vyriešiť tú bolesť a vyvinúť v sebe istý stupeň empatie a súcitu sám so sebou a s inými, čo vám umožní pozorovať bolesť vo svete jedinečným spôsobom.


Ja som vyskúšala prvé dve situácie. A len vďaka čírej milosti sa mi podarilo nájsť cestu k tretiemu spôsobu.

Po nočnej more s Bearkadettkami sa hádky doma zhoršili. Rozpútali sa boje, kde všetko bolo dovolené. Moji rodičia proste nemali bunky na to, aby to urobili inak. Nahovárala som si, že ako jediní na svete majú problém udržať manželstvo pokope. Vtedy som sa nesmierne hanbila. Priatelia môjho brata a sestier, ktorí sa u nás doma hrávali, nenútene volali mojich rodičov „pán a pani B.“, akoby boli bohvieakí skvelí. No ja som vedela o tajných hádkach a vedela som, že nepatrím ani k priateľom, ktorých rodičia sú úžasní ako tí z telky. Tak sa vo mne začala hromadiť aj hanba za to, že som to musela tajiť.

Samozrejme, nadhľad je výsledkom skúseností. Ja som nemala skúsenosti, aby som si dokázala dať do súvislostí všetko, čo sa okolo mňa dialo. A moji rodičia sa len snažili prežiť tak, aby pritom nespôsobili katastrofické škody. Zrejme im ani nedošlo, že by sa mali s nami podeliť o svoj pohľad na vec. Bola som presvedčená, že nik iný v meste či dokonca na celom svete nezažíva podobné otrasné predstavenie ako ja, aj napriek faktu, že moja stredná škola sa ocitla v národných správach pre alarmujúci počet študentských samovrážd. Až neskôr, keď sa zmenil svet a ľudia skutočne začali hovoriť o svojich ťažkostiach, som zistila, koľko tých dokonalých rodičovských párov skončilo rozvodom, koľkí následkom zhýralého života zomreli alebo, vďakabohu, absolvovali liečenie.

Niekedy práve ticho, ktoré poskytuje deťom možnosť vytvoriť si vlastné príbehy, predstavuje pre ne najväčšie nebezpečenstvo. V týchto príbehoch sa skoro vždy vidia ako osamelé bytosti, ktoré si nezaslúžia byť milované alebo niekam patriť. Aj ja som si vymyslela podobný prí­-

beh. A tak som namiesto vysokých kopov skrývala vrecúško s trávou vo vreci na sedenie, vláčila som sa s divokými deckami a zo všetkých síl hľadala svojich ľudí. Už nikdy som sa nezúčastnila žiadneho konkurzu. Zato som dokonale vedela niekam zapadnúť tak, že som spravila čokoľvek, len aby som sa cítila chcená a zapojená.

Keď sa nekonečné hádky rodičov neustále zhoršovali, brat a sestry sa zvyčajne utiahli do mojej izby, aby ich prečkali. Ako najstaršia som začala využívať svoju novovytvorenú supersilu zapadnúť, aby som určila, čo viedlo k sporu. Potom som sa snažila zosnovať prepracovaný plán, ako „všetko urovnať“. Mohla som byť záchrancom pre svojich súrodencov, pre rodinu. Keď sa mi to podarilo, považovala som sa za hrdinku. Keď nie, obviňovala som sa a ešte viac som sa upla na zbieranie informácií. Až teraz, keď píšem tieto riadky, si začínam uvedomovať, že už vtedy som si zvolila radšej výskum a údaje pred zraniteľnosťou.

Ako tak nad tým spätne rozmýšľam, uvedomujem si, že za svoju kariéru zrejme vďačím práve pocitu, že nepatrím nikam. Najprv ako dieťa, potom ako tínedžerka som našla vlastný primárny mechanizmus vyrovnávania sa s tým, že nikam nepatrím, v študovaní ľudí. Pátrala som po vzorcoch a súvislostiach. Vedela som, že keby som dokázala odhaliť vzorce v ľudskom správaní a spojiť ich s pocitmi a konaním ľudí, našla by som si vlastnú cestu. Využívala som svoju schopnosť určiť vzorce, aby som predvídala, čo ľudia chcú, čo si myslia alebo robia. Naučila som sa, ako povedať správnu vec alebo prejaviť sa správnym spôsobom. Stala sa zo mňa expertka na zapadnutie, chameleón. A pre mňa samu veľmi osamelý cudzinec.

Čas plynul a ja som spoznala mnoho ľudí lepšie, ako sa poznali sami. Lenže v tomto procese som stratila vlastné ja. Do dvadsaťjednotky som toho stihla celkom dosť. Striedavo som chodila a nechodila na výšku, prežila rozvod rodičov, za šesť mesiacov som stopom prešla celú

Európu a zapojila sa do každého sebadeštruktívneho, debilného správania, na aké si spomeniete, dokonca som nakrátko skúsila aj tvrdé drogy. No tento život ma unavoval. Mlela som už z posledného. Anne Lamottová citovala slová jedného zo svojich triezvych kamarátov, ktorého postreh dokonale vystihuje tento druh úniku: „Ku koncu som už upadal rýchlejšie ako moje zásady.“

V roku 1987 som stretla Steva. Z nejakého dôvodu som sa s ním cítila viac sama sebou, ako sa mi to nepodarilo od čias svojej najlepšej kamarátky Eleanor. Steve ma videl. A dokonca, hoci so mnou prežil koniec mojich sebadeštruktívnych dní, napriek tomu videl moje skutočné ja a mal ma rád. Sám prešiel rovnakou rodinnou traumou, preto mojej bolesti rozumel a po prvýkrát v živote sme sa obaja mali s kým porozprávať o svojich skúsenostiach. Otvorili sme sa. Niekedy sme si dokázali volať aj desať hodín. Hovorili sme o každej hádke, ktorú sme zažili, o osamelosti, s ktorou sme bojovali, o neznesiteľnej bolesti z toho, že sme nikam nepatrili.

Čo začalo ako priateľstvo, prerástlo do obrovského zamilovania a neskôr do hlbšieho citu. Nikdy nepodceňujte silu toho, že vás niekto vidí – je únavné stále bojovať sám proti sebe, keď vás niekto skutočne vníma a ľúbi. V niektoré dni mi jeho láska pripadala ako dar. Inokedy som ho neznášala, že mal na to odvahu. No postupne som zachytila záblesky svojho pravého ja, plného smútku a túžby. Smútku za dievčaťom, ktoré nikdy nikam nepatrilo, a túžby zistiť, kto vlastne som, čo mám rada, v čo verím a kam chcem ísť. Steve nemal pocit, že by ho moje pátranie po vlastnej duši ohrozovalo. Páčilo sa mu to. Podporoval ma.

Takže nie, doktorka Angelou, nepatriť nikam nemôže byť dobrá vec. Ešte vždy som nepochopila, čo tým myslela.

Po siedmich rokoch od nášho prvého stretnutia sme sa so Stevom vzali. On prešiel od štúdia medicíny k praktickej stáži a ja som sa zmenila zo študentky vysokej školy na absolventku. Deň po skončení magisterského štúdia v roku 1996 som si sľúbila, že budem čistá, a prestala som piť a fajčiť. Je zaujímavé, že môj prvý, dočasný kurátor v skupine anonymných alkoholikov mi povedal: „Nemys­lím si, že patríš medzi AA. Mala by si skúsiť stretnutia spoluzávislosti.“ Môj vedúci na stretnutiach spoluzávislých ma zas vrátil medzi anonymných alkoholikov alebo mi odporučil skúsiť OA, čiže stretnutia ľudí trpiacich chorobným prejedaním, lebo vraj nie som jednou z nich. Verili by ste tomu? Čo je to už za posraný život, keď nepatríte ani medzi anonymných alkoholikov?

Nakoniec mi nový vedúci povedal, že sa doslova núkam z obloženej misy závislostí. V zásade beriem čokoľvek, čo mi príde pod ruku, len aby som sa necítila zraniteľne. Povedal mi, aby som si našla skupinu, ktorá mi prehovorí do duše, a nezáleží na tom, ktorá to bude, pokiaľ prestanem piť, fajčiť a preháňať to so starostlivosťou a prejedaním sa. Jasné. Chápem.

Prvé roky manželstva boli ťažké. Nemali sme peniaze a prax a škola nás psychicky vyčerpávala. Nikdy nezabudnem, ako som sa školskej terapeutke priznala, že si myslím, že nám to nevyjde. Čo ona na to? „Možno naozaj nie. On vás má oveľa radšej, ako sa máte rada vy sama.“

Môj prerod z experta na to, ako zapadnúť, na človeka, ktorý niekam skutočne patrí, začal niečo po dvadsiatke a trval niekoľko dekád. V tridsiatke som vymenila jeden druh sebadeštrukcie za iný. Vymetanie večierkov som nahradila perfekcionizmom. Stále som sa borila s tým, že som outsider – dokonca aj v práci –, ale zmenila sa moja odpoveď na to, keď sa moje číslo neobjavilo na nástenke. Namiesto toho, aby som trpela v tichosti a hanbe, začala som o svojich obavách a bolesti rozprávať. Spochybňo­-vala som, čomu prikladám dôležitosť a prečo. Naozaj som v tej strnulosti chcela prežiť celý život? Nie. Keď mi tvr­dili, že nedokážem napísať kvalitatívny výskum v dizertačnej práci, spravila som to aj tak. Keď sa ma pokúsili presvedčiť, aby som sa nevenovala štúdiu hanby, spravila som to aj tak. Keď mi hovorili, že nemôžem byť profesorkou a písať knihy, ktoré by ľudia aj čítali, spravila som to aj tak.

Niežeby som vymenila jeden extrém – hľadanie vlastnej hodnoty len v snahe zapadnúť – za iný – hľadanie hodnoty v odlišnosti, vo vzdorovitosti či večnej rebélii. Sú to dve strany jednej mince. Stále som prahla po tom, aby som niekam patrila, a moje rozhodnutie zostať na okraji vlastnej profesie mi neprestajne spôsobovalo úzkosť a núdzu. Nebolo to ideálne, ale prešla som už dosť veľký kus cesty, aby som vedela, že by som musela zaplatiť priveľkú cenu, aby som zapadla a robila to, čo sa odo mňa očakáva. Tá cena pravdepodobne predstavovala moje zdravie, manželstvo alebo triezvosť. A skôr ako by som mala niečo z toho obetovať, zostala som radšej na okraji, hoci som veľmi túžila po tíme.

Potom ma v roku 2013 postretlo niekoľko drobných zázrakov, ktoré viedli k jednému z najdôležitejších okamihov v mojom živote. Oprah Winfrey ma pozvala ako hosťa do jednej z mojich najobľúbenejších relácií – Super Soul Sunday.

Večer pred vystúpením som zašla na večeru s jedným z producentov a so svojím manažérom Murdochom (Škótom, ktorý žil vo West Village a ktorý hovorieval šetci s rovnakou ľahkosťou ako ja). Keď sme neskôr s Murdochom kráčali do hotela, zastal na rohu a musel na mňa zakričať, lebo som pokračovala v ceste: „Brené, kde si?“

Ručne-stručne som ho zotrela: „Na rohu Michiganskej a Chicagskej.“ No dobre som vedela, že sa cítim zraniteľná. A Murdoch mi začal vysvetľovať, aká „neprítomná“ som bola na večeri. Slušná a priateľská? To áno. Prítomná? Nie. Presne som vedela, čo sa deje. Pozrela som sa na Murdocha a pripustila som: „Robím to, čo robievam, keď mám strach. Plávam nad životom, pozorujem ho a študujem, no nežijem.“

„Ja viem,“ prikývol Murdoch. „Musíš však nájsť spôsob, ako to zastaviť a zostúpiť sem k nám. Ide o veľa a ja nechcem, aby si to zmeškala. Neštuduj tento okamih. Zúčastni sa ho.“

Keď som sa na druhý deň ráno obliekala na prvú schôdzku s Oprah, dostala som správu od dcéry. Chcela sa uistiť, či som jej podpísala a vrátila písomný súhlas na školský výlet. Ubezpečila som ju, že som to urobila, a potom som sedela na okraji postele a potláčala slzy. Začala som uvažovať. Potrebujem písomný súhlas, aby som nebola taká vážna a vystrašená. Potrebujem súhlas, aby som si to dnes užila. A tak vznikol ten nápad. Obzrela som sa po izbe, či náhodou niekto nezazrie to šialenstvo, čo som sa chystala urobiť. Potom som podišla k svojmu stolu, posadila sa a na samolepiaci papierik som si napísala: „Udeľujem si súhlas, že dnes môžem byť vzrušená a trafená a dobre sa zabaviť.“

Stal sa prvým písomným súhlasom, ktorý som si udelila. Píšem si ich dodnes a učím každého, kto mi venuje päť minút svojho času, o sile tejto metódy zámeru konania. Skutočne to funguje. No aj keď dáte deťom písomný súhlas na výlet do zoo, najprv musia nastúpiť do autobusu. Určite si zámer. Dotiahnite ho do konca. V ten deň som nastúpila na autobus.

Vtedy som si to ešte neuvedomila, ale keď tak na to spomínam, prostredníctvom písomných súhlasov som sa vlastne pokúsila patriť sama sebe, a nie niekomu inému.

Zažila som veľmi dojemné prvé stretnutie s Oprah pred kamerou a o pár minút sme sa už smiali a zabávali. Bola presne taká, ako som si ju predstavovala. Prudká a láskavá. Jemná a neústupčivá. Hodina uplynula rýchlosťou blesku. Keď nám vypršal čas, Oprah sa obrátila ku mne a povedala: „Mali by sme spolu nakrútiť ďalšiu hodinu – ďalšiu epizódu.“ Znepokojene som sa rozhliadla okolo seba, akoby nám už len to, že o tom uvažujeme, mohlo spôsobiť problémy.

„Vážne?“ opýtala som sa. „Ste si istá?“

Oprah sa usmiala. „Vážne. Máme ešte veľa tém, o ktorých by sme sa mohli rozprávať.“

Zažmurkala som do tmavého štúdia smerom, kde zrejme bola nejaká kontrolná miestnosť, a nesmelo som sa opýtala: „Myslíte si, že by sme sa na to mali niekoho opýtať?“

Oprah sa znovu usmiala. „A za kým by sme asi tak mali utekať?“ Nepovedala to arogantne. Moja otázka ju zrejme pobavila.

„Aha, jasné. Prepáčte. Tak teda áno. Áno, určite! S radosťou! No nemala by som sa ísť prezliecť? Ach, dokelu. Mám len túto jednu kombináciu oblečenia a okrem toho rifle a kovbojské čižmy, v ktorých som sem prišla.“

„Čižmy a rifle znejú výborne. Požičiam vám blúzku.“

Odišla, aby sa tiež prezliekla, no po pár krokoch sa otočila a vraví mi: „Je tu Maya Angelou. Chceli by ste sa s ňou stretnúť?“

Zorné pole sa mi zúžilo. Čas sa spomalil. Tak toto je už príliš. Umrela som? Umrela som a som v nebi?

„Brené? Haló? Chceli by ste sa stretnúť s doktorkou Mayou?“ Mala som pocit, že sa tam snáď zrútim, no Oprah sa ma znovu opýtala: „Chcete?“

Vyskočila som zo sedadla. „Áno, preboha, jasné!“

Oprah ma chytila za ruku a kráčali sme do druhej zelenej miestnosti na opačnej strane chodby oproti mojej šatni. Vošli sme a hneď som postrehla, že doktorka An­gelou sedí pred televíznou obrazovkou. Všimla som si, že hladí na dve prázdne kreslá, v ktorých sme s Oprah sedeli.

Maya Angelou sa pozrela priamo na mňa. „Dobrý deň, doktorka Brownová. Práve som vás sledovala.“

Podišla som k nej a potriasla ruku, ktorú mi podávala. „Je to pre mňa obrovská česť. Veľa pre mňa znamenáte a tvoríte podstatnú časť môjho života.“

Nepustila mi ruku a druhú položila navrch. „Vaša práca je veľmi dôležitá. Pokračujte. Naďalej rozprávajte o svojej práci. Neprestávajte a nedovoľte, aby sa vám čokoľvek postavilo do cesty.“

Potom som jej povedala, že občas, keď učím, vypnem svetlá a prehrám triede starú kazetu s nahrávkou jej recitácie básne „Our Grandmothers“ (Naše staré mamy). A že niekedy len opakovane púšťam verš – „Nepohnú mnou.“

Zovrela mi ruku ešte mocnejšie, pozrela sa mi priamo do očí a pomalým hlbokým hlasom zaspievala: „… Ako strom zasadený pri rieke, nepohnú mnou.“ Potom mi znovu silno stlačila ruku a dodala: „Nedovoľte, aby vami pohli, Brené.“

Akoby natlačila všetku odvahu, ktorú budem v živote potrebovať, do jedného batôžka a podala mi ho. Málokedy sa vám podarí uvedomiť si, že okamih, ktorý práve prežívate, vás bude definovať. No ja som to vtedy vedela. Čo spravíte, keď sa po väčšinu života snažíte zapadnúť, a zrazu vám Maya Angelou spieva a hovorí, aby ste neuhli? Naučíte sa zakoreniť svoje prekliate nohy, presne to urobíte. Ohýbate sa, naťahujete a rastiete, ale zaprisaháte sa, že nezradíte to, kým ste. Alebo sa o to aspoň zač­nete pokúšať.

O šesť mesiacov po tomto neuveriteľnom dni som sa znovu ocitla v inej zelenej miestnosti v Chicagu. Tentoraz som mala prednášať na jednom z najväčších svetových stretnutí o líderstve. Organizátori mi veľmi odporúčali „oficiálny odev“ a ja som hľadela na svoje čierne voľné nohavice s lodičkami a cítila som sa ako podvodník. Alebo akoby som sa chystala na pohreb.

Sedela som vedľa inej prednášajúcej (ženy, s ktorou som sa nakoniec spriatelila), a tá sa ma opýtala, ako sa cítim. Priznala som sa, že idem vyskočiť z kože a neviem sa zbaviť pocitu, že sa tu hrám na niekoho iného. Na to mi odvetila, že vyzerám „naozaj pekne“, lenže jej výraz mi hovoril: Viem, je to ťažké. No čo narobíme?

Znenazdajky som sa postavila, vzala svoj kufor z radu kufrov ostatných prednášateľov pri stene a odbehla do šatne. O minútu som sa vynorila v blúzke námorníckej modrej farby, tmavých džínsoch a drevákoch. Žena sa na mňa pozrela, usmiala sa a hlesla: „Skvelé, ste odvážna.“

Nebola som si istá, či to myslí vážne alebo nie, ale zasmiala som sa. „Ani nie. Pre mňa je to nutnosť. Ako mám vyjsť na pódium a rozprávať o autentickosti a odvahe, keď sa sama nebudem cítiť autenticky ani odvážne? Fyzicky to nedokážem. Nie som tu preto, aby sa moje oficiálne ja prihováralo ich oficiálnemu ja. Prišla som sem preto, aby som hovorila od srdca k srdciam. To som proste ja.“ Ďalší dôležitý krok k tomu, aby som sa naučila patriť sama sebe.

O niekoľko týždňov som znovu zažila stret so svetom biznisu. Keď som si prechádzala haldu informácií o blížiacich sa prednáškach, našla som odkaz od organizátorov: „Minulý rok sme videli na konferencii vašu prednášku. Nevieme sa dočkať, keď si vás budú môcť vypočuť aj naši poprední predstavitelia! Vtedy ste hovorili, aké je dôležité poznať svoje ústredné hodnoty – to bolo skvelé. Hoci ste ako jednu z dvoch hlavných hodnôt zmienili vieru. Vzhľadom na obchodné zameranie nášho seminára by sme ocenili, keby ste vieru vynechali. Druhou vlastnosťou bola odvaha, a tá sa nám páčila. Držte sa tej, dobre?“

Zovrelo mi hruď a každou sekundou mi tvár horela čoraz viac. Niečo podobné, aj keď opačný extrém, sa mi už v tomto roku stalo. Organizátor mi oznámil, že hoci „oceňuje môj priamy a prostý prístup“, bol by radšej, keby som sa zdržala nadávok, pre ktoré hrozilo, že stratím nejakú časť „veriaceho publika“, ktoré ma síce „omilostí“, no napriek tomu sa bude cítiť urazené.

Kra. Vi. Na. Toto je totálna kravina. Nespravím to. Radšej sa vzdám prednášok. Ani sa nepohnem.

Celú kariéru som sedela s ľuďmi za stolom a počúvala o najťažších a najbolestivejších chvíľach ich života. Po pätnástich rokoch práce môžem zodpovedne povedať, že každý príbeh bolesti a odvahy skoro vždy v sebe skrýval dve veci: modlitbu a nadávky. Niekedy aj naraz.

Schmatla som tenisky, obula si ich a vyšla pred dom, aby som popremýšľala nad odpoveďou. Pochodovala som celou štvrťou, a keď som zabočila za posledný roh pred svojím domom, presne som vedela, čo odpoviem na každú takúto požiadavku: Ak si myslíte, že vyčistím pravdu a predstavím naleštenú verziu skutočných ľudských skúseností, tak sa veľmi mýlite. Pravdaže, nemienim sa hrať na Joa Pesciho z Mafiánov, ale ak nedokážete prehltnúť, že občas poviem „nasrať“ alebo „kravina“, alebo ak odo mňa chcete, aby som predstierala, že mi na viere nezáleží, potom asi nie som váš človek. Existuje veľa skvelých učiteľov a rečníkov. Budete si musieť nájsť takého, ktorý sa vyoblieka, učeše svoje slová a sklapne. Ja to však nie som. Už nie.

Nepohnú mnou.

Keď Steve prišiel domov, povedala som mu o svojom najnovšom rozhodnutí. Posadila som sa vedľa neho a položila mu hlavu na plece. „Je to veľmi ťažké,“ sťažova­­la som sa. „Nikam nepatrím. Na žiadne miesto. Všade, kam idem, som niekto, kto tam nepatrí, porušuje všetky pravidlá a rozpráva o veciach, o ktorých nehovorí nik iný. Nemám tím. A takto sa to so mnou ťahá po celý môj život.“

Steve sa ma ani nesnažil povzbudiť. Namiesto toho pripustil, že naozaj „akosi nezapadám“ do žiadnej skupiny. Pripomenul mi však, že patrím k nemu a k Ellen a Charliemu, a že sa môžem modliť a nadávať, koľko len chcem, pokiaľ mám dosť peňazí, aby som mohla dať Charliemu mincu za každú svoju nadávku.

Trochu som sa zasmiala, ale cítila som, že mi tečú slzy. „Celý život žijem na okraji,“ hovorila som Stevovi. „Je to naozaj ťažké. Niekedy je náš dom jediné miesto, kde sa necítim osamelo. Nemám pocit, že by som bola na ceste, ktorej rozumiem, neviem na nej nikoho nájsť. Nikto nekráča predo mnou a nevraví mi: ,To je dobré. Existuje veľa profesorov-vedcov-prednášajúcich-lídrov-podnikateľov­veriacich-nadávajúcich. Takto to sprav.‘“

Steve ma vzal za ruku a povedal: „Viem, že to nie je ľahké. A musíš sa cítiť osamelo. Si tak trochu čudáčka – v mnohých ohľadoch cudzinka. No počúvaj ma – na tej veľkej konferencii o líderstve sa zúčastnilo dvadsať rečníkov a teba hodnotili najlepšie spomedzi nich. V džínsoch a drevákoch. Keď sa na to pozrieš z tohto pohľadu, ako môžeš povedať, že tam niekto patril viac ako ty? Vždy budeš patriť všade, kde sa zjavíš ako ty sama a skutočne budeš rozprávať o sebe a svojej práci.“

A vtedy to prišlo. To bol ten okamih.

Konečne som pochopila na praktickej a základnej úrovni, ako to Maya Angelou myslela. Pobozkala som Steva, rozbehla sa do pracovne, vzala notebook a na vyhľadávači som našla jej citát. Vrátila som sa s notebookom k Stevovi na gauč a prečítala som mu:


Len vtedy budete slobodní, keď si uvedomíte, že nepatríte na žiadne miesto – patríte všade, ale nie na konkrétne miesto. Cena je vysoká, no odmena ešte väčšia.


V tom okamihu sa príbeh, ktorý vyjadroval moju podstatu a definoval ma, príbeh o tom, ako som videla samu seba – ako mladé, osamelé, ničím výnimočné dievča, ktoré bezmocne stojí pred telocvičňou a hľadá plagát, ktorý by jej potvrdil, že niekam patrí –, zmenil. Dosiahla som úspech v práci. Mala som skvelého partnera a úžasné deti. No až do tej chvíle som sa nedokázala odpútať od príbehu, v ktorom som nepatrila do svojho sveta alebo svojej pôvodnej rodiny.

Steve si všimol, že sa niečo zmenilo. „Cena je vysoká, no tvojou odmenou je, že tvoja práca sa šíri svetom poctivým spôsobom – spôsobom, v ktorom vidia pravdu ľudia, čo ťa vpustili do svojich životov.“

Spýtala som sa ho, či skutočne vníma ten čudný rozpor, keď je človek osamelý, ale stále niekam patrí – skutočne patrí. Na to mi odvetil: „Jasné, sám to často cítim. Paradoxný pocit samoty a zároveň sily. Niekedy sa rodičia nahnevajú, lebo nepredpíšem ich dieťaťu antibiotiká. Hneď mi chrstnú do tváre: ‚Každý pediater ich predpisuje. Pôjdeme k niekomu inému.‘ Nepočúva sa to ľahko, ale potom sa uchýlim k myšlienke: Nevadí, že som v tom sám. Ja si proste nemyslím, že je to pre dieťa to najlepšie. A bodka.“

Kolieska v mozgu sa mi začali krútiť rýchlejšie. Vysvet-lila som Stevovi, že aj keď mám pocit, že som práve pochopila zraniteľnosť a odvahu zostať sama, stále sa neviem zbaviť toho pocitu pod povrchom, že chcem byť súčasťou niečoho. Chcela som „svoje mužstvo“. On mi na to: „Máš mužstvo, len je malé a nie každý v ňom bude súhlasiť s tým istým. No pravdupovediac, tie decká z mužstva aj tak neznášaš.“ Vedela som, že má pravdu, no stále som tomu chcela porozumieť hlbšie.

Napokon som sa postavila a oznámila mu, že idem prekopať Mayin citát a moje informácie o pocite skutočne niekam patriť. Jeho odpoveď ma aj dnes rozosmeje: „Aha, už chápem. Je mi jasné, kam to smeruje. Mám ísť zohnať večeru? Rád ti pošlem nejaké jedlo do králičej nory vedkyne. Naposledy, keď si šla prekopať niečo, čo ti nedalo pokoja, vynorila si sa až o dva roky.“

Zohnala som si úplný prepis rozhovoru medzi Billom Moyersom a Mayou Angelou a po prvýkrát si prečítala aj posledné poznámky:


MOYERS: Patríte niekam?

ANGELOU: Ešte nie.

MOYERS: Patríte niekomu?

ANGELOU: Čím ďalej, tým viac. Chcem tým povedať, že patrím sama sebe. A som na to patrične hrdá. Veľmi ma znepokojuje, ako sa pozerám na Mayu. Maya sa mi pozdáva. Páči sa mi jej humor a odvaha. A ak sa pristihnem, že tak nekonám… že ma to neteší – potom sa s tým musím vyrovnať.

Zdvihla som hlavu od rozhovoru a pomyslela som si: Maya patrí Mayi. Ja patrím sebe. Chápem. Teda nie úplne, ale už tomu aspoň prichádzam na koreň…

Tentoraz som sa zahrabala do králičej nory vedkyne na štyri roky. Vrátila som sa k starým údajom, pozbierala nové a začala rozvíjať Teóriu pocitu skutočne patriť sebe.

Zistila som, že všetko, čo som vedela o tomto pocite, bolo buď nie úplne správne, alebo totálne nesprávne.