© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Usteľ si

Usteľ si

Maličkosti, ktorými môžete zmeniť svoj život ...a možno aj svet

Námetom na knihu Usteľ si bol promočný prejav admirála McRavena, ktorý si na internete pozrelo viac ako desať miliónov záujemcov. Admirál rozdelil svoj príhovor do desiatich lekcií, v ktorých vysvetľuje, ako prekonať útrapy vojenského výcviku. Rovnaké lekcie sú účinné aj pri prekonávaní nástrah života bez ohľadu na to, kto im čelí. Ak chcete zmeniť svet, tu sú najdôležitejšie pravidlá: Začnite tým, že si usteliete Záleží len na tom, aké mate veľké srdce Život nie je fér – pokračujte v kurze! Neúspech vás zocelí Musíte si trúfať Vzoprite sa tyranom Poraďte si v ťažkých časoch Rozdávajte ľuďom nádej Nikdy sa nevzdávajte! Ak si každé ráno usteliete, dokončíte prvú úlohu dňa. Pocítite štipku hrdosti a povzbudí vás to do ďalšej úlohy. Ku koncu dňa pribudne k jednej splnenej úlohe veľa ďalších. Ustielanie postele vo vás okrem toho upevní pocit, že v živote záleží na maličkostiach. Ak si nedokážete správne poradiť s maličkosťami, nikdy správne neurobíte ani veľké úlohy. Admirálov prejav je nadčasový. Zveruje nám svoje životné múdrosti, praktické rady a povzbudzuje čitateľa, aby ani v najťažších chvíľach neprepadal zúfalstvu, ale vyťažil z nich čo najviac a využil ich vo svoj prospech. Kniha sa hneď po vydaní zaradila do rebríčka bestsellerov.

  • ISBN: 978-80-222-0897-0
  • EAN: 9788022208970
  • Počet strán: 112
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 125x195 mm
  • Dátum vydania: 18.9.2017
  • Žáner: MOTIVAČNÁ LITERATÚRA / Úspech / Šťastie

9,90 € Doporučená cena

O knihe

Admirál William H. McRaven predniesol 17. mája 2014 končiacemu ročníku Texaskej univerzity v Austine promočný príhovor. Podľa vzoru univerzitného hesla „To, čo sa tu začne, zmení svet“ sa podelil s poslucháčmi o desať lekcií z výcviku jednotiek SEAL amerického námorníctva, vďaka ktorým prekonal nielen úskalia výcviku a dlhej kariéry v námorníctve, ale aj života. Vysvetlil, ako  s pomocou týchto základných princípov hocikto môže zmeniť seba a svet k lepšiemu.

Pôvodný prejav admirála McRavena získal na internete viac než desať miliónov zhliadnutí. V knihe rozpráva príbehy zo svojho života a zo života ľudí z vojenskej služby, ktorí bojovali s útrapami a odhodlane, súcitne, čestne a odvážne prijímali ťažké rozhodnutia.

Nadčasová kniha napísaná s nesmiernou pokorou a optimizmom obsahuje životné múdrosti, praktické rady a povzbudivé slová a podnieti čitateľov k tomu, aby aj v najtemnejších životných okamihoch dosiahli čo najviac.

Ak si každé ráno usteliete, dokončíte prvú úlohu dňa. Pocítite štipku hrdosti a povzbudí vás to pustiť sa do ďalšej a ďalšej úlohy. Ku koncu dňa pribudne k jednej splnenej úlohe veľa ďalších. Ustielanie postele vo vás okrem toho upevní pocit, že v živote záleží na maličkostiach. Ak si nedokážete správne poradiť s maličkosťami, nikdy neurobíte správne ani veľké úlohy.



Recenzie

„Mal by si ju prečítať každý americký predstaviteľ... kniha, ktorá vaše deti a vnúčatá povzbudí k tomu, aby dosiahli všetko, čo je v ich silách.“ Wall Street Journal

-----------------------------

„Silná kniha.‟ USA Today

-----------------------------

Plná fascinujúcich osobných príbehov zo zákulisia národnej bezpečnosti. Washington Post                                                                                        

-----------------------------

„Skvelé, inteligentné a výstižné.“  Forbes


Ukážka z knihy

Na začiatku dňa dokončite úlohu



Kasárne, v ktorých prebieha základný výcvik SEAL, tvorí nenápadná trojposchodová budova na pláži v kalifornskom Coronade necelých sto metrov od Tichého oceána. Budova nie je klimatizovaná, v noci počuť pri otvorených oknách prílivové vlny a príboj narážajúci na piesok.

Kasárenské izby sú priam sparťanské. V dôstojníckej izbe, o ktorú som sa delil s tromi ďalšími spolužiakmi, boli štyri postele a skriňa, do ktorej sme si vešali uniformy. Nič viac. Keď som spal v kasárňach, hneď ráno, ako som sa skotúľal z námorníckej „prične“, som sa pustil ustielať posteľ. Bola to prvá úloha dňa, počas ktorého ma, ako som vedel, čaká kontrolovanie uniforiem, dlhé plávanie, ešte dlhšie behanie, prekonávanie prekážkových dráh a neustále týranie od inštruktorov.

Keď vošiel inštruktor, vedúci triedy podporučík Dan’l Steward zvolal: „Pozor!“ Stál som v pozore pri nohách postele, zrazil som opätky a čakal, kým vrchný námorný poddôstojník podíde ku mne. Prísny inštruktor s kamennou tvárou najskôr skontroloval, či mám naškrobenú zelenú čiapku uniformy, uistil sa, či osemstranná „pokrývka“ nie je pokrčená a má správny tvar. Premeral si ma od hlavy po päty, poprezeral každý centimeter uniformy. Mám vyžehlené záhyby na košeli a nohaviciach? Blýska sa mosadzná pracka na opasku ako zrkadlo? Mám topánky vyleštené tak, aby sa mu na nich odzrkadľovali prsty? Spokojný, že spĺňam prísne kritériá, ktoré sa očakávajú od budúceho tuleňa, pristúpil k prehliadke postele.

Posteľ bola rovnako jednoduchá ako izba, tvoril ju len oceľový rám a matrac. Matrac zakrývala spodná plachta, na nej bola vrchná plachta. Pod matracom bola zastrčená sivá vlnená deka, ktorá ma zohrievala za chladných večerov v San Diegu. Druhá deka bola úhľadne poskladaná do tvaru obdĺžnika pri nohách postele. Uprostred záhlavia bol len vankúš, ktorý vyrobila organizácia Maják pre slepých (Lighthouse for the Blind), a s prikrývkou v spodnej časti zvieral deväťdesiatstupňový uhol. Taký bol štandard. Keby som prísnu požiadavku čo len trochu nesplnil, musel by som „ísť chytať vlny“, kotúľať sa po pláži, kým by som nebol od hlavy po päty od mokrého piesku. Volajú to „bábovka“.

Nepohnuto som stál, kútikom oka som sledoval inštruktora. Unavene sa zahľadel na posteľ. Naklonil sa nad ňu, aby skontroloval, či mám napnutú plachtu, potom si poprezeral deku a vankúš, aby sa uistil, či sú správne upravené. Ďalej vopchal ruku do vrecka, vybral z neho mincu a niekoľkokrát ju vyhodil do vzduchu, aby mi dal na vedomie, že nasleduje posledná skúška. Po poslednom vyhodení vyletela vysoko do vzduchu a s ľahkým nadskočením dopadla na matrac. Odrazila sa niekoľko centimetrov nad posteľ, dosť vysoko, aby ju inštruktor mohol chytiť do dlane.

Inštruktor sa zvrtol tvárou ku mne, pozrel mi do očí a prikývol. Po celý čas ani nemukol. Správne ustlaná posteľ nebola ničím, za čo by som mal čakať pochvalu. Bola to moja povinnosť. Prvá úloha dňa, ktorú som musel urobiť správne. Dokazovala moju disciplinovanosť. Ukazovala cit pre detail a v závere dňa mi pripomenula, že som niečo urobil dobre a môžem byť na to hrdý, i keď je to len maličkosť.

Ustielanie bolo počas dní strávených pri námorníctve jedinou nemennou vecou, s ktorou som mohol počítať každý deň. Ako mladý podporučík SEAL som na špeciálnej ponorke USS Grayback zakotvil v ošetrovni, kde boli štyri postele nad sebou. Vedúci ošetrovne, uštipačný starý doktor, trval na tom, aby som si pričňu ustielal každé ráno. Často sa spytoval, ako môžu námorníci očakávať najlepšiu lekársku starostlivosť, keď si ani neustelú posteľ a neupracú izbu. Ako som neskôr zistil, čistotnosť a poriadkumilovnosť sprevádzali každučký kúsok vojenského života.

O tridsať rokov v New Yorku padli dvojičky. Zasiahnutý bol aj Pentagon a odvážni Američania zomreli v lietadle nad Pennsylvániou.

V čase útokov som sa doma zotavoval z vážnej nehody pri zoskoku padákom. Do kasární mi priviezli nemocničnú posteľ a väčšinu dňa som preležal na chrbte a snažil sa uzdraviť. Mojou najväčšou túžbou bolo dostať sa čo najskôr z postele. Ako každý tuleň, aj ja som túžil bojovať po boku svojich spolubojovníkov.

Keď som sa konečne zotavil dosť na to, aby som bez pomoci vstal z postele, ako prvé som napol plachty, napravil vankúš a uistil som sa, že nemocničná posteľ sa bude každému, kto vojde, zdať upravená. Dokázal som týmto, že som zranenie prekonal a život ide ďalej.

Štyri týždne po jedenástom septembri ma preložili do Bieleho domu, kde som dva roky pôsobil v novovytvorenom Úrade pre boj proti terorizmu (Office of Combating Terrorism). V októbri 2003 som bol už v Iraku, v provizórnej centrále na letisku v Bagdade. Prvé mesiace sme spali na vojenských skladacích ležadlách. Napriek tomu som každé ráno vstal, skrútil spací vak, vankúš položil na záhlavie ležadla a pripravil sa na deň.

V decembri 2003 zajala americká armáda Saddáma Husajna. Po celý čas sme ho väznili v malej izbietke. Aj on spal na vojenskej skladacej posteli, no mal trochu viac luxusu – smel používať plachty a prikrývku. Raz za deň som Saddáma navštívil, aby som sa uistil, či sa oňho vojaci poriadne starajú. Trochu ma pobavilo, keď som si všimol, že Saddám si posteľ neustiela. Prikrývky nechal zakaždým pokrčené pri nohách ležadla a málokedy mu napadlo napraviť ich.

Nasledujúcich desať rokov som mal česť pracovať s niektorými z najlepších mužov a žien, akých táto krajina splodila – od generálov po vojakov, od admirálov po brancov, od veľvyslancov po zapisovateľov. Američania počas vojenského ťaženia nasadení v zámorí ochotne prichádzali a mnoho obetovali na ochranu svojho veľkého národa.

Všetci pochopili, že život nie je prechádzka ružovou záhradou a že nemajú vždy vo svojich rukách, ako dopadne ten-ktorý deň. Vo vojne zomierajú vojaci, rodiny smútia, dni sú dlhé a plné úzkosti. Hľadáte niečo, čo vám prinesie útechu, čo vás motivuje vykročiť do dňa, niečo, na čo môžete byť hrdí v často krutom svete. Netýka sa to len boja. Rovnaký zmysel pre poriadok potrebujeme aj v bežnom živote. Nič nedokáže nahradiť silu a útechu, akú poskytuje ľudská viera, niekedy vás však aj jednoduché ustlanie postele dokáže povzbudiť, aby ste vykročili do dňa, a dať vám pocit spokojnosti, vďaka ktorej ukončíte deň správne.

Ak chcete zmeniť svoj život a možno aj svet, začnite tým, že si usteliete!


                                                      DRUHÁ KAPITOLA


Sami to nezvládnete



Ak chcete zmeniť svet…


nájdite niekoho,

kto vám pomôže pádlovať.


Už na začiatku výcviku SEAL som sa presvedčil o hodnote tímovej spolupráce, potrebe spoľahnúť sa na niekoho, kto vám pomôže s plnením náročných úloh. My „žubrienky“ sme dúfali, že sa z nás stanú námornícki žabiaci, a túto životne dôležitú lekciu sme sa mali naučiť v gumovom člne.

Kamkoľvek sme počas prvej časti výcviku SEAL šli, čln sme si museli odniesť so sebou. Keď sme bežali z kasární cez cestu do jedálne, vyložili sme si ho na hlavy. Keď sme behali hore-dole po coronadských pieskových dunách, čln sme niesli popri zemi. Nekonečne dlho sme v ňom pádlovali zo severu na juh, pozdĺž pobrežia, cez vlnobitie; sedmi muži spojili sily, aby dostali gumový čln do cieľa.

V člne sme sa však naučili čosi iné. Niekto z posádky občas ochorel alebo sa zranil a nedokázal podať stopercentný výkon. Po celodennom výcviku som bol často unavený alebo som prechladol, či dostal chrípku. V takých dňoch prevzali opraty ostatní členovia. Pádlovali silnejšie. Zaberali hlbšie. Podelili sa s denným prídelom jedla, aby som nabral viac síl. Keď neskôr počas výcviku nadišiel čas, za láskavosť som sa im odplatil. Vďaka gumovému člnu sme si uvedomili, že nikto nedokončí výcvik sám. Žiaden tuleň neprežije v boji sám a ani v živote sa nezaobídete bez ľudí, ktorí vám pomôžu v ťažkých chvíľach.



Nikdy som potrebu pomoci nevnímal tak jasne ako o dvadsaťpäť rokov neskôr, keď som velil všetkým tuleňom na západnom pobreží.

Pôsobil som ako komodor prvej špeciálnej námornej bojovej jednotky v Coronade. Ako námorný kapitán som niekoľko predchádzajúcich desaťročí velil tuleňom po celom svete. Stačil jeden rutinný zoskok padákom, aby sa úplne všetko pokazilo.

Leteli sme lietadlom C-130 Hercules, vystúpili sme do výšky tritisícšesťsto metrov a pripravovali sa na zoskok. Z lietadla sme mali výhľad na krásny kalifornský deň. Na nebi nebolo ani mráčika. Tichý oceán bol pokojný a z tejto výšky sme dovideli na iba niekoľko kilometrov vzdialené hranice Mexika.

Veliteľ zoskoku zakričal: „Pripravte sa!“ Z okraja rampy som videl priamo na zem. Veliteľ zoskoku mi pozrel do očí, usmial sa a zakričal: „Skoč, skoč, skoč!“ Vyskočil som teda z lietadla, rozpažil ruky a nohy skrčil za chrbtom. Prúd vzduchu z vrtule lietadla ma naklonil dopredu, no potom som nabral do rúk vietor a vyrovnal som sa.

Rýchlo som sa pozrel na výškomer, uistil som sa, či sa netočím, a poobzeral som sa okolo seba, aby som mal isto­tu, že žiaden skokan nie je príliš blízko pri mne. O dva­dsať sekúnd som už klesol do výšky tisícšesťsto metrov potrebnej na otvorenie padáka.

Zrazu som sa pozrel pod seba a zbadal som, že podo mňa skĺzol iný výsadkár a skrížil mi cestu k zemi. Zatiahol za lanko a ja som uvidel, ako sa mu z batoha rozvinul výťažný padáčik, ktorý otvoril hlavný padák. Ihneď som hodil ruky dozadu a hlavu nasmeroval k zemi v snahe uniknúť otvárajúcemu sa padáku. Bolo však už príliš neskoro.

Skokanov padák sa priamo predo mnou nafúkol ako airbag a vrazil do mňa rýchlosťou stodeväťdesiat kilometrov za hodinu. Odrazil som sa od hlavného vrchlíka, nekontrolovane som sa roztočil, po náraze som sa ledva držal pri vedomí. Niekoľko sekúnd som robil kotrmelce a snažil som sa zastať. Nevidel som na výškomer a nemal som potuchy, ako nízko som klesol.

Inštinktívne som sa načiahol za lankom a zatiahol zaň. Výťažný padáčik síce vyletel z vrecúška v bočnej časti padáka, ale omotal sa mi okolo nohy a ja som ďalej padal k zemi. Snažil som sa vyslobodiť, ale to situáciu ešte zhoršilo. Hlavný padák sa sčasti otvoril, no omotal sa mi pritom okolo druhej nohy.

Uprel som pohľad na nebo a videl som, že nohy mám spútané dvomi sadami popruhov, dlhými nylonovými pásmi, ktorými sa hlavný padák pripája k postroju na chrbte. Jeden popruh sa mi omotal okolo jednej nohy, druhý okolo druhej. Hlavný padák bol už von z ruksaku, visel mi však kdesi na tele.

Keď som sa snažil dostať zo spletitej situácie, zrazu som pocítil, že vrchlík sa mi oddialil od tela a začal sa otvárať. S pohľadom upretým na nohy som si uvedomil, čo bude nasledovať.

Vrchlík za niekoľko sekúnd nabral vietor. Dva popruhy, jeden okolo každej nohy, sa zrazu uvoľnili a trhli mi nohami. Panva sa mi odtrhla hneď, ako mi pri prudkom otvorení šklblo spodnou časťou trupu. Tisícky drobných svalov, ktoré spájajú panvu s telom, akoby sa vytrhli z pántov.

Rozďavil som ústa a skríkol tak hlasno, že to bolo počuť až v Mexiku. Telom mi vo vlnách prenikala bolesť, pulzovala nadol k panve a nahor k hlave. Hornú časť trupu sužovali svalové kŕče, ktoré vysielali do rúk a nôh ďalšiu bodavú bolesť. Akoby som prežíval mimotelovú skúsenosť. Uvedomil som si, že kričím, snažil som sa utíšiť, no bolesť bola prisilná.

Stále som prirýchlo padal dolu hlavou, no vystrel som sa v postroji a trochu som tak uvoľnil tlak na panvu a chrbát.

Štyristopäťdesiat metrov.

Kým sa mi otvoril padák, spadol som o tisícdvesto metrov nižšie. Dobrá správa: nad hlavou som mal úplne otvorený vrchlík. Zlá správa: keď sa otváral, dochrámal ma.

Skončil som viac než tri kilometre od zóny dopadu. Do niekoľkých minút prišla jednotka zo zóny dopadu a sanitka. Previezli ma do úrazovej nemocnice v centre San Diega. Deň nato som bol po operácii. Panva sa mi pri nehode posunula takmer o trinásť centimetrov. Brušné svaly sa oddelili od panvovej kosti, svaly na chrbte a na nohách vážne poškodilo trhnutie pri otváraní padáka. Do panvy mi priskrutkovali veľkú titánovú platničku, do chrbta pre stabilitu zavŕtali lopatkovú skrutku.

Zdalo sa, že moja kariéra sa skončila. Ak chcete byť činným tuleňom, musíte byť telesne v poriadku. Rehabilitácia mala trvať mesiace, možno roky, a námorníctvo bolo povinné vykonať lekárske vyšetrenie, ktoré malo stanoviť, či som schopný plniť si povinnosti. Z nemocnice som odišiel po týždni, no ešte ďalšie dva mesiace som bol doma pripútaný k posteli.

Po celý život som mal pocit, že ma nič nezdolá. Domnieval som sa, že vrodené športové nadanie ma dostane aj z najnebezpečnejších situácií. Až dovtedy som sa nemýlil. Počas kariéry som sa mnoho ráz ocitol v situáciách, kde mi išlo o život: zrazil som sa vo vzduchu s ďalšími parašutistami, nekontrolovane som klesal v minipo­norke, takmer som spadol z ropnej vrtnej plošiny vysokej stovky metrov, uviazol som pod potápajúcou sa loďou, prežil som predčasný výbuch počas demolácie a nespočetne veľa ďalších príhod, pri ktorých rozhodovali medzi životom a smrťou zlomky sekundy. Zakaždým sa mi podarilo správne rozhodnúť a zakaždým som bol telesne dosť zdatný, aby som dokázal prekonať prekážky, ktoré na mňa číhali. Ibaže tentoraz nie.

Keď som vtedy ležal na posteli, cítil som len sebaľútosť. Nemalo to však dlho trvať. Moja žena Georgeann sa chopila ošetrovateľských povinností. Čistila mi rany, podávala mi denné dávky liekov a menila mi misu. Čo je však najdôležitejšie, pripomínala mi, kto som. Nikdy v živote som sa nevzdal a ona ma uistila, že s tým nezačnem ani teraz. Odmietla mi dovoliť, aby som sa ľutoval. Bola to tvrdá láska, takú som potreboval, a môj stav sa s ubiehajúcimi dňami zlepšoval.

Doma ma navštevovali priatelia, neustále mi volali a pomáhali mi, ako len mohli. Môjmu šéfovi, admirálovi Ericovi Olsonovi, sa akosi podarilo obísť pravidlo, podľa ktorého musí námorníctvo vykonať lekársku prehliadku, aby zhodnotilo, či som schopný aj naďalej slúžiť v jednotkách SEAL. Jeho podpora mi pravdepodobne zachránila kariéru.

Počas pôsobenia v jednotkách SEAL ma postretlo nespočetne veľa prekážok a zakaždým mi niekto prišiel na pomoc: niekto, kto veril mojim schopnostiam; niekto, kto vo mne videl potenciál, aj keď ho ostatní nevideli; niekto, kto ohrozil vlastnú reputáciu, aby mi pomohol napredovať v kariére. Nikdy som na nich nezabudol a viem, že všetko, čo som v živote dokázal, bolo dielom ľudí, ktorí mi pomáhali.

Nikto z nás sa nevyhne tragickým životným okamihom. Tak ako v malom gumovom člne počas námorníckeho výcviku, aj v živote potrebujete skupinu dobrých ľudí, ktorí vás dovedú do cieľa. Sami pádlovať nemôžete. Nájdite niekoho, s kým sa podelíte o život. Skamaráťte sa s toľkými ľuďmi, s koľkými môžete, a nezabudnite, že váš úspech závisí od iných.