© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Tajomné pradivo prírody

Tajomné pradivo prírody

Ohromujúce pohľady na tajomné univerzum z pera najznámejšieho nemeckého lesníka

Peter Wohlleben prináša prírodu, ktorá ľudí obklopuje, až k nim domov. Má svojský, napínavý, dych vyrážajúci a jednako zrozumiteľný štýl. Píše s toľkým citom, že čitateľ z každej vety cíti jeho lásku k prírode a popritom aj skúsenosti lesníka. Darí sa mu dojímať ho príbehmi obyvateľov lesa a lúk, aby s otvorenými očami hlbšie vnímal symbiózu stromov a húb, prácu „lesnej polície“, ako nazval mravcov, a učenie vlkov, ktoré vštepujú potomstvu, že havrany sú priatelia. Peter Wohlleben je najznámejší nemecký lesník, ktorý v najnovšej knihe Tajomné pradivo prírody prístupným spôsobom približuje čitateľovi, ako v prírode funguje krehká spolupráca medzi zvieratami a rastlinami. Hneď na začiatku autor rozpráva o vlkoch a vysvetľuje, prečo je dôležité, aby znovu osídlili lesy strednej Európy. Vedeli ste, že výskyt vlka môže ovplyvniť korytá riek? Vďaka projektu v Yellowstonskom parku lesníci a odborníci pochopili, ako niektoré živočíšne druhy pretvárajú obraz prírody. Ďalším neuveriteľným poznatkom je zistenie, že dážďovky ovplyvňujú stavy diviakov v našich lesoch. Autor vo svojich knihách nepresviedča čitateľa o vlastnej pravde, len príťažlivo rozpráva o svojich zážitkoch a skúsenostiach a popritom navrhuje riešenia, ktoré si zaslúžia pozornosť verejnosti. Ako výstižne poznamenal Thomas Becker v prílohe denníka Spiegel: „Wohlleben premieňa prírodovedné poznatky na emócie.“

  • ISBN: 978-80-222-0927-4
  • EAN: 9788022209274
  • Počet strán: 208
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130x200 mm
  • Dátum vydania: 23.3.2018
  • Žáner: PRÍRODNÉ VEDY/ Ekológia/ Les

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Peter Wohlleben vie ako nikto iný príťažlivo zdôvodniť napínavé hlavolamy prírody. Vysvetľuje, ako sa navzájom ovplyvňujú jednotlivé druhy zvierat a rastlín, ale tiež ako človek pretvára prírodu. Peter Wohlleben nám rozpráva o tejto zázračnej súhre a aj o  komplikovanosti a zraniteľnosti nášho životného prostredia. Všetko je filigránsky vyvážené a jemne vyskladané ako hodinový stroj – a každá, hoci aj nepatrná zmena alebo vychýlenie môže mať neočakávané či ďalekosiahle následky.

Napríklad jesenné opadávanie listov na severnej pologuli spôsobuje, že naša Zem sa otáča o čosi rýchlejšie a zimné dni sa skracujú. A viete, že dobrácke dážďovky regulujú stavy diviakov? Štetináče prehltnú spolu s lahôdkou aj pľúcne červy, ktoré vážne ohrozujú ich zdravie a pre potomstvo  môžu byť smrteľné. Na príklade klimatických zmien Peter Wohlleben vysvetľuje, aké fatálne následky môžu mať zásahy človeka do prírody. Stromy v tomto prípade ťahajú za kratší koniec, potrebujú celé stáročia, aby unikli pred otepľovaním Zeme a usadili sa na chladnejšom severe. Napínavá kniha prináša mnoho vysvetlení a čitateľ ju nepustí z rúk.


Recenzie

„Wohllebenove knihy obohacujú naše vnímanie sveta.“  Denis Scheck, Der Tagesspiegel

------------------------

Ohromujúce pohľady do tajomného univerza

Príroda je plná prekvapení. Listnaté stromy ovplyvňujú eróziu pôdy, žeriavy sabotujú výrobu šunky v Španielsku a ihličnaté lesy privolávajú dážď. Autor bestsellerov Peter Wohlleben nám umožňuje nazrieť do málo prebádaného sveta a opisuje fascinujúcu súhru rastlín a zvierat. Ako sa oba tieto svety navzájom podmieňujú? A čo sa stane, keď sa tento dokonale vyvážený systém naruší? Najznámejší lesník v Nemecku vychádza z najnovších vedeckých poznatkov a vlastných dlhoročných pozorovaní a prináša veľa udivujúcich faktov.


„Wohlleben premieňa prírodovedné poznatky na emócie.“ Tobias Becker, SPIEGEL


Ukážka z knihy

PETER WOHLLEBEN




TAJOMNÉ

PRADIVO

PRÍRODY


Fascinujúca súhra

rastlín a zvierat









TATRAN










Predslov




Príroda je ako veľký hodinový stroj. Všetko je prehľadne usporiadané a zapadá do seba, každý živočích má svoje miesto a svoju funkciu. Vlk napríklad patrí do radu mäsožravce, čeľade psovité, rodu psy, skupiny canini a napokon k druhu vlk. Uf! Úlohou tohto predátora je regulovať stavy bylinožravcov, aby sa nepremnožili napríklad jelene. Vtedy sú všetky zvieratá a rastliny v rovnováhe, každý živočích v ekosystéme má svoj zmysel a svoju úlohu. Pre človeka je tento systém zdanlivo dostatočne prehľadný a poskytuje mu istotu. Ľudský druh pôvodne obýval stepi a jeho najdôležitejším zmyslovým orgánom je zrak, preto je tiež odkázaný na dobrý prehľad. No máme naozaj dobrý prehľad?

V tejto súvislosti som si spomenul na príhodu z detstva. Mal som približne päť rokov a bol som na prázdninách u starých rodičov vo Würzburgu. Dedko mi vtedy daroval staré hodinky. Ihneď som ich rozobral na jednotlivé diely, lebo ma veľmi zaujímalo, ako fungujú. Hoci som bol presvedčený, že keď ich zasa zložím, budú v poriadku, nepodarilo sa mi to – veď som bol iba špunt. Keď som hodinky zložil, zostalo mi niekoľko ozubených koliesok – dedko nebol práve nadšený.

V prírode preberajú funkciu takýchto „koliesok“ napríklad vlci. Keď ich vyhubíme, zmiznú síce nepriatelia chovateľov oviec a dobytka, ale jemný hodinový stroj prírody začne tikať inak. Dokonca tak odlišne, že rieky si nájdu nové korytá a mnohé miestne druhy vtákov vyhynú.

Prírodu vykoľají aj to, ak do nej niečo pridáme, napríklad keď do rieky vysadíme cudzorodý druh rýb. Vedie to k tomu, že značne klesne počet jedincov miestnej populácie jeleňov. Ako to súvisí s rybami? Nuž, ekosystém zeme je natoľko komplexný, že sa nedá zaškatuľkovať a nemá jednoduché pravidlá. Dokonca aj opatrenia ochrany prírody majú nečakané dôsledky, napríklad keď stabilizujúca sa populácia žeriavov obmedzí výrobu šunky v Španielsku.

Preto je najvyšší čas zaoberať sa súvislosťami medzi jednotlivými druhmi živočíchov, malými aj veľkými. Pritom si všimneme aj také komické tvorčeky ako blanokrídlovce Nothochrysa fulviceps, ktoré lietajú len v noci, v zime a hľadajú staré kosti, alebo chrobáky obľubujúce spráchnivené dutiny stromov, kde konzumujú zvyšky holubieho a sovieho peria (len zmiešané!). Čím intenzívnejšie osvetlíme vzťahy medzi druhmi, tým zázračnejšie veci odhalíme.

Príroda je dokonca omnoho komplexnejšia ako hodinový stroj, či nie? V nej totiž nezapadá len jedno ozubené koliesko do druhého, ale všetko je navzájom prepojené. Toto pradivo je tak jemne rozvetvené, že ho v celej šírke pravdepodobne nikdy nepochopíme. A to je dobre, lebo rastliny a zvieratá nás stále budú udivovať.

Dôležité je uvedomiť si, že aj malé zásahy majú veľké následky, a preto nebudeme pchať prsty tam, kde to nie je potrebné.

Toto jemné pradivo prírody by som vám chcel priblížiť na viacerých príkladoch, aby ste si ho vedeli lepšie predstaviť.

Poďme sa spolu čudovať.










Prečo vlci pomáhajú stromom




Na príklade vlkov sa dá veľmi dobre ukázať, aké sú súvislosti v prírode zložité. Predátori sú napodiv schopní meniť tok rieky a vytvárať tak nové korytá.

Stalo sa to v Yellowstonskom národnom parku. V 19. storočí tam systematicky zabíjali vlky. Dialo sa to na nátlak farmárov z okolia, ktorí sa obávali o svoj dobytok. Okolo roku 1926 bola vyhubená posledná svorka vlkov a do tridsiatych rokov dvadsiateho storočia tam pozorovali už len ojedinelé kusy, ktoré napokon tiež zastrelili. Ostatné druhy žijúce v parku ušetrili a dokonca ich podporovali, napríklad jelene. Počas tuhých zím ich rendžeri prikrmovali.

Následky na seba nedali dlho čakať. Len čo predátori zmizli, počet jeleňov začal rásť a viaceré oblasti v parku boli zakrátko načisto obžraté. Postihlo to hlavne brehy riek. Z ich okrajov zmizla šťavnatá tráva aj čerstvé výhonky stromčekov. Vyprahnutá krajina poskytovala málo potravy vtákom, preto sa veľmi zredukovala rôznorodosť ich druhov. K porazeným patrili aj bobry. Sú odkázané nielen na vodu, ale aj na stromy rastúce v blízkosti brehov. Ich najobľúbenejšou potravou sú vŕby a topole. Ohlodávajú ich, aby sa dostali k výhonkom bohatým na živiny, ktoré potom s chuťou konzumujú. Keďže všetky mladé listnaté stromy skončili v hladných žalúdkoch jeleňov, bobrom nič nezostalo, a tak zmizli.

Brehy spustli a pôdu nechránila takmer žiadna vegetácia, preto povodne odnášali čoraz viac zeminy – erózia rýchlo pokračovala. To malo za následok, že korytá riek začali silnejšie meandrovať, teda kľukato sa vinúť krajinou. Čím je podložie menej chránené, tým je tento efekt silnejší, predovšetkým v nížinatých oblastiach.

Tento nepriaznivý stav pretrvával niekoľko desaťročí, presnejšie do roku 1995. V tomto roku odchytili v Kanade vlky a vysadili ich v Yellowstonskom parku, aby sa obnovila ekologická rovnováha.

To, čo nastalo v nasledujúcich rokoch a trvá podnes, nazvali vedci „tropickou kaskádou“. Tento pojem označuje zmenu celkového ekosystému cez potravinový reťazec počnúc zhora. Hore stál vlk a to, čo vyvolal, možno nazvať skôr tropickou lavínou. Robil to, čo robíme všetci, keď sme hladní: obstaráme si niečo pod zub. V tomto prípade to boli jelene, ktorých bolo veľmi veľa a predstavovali ľahkú korisť. Koniec príbehu sa zdá jasný: vlci požierajú jelene, ktorých počet drasticky klesá, a stromčeky zasa majú šancu vyrásť. Riešením je teda vlk namiesto jeleňa? V prírode našťastie neexistujú takéto drastické zámenné akcie, lebo čím je menej jeleňov, tým dlhšie trvá, kým ich vlci nájdu, a pri určitom počte sa im to už nevyplatí; potom radšej odídu inam alebo zahynú od hladu.

V Yellowstonskom národnom parku sa však udialo ešte niečo: vlky spôsobili zmenu v správaní jeleňov – začali sa báť. Zvieratá sa vyhýbali otvoreným miestam pri brehoch riek a stiahli sa do oblastí, ktoré poskytovali lepšiu ochranu. Z času na čas síce prišli k vode, ale dlho sa tam nezdržiavali – pohľadom stále blúdili po krajine v obave, že zbadajú sivého dravca. Sotva mali čas zohnúť sa k vŕbovým a topoľovým výhonkom, ktoré sa zasa rozrástli pozdĺž brehov. Oba stromy patria k takzvaným priekopníckym drevinám a rastú rýchlejšie ako väčšina iných – metrové letorasty nie sú výnimočné.

Za niekoľko rokov brehy riek spevneli, takže rieky zasa tiekli v korytách a neodplavovali pôdu. Meandrovanie sa zastavilo, no oblúky, ktoré rieky medzitým vytvorili, zostali zachované.

Dôležité však bolo, že bobry mali zasa dostatok potravy. Začali stavať priehrady, čo spomalilo tok vody. Vzniklo množstvo tôní, hotový raj pre obojživelníky. V tejto

prekvitajúcej mnohorakosti sa podstatne zvýšil aj počet druhov vtákov (na stránke Yellowstonského národného parku nájdete pozoruhodné video na túto tému).1

Tento vývoj však naráža aj na kritiku. S návratom vlkov sa totiž skončilo mnoho rokov trvajúce sucho a vďaka silným dažďom lepšie prospievali aj
stromy – vŕby a topole obľubujú vlhkú pôdu. Toto vysvetlenie fenoménu však neberie do úvahy bobry. Tam, kde žijú, nezaváži ani kolísanie zrážok, rozhodne nie pri brehoch riek. Hrádze zadržiavajú vodu, spôsobujú zavlaženie násypov, a tak sa stromy dostanú k vode, aj keď niekoľko mesiacov neprší. S návratom vlkov sa spustil práve tento proces: menej jeleňov v blízkosti brehov = viac vŕb a topoľov = viac bobrov. Všetko jasné?

Žiaľ, musím vás sklamať, celé je to omnoho zložitejšie. Viacerí bádatelia vidia problém v samotnom počte jeleňov, a nie v ich správaní. Keď sa do parku vrátili vlky, je tam údajne menej jeleňov (lebo ich vlci zožrali), a preto ich logicky vidno menej na brehoch riek.

Ste z toho načisto popletení? Nečudo. Pripúšťam, že som si niekedy pripadal ako päťročný chlapec, spomínaný v predslove. V prípade Yellowstonského parku však hodinový stroj začína zasa tikať, lebo následky zásahov sa pomaly zmierňujú. A hoci vedci tento proces zatiaľ do detailov nepochopili, už aj to je radostné konštatovanie. Napriek tomu: čím väčšmi si uvedomujeme, že aj najmenšie narušenie môže viesť k nepredvídateľným zmenám, tým silnejšie sú argumenty zasadzujúce sa za ochranu veľkých území.

Mimochodom, návrat vlkov nepomohol len stromom a obyvateľom riečnych brehov, profitovali aj iní predátori, konkrétne medvede grizly, ktorým sa pri premnožených jeleňoch nevodilo najlepšie. Medvede sú na jeseň odkázané na bobule. Neúnavne sa kŕmia týmito plodmi s vysokým obsahom cukru a iných uhľohydrátov a poriadne priberajú. Časom však na kríkoch nie je dosť pre všetkých, lebo aj jelene si rady pochutnajú na kalorickom ovocí. Keď vlky zasa začali loviť veľké bylinožravce, zostalo na jeseň viac pre medvede a odvtedy sa im zdravotne darí oveľa lepšie.2

Tento príbeh o vlkoch som začal konštatovaním, že ich vyhubenie odštartoval nátlak chovateľov dobytka. Vlci zmizli, chovatelia dobytka zostali. Dodnes žijú v okolí Yellowstonského národného parku a pasú dobytok v tesnej blízkosti jeho hraníc. Postoj mnohých z nich sa v predchádzajúcich desaťročiach nezmenil, preto nečudo, že len čo vlky opustia park, strieľajú na ne. V posledných rokoch sa počet vlkov znovu podstatne znížil, hoci toto územie je veľmi vhodné na to, aby sa tu množili. Z najvyššieho stavu 174 exemplárov v roku 2003 sa ich počet znížil na približne sto jedincov.

Na príčine nie je len postoj farmárov, ale aj modernejšia technická vybavenosť. Mnoho yellowstonských vlkov má na krku obojky s vysielačkou, vďaka ktorej môžu bádatelia zistiť, kde sa zvieratá v parku, ale aj za jeho hranicami pohybujú. Ako ma informovala Elli Radingerová, zaoberajúca sa výskumom vlkov, ilegálni lovci tieto signály využívajú, aby ich vystriehli, len čo opustia chránené územie. Aj nemeckí pytliaci zrejme pochopili, že efektívnejšie sa na vlky poľovať nedá. V roku 2016 zastrelili v Mecklenbursku-Predpomoransku na lübtheenskej planine mladého vlka, ktorý tiež mal obojok s vysielačkou.3 Škoda, že sa táto technická vymoženosť takto zneužíva, hoci na druhej strane pomáha lepšie pochopiť pohyb vlkov.

Napriek zlým správam je vlk zároveň poslom optimizmu v oblasti ochrany životného prostredia. Hraničí so zázrakom, že do takej husto osídlenej oblasti, akou je stredná Európa, sa vracajú veľké divé zvieratá – aj a predovšetkým preto, lebo obyvateľstvo to nielen akceptuje, ale si to aj želá. To je požehnanie pre všetkých milovníkov prírody, ale predovšetkým pre samotnú prírodu. Na mnohých miestach je podobná situácia ako v yellowstonskej oblasti. Aj u nás žijú obrovské stáda jeleňov, srncov a diviakov. Donedávna ich neohrozoval vlk ani iní predátori. Podobne ako kedysi v americkom národnom parku ich stále vo veľkom kŕmia. Ani počas tuhých zím nedochádza k prirodzenému výberu, prežívajú aj slabé jedince a čulo sa rozmnožujú. Kŕmenie však nemajú na svedomí lesníci, ale poľovníci. Privážajú do lesov tony kukurice, repy a sena, aby mali stále k dispozícii lovnú korisť.

Istý podiel na tomto stave má aj lesné hospodárstvo. V dôsledku masívnej ťažby dreva je v lesoch pri zemi toľko svetla, že všade rastú byliny a tráva. Je to potrava navyše a ešte viac podnecuje rozmnožovanie zvierat. Medzičasom sa počet divej zveri zvýšil až päťdesiatkrát oproti stavu v pralesoch v minulosti. Veľké stáda zožerú väčšinu semenáčov, a tak sa na mnohých miestach lesy nerozvíjajú prirodzene.

To je zlé pre les, ale dobré pre vlka. Navrátilec natrafí na preplnenú špajzu, ktorej obyvatelia nereagujú na nebezpečenstvo primerane. Už vyše sto rokov je ich jediným nepriateľom človek. Ľudia nechodia veľmi rýchlo a v porovnaní s väčšinou zvierat v lese zle počujú. Ich doménou je zrak, aspoň za denného svetla. A tak sa celé generácie veľkých cicavcov naučili, že cez deň je lepšie schovať sa v kroví a von vychádzať len v noci. Vďaka tejto úspešnej taktike väčšina ľudí neverí, že Nemecko je vzhľadom na rozlohu jednou z krajín s najvyšším stavom divej zveri na svete.

A zrazu príde vlk, ktorý loví celkom inak. Ako prvé mu padnú za obeť „zmäkčilé“ druhy, napríklad muflón. Vedci sa škriepia, či to je skutočne divé zviera, alebo skôr zdivené domáce zviera. Pred storočiami ho vysadili na stredomorských ostrovoch, odkiaľ sa dostal aj do našich končín. Dôvodom sú jeho veľké zatočené rohy, ktoré sa ako krásna trofej pekne vynímajú nad kozubom vedľa jelenieho a srnčieho parožia. Mimochodom, ľudia tieto zvieratá dodnes vypúšťajú do prírody, aj keď nelegálne (väčšinou ide o „dieru“ v plote).

Akokoľvek, muflón nie je tunajší druh divej zveri, nový vývoj však potvrdzuje, že môže pochádzať z domáceho zvieraťa: všade tam, kde sa objavia vlky, muflóny zmiznú, a to v ich bruchu. Očividne zabudli, že treba utiecť. Navyše sa prispôsobili životu v horách. Títo obyvatelia hôr sú vynikajúci horolezci a zvyčajne ujdú prenasledovateľom na strmé skalné steny, kde je vlk bezmocný. V nížinných lesoch to nemôžu uplatniť a v rýchlosti v porovnaní s vlkom ťahajú za kratší koniec. Takto sa obnovuje prirodzený stav, lebo v Nemecku sa s ovcami nerátalo.

Ako ďalšie prichádzajú na rad srnce a jelene. Možno ste prekvapení, prečo nie domáce zvieratá. Keď sa dá tak ľahko chytiť muflón, čo potom kozy alebo teľce? Chatrný plot sa väčšinou postará len o to, aby neušli, ale vlk sa pohodlne dostane podeň alebo ho preskočí. Namiesto toho, aby sme hľadali pochybné informácie v bulvárnych plátkoch, ktoré s obľubou informujú o údajných útokoch vlkov (viac o tom neskôr), mali by sme sa radšej pozrieť bádateľom ponad plece. Skúmajú trus východonemeckých lužických vlkov, lebo tam sa nachádza jedna z najstarších oblastí s najhustejším výskytom tohto sivého lovca.

Pracovníci Senckenberského prírodovedeckého múzea v Görlitzi zozbierali tisícky vzoriek vlčieho trusu a dospeli k nasledujúcemu výsledku: Viac ako päťdesiat percent celkového objemu potravy netvoria ovce alebo kozy, ale srnce. Jelene a diviaky sa podieľajú približne štyridsiatimi percentami a ani potom nenasledujú domáce zvieratá, ale zajace a iné menšie cicavce so štyrmi percentami. Daniel, ktorého zvyšky sa nachádzajú v truse v objeme dvoch percent, je podobne ako muflón skôr exotický druh vysadený z poľovných dôvodov a vlky ho rady posielajú do večných lovísk. Až tu sa do spektra koristi radí niekoľko domácich zvierat a dopĺňa štatistiku 0,75 percentami.4    

V húštine bulvárnej tlače však celá vec vyzerá inak. Prevládajú v nej správy o tom, že vlk strhol domáce zviera, a každý prípad si zasluhuje palcové titulky. Správa sa rozšíri ešte skôr, ako stihnú zverejniť genetický prieskum, či je vinníkom skutočne vlk, a nie pytliačiaci pes. Keď sa neskôr zistí, že šlo o iného predátora, oprava sa objaví v tlači len ako okrajová noticka. Verejnosť tak nadobudne dojem, akoby každej koze a ovci hrozilo smrteľné nebezpečenstvo.

A pritom by to tak nemuselo byť. Veď oddeliť milované úžitkové zvieratá od vlka je relatívne jednoduché. Vo väčšine prípadov by úplne postačil elektrický ohradník, ktorý veľa chovateľov tak či tak používa ako oplotenie. Je to pletivo s veľkými okami, v ktorého šnúrach sú tenké kovové vlákna pripojené na impulzný zdroj.

Aj u nás doma sme takto ohradili pasienok pre kozy a pred vstupom na pozemok som viackrát zabudol vypnúť prúd. Au! Mal som pocit, akoby ma niekto buchol latou do chrbta. Nasledujúce dni som sa radšej dvakrát presvedčil, či je prúd vypnutý.

Vlkom hrozí ešte väčšia bolesť, lebo na prekážku narazia ňufákom alebo ušami. Než by sa ešte raz vystavili takejto bolesti, radšej dajú prednosť srnčej alebo diviačej pečienke. Dôležité je, aby bolo oplotenie dostatočne vysoké a dokonale fungovalo. Niektorí odborníci pokladajú za dostatočnú výšku 90 centimetrov, my sme sa však pre istotu rozhodli pre 120-centimetrovú výšku.

Elli Radingerová, „moja“ bádateľka vlkov, mi rozprávala, že svorka môže zmeniť výber koristi, keď z nej vystrieľajú staršie zvieratá. Namiesto toho, aby lovili diviaky, srnce alebo jelene ako dosiaľ, zamerajú sa skôr na ovce a iné domáce zvieratá. Ak chcú nepriatelia vlkov zabrániť, aby im napadli dobytok, mali by nechať pušku radšej v skrini.

Vlky však majú okrem všetkých týchto faktov aj inú funkciu: mimoriadnym spôsobom okorenia každý zážitok v lese. Dobre si pamätám, aký som bol šťastný a vzrušený, keď som jedného dňa natrafil na vlčiu stopu. Nebolo to v Hümmeli, kde žijeme spolu s rodinou, ale na osamelom lesnom chodníku v strednom Švédsku. Prechádzka lesom sa už len vďaka tejto stope zmenila na dobrodružstvo, les hneď pôsobil trochu divšie. Podobný pocit zrejme majú mnohí ľudia: vlk dodáva lesu ducha divosti. Je to znamenie, že väčšie vyhynuté druhy zvierat sa vracajú aj do husto osídlených častí zeme. A na rozdiel od Yellowstonského národného parku sa k nám vlky vracajú samy od seba. Prichádzajú z Poľska a pomaly sa rozširujú z jednej spolkovej krajiny do druhej.

Musíme sa teda na každej potulke lesom báť? V novinách sa množia správy o vlkoch s nápadným správaním. Niežeby niekomu ublížili, ale už len pri predstave, že sa objavili v blízkosti obce alebo nebodaj detskej škôlky, mnohým ľuďom tuhne krv v žilách. Samozrejme, sú to divé zvieratá, nemôžeme ich hladkať a maznať sa s nimi. Ale keď ich neprivykneme na blízkosť človeka, riziko nie je veľké.

Niektorí spoluobčania, žiaľ, podľahnú pokušeniu vlky prikrmovať. To sa pravdepodobne stalo v prípade vlkov Kurtiho a Pumpaka, ktoré sa vždy znovu vracali na sídliská v blízkosti Münsteru alebo v oblasti Lužice. Úrady nakoniec obe zvieratá uvoľnili na odstrel, hoci nedošlo k nijakému incidentu. Zvieratá teda nespáchali nič zlé, zlyhali ľudia, ktorí ich kŕmili.

Na celú záležitosť by sme sa mali pozrieť z iného uhla. Aké nebezpečenstvo môže hroziť, keď sa v našich lesoch niekedy v budúcnosti bude pohybovať niekoľko tisíc vlkov, nielen niekoľko sto?

Prísne vzaté, túto situáciu už dlho zažívame, ide doslova do tuhého. Nielen vo voľnej prírode, ale aj v mestách sa to vlkmi len tak hmýri. Reč je o našich domácich psoch, ktorí sa od svojich predkov zásadne odlišujú najmä v jednom bode: neboja sa nás. Keby som sa mal rozhodnúť, či stretnem potulného vlčiaka alebo vlka, rozhodol by som sa pre divé zviera. Vlk je nanajvýš zvedavý a zasa zmizne, keď zistí, koho stretol. Človek jednoducho nepatrí do vlčieho spektra koristi.

Preto nečudo, že dochádza k nepríjemným stretnutiam so psami. Podľa vyjadrenia Olafa Tschimpkeho, prezidenta ochranárskej organizácie NABU, ročne registrujú desaťtisíce útokov, niektoré také závažné, že napadnutie sa končí smrťou obete.5 Predstavte si, že by len malú časť z toho mal na svedomí vlk – niektorá zo strán by určite žiadala odstrel všetkých zvierat.

V súčasnosti sa o titulky starajú skôr diviaky. Napríklad v Berlíne bachyne pokojne rozrývali trávnik, hoci majitelia sa ich snažili z niekoľkometrovej vzdialenosti odplašiť hlasným volaním a tlieskaním. Zničené záhony tulipánov, zožraté hrozno vo vinohradoch alebo kukurica na poli – diviaky robia na mnohých miestach škody a vyvolávajú hnev. Populácia štetináčov už niekoľko rokov prudko narastá. Diviaky u nás nemajú prirodzeného nepriateľa či lepšie povedané: nemali. Pretože s príchodom vlkov sa po dlhom čase objavil protihráč, ktorého treba brať vážne.

Keď som raz pred rokmi cestoval po oblasti bývalej povrchovej ťažby hnedého uhlia v Brandenbursku, natrafil som na vlčí trus. Obsahoval zvyšky kostí a hrubé čierne chlpy – jednoznačne diviačie. Až vtedy som si uvedomil, aký tvrdý život vlky majú. Vždy keď potrebujú zahnať hlad, musia sa vystaviť veľkému nebezpečenstvu.

V tejto súvislosti si spomínam na poľovačky, kde som sa zúčastnil ako nadháňač. Psy vysnorili v húštine diviaky a hneď sa za nimi pustili. Z piatich psov sa večer vrátili len tri, zvyšné dva v boji s diviakmi zrejme zahynuli. Mnohí psovodi, ktorí poskytnú svoju svorku psov, trvajú na tom, aby poľovníci informovali miestneho zverolekára a zabezpečili, aby bol k dispozícii. Nejeden psovod večer po práci vlastnoručne zašíva rany svojim zvieratám – sú to rany po ostrých diviačích špiciakoch.

Pre vlky však môžu byť životu nebezpečné aj menej závažné zranenia, pretože loviť s obmedzeniami pre ne znamená uhynúť hladom. Je skutočne obdivuhodné, ako títo siví lovci počas svojho vyše desaťročného života dennoden­ne zvládajú všetky nebezpečenstvá.

Skôr než uzavrieme tému vlk, chcel by som sa ešte raz vrátiť do Yellowstonského národného parku, lebo tam došlo k ďalšej zmene. Už zasa Yellowstone? Môže sa to týkať ktoréhokoľvek miesta na zemi, pokrytého rastlinstvom a s bohatou faunou, teda aj strednej Európy. Jedinou podmienkou je, že na dostatočne veľkej ploche – v tomto prípade ide o niekoľko tisíc štvorcových kilometrov – nedochádza k ľudskej činnosti. Taká oblasť sa však v našich končinách nenachádza.

A čo národné parky? Veď ich je čoraz viac. Jasné, ale napriek tomu je to v rámci celej prírody veľmi malá časť územia. Vo väčšine chránených oblastí by ani jediná svorka vlkov nemala dostatočný životný priestor, takže prirodzené pochody by sa tu nedali študovať. Navyše aj na  spomínaných územiach dochádza k značným zásahom. V niektorých nemeckých národných parkoch napríklad dochádza k najväčším holorubom, výrazne väčším ako v hospodárskych lesoch. Zodpovední činitelia to nazývajú „rozvojovými zónami“ a hoci sa to deje s najlepšími úmyslami, ide o zásahy do prírody.

Prekvapenia sa môžeme dožiť len vtedy, keď so založenými rukami necháme veciam voľný priebeh. Alebo keď len kde-tu opatrne pomáhame pri znovuosídľovaní vykynožených druhov, prípadne podporujeme cudzie druhy pri prechode na nové miesta. Kým to u nás tak nie je, musíme úspešné príbehy hľadať na iných svetadieloch, napríklad v prvom americkom národnom parku.

Tentoraz bude reč o rybách, presnejšie povedané o sivoňovi americkom. Ich pôvodnou domovinou je USA a Kanada (napríklad Veľké jazerá), ich stav je tam však podstatne zdecimovaný a ohrozený. Medzičasom vo viacerých oblastiach spustili nákladné programy chovu podporujúce prirodzenú populáciu. Pravda, nie všade je stav týchto rýb ohrozený, naopak, niekde predstavujú nebezpečenstvo. Nevieme, či sú na vine rybári, ktorí chceli rozšíriť spektrum rýb, alebo ľudia, čo nesprávne chápu ochranu prírody, no približne pred tridsiatimi rokmi sa sivone objavili v yellowstonskom jazere.

To by v podstate nebol problém, keby miestny ekosystém medzitým neobsadil iný príbuzný: poddruh z čeľade lososovité, Oncorhynchus clarkii. Prvé slovo anglického názvu cutthroat trout znamená „hrdlorez“, čo súvisí s krvavočervenou spodnou čeľusťou, no v prenesenom zmysle mu skutočne ide o krk. Novousadlíci si uzurpovali jeho životný priestor a vytlačili menšieho domáceho pána, na čo však nedoplatil iba on. Ich bojom „kto z koho“ už niekoľko rokov napodiv trpia aj jelene.

Čo však majú jelene, teda bylinožravce, spoločné s rybami? Rozlúštenie záhady musíme aj tentoraz hľadať niekde inde, v tomto prípade u medveďa hnedého. Jeho obľúbenou potravou sú práve miestne pstruhy, je ich však málo. Tieto ryby sa neresia v malých potokoch a sú pre lovcov ľahkou korisťou. Celkom inak sa správa invázny druh: kašlú na krištáľovo čisté prítoky a kladú ikry na dno jazera – tam sú vyčerpané ryby v bezpečí. Následok: grizly sa musí so škŕkajúcim žalúdkom obzrieť po inej koristi. Tá sa pasie na súši a nedá sa tak ľahko uloviť. Ide o jelenčatá – mnohé z nich padnú za obeť hnedému obrovi. Dôsledkom je výrazný pokles stavu jeleňov.6

Myslíte si, že je to dôvod na oslavu? Nevítali sme z tých istých dôvodov návrat vlka? Nerobí predsa nič iné a svojím spôsobom redukuje nadmerný stav niektorých zvierat. Ale ani v tomto prípade to nie je také jednoduché. Kým vlky lovia aj staršie zvieratá, medvede väčšinou strhnú mláďatá, čo podstatne mení vekovú štruktúru v stádach. Inak povedané: stavy starnú, a to dodatočne zrýchľuje ich úpadok. Čo je dobré pre stromy, jeleňom škodí.

Tento prípad znovu jasne ukazuje, že ekosystémy sú naozaj mnohovrstevné a zmeny nikdy nepostihujú len jeden druh živočíchov. Žeby najväčší vplyv nemal vlk, ale dvojica sivoň americký a medveď? Veľké hodiny majú predsa len viac koliesok, ako je dosiaľ známe.

Apropo ryby: natoľko zasahujú do súkolesia lesov, že si zaslúžia osobitnú kapitolu.