© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Sklený zámok

Sklený zámok

Fascinujúci, dojemný a neuveriteľný príbeh, v ktorom dieťa nájde čarovnú rozprávku a dospelý šokujúce poznanie.

Skutočný príbeh z autorkinho detstva Sklený zámok sa v priebehu desaťročia stal v Amerike kultovým románom, ktorý svojím bohatým dejom a nepretržitým kaleidoskopom zvláštností a dobrodružstva musel priťahovať nejedného režiséra, aby ho sfilmoval. Život rodiny Wallsovcov s deťmi predstavoval nekonečné dobrodružstvo: sotva sa usadia, už znovu utekajú pred sociálkou a nezaplatenými faktúrami. Matka sa považuje za spisovateľku a maliarku, otec za vedca, ktorý pracuje na vynájdení stroja na zlato a svojim deťom sľubuje veľkolepý sklený zámok… ale často majú prázdnu chladničku, sú nútení kradnúť, jedia krmivo pre mačky alebo margarín s cukrom, v škole vyberajú zvyšky z odpadkových košov. Rodičia z ideologických dôvodov odmietajú pomoc sociálnych pracovníkov. V najtvrdšej zime sídlia v polorozpadnutej chatrči, takmer bez kúrenia a akejkoľvek hygieny. Príbeh čitateľov fascinuje, je napínavý, často vtipný a zábavný, no napriek tomu si pri hltaní deja uvedomujeme, akí sú títo rodičia nezodpovední. Autorka obdivuje svojho otca, miluje ho, visí na svojej rodine a nikdy nepadne slovo obvinenia alebo výčitky. Len čo režisér Destin Cretton oznámil, že má v úmysle sfilmovať Sklený zámok, jeho filmová adaptácia sa zaradila medzi najočakávanejšie filmy roka podľa knižnej predlohy. Samotnú Jeannette Wallsovú stvárnila herečka Brie Larson, jej rodičov Woody Harrelson a Naomi Watts.

  • ISBN:
  • EAN:
  • Počet strán: 276
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147x229 mm
  • Dátum vydania: 21.07.2017
  • Žáner: SVETOVÁ BELETRIA / Skutočný príbeh

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Jeannette Wallsová prežívala nádherné detstvo. Otec ju denne unášal do rozprávkového sveta,  k nohám jej kládol hviezdy z neba a sľuboval sklený zámok. Nevadilo jej, že zaspávala s prázdnym bruškom a často aj uprostred noci  spolu so súrodencami bezhlavo utekala do nového domova. Až sa jedného dňa rodina ubytovala v kartónových škatuliach bez adresy.

Jeannettini rodičia Rex a Rose Mary Wallsovci boli presvedčení stúpenci hnutia hippies. Svoj život premenili na jedno veľké dobrodružstvo – jednostaj na cestách so  štyrmi deťmi a neustále na úteku pred nezaplatenými faktúrami. Matka sa považovala za maliarku a spisovateľku, otec za geniálneho vynálezcu – v skutočnosti to bol notorický alkoholik.

Jeannette Wallsová začína svoje spomienky opisom cesty na večierok, keď premýšľajúc nad vhodnosťou zvolenej toalety zazrie cez okno taxíka vlastnú matku, ako sa prehrabuje v kontajneri. Tento pohľad v nej prebudil živé spomienky, ktoré opísala v románe Sklený zámok.

Smutný, ale aj nádherný príbeh si získal priaznivcov na celom svete. Je to jeden z titulov, ktoré nekonečne dlho figurovali v rebríčku bestsellerov a autorka získala mnoho ocenení. Zakrátko si tragický a dojímavý príbeh  všimli  aj filmoví producenti a tento rok prichádza film do kín.


Recenzie

„Jeannette Wallsová precízne a  s pôvabom  vykresala z chaosu srdcervúceho detstva, o akom sa ešte nikdy nepísalo, dokonalý príbeh. Táto pôsobivá kniha spomienok je  po všetkých stránkach triumfom a má v sebe to, čo by malo byť vo všetkých dobrých príbehoch: posilňuje našu vieru v ľudského ducha.“  Dani Shapirová

-----------------------------

„Sklený zámok nás občas vyčerpáva, inokedy napĺňa zúrivosťou, a napokon nám od úžasu padne sánka.“ National Review Online

-----------------------------

„Jeannette Wallsová dlho váhala, či sa má s čitateľmi podeliť o príbeh svojho života. Nakoniec sa rozhodla správne, inak by sme prišli o napínavé a dojímavé rozprávanie, ktoré očarilo čitateľov na celom svete.“ Guardian

-----------------------------

„Jeannette Wallsová rozpráva s láskou a ľútosťou, ale bez trpkosti o svojom pozoruhodnom detstve v neprispôsobivej rodine.“  Kirkus


Ukážka z knihy

ŽENA NA ULICI


SEDELA SOM v taxíku a uvažovala, či som sa na večer nevyobliekala prehnane. Pozrela som cez okno a uvidela som mamu, ako sa prehrabáva v kontajneri s odpadkami. Bolo tesne po zotmení. Búrlivý marcový vietor bičoval paru vychádzajúcu z poklopov a ľudia sa náhlili po chodníkoch s vyhrnutými goliermi. Uviazla som v dopravnej zápche dva bloky od miesta, kde sa mal konať večierok.

Mama stála päť metrov odo mňa. Okolo pliec mala na ochranu pred jarným chladom uviazané handry a hrabala sa v odpade. Jej pes, čierno-biely kríženec teriéra, sa jej hral pri nohách. Mamine gestá mi boli dôverne známe – spôsob, akým nachyľovala hlavu a vysúvala spodnú peru, keď študovala predmety s potenciálnou hodnotou, ktoré vylovila zo smetí, i to, ako sa jej oči detsky rozžiarili, keď našla niečo, čo sa jej páčilo. Dlhé vlasy mala prešedivené, strapaté a matné, oči hlboko vpadnuté, no ešte vždy mi pripomínala mamu z môjho detstva, ktorá skákala do vody z útesov, maľovala v púšti a nahlas čítala Shakespeara. Jej lícne kosti boli stále výrazné a pevné, no pokožku mala vysušenú a červenú v dôsledku toho, že bola počas všetkých ročných období vystavená napospas živlom. Okoloidúcim zrejme pripadala rovnaká ako ktorýkoľvek z tisícok bezdomovcov v New York City.

Odvtedy, čo som ju naposledy videla, už prešli mesiace, a keď zdvihla hlavu, ovládla ma panika, že ma uvidí a zakričí moje meno, a že niekto, čo mieri na ten istý večierok, nás uvidí spolu, mama sa predstaví a moje tajomstvo vyjde najavo.

Spustila som sa na sedadle čo najnižšie, sklonila som hlavu a požiadala šoféra, aby sa obrátil a odviezol ma domov na Park Avenue.

Taxík zastal pred mojím domom, vrátnik mi podržal dvere a liftboy ma vyviezol na moje poschodie. Manžel, ako po väčšinu večerov, bol ešte v práci, a v byte bolo ticho až na klopkanie mojich podpätkov po vyleštenej drevenej dlážke. Ešte vždy som bola rozrušená z toho, že som tak nečakane uvidela mamu, z pohľadu na ňu, ako sa šťastne prehrabáva v odpadkoch. Pustila som si Vivaldiho v nádeji, že ma hudba upokojí.

Rozhliadla som sa po izbe. Boli tam bronzové a strieborné vázy z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia a staré knihy so zodratými koženými chrbtami, ktoré som pokúpila na blších trhoch. Georgiánske mapy, čo som dala zarámovať, perzské koberce a výplňou prepchaté kožené kreslo, do ktorého som sa rada uvelebila na konci dňa. Usilovala som sa vytvoriť z toho miesta svoj domov, zmeniť ho na byt, kde by rada bývala osoba, ktorou som chcela byť. No nevedela som si izbu vychutnať, vždy ma trápilo, že mama a otec sa chúlia niekde na chodníku pri mriežke nad tepelným potrubím. Bola som z toho nešťastná, no zároveň ma privádzali do trápnych rozpakov. Hanbila som sa, že nosím perly a bývam na Park Avenue, zatiaľ čo moji rodičia sa zamestnávajú tým, aby sa udržali v teple a našli si niečo na jedenie.

Čo som mohla urobiť? Usilovala som sa im pomôcť nespočetnekrát, no otec trval na tom, že nič nepotrebujú, a mama ma požiadala o nejakú hlúposť, napríklad rozprašovač parfumu alebo členstvo v klube zdravej životosprávy. Vraveli, že žijú tak, ako sami chcú.

Po tom, čo som sa skryla v taxíku, aby ma mama nevidela, som nenávidela samu seba, svoje starožitnosti, oblečenie i svoj byt. Musela som niečo urobiť, tak som zavolala maminej priateľke a nechala jej odkaz. Bol to náš spôsob, ako zostať v kontakte. Mame vždy trvalo niekoľko dní, kým sa mi ozvala, no potom znel jej hlas vždy bodro a ležérne, akoby sme boli deň predtým spolu na obede. Povedala som jej, že by som sa s ňou chcela stretnúť, a navrhla som, aby sa zastavila u mňa v byte, ona však chcela ísť do reštaurácie. Dohodli sme sa, že sa na obed stretneme v jej obľúbenej čínskej reštaurácii.

Keď som prišla, mama sedela v boxe a študovala menu. Urobila, čo mohla, aby ako-tak vyzerala. Na sebe mala objemný sivý sveter s len zopár nenápadnými škvrnami a čierne kožené mužské topánky. Umyla si tvár, no krk a spánky boli ešte vždy tmavé od špiny.

Zazrela ma a nadšene mi zamávala. „To je moje dievčatko!“ zvolala. Pobozkala som ju na líce. Mama si napchala do kabelky všetky plastové obaly so sójovou či pomarančovou omáčkou a korenenou horčicou, čo boli na stole. Teraz do nej vyprázdnila aj drevenú misku s instantnými rezancami. „Malá pochúťka na neskôr,“ vysvetlila mi.

Objednali sme si. Mama si vybrala plody mora. „Vieš, že ich zbožňujem,“ povedala.

Rozhovorila sa o Picassovi. Videla retrospektívu jeho diela a dospela k záveru, že ho veľmi preceňujú. Podľa nej bol celý kubizmus hlúpy výmysel. Po svojom ružovom období už nevytvoril nič ozaj hodnotné.

„Robím si o teba starosti,“ prihovorila som sa jej. „Povedz, čo môžem urobiť, aby som ti pomohla.“

Jej úsmev povädol. „Prečo si myslíš, že potrebujem tvoju pomoc?“

„Nie som bohatá,“ povedala som. „Ale mám peniaze. Povedz mi, čo potrebuješ.“

Na okamih sa zamyslela. „Zišla by sa mi elektrolytická kúra.“

„Hovor vážne.“

„Hovorím vážne. Ak žena dobre vyzerá, dobre sa cíti.“

„No tak, mama.“ Stuhli mi plecia, ako vždy počas týchto rozhovorov. „Hovorím o niečom, čo by ti mohlo pomôcť zmeniť svoj život, zlepšiť ho.“

„Chceš mi pomôcť zmeniť môj život?“ spýtala sa mama. „Som v pohode. Ty si tá, čo potrebuje pomoc. Tvoje hodnoty sú pomýlené.“

„Mama, pred pár dňami som videla, ako sa prehrabuješ v odpadkoch v East Village.“

„Nuž, ľudia v tejto krajine priveľmi plytvajú. Takže svojím spôsobom recyklujem.“ Dala si za hlt plodov mora. „A prečo si ma neoslovila?“

„Priveľmi som sa hanbila, mama. Skryla som sa.“

Mama na mňa namierila paličkami. „Vidíš? To je ono. Presne to hovorím. Veľmi ľahko sa dostaneš do rozpakov. Tvoj otec a ja sme takí, akí sme. Akceptuj to.“

„A čo mám podľa teba hovoriť ľuďom o svojich rodičoch?“

„Len hovor pravdu,“ povedala mama. „Je to jednoduché.“