© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Nezatváraj oči

Nezatváraj oči

Jednotka medzi bestsellermi.

Nesmierne zaujímavá a svojím spôsobom aj provokačná kniha, pretože čitateľ sa veľmi skoro zoznámi s páchateľom, čo napätie ešte viac vystupňuje, pretože ani v najmenšom netuší, ako sa celá dráma skončí. Príbeh Nezatváraj oči spracúva nočnú moru rodičov, ktorým sa stratilo dieťa. Priam z neho sála fyzická bolesť matky, ktorá sa cíti vinná. Pri hre na skrývačku v parku na niekoľko sekúnd žmúrila pri strome a svoju Ellu viac nenašla. Des v rodine, bláznivý novinársky cirkus pred domom a v televízii, senzácia, ktorá priláka množstvo zvedavcov. Autorka do detailov vystihla súčasnú situáciu v spravodajskom komentovaní nešťastí a únosov, obraz dnešného Anglicka, kde mediálna sledovanosť je prvoradá. Nielen prostredie, ale aj postavy zaujmú nekompromisným presvedčením o vlastnej pravde. V totálnej dezilúzii si vysvetľujú okolitý svet po svojom a dovoľujú čitateľovi podieľať sa na svojom myslení a uvažovaní, čo ešte vystupňuje účinok tohto napínavého románu.

  • ISBN: 978-80-222-0870-3
  • EAN: 9788022208703
  • Počet strán: 288
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm
  • Dátum vydania: 15.6.2017
  • Žáner: BELETRIA / Psychologický triler

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Odvážite sa zavrieť oči, čo i len na pár sekúnd?

V okamihu môžete prísť o všetko!

Silný a desivý príbeh, ktorý sa vám dostane pod kožu. Zavriete oči na pár sekúnd a zrúti sa vám celý svet.

Lisa Dalová sa hrá so svojou dcérou na skrývačku v parku. Jeden, dva, tri… zatvorí oči a ráta do sto. No keď ich znova otvorí, jej štvorročná dcéra Ella je preč. Zmizla bez stopy.

Tragédia naplno zasiahne celú rodinu. Po rozsiahlom policajnom vyšetrovaní si nielen polícia, ale aj médiá myslia, že vedia, kto Ellu uniesol. No prečo sa nebránila a nekričala? Čo ak únoscu poznala? Lisu načisto ochromil strach, bojí sa, že svoju dcéru už nikdy neuvidí.

Ak prídete o dieťa, najprv si to uvedomí vaše telo, hlave to dôjde až neskôr. Pretrhne sa neviditeľná pupočná šnúra medzi vami. Mozog zaznamená, čo sa deje, až keď sa vám všetko vo vnútri uvoľní a ochabne. A zmocní sa vás desivá hrôza.

Kniha Nezatváraj oči si vyslúžila u anglickej kritiky prezývku Jednotka medzi bestsellermi. Tisícky ohlasov na internete, v ktorých čitatelia neskrývajú svoje nadšenie, zaradilo knižku medzi najčítanejšie detektívky. Autorke sa podarilo skĺbiť neuveriteľne komplikované charaktery do vzrušujúceho príbehu s množstvom zvratov, takže do konca netušíme, ako sa dráma skončí.


Ukážka z knihy

L I S A

 

 „Ešte si ma nevidela vyliezť na tú veľkú šmýkačku, však, mami?“ zašteboce Ella, keď leží na našej posteli v zababranom pyžamku s obrázkom z rozprávky Ľadové kráľovstvo.

Popravde, nepatrím medzi mamy, čo sa sužujú, že zmeškali prvé to či hento. Zmeškala som Chloine prvé kroky (hoci moja zlatá mama mi ich neskôr opísala s nadšením, aké isto sprevádzalo prvé kroky na Mesiaci), ale ktovieako ma to netrápilo, keďže zarobiť peniaze, aby sme mali kde bývať, sa mi zdalo dôležitejšie než odškrtnúť si míľnik v nejakom gýčovom denníku dieťatka, čo vám venovala svokra. (Navyše som vtedy žiadnu svokru nemala, lebo keď som Chloinmu otcovi oznámila, že čakám dieťa, zmizol ako gáfor, skôr než by ma zoznámil so svojou matkou, nieto ešte požiadal o ruku, ale ak by som svokru mala, predpokladám, že by mi niečo také venovala.)

No dnes ma Elline slová z nejakého dôvodu zamrzeli. Možno preto, že prvýkrát po lanovej preliezačke vyliezla v pondelok s mo­jou mamou ako svedkom a odvtedy tento husársky kúsok predviedla už aj otcovi, Alexovi, ba aj Otisovi. Alebo možno preto, že dnes je jej posledný naozaj voľný deň. V pondelok už totiž pôjde do školy. A hoci sa na to teraz veľmi teší, som si istá, že len čo zistí, že tam musí ísť aj v utorok, stredu, štvrtok a piatok, a nielen budúci týždeň, ale každý týždeň a celé roky, bude sa zlostiť, že už nebude môcť tráviť popoludnia v parku ako doteraz.

„Veru nevidela, ale čo keby sme to dnes napravili?“ navrhnem. Ella sa rozžiari, v lícach sa jej prehĺbia jamky a vycerí na mňa dva rady zúbkov v úprimnom detskom úsmeve.

„Nevravela si, že máš poobede klientov?“ ozve sa Alex a pretiera si oči.

„Ten o tretej si zrušil tréning a na posledného sa mi už ponúkla Suzie – ak by som chcela odísť skôr. Musím mamu trochu odbremeniť. Po oslave bude hotová.“

„Po akej oslave?“ nechápe Alex, ktorému sa dodnes nepodarilo zorientovať v nabitom spoločenskom kalendári našich ratolestí.

„Charlieho oslave,“ predbehne ma s vysvetlením Ella a poskakuje pritom na posteli. „Bude mať štyri roky, ale aj tak je mladší ako ja.“

Obaja sa usmejeme. Charlie Wilson je náš malý sused. Je od Elly mladší skoro o rok, ale do školy nastupujú spolu. A naša malá potvorka mu nesmierne rada pripomína, kto sa narodil skôr.

„Kde je tá oslava?“ opýta sa Alex.

„U Skákavých fazuliek,“ odvetím.

„Och, určite ťa mrzí, že tam nemôžeš ísť. Isto by si si to užila.“ Alex sa ku mne otočí s úškrnom, lebo veľmi dobre vie, ako neznášam všetky hoplalandy, ale najmä tie, kde do detí pchajú to najmizernejšie jedlo.

„Veru, ale čo narobím?“ odvetím „Určite si to vynahradím, len čo začne chodiť do školy.“

Otis mával narodeninové oslavy skoro každý druhý víkend, no ten už, chvalabohu, pomaly ale isto začne oslavovať s kamarátmi na bowlingu, takže si vydýchneme.

„To znamená, že sa prídeš pozrieť, ako mi odovzdajú medailu?“ chce vedieť Otis, ktorý doteraz tichučko ležal z druhej strany pri Alexovi (namiesto drahého obrazu sme si kúpili naozaj veľkú posteľ).

„Prídem, ale iba ak posledný deň dakoho nepohryzieš ako Luis Suarez.“ Usmejem sa naňho. Otis sa uškrnie. Keďže temperament zdedil po otcovi, všetci vieme, že hryzenie s najväčšou pravdepodobnosťou nehrozí.

„Prídeš aj ty, ocko?“ opýta sa a vylezie na Alexa.

„Ja nie, prepáč, synak,“ prizná sa Alex a postrapatí Otisovi vlasy, ktoré mu cez prázdniny narástli o čosi viac, než by sa patrilo. „Hodím ťa na fucík, ale potom musím utekať na stretnutie do Manchestru. Medailu mi ukážeš, keď prídem domov, platí?“

Otis prikývne. „Aj starému otcovi,“ dodá. „Ukážem ju aj starému otcovi.“

Môj otec sa nádeja, že skôr než Otis dovŕši dvadsiaty piaty rok, bude hrať za Leeds United a Anglicko. Otis je dobrý, ale neviem, či až taký dobrý. Pokiaľ ide o mňa, je mi to jedno. Hlavne, že voľný čas radšej trávi vonku s futbalovou loptou ako vysedávaním pred Xboxom alebo tabletom. Neviem, ako dlho mu to vydrží, ale kým ho to baví, mienim z toho vyťažiť čo najviac.

„Dobre, decká,“ vyhlásim a natiahnem sa pod perinou. „Tuším by sme mali vstať. Kto príde na raňajky posledný, upratuje kuchyňu.“

Ella s Otisom povyskakujú z postele v chumli rúk, nôh a vlasov, a už ich niet. Alex sa ku mne pritúli. „Čo myslíš, kedy to na nich prestane platiť?“

„Netuším, ale pevne verím, že im to vydrží, až dokým ich ráno nebudeme musieť z tej postele ťahať.“

„A to bude kedy, pripomeň mi, prosím ťa,“ povie a zastrčí mi za ucho prameň vlasov. „Celé sa mi to akosi zlieva.“

Usmejem sa pri spomienke, ako Alex získal nespočetné množstvo dobrých bodov za to, že bol vynikajúci nevlastný otec pre Chloe, ktoré takmer do jedného stratil po narodení Otisa a Elly, keď bol pre nedostatok spánku absolútne nepoužiteľný.

„Chloe mala vtedy tuším dvanásť rokov.“

„Výborne, takže už len sedem rokov skorého ranného vstá­-vania.“

Štuchnem ho medzi rebrá, potom ho pobozkám. Má teplý dych. Jeho pery chutia ránom. Pritiahnem si ho k sebe so želaním, aby sme si mohli ešte trochu poleňošiť. Keď si konečne nájdeme chvíľku pre seba, občas mám nutkavú potrebu predstaviť sa mu.

„Ani s tým nezačínaj,“ zamumle.

„Prečo? Veď sme zobratí.“

„Naozaj? Kedy sme sa vzali? Neprespal som obrad?“

Bozkom ho umlčím. „Skoro.“

„Aj tak sa musím osprchovať,“ pokračuje. „Celú noc som sa potil. Smrdím ako tchor.“

„Nesmrdíš,“ ubezpečím ho (keďže pracujem vo fitnescentre, som takpovediac odborníčka na smrad). „Ale aj keby,“ dodám a pohladím ho prstami po chrbte, „prežijem to.“

„Škoda, že o dve minútky sem niekto vletí a bude sa sťažovať, že mu sestra potiahla pár čokoládových guliek Coco Pops, však?“

Usmejem sa a naposledy ho pobozkám.

„Budú mať ťažký týždeň,“ pripomeniem mu. „Čaká ich návrat k nudným zdravým raňajkám školského roka.“

„Nuž, keď si sa raz rozhodla byť zlým diktátorom a napchávať svoj ľud cereáliami, musíš rátať s nepokojmi.“

„Vďaka za podporu.“

„Aj nabudúce. Mimochodom, keď budeš musieť vysvetľovať, prečo je guličiek tak málo, vedz, že som ich zjedol ja.“ Vyskočí z postele tak rýchlo, že ho ani nestihnem kopnúť do zadku.

„Trestu neujdeš!“ zakričím naňho, keď zmizne v kúpeľni. Chvíľu len tak ležím, užívam si pokoj a cítim teplo ranného slnka, ktoré prepúšťajú naše nové smotanové závesy z Ikey, presne ako ma Alex vystríhal. Počujem, ako sa deti dole začali hašteriť. Ellu tradične počuť najviac zo všetkých.

Snažím sa to nevnímať a premýšľam, ako sa asi darí Chloe. Ktovie, či si to vo Francúzsku už trochu užíva alebo je to pre ňu stále priveľká zmena. Zatiaľ mi poslala len pár strohých správ. A pritom to nie je tak dávno, čo sa mi zdôverovala s každou hlúposťou. Lenže to bolo predtým. Keď sme ešte boli najlepšie kamarátky.

Zdola sa ozve výkrik „mami!“ a po ňom klasický ranný hurhaj. Prehodím nohy z postele na zem. Laminátová podlaha je už teraz teplá. Čaká nás ďalší horúci deň. Chvalabohu, že vo fitku máme klimatizáciu. Snažím sa ignorovať kopu špinavej bielizne v košíku a ďalšiu kopu čistého oblečenia preveseného cez zábradlie, ktoré čaká len na to, kedy ho niekto vyžehlí. Rovnako sa snažím nemyslieť na to, čo by povedala mama, keby videla tú spúšť v kuchyni. Keď sa narodila Ella, ponúkla sa, že mi bude pomáhať s upratovaním. Musela som odmietnuť, hoci ďalší pár rúk v tomto dome by sa zišiel ako soľ. Keby som súhlasila, určite by tu drela až do Elliných šestnástych narodenín.

Keď príde Alex, bitka o cereálie je už zažehnaná a Otis práve dorátal, koľko guličiek Coco Pops je v škatuli, aby si ich s Ellou mohli podeliť rovným dielom.

„Maminka povedala, že nám dlhuješ škatuľu Coco Pops,“ ozve sa ukrivdene.

„Bonzák,“ odčítam Alexovi z pier skôr, než sa otočí k Otisovi. „A ty mi dlhuješ šesťdesiat libier za sklo na skleníku pani Hunterovej, ktoré si si zmýlil s futbalovou bránkou, spomínaš si?“

„Hej, spomínam,“ zháči sa Otis.

„Takže sme si kvit?“ opýta sa Alex.

„Sme si kvit,“ zazubí sa Otis a vráti sa ku Coco Pops.

Zahreším si popod nos, lebo zvalím otvorený balík s pomletou kávou a navyše si uvedomím, že som včera zabudla vytiahnuť z mrazničky chlieb a teraz nemám čo dať Otisovi na desiatu.

Alex ku mne podíde, chytí ma za boky a zašepká: „Nestresuj. Sadni si a najedz sa. Ja to vyriešim.“ Usmejem sa naňho a pre zmenu sa nehádam. Vie, že som kvôli Chloe ako na ihlách. To on navrhol tie prázdniny, tvrdil, že jej prospeje, ak na chvíľu vypadne. Mal, samozrejme, pravdu, aj keď som si to nechcela pripustiť. Lenže on sa o ňu nebojí tak ako ja. Nikto sa o ňu nebojí tak veľmi ako ja.

Nasypem si do misky müsli, vytiahnem z mrazničky dva krajce chleba, vložím ich do ešte teplého hriankovača a konečne si sadnem za stôl.

„Koľkokrát sa ešte vyspím, mami?“ opýta sa Ella.

„Trikrát,“ odvetím.

Zakvíli. Ešte som nestretla dieťa, čo by sa do školy tak tešilo. Chloe bola zo školy nervózna, Otis ako vyoraná myš, ale pre Ellu je škola niečo ako druhé Vianoce.

„Mali by sme si ťa nakrútiť na kameru,“ navrhne Alex, „aby sme na teba mali páku, keď budeš o desať rokov hovoriť, že školu neznášaš, a nebude sa ti chcieť vstávať.“

„Prečo by som mala školu neznášať?“ nechápe Ella.

„Nebudeš ju neznášať,“ ozvem sa s plnými ústami. „Akurát pubertiaci bývajú občas mrzutí.“

„Ako Chloe?“ opýta sa.

Pozriem na Alexa. Chloe sa veľmi snažila, aby si Ella a Otis na nej nič nevšimli. Musela som jej odprisahať, že to nikomu nepoviem. Dokonca odo mňa chcela, aby som to zatajila aj pred Alexom, ale s tým som nesúhlasila. Niektoré veci sa jednoducho nedajú zvaliť na to, že s deckom plieska puberta. Navyše som mu nechcela klamať. Skôr než som prijala jeho ponuku na sobáš, musel mi odprisahať, že k sebe budeme vždy úprimní, nič viac som od neho nechcela. Na čo zahlásil, že v tom prípade bude lepšie, ak už nebudem jeho osobná trénerka. Ibaže by som naozaj chcela vedieť, čím sa napcháva každý deň cestou do práce.

„Chloe nie je mrzutá,“ ozval sa Alex a čupol si k Elle, „určite nie tak ako Macko Puf, keď zistí, že mu Ella zjedla všetky Coco Pops.“ Schmatne jej misku a začne ju štekliť. Ella piští a chichoce sa ako pojašená. Usmejem sa, dojem müsli a azda po milióntykrát sa zamyslím, čím som si zaslúžila takéhoto muža.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 


Recenzie

„Premyslený a strhujúci príbeh. Dojíma od prvého po posledné slovo.“ 

Dorothy Koomsonová, Sunday Times

-----------------------------

„Skvelo napísaný román plný napätia.“ 

Amanda Prowsová, autorka bestsellerov

-----------------------------

„Napätie je takmer neznesiteľné a  v nečakaných zvratoch sa stupňuje až do záverečného dejstva. Desivý a hodnoverný príbeh, ktorý skúma rodičovstvo pod drobnohľadom…“ 

Sunday Mirror

-----------------------------

„Fantastický román. Nevedel som sa od neho odtrhnúť… Celý čas som ho čítal so zovretým žalúdkom…“ 

BBC radio Leeds Book Club