© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Moc faktov

Moc faktov

Desať dôvodov, prečo máme o svete mylné predstavy – a prečo sme na tom lepšie, ako si myslíme Je to stále horšie, jedna hrozná správa nasleduje po druhej: bohatí sú čoraz bohatší, chudobní chudobnejší. Vedie sa čoraz viac vojen, množia sa násilné činy, Zem aj ľudí ohrozujú klimatické zmeny a ničia čoraz desivejšie prírodné katastrofy. Mnohí z nás nosia takéto strach naháňajúce obrazy v hlave. Ani nevedia, ako veľmi sa mýlia.

  • ISBN: 978-80-222-0993-9
  • EAN: 9788022209939
  • Počet strán: 336
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm
  • Dátum vydania: 23.1.2019
  • Žáner: Populárno-náučná literatúra/Spoločenské vedy

18,90 € Doporučená cena

O knihe

Na základné otázky o našej planéte, napr. koľko percent populácie žije v extrémnej chudobe, akým tempom rastie počet obyvateľov, aká je úroveň vzdelávania, aký násilný je náš svet, ako nás ohrozujú klimatické zmeny, odpovedá väčšina ľudí nesprávne. Mnohí sa v odhadoch sa mýlia do takej miery, že odpovede učiteľov, novinárov, investičných bankárov a hoci aj laureátov Nobelovej ceny by dosiahli horšie výsledky ako úplne náhodné odpovede šimpanzov.

Hans Rosling, švédsky lekár, vedec, profesor medzinárodného zdravia a fenomén globálnych konferencií na TED-e, spolu so svojimi spolupracovníkmi ponúka čitateľom revolučne nové vysvetlenie tohto javu. Odhaľuje desať inštinktov, ktoré ovplyvňujú náš pohľad na svet – od tendencie rozdeľovať svet na dva tábory (zvyčajne na myoni), cez spôsob, ako vnímame správy z médií, až po to, ako vnímame pokrok (sme presvedčení, že svet speje k horšiemu).

Ukazuje sa však, že svet je napriek všetkým nedostatkom v oveľa lepšom stave, než si myslíme. Neznamená to, že neexistujú reálne problémy a riziká. No ak sa neustále všetkého obávame a odmietame vychádzať pri vnímaní sveta z faktov, ľahko sa nám stane, že prehliadneme práve najväčšie hrozby.

Moc faktov je inšpirujúca kniha, plná zaujímavých informácií a napínavých príbehov. Zásadne zmení náš spôsob vnímania a hodnotenia sveta a vo svetle pravdivých faktov nás naučí reagovať na krízy a výzvy budúcnosti.

„Táto kniha je môj posledný zápas v celoživotnom boji so zničujúcou globálnou nevedomosťou. [...] V predchádzajúcich bitkách som sa vyzbrojil obrovskými súbormi dát,  šikovným softvérom, energickým štýlom prednášania a švédskym bajonetom. Nestačilo to. Dúfam však, že táto kniha splní svoje poslanie.“ 

Hans Rosling, február 2017


Recenzie

„TRI MINÚTY S HANSOM ROSLINGOM ZMENIA VÁŠ NÁZOR NA SVET!”Nature

................................

„Pod rukami HansaRoslinga začínajú dáta spievať. Globálne trendy týkajúce sa zdravia
a ekonomiky získavajú živé farby. Širší obraz globálneho rozvoja – s niektorými prekvapujúco dobrými správami –  zrazu nadobúda ostré črty. “ TED

................................

„Ak si potrebujete oddýchnuť od mediálneho obrazu rozpadávajúceho sa sveta, vrelo vám odporúčam túto superzábavnú knihu plnú faktov. Vlastne by som mal odporúčať, aby stála na počiatku akejkoľvek diskusie o globálnej ekonomike, politike a stave súčasného sveta.“SEEKING ALPHA

................................

„Nádej vzbudzujúca kniha o tom, čo dokáže ľudský pokrok, keď sa naučíme pracovať

s faktami namiesto toho, aby sme podliehali vrodeným predsudkom a zaujatosti.“BARACK OBAMA

................................

„Nádherné… Roslingov talent prednášať a vášeň pre štatistiku sa prelínajú na každej strane. Kto iný by demonštroval ľudský pokrok pomocou grafu Počet gitár na obyvateľa? “ FINANTIAL TIMES

................................

„HansRosling rozpráva príbeh ,tajného tichého zázraku ľudského pokroku‘ tak, ako to dokáže iba on. Moc faktov nám však prináša oveľa viac. Vysvetľuje, prečo je pre nás také ťažké zaznamenať pokrok, a učí nás, ako ho vidieť jasnejšie.“MELINDA GATESOVÁ

Ukážka z knihy


Hans Rosling

Ola Rosling

a Anna Roslingová Rönnlundová



MOC FAKTOV

DESAŤ DÔVODOV, PREČO MÁME O SVETE

MYLNÉ PREDSTAVY – A PREČO SME

NA TOM LEPŠIE, AKO SI MYSLÍME




TATRAN






Odvážnej bosej žene,

ktorej meno nepoznám, ale jej racionálne argumenty

ma zachránili pred tým,

aby ma dav rozhnevaných mužov rozsekal mačetami.







AUTORSKÁ POZNÁMKA



Moc faktov píšem v prvej osobe, akoby som bol jeho jediným autorom, a zachytáva mnohé príbehy z môjho života. Nedajte sa však zmiasť. Rovnako ako všetky príspevky a prednášky, ktoré som po svete predniesol na konferenciách TED, aj táto kniha je výsledkom práce troch ľudí.

Zvyčajne vidno len mňa. Stojím na pódiu a prednášam. Tlieskajú mi. Lenže všetko, čo si v mojich prednáškach vypočujete a v tejto knihe prečítate, je ovocím osemnástich rokov intenzívnej spolupráce medzi mnou, mojím synom Olom Roslingom a mojou nevestou Annou Roslingovou Rönnlundovou.

V roku 2005 sme s cieľom bojovať proti ničivej nevedomosti svetonázorom založeným na faktoch založili nadáciu Gapminder Foundation. Prispel som do boja svojou energiou, zvedavosťou a celoživotnými skúsenosťami v pozícii lekára, výskumníka a odborníka prednášajúceho o globálnom zdraví. Ola a Anna mali na starosť analýzu dát, dômyselné vizuálne vysvetlivky, interpre­táciu dát a jednoduchý dizajn prezentácií. To oni prišli s nápadom systematicky merať nevedomosť, navrhli a naprogramovali naše krásne animované bublinové grafy. Dollar Street, systém interpretovania sveta prostredníctvom fotografií, je Anniným dielom. Kým ja som sa čoraz väčšmi rozčuľoval nad nevedomosťou ľudí o svete, Ola s Annou sa radšej venovali analýze a vypracovali skromný a upokojujúci koncept myslenia vo faktoch. Spolu sme zadefinovali praktické myšlienkové pomôcky, ktoré v tejto knihe predstavujeme.

Moc faktov nie je produktom žiadneho stereotypného „osamelého génia“. Naopak, ide o výsledok neutíchajúcej diskusie, hádania sa a spolupráce medzi troma ľuďmi s rôznym nadaním, vedomosťami a pohľadmi na vec. Nekonvenčná, často neznesiteľná, ale nanajvýš produktívna spolupráca nám umožnila prezentovať svet a spôsob, akým o ňom rozmýšľame, tak ako by som to ja sám nikdy nedokázal.







ÚVOD



Prečo zbožňujem cirkus


Zbožňujem cirkus. Veľmi rád sledujem žonglérov vyhadzovať si do vzduchu revúce motorové píly a povrazolezcov robiť saltá. Zbožňujem to divadlo, úžas a rozkoš z toho, že som svedkom niečoho zdanlivo nemožného.

Ako dieťa som sníval, že sa stanem artistom v cirkuse. Moji rodičia však snívali o tom, že mi umožnia vzdelanie, akého sa im nedostalo. A tak som skončil na medicíne.

Raz popoludní som sedel na dosť nudnej prednáške o tom, ako funguje hrdlo, keď nám profesor na ilustráciu ukázal röntgenovú snímku hltača mečov v akcii.



Osvietilo ma.

Môj sen nie je stratený! Keď sme pár týždňov pred tým študovali reflexy, zistil som, že ako jediný zo všetkých spolužiakov si dokážem vopchať prsty do hrdla najhlbšie bez toho, aby ma naplo na zvracanie. V danom momente mi to nepripadalo ako veľký úspech: nepovažoval som to za dôležitú schopnosť. Lenže teraz som pochopil jej hodnotu a môj detský sen okamžite ožil. Rozhodol som sa, že budem hltačom mečov.

Zo začiatku mi to bohvieako nešlo. Nemal som meč, tak som namiesto neho používal udicu, ale bez ohľadu na to, koľkokrát som to pred zrkadlom skúšal, po dva a pol centimetri sa vždy zastavila. Nakoniec som sa svojho sna po druhýkrát vzdal.

O tri roky neskôr som praxoval v skutočnej nemocnici. Jedným z mojich prvých pacientov bol starší muž s pretrvávajúcim kašľom. Vždy som sa pacientov pýtal, čím sa živia, ak by to bolo dôležité, a ukázalo sa, že tento pán bol hltačom mečov. Predstavte si, ako ma prekvapilo, keď som zistil, že je to presne ten hltač mečov z röntgenovej snímky! A predstavte si, čo mi povedal, keď som mu porozprával o svojich pokusoch s udicou. „Mladý pán doktor,“ vraví,
„a vy neviete, že hrdlo je ploché? Dajú sa doň vopchať iba ploché predmety. Preto hltáme práve meče.“

Ten večer som po práci pohľadal polievkovú naberačku s rov­-nou plochou rúčkou a vrátil som sa k cvičeniu. Čoskoro som si ju dokázal strčiť do hrdla celú. Bol som nadšený, ale mojím snom nebolo stať sa hltačom naberačiek. Nasledujúci deň som si podal inzerát do miestnych novín a čoskoro som získal, čo som potreboval: švédsky armádny bajonet z roku 1809. Keď som si ho úspešne zastrčil do hrdla, cítil som veľkú pýchu a trochu aj samoľúbosť, že som objavil taký skvelý spôsob, ako recyklovať zbrane.

Hltanie mečov vždy dokazovalo, že zdanlivo nemožné sa môže stať možným, a inšpirovalo ľudí rozmýšľať aj nad tým, čo nie je očividné. Občas toto starodávne indické umenie predvádzam na konci svojich prednášok o globálnom rozvoji. Podídem k stolu, strhnem si károvanú profesorskú košeľu a ukážem čierne tielko zdobené zlatým flitrovým bleskom. Požiadam o úplné ticho a za vírenia bubnov si pomaly strčím do hrdla armádny bajonet. Rozpažím ruky. Pub­likum šalie.


Otestujte sa


Táto kniha je o svete a o tom, ako mu porozumieť. Prečo začínam cirkusom? A prečo končím prednášku predvádzaním sa v trblietavom tielku? Hneď vám to vysvetlím. Najskôr by som však rád otestoval vaše vedomosti o svete. Vezmite si papier a ceruzku a odpovedzte na nasledujúcich 13 faktografických otázok.


1. Koľko dievčat ukončí základnú školu v krajinách s nízkym príjmom na obyvateľa?


A: 20 %

B: 40 %

C: 60 %


2. Kde žije väčšina svetovej populácie?


A: V krajinách s nízkym príjmom

B: V krajinách so stredným príjmom

C: V krajinách s vysokým príjmom


3. Za posledných 20 rokov sa podiel svetovej populácie žijúcej

v extrém­nej chudobe…


A: takmer zdvojnásobil

B: ostal viac-menej rovnaký

C: znížil takmer na polovicu


4. Aká je stredná dĺžka života v dnešnom svete?


A: 50 rokov

B: 60 rokov

C: 70 rokov


5. Na svete dnes žijú dve miliardy detí do 15 rokov.

Koľko detí bude podľa OSN na svete v roku 2100?


A: 4 miliardy

B: 3 miliardy

C: 2 miliardy


6. OSN predpokladá, že do roku 2100 sa svetová populácia zvýši

o ďalšie 4 miliardy ľudí. Čo je hlavným dôvodom?


A: Bude viac detí (do 15 rokov)

B: Bude viac dospelých (15 – 74 rokov)

C: Bude viac veľmi starých ľudí (nad 75 rokov)


7. Ako sa zmenila ročná miera úmrtnosti pri prírodných katastrofách za posledných sto rokov?


A: Zvýšila sa viac než dvojnásobne

B: Ostala rovnaká

C: Klesla na menej než polovicu


8. Na svete dnes žije približne 7 miliárd ľudí. Ktorá mapa najpresnejšie vyjadruje, kde žijú? (Každá postavička predstavuje 1 miliardu ľudí)



9. Koľko detí vo veku 1 roka je dnes na svete zaočkovaných proti nejakej chorobe?


A: 20 %

B: 50 %

C: 80 %


10. 30-ročný muž v celosvetovom priemere strávil v škole 10 rokov. Koľko rokov chodila do školy 30-ročná žena?


A: 9 rokov

B: 6 rokov

C: 3 roky


11. V roku 1996 patrili medzi ohrozené druhy tigre, pandy a čierne nosorožce. Koľko z týchto troch druhov sa dnes nachádza v ešte väčšom ohrození?

A: Dva

B: Jeden

C: Ani jeden


12. Koľko ľudí na svete má prístup k elektrine?


A: 20 %

B: 50 %

C: 80 %


13. Odborníci na globálnu klímu veria, že teplota sa v priebehu najbližších 100 rokov


A: zvýši

B: ostane rovnaká

C: zníži


Tu sú správne odpovede:


1: C, 2: B, 3: C, 4: C, 5: C, 6: B, 7: C, 8: A, 9: C, 10: A, 11: C, 12: C, 13: A


Za každú správnu odpoveď si dajte jeden bod a spočítajte ich.



Vedci, šimpanzy a vy


Ako sa vám darilo? Veľa odpovedí ste mali zle? Mali ste pocit, že väčšinou hádate? Tak mi dovoľte povedať vám dve veci, ktoré vás upokoja.

Po prvé, keď dočítate túto knihu, pôjde vám to oveľa lepšie. Nie preto, že vás donútim sadnúť si a učiť sa globálne štatistiky naspamäť. (Som profesor globálneho zdravia, ale nie som blázon.) Pôjde vám to lepšie, lebo sa s vami podelím o niekoľko jednoduchých myš­lienkových pomôcok. Pomôžu vám správne si predstaviť celkový obraz a zlepšiť svoj pojem o skutočnom fungovaní sveta bez toho, aby ste sa museli učiť detaily.

Po druhé, ak vám tento test nevyšiel, nachádzate sa v dobrej spoločnosti.

Za posledné desaťročia som položil stovky podobných faktografických otázok týkajúcich sa globálnych vzorcov a trendov o chudobe a bohatstve, raste populácie, pôrodnosti, úmrtnosti, vzdelaní, zdraví, rode, násilí, energii a životnom prostredí tisícom ľudí na celom svete. Testy nie sú zložité a nenájdete v nich žiadne chytáky. Dávam si pozor, aby som pracoval iba s dobre zdokumentovanými a nespochybňovanými faktami. Napriek tomu väčšina ľudí odpovedá úplne nesprávne.

Otázka č. 3 sa napríklad týka trendov v oblasti extrémnej chudoby.

Za posledných 20 rokov sa podiel svetovej populácie žijúcej v extrémnej chudobe znížil na polovicu. Veď to je absolútne revolučné! Považujem to za najdôležitejšiu zmenu vo svete za môjho života. Tiež ide o jeden z celkom základných faktov o živote na Zemi. Lenže ľudia ho nepoznajú. Správne odpovedalo v priemere 7 % ľudí, čo je menej ako jeden z desiatich.

(Áno, vo švédskych médiách som v poslednom čase veľa hovoril o ústupe globálnej chudoby.)

Demokrati a republikáni v Spojených štátoch často vyhlasujú, že ich oponenti nepoznajú fakty. Keby si každý z nich namiesto ukazovania prstom zmeral svoje vlastné vedomosti, možno by to prispelo k všeobecnej pokore. V našom americkom prieskume správne odpovedalo iba 5 % ľudí. Zvyšných 95 % si, bez ohľadu na svoje politické názory, myslí, že miera extrémnej chudoby sa za posledných 20 rokov nezmenila alebo ešte horšie, že sa zdvojnásobila, čo je doslova presný opak toho, čo sa stalo v skutočnosti.

Vezmime si ďalší príklad: otázku č. 9 o očkovaní.

Dnes sú skoro všetky deti na svete zaočkované. To je fantastické. Znamená to, že skoro všetky dnes žijúce ľudské bytosti majú aspoň nejaký prístup k základnej modernej zdravotnej starostlivosti. Väčšina ľudí však o tom nevie. Správne odpovedá v priemere iba 13 % ľudí.


Na poslednú otázku o zmene klímy odpovedá správne 86 % ľudí. Vo všetkých bohatých krajinách, kde sme v online prieskume testovali verejné povedomie, ľudia vedeli o tom, že klimatológovia predpovedajú teplejšie počasie. Vedecké zistenia sa len za pár dekád dostali
z laboratórií až k verejnosti. V oblasti zvyšovania verejného povedomia ide o veľmi úspešný prípad.

Klimatické zmeny bokom, zvyšných 12 otázok svedčí o masívnej nevedomosti (tým nemyslím hlúposť ani zámer, ale skrátka nedostatok správnych vedomostí). V roku 2017 sme tieto otázky položili takmer 12 000 ľuďom v 14 krajinách. V priemere správne odpovedali iba na dve z 12 otázok. Plný počet nedosiahol nikto, 11/12 dosiahla jedna osoba (vo Švédsku). Šokujúcich 15 % ľudí nedalo ani jednu správnu odpoveď.

Možno by ste čakali, že vzdelanejší ľudia dosiahnu vyššiu úspešnosť.

Alebo ľudia, ktorí sa o dané témy viac zaujímajú. Presne to som si myslel aj ja a mýlil som sa. Testoval som ľudí po celom svete a zo všetkých oblastí života: študentov medicíny, učiteľov, vysokoškolských pedagógov, prominentných vedcov, investičných bankárov, výkonných riaditeľov medzinárodných organizácií, novinárov, aktivistov, dokonca skúsených odborníkov zodpovedajúcich za politické rozhodnutia. Sú to nanajvýš vzdelaní ľudia
a zaujímajú sa o svet. Lenže väčšina – ohromujúca väčšina z nich – odpovedá na väčšinu otázok nesprávne. Niektoré z vyššie uvedených skupín dopadli horšie ako široká verejnosť
a najotrasnejšie výsledky dosiahli v niektorých prípadoch laureáti Nobelovej ceny či medicínski výskumníci. Nie je to otázka inteligencie. Zdá sa, že všetci majú o svete zúfalo mylné predstavy.

Nielen zúfalo, ale aj systematicky. Tým chcem povedať, že výsledky testovania nie sú náhodné. Sú horšie ako náhodné, pretože sú horšie ako výsledky respondentov s nulovými vedomosťami.

Predstavte si, že sa rozhodnem testovať svoje otázky v zoo na šimpanzoch. Predstavte si, že prinesiem za náruč banánov označených A, B alebo C a hodím ich šimpanzom do voliéry. Stojím pred ňou, nahlas a zrozumiteľne čítam otázky a zapisujem si odpovede podľa toho, ktoré banány sa jednotlivé šimpanzy rozhodnú zjesť.

Keby som to urobil (nikdy by som to nespravil, ale predstavte si to), šimpanzy náhodne si vyberajúce banány by pri testovaní sústavne dosahovali lepšie výsledky ako vzdelaní, ale pomýlení ľudia. Skupina šimpanzov by pri každej takejto otázke s troma možnosťami čisto náhodne dosiahla úspešnosť 33 %, respektíve by správne odpovedala na štyri z 12 otázok testu. Nezabudnite, že testovaní ľudia správne odpovedali priemerne iba na dve z dvanástich otázok.

Nesprávne odpovede šimpanzov by sa navyše rovnomerne rozdelili medzi dve nesprávne odpovede, zatiaľ čo tie ľudské mali všetky rovnakú tendenciu. Každá skupina respondentov si myslí, že svet je hrozivejší, násilnejší a zúfalejší – skrátka, dramatickejší –, ako reálne je.



Prečo neprekonáme šimpanzy?


Ako sa môže toľko ľudí tak veľmi mýliť? Ako je vôbec možné, aby väčšina ľudí dosiahla výsledky horšie ako šimpanzy? Horšie ako náhodné?!

Keď som si túto masívnu neznalosť o svete v polovici 90. rokov po prvýkrát všimol, potešilo ma to. Práve som začal na Karolinska

Institutet vo Švédsku učiť globálne zdravie a bol som trochu nervózny. Mal som neuveriteľne bystrých študentov – žeby už aj bezo mňa všetko vedeli? S úľavou som zistil, že moji študenti vedeli o svete menej než šimpanzy.

Lenže čím viac ľudí som testoval, tým som objavoval väčšie nedostatky, a to nielen u svojich študentov, ale všade. To, že ľudia sa o svete tak mýlia, ma frustrovalo a znepokojovalo. Keď v aute používate GPS, musíte doň zadať správne informácie. Keby sa zdalo, že vás naviguje po inom meste, nedôverovali by ste mu, vedeli by ste, že vás nezavedie na správne miesto. Ako chcú politici určovať politiku a riešiť globálne problémy, keď pracujú s nesprávnymi faktami? Ako majú podnikatelia správne rozhodovať v mene svojich organizácií, keď na svet pozerajú hore nohami?

A ako má jednotlivec v živote vedieť, pre čo by sa mal stresovať a čoho sa obávať?

Rozhodol som sa, že začnem robiť viac než len testovať a odhaľovať nevedomosť. Rozhodol som sa zistiť, prečo je to tak. Prečo je nedostatok poznania o svete taký rozšírený a neodbytný? Každý z nás sa mýli – nemám problém priznať, že ja tiež –, ale prečo sa toľko ľudí mýli v toľkých veciach? Prečo toľkí ľudia dopadnú v testovaní horšie ako šimpanzy?

Osvietilo ma jedného večera, keď som to na univerzite potiahol dlhšie v práci. Uvedomil som si, že problém možno nie je v tom, že by ľudia nemali dostatok vedomostí, pretože v tom prípade by boli nesprávne odpovede náhodné rovnako ako u šimpanzov, nie ešte horšie, systematicky nesprávne. Také skóre možno dosiahnuť len na základe aktívne nesprávnych „vedomostí“.

Heuréka! Došlo mi to! Dlhé roky som sa snažil riešiť nadstavbový problém, aspoň som si to myslel: spočíval v tom, že nielen moji študenti, ale aj ostatní respondenti, ktorých som za tie roky testoval, disponovali neaktuálnymi, niekoľko desaťročí starými informáciami. Ľudia si o svete mysleli to, čo sa naučili v škole, a to, čo ich tam učili, zase pochádzalo z obdobia, keď sa to v škole naučili ich učitelia.

Tak som prišiel k záveru, že nevedomosť možno odstrániť tak, že ľudí naučíme aktuálne informácie. Na to bolo treba vypracovať lepšie učebné materiály a údaje vysvetliť jasnejšie. O svojej snahe som pri rodinnej večeri porozprával Anne a Olovi, obaja sa zapojili a začali vyvíjať animované grafy. S ich elegantnými učebnými pomôckami som precestoval celý svet. Dostal som sa s nimi na konferencie TED do Monterey, Berlína aj Cannes, do zasadačiek v nadnárodných korporáciách ako Coca-Cola či IKEA, do globálnych bánk a hedžových fondov, dokonca na Ministerstvo zahraničných vecí USA. S nadšením som na našich animovaných grafoch každému ukazoval, ako sa svet zmenil. Pripadalo mi zábavné všetkých informovať, že sú nahí ako ten cisár a o svete nevedia nič. Všetkým sme chceli nainštalovať aktuálnu verziu svetonázoru.

Lenže postupne sme si začali uvedomovať, že tu dochádza ešte k čomusi ďalšiemu. Neznalosť pretrvávala, nebolo to však spôsobené len neaktuálnymi vedomosťami. Nepodarilo sa ju odstrániť len tým, že sme ľuďom poskytli dáta v zrozumiteľnej animovanej podobe spolu s lepšími učebnými pomôckami. Ako som s poľutovaním zistil, hoci sa ľuďom moje prednášky veľmi páčili, v skutočnosti ma nepočúvali. Možno ich to na chvíľu nadchlo, ale po prednáške sa zase vrátili k starému negatívnemu videniu sveta. Nové myšlienky sa nechceli uchytiť. Dokonca aj tesne po prezentácii som počul ľudí opakovať staré názory na chudobu či rast populácie, hoci som im to chvíľu predtým pomocou faktov vyvrátil. Už som sa takmer vzdal.

Prečo ten neodbytne dramatický pohľad na svet? Môžu za to médiá? Samozrejme, napadlo mi to. Ale nebola to odpoveď. Médiá určite zohrávajú istú úlohu a ešte sa k tomu vrátim, ale netreba ich za všetko viniť. Nemôžeme ich len tak vypískať.

V januári 2015 som na Svetovom ekonomickom fóre v malom trendovom švajčiarskom mestečku Davos zažil dôležitý okamih.

V rade na hlavné zasadnutie o socioekonomickom a udržateľnom rozvoji, kde som mal prednášať s Billom a Melindou Gatesovcami, čakalo tisíc najmocnejších a najvplyvnejších politických a obchodných lídrov, podnikateľov, výskumníkov, aktivistov, novinárov, a do­konca tam stáli aj mnohí vysokopostavení predstavitelia OSN. Keď som vystupoval na pódium, v miestnosti som zbadal hlavy niekoľkých štátov a bývalého generálneho tajomníka OSN. Všimol som si riaditeľov organizácií OSN, lídrov nadnárodných spoločností a novinárov, ktorých som poznal z televízie.

Bol som nervózny, lebo o chvíľu som sa im chystal položiť tri faktografické otázky o chudobe, raste populácie a miere zaočkovanosti. Keby publikum odpovede poznalo, zvyšok prezentácie s odvážnym cieľom dokázať mu, ako veľmi sa mýli, by mi bol nanič.

Bál som sa zbytočne. Toto medzinárodné top publikum, ktoré malo najbližších pár dní stráviť vysvetľovaním toho, ako funguje svet, naozaj vedelo o chudobe viac než široká verejnosť. Správne odpovedalo až 61 % z nich. V otázkach o budúcom populačnom raste a dostupnosti základnej zdravotnej starostlivosti však aj oni dopadli horšie ako šimpanzy. Títo ľudia majú prístup k najnovším dátam a poradcov, ktorí im neustále prinášajú najnovšie informácie. Ich neinformovanosť o svete nemohla vyplývať z neaktuálneho pohľadu na skutočnosť. Napriek tomu však ani oni nepoznali základné fakty o svete.

Po Davose sa veci vykryštalizovali.



Naše dramatické inštinkty a prehnane dramatický

pohľad na svet


Takže vznikla kniha. Podelím sa v nej s vami o svoje konečné závery. Prišiel som k nim počas tých rokov, čo som ľudí učil vnímať svet na základe faktov a počúval som, ako dezinterpretovali fakty, hoci ich mali priamo pred nosom. Týkajú sa otázky, prečo tak veľa ľudí, od širokej verejnosti až po expertov s najvyšším vzdelaním, odpovedá na faktografické otázky o svete horšie ako šimpanzy. (A tiež vám poviem, čo sa s tým dá robiť.) V krátkosti:

Predstavte si svet. Vojna, násilie, katastrofy spôsobené ľuďmi a prírodné katastrofy, korupcia. Je to zlé a stále sa to zhoršuje, však? Bohatí ďalej bohatnú a chudobní chudobnejú. Počet chudobných stále rastie a ak nepristúpime k drastickým opatreniam, čoskoro vyčerpáme svoje zdroje. Tento obraz z médií pozná a v hlave nosí väčšina obyvateľov Západu. Hovorím tomu prehnane dramatický pohľad na svet. Je stresujúci a zavádzajúci.

Drvivá väčšina svetovej populácie však na stupnici príjmov žije v skutočnosti niekde uprostred. Možno by sme ich neoznačili za strednú triedu, ale nežijú ani v extrémnej chudobe. Dievčatá chodia do školy, deti sú očkované, rodiny mávajú dve deti a cez prázdniny chcú cestovať do zahraničia, nie však ako utečenci. Krok za krokom, rok po roku sa ich život zlepšuje. Nie každý rok sa zlepší v každom ohľade, ale jednoznačne sa to deje. Hoci svet čelí obrovským výzvam, dosiahli sme ohromný pokrok. Takto vyzerá pohľad na svet cez fakty.

Práve prehnane dramatický pohľad na svet núti ľudí odpovedať na moje faktografické otázky čo najdramatickejšie a najnegatívnejšie. Keď ľudia o svete rozmýšľajú, učia sa alebo sa snažia nájsť odpovede na otázky, inštinktívne vychádzajú z vlastného pohľadu na svet. Ak je ten pohľad od základu nesprávny, aj výsledky ich myš­lienkových procesov budú systematicky nesprávne. Nedostatok poznania však nie je len dôsledkom neaktuálnych vedomostí, ako som si kedysi myslel. Dokonca aj ľudia s prístupom k najnovším informáciám sa o svete mýlia. A som presvedčený, že na vine nie sú zákerné médiá, propaganda, „fake news“ ani to, že by boli nesprávne fakty.

Po mnohých rokoch prednášania, testovania a počúvania, ako ľudia dezinterpretujú fakty, hoci ich majú priamo pred sebou, som nakoniec pochopil, že prehnane dramatický pohľad na svet sa mení tak ťažko preto, že súvisí s tým, ako funguje samotný ľudský mozog.



Optické ilúzie a globálne ilúzie


Pozrite sa na tieto dve vodorovné čiary. Ktorá je dlhšia?




Možno ste to už niekde videli. Spodná čiara vyzerá dlhšia ako vrchná. Viete, že to nie je pravda, ale hoci to už viete – dokonca aj keď si ich sami odmeriate, aby ste si to potvrdili, stále ich budete vidieť ako dve rôzne dlhé čiary.

V okuliaroch mám špeciálne šošovky, ktoré korigujú môj osobný zrakový problém. Lenže keď sa pozriem na túto optickú ilúziu, dezinterpretujem, čo vidím, rovnako ako všetci ostatní. To preto, že k ilúziám nedochádza v našich očiach, ale v mozgu. Ide o systematické dezinterpretácie nijako nesúvisiace s individuálnymi zrakovými ťažkosťami. Keď viete, že väčšina ľudí sa pomýli, už sa nemusíte hanbiť. Naopak, malo by to vo vás vzbudiť zvedavosť: Ako tá ilúzia funguje?

Bez hanby sa môžete pozrieť aj na výsledky verejného prieskumu. Buďte namiesto toho zvedaví. Ako táto „globálna ilúzia“ funguje? Prečo mozgy toľkých ľudí systematicky dezinterpretujú stav sveta?


Ľudský mozog je produktom miliónov rokov evolúcie. Zachovávame si vrodené inštinkty, ktoré našim predchodcom umožňovali prežiť v malých skupinách lovcov a zberačov. Naše mozgy často preskočia k záverom bez rozmýšľania, čo nám pomáha vyhnúť sa bezprostrednému nebezpečenstvu. Zaujímajú nás klebety a dramatické príbehy, pretože kedysi boli naším jediným zdrojom noviniek a užitočných informácií. Žiada sa nám cukor a tuk, pretože keď nebolo čo jesť, predstavovali záchranný, životodarný zdroj energie. Zachovávame si mnohé inštinkty, ktoré boli pred tisíckami rokov užitočné, lenže dnes už žijeme v celkom inom svete.

Keďže sa nám žiada cukor a tuk, obezita sa stala jedným z najrozšírenejších zdravotných problémov na svete. Musíme sa naučiť vyhýbať čipsom a sladkostiam. Naše rýchle mozgy a túžba po dráme – dramatický inštinkt, nás podobným spôsobom vedú k mylným predstavám a prehnane dramatickému pohľadu na svet.

Aby nedošlo k nedorozumeniu, dramatický inštinkt stále potrebujeme, pretože nášmu svetu dodáva zmysel a pomáha nám zvládnuť bežný deň. Keby sme preosievali všetky prijaté informácie a každé rozhodnutie racionálne analyzovali, normálny život by nebol možný. Nemali by sme vylúčiť všetky cukry a tuky ani požiadať chirurga, aby nám odstránil časti mozgu zodpovedné za spracovanie emócií. Musíme sa však naučiť kontrolovať prísun dramatických zážitkov. Nekontrolovaný apetít na drámu nám dokáže zahmliť skutočnú realitu sveta a zviesť nás ďaleko z cesty.



Myslenie vo faktoch a svetonázor založený na faktoch


Táto kniha predstavuje môj posledný zápas v celoživotnom boji so zničujúcou globálnou nevedomosťou. Je to môj posledný pokus zmeniť svet: zmeniť ľudské myslenie, utíšiť iracionálny strach a presmerovať energiu ľudí na konštruktívne činnosti. V predošlých bojoch som sa vyzbrojil obrovskými súbormi údajov, oči otvárajúcim softvérom, energickým štýlom prednášania a švédskym bajonetom. Nestačilo to. Dúfam však, že táto kniha stačiť bude.

Takto ste dáta ešte nevideli: dáta ako terapiu. Keď ich pochopíte, dosiahnete duševný pokoj. Pretože svet nie je taký dramatický, ako sa zdá.

Ako zdravá strava a pravidelné cvičenie, aj myslenie vo faktoch sa môže a malo by sa stať súčasťou nášho každodenného života.

Začnite ho praktizovať a dokážete svoj prehnane dramatický pohľad na svet nahradiť druhým, tentoraz pohľadom založeným na faktoch. Naučíte sa svet chápať bez toho, aby ste sa ho učili naspamäť. Naučíte sa lepšie rozhodovať, začnete vnímať skutočné riziko a objavíte možnosti, no a prestanete sa zbytočne stresovať.

Naučím vás, ako odhaliť prehnane dramatické príbehy, a dám vám nástroje na ovládanie vlastného dramatického inštinktu. Potom budete schopní poopraviť svoje mylné predstavy, postaviť svoj pohľad na svet na faktoch a šimpanzy vás už neporazia.



Späť k cirkusu


Na konci prednášok niekedy hltám meče, aby som v praxi demonštroval, že aj zdanlivo nemožné je možné. Pred svojím cirkusovým číslom testujem faktografické vedomosti svojho publika o svete. Ukážem im, že svet je celkom iný, ako si mysleli. Dokážem im, že mnohé z toho, čo pokladali za nemožné, sa už v skutočnosti stalo. Snažím sa prebudiť v nich zvedavosť: Čo je možné a čo sa absolútne líši od toho, v čo veria a čo každý deň vidia v správach?

Meče hltám preto, aby som svojmu publiku ukázal, ako veľmi sa jeho intuícia môže mýliť. Chcem, aby si uvedomili, že to, čo som im ukázal – hltanie meča rovnako ako predtým materiály o svete –, je pravdivé bez ohľadu na to, ako veľmi to protirečí ich predstavám.

Keď si ľudia uvedomia, že sa vo svete mýlili, nechcem, aby sa hanbili, ale aby zažili poryv detskej zvedavosti a inšpirácie, ktorý si pamätám z cirkusu. Zažívam ho vždy, keď zistím, že som sa mýlil: „Páni, ako je to vôbec možné?“

Táto kniha je o svete a o tom, aký naozaj je. Okrem toho je to kniha o vás a o tom, že skoro každý (koho som v živote stretol) vidí svet inak, ako naozaj je. Je o tom, čo sa s tým dá robiť, ako sa naučiť vidieť veci pozitívnejšie, menej sa stresovať a viac dúfať, keď z cirkusového šapitó vykročíte späť do sveta.

Ak vám viac záleží na tom, aby ste sa nemýlili, než na tom, aby ste ďalej žili vo svojej bubline, ak ste ochotní zmeniť svoj pohľad na svet, ak ste pripravení nahradiť inštinktívne reakcie kritickým myslením, a ak ste skromní, zvedaví a pripravení nechať sa ohromiť, prosím, čítajte ďalej.