© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Hýb sa

Hýb sa

Celý život držala na uzde nutkanie utiecť – z mysle, od negatívnych myšlienok, od starostí. Možno potreba behať bola len fyzickým prejavom tejto túžby. Ak trpíte depresiami, prečítajte si túto brilantnú knihu. Dá vám dostatočnú motiváciu, je to priama, zábavná, srdcervúca a inšpiračná kniha. Autorka je k sebe veľmi tvrdá, za nič sa neskrýva a jej britský humor výborne zapadá do kontextu. Zdôrazňuje, že beh jej dal slobodu, oslobodil myseľ a zlepšil náladu. Uznáva, že beh má v sebe niečo magické. Život sa jej zdal nesmierne zložitý a neustále ju zraňoval. Šok z rozpadu manželstva bol neznesiteľný, celé dni ju sužovala nepredstaviteľná bolesť. Život ju obchádzal míľovými krokmi. Boli to mizerné chvíle. Rozdiel medzi životom predtým, keď nebehala, a teraz, spočíva v tom, že získala nádej. Bella napísala brilantné, takmer ľúbostné vyznanie k behu, v ktorom sa zrkadlí jej odvážny a úprimný boj s úzkosťou. Je to podnetná a veľmi dôležitá kniha.

  • ISBN: 978-80-222-1025-6
  • EAN: 9788022210256
  • Počet strán: 246
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210
  • Dátum vydania: 21.6.2019
  • Žáner: ZDRAVIE / ŽIVOTNÝ ŠTÝL / Behanie

13.90 € Doporučená cena

O knihe

Beh ťa upokojí a zmení ti život

Rozvedená Bella Mackie, zápasiaca s vážnymi psychickými problémami, sa ocitla na prahu tridsiatky v slzách a plná strachu zo všetkého vôkol. Ledva v sebe našla silu, aby vstala z gauča, nieto ešte aby si usporiadala vlastný život. Až kým jedného dňa nespravila niečo, čo nikdy predtým z vlastnej vôle neurobila – obula si tenisky a šla si zabehať.

Bellu celých desať rokov natoľko paralyzovali obavy, že na šport ani nepomyslela. Jej prvý beh preto netrval dlho. Keď na druhý deň opäť vybehla von, samu ju to prekvapilo. Zabehala si aj ďalší. Ani sa nenazdala a prvý raz po rokoch mala zrazu lepšiu náladu, prestala sa ukrývať v dome a dala prednosť čerstvému vzduchu a neznámym uliciam.

V knihe Hýb sa Bella otvorene a bez zábran opisuje, ako behom bojovala s paralyzujúcou úzkosťou a depresiou bez toho, aby sa vzdala svojich troch lások: alkoholu, cigariet a zmrzliny. Jej vtipná a dojemná motivačná kniha vás povzbudí, aby ste „pohli“ so svojimi problémami a dali si život do poriadku – nech budú prvé kroky akokoľvek malé.


Recenzie

„Táto úprimná a dôležitá kniha predstavuje beh ako jednoduchý, ale účinný liek na problémy sveta plného úzkosti.“ Joe Lycett

Ukážka z knihy

1 KM – VŠETKO JE NANIČ


Dnes som behala tri minúty. Potme, pomaly a s prestávkami. Zabehla som o tri minúty viac ako kedykoľvek predtým. Lapám po dychu a pichá ma v boku, no aj tak sa cítim dobre, ako už dávno nie. Na prvý pokus to stačí. Teraz sa môžem vrátiť domov a poplakať si. Alebo si dať víno.

Ležala som v obývačke na podlahe, sledovala manželove kroky náhliace sa k dverám
a myslela na to, čo ma čaká. Rozpad manželstva sprevádza neznesiteľná bolesť, nepríjemné otázky, občas i rozpaky. Všetko som si to vedela predstaviť. Uprene som hľadela na koberec, zatiaľ čo sa moja myseľ rozbehla do budúcnosti a nejasne sa pripravovala na nasledujúce týždne. Dokonca som si začala zostavovať približný zoznam otrasných piesní, ktoré budem celé týždne o štvrtej ráno nešťastne vyspevovať.

Už viem, že okamih, keď vám pukne srdce, môže byť prekvapivo krátky. Nie vždy ide o zdĺhavý rozklad, ako si to dospelí predstavujú, keď sa rokmi postupne vytráca láska a spokojnosť, až kým si už nemáte čo povedať. Občas príde náhle, zaskočí vás, nedostanete žiadny čas na prípravu. Zrazu oproti vám stojí človek, pozerá vám priamo do očí a hovorí, že vás opúšťa, že vás už nemiluje, že si našiel niekoho iného, že mu už nestačíte, a mysľou vám prebehne: „Aha, tak toto je chvíľa, keď umriem. Toto určite nezvládnem.“ Čosi vo vašom vnútri prudko rupne, zvládnete si akurát tak ľahnúť na zem a čakať, kým vás niekto vyzve, aby ste prešli neodvratným tunelom svetla.

Neviem, ktorý spôsob je horší. Oba sú príšerné, ako väčšina rozchodov. Raz som počula príbeh o páre, ktorý vyše hodiny obedoval v reštaurácii v absolútnom tichu. Keď im doniesli kávu, manžel čosi pošepkal svojej žene, ktorá mu odvrkla: „Nejde o kávu, ale o posledných dvadsaťpäť rokov.“ Takýto pomalý rozklad musí byť naozaj strašný. No ak vás druhá strana prekvapí, moment dopadu je až brutálne fyzický. Napriek šoku však napodiv predstavuje tú jednoduchú časť. Lebo skôr či neskôr si uvedomíte, že neumriete. A ani na koberec nemôžete civieť príliš dlho, lebo musíte vyzdvihnúť deti zo školy, vyvenčiť psa či ísť do práce. Alebo si jednoducho musíte odskočiť. Vaša bolesť neobstojí ani zoči-voči tým najvšednejším nárokom pokojného pondelka. Po tomto nemilom uvedomení uvidíte svoju budúcnosť celkom zreteľne: zvládnete to. No vyžaduje si to veľa času. Zlomenie srdca je rýchle. No prekonanie žiaľu je nekonečný proces a občas vás štve aj to, že sa o to vôbec musíte pokúšať.

Už keď som ležala na zemi, vedela som, že sa z nej budem musieť o chvíľu pozbierať. Vedela som aj to, že ak využijem správne stratégie zvládania, napokon všetko dobre dopadne. Vedela som však aj čosi iné. Na rozdiel od väčšiny ľudí neovládam žiadne stratégie zvládania.

Cítiť sa naučíme oveľa skôr, než dokážeme pocitom porozumieť. Bábätká sa smejú, plačú, hnevajú sa, no nedokážu vysvetliť prečo. S pribúdajúcimi rokmi si osvojujeme metódy, ktoré nám pomáhajú zvládať stresové a traumatické udalosti. Počas puberty sme často frustrovaní a zmätení, ale napokon sa predsa len naučíme chápať svoje vnútro a lepšie sa vyrovnávať s emóciami sprevádzajúcimi dozrievanie. Tieto nástroje si so sebou prinášame do dospelosti, kde ich zdokonaľujeme a učíme sa stále viac chápať, ako čeliť osobným výzvam. Aspoň väčšina z nás. No ja som až do momentu, keď som sa ocitla na podlahe, celý život pred svojimi problémami utekala. Už ako maličké dieťa som bola plná úzkosti, dovolila som obavám, aby ma pohltili a ovládli mňa i môj život. Môj osobný rast zabrzdili psychické problémy, príliš som sa bála prijímať výzvy, kŕčovito som sa snažila ovládať svoje okolie, len aby som sa vyvarovala akejkoľvek bolesti. Ak sa niečo skomplikovalo, vycúvala som z toho. Odmietala som príležitosti, ktoré by ma posunuli vpred alebo by som vďaka nim získala nezávislosť. Nevytŕčala som z davu.

Od detstva som zvykla strkať hlavu do piesku a priať si, aby zlé veci zázračne zmizli. Miesto toho, aby som akceptovala, že som chorá, hľadala som spôsoby, ako sa s obavami a iracionálnymi myšlienkami vyrovnať – ani jeden nefungoval. Ak ma prepadli strašidelné myšlienky, odpľula som si alebo som sa ich snažila zahnať zúrivým žmurkaním. Vyhýbala som sa určitým číslam, písmenám, farbám, piesňam a miestam, a to len preto, aby som so svojou hlavou „uzavrela kompromis“, dúfala som, že zlé myšlienky zmiznú, ak sa budem stoj čo stoj držať svojich drobných techník. Nič nezaberalo a úzkosť sa stupňovala. Moje stratégie zvlá­dania nefungovali, a tak som trpela agorafóbiou, mala sklony k záchvatom paniky, vtieravým myšlienkam, hystérii a depresii. V čase, keď ma opustil manžel, som mala za sebou roky takýchto zápasov. Nedokázala som ísť sama ani len do obchodu (ak mám byť úprimná), nieto ešte zvládnuť rozchod takýchto rozmerov. Vedela som, že sa musím pozbierať zo zeme, no nevedela som, čo mám urobiť potom. Všetko zahaľoval strach.

Úzkosť je úskočná, zákerná vec. Táto porucha sa prejavuje toľkými rôznymi spôsobmi, že k diagnostikovaniu dochádza často až vtedy, keď už je trpiaci na pokraji zúfalstva. Celé roky môžete mávať záchvaty paniky bez toho, aby ste vedeli, že sú to záchvaty paniky. Môžete sa domnievať, že ste vážne chorí, že vás postihla mozgová príhoda či infarkt (ako ja v osemnástich v nočnom klube na veľké pobavenie mojich opitých kamarátov), alebo budete horúčkovito vyhľadávať informácie o vysokom tlaku. Za svoje vtieravé myšlienky sa môžete tak hanbiť, že nenaberiete odvahu sa s nimi niekomu zdôveriť, a už vôbec si nepripustíte, že máte príznaky obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD). Miesto toho, aby ste sa s hroznými predstavami a myšlienkami, ktoré sa vám vynárajú v mysli, porátali a uvedomili si, že sú to len myšlienky a nemôžu vám ublížiť, môžete sa roky snažiť zneutralizovať ich a umlčať. Z toho všetkého môžete upadnúť do hlbokej depresie, ako keby ste už toho nemali viac než dosť. Zvykla som hystericky plakať a celé hodiny som preležala v posteli. Prespala som niekoľko dní. Žiadny šťastný človek by nemal stráviť toľko času sledovaním televízie ako ja vtedy. Príliš skoro som stratila všetku nádej.

Keď človek s úzkostnou poruchou dosiahne toto štádium, pravdepodobne si vytvorí vlastné mechanizmy na zvládanie hrozivých myšlienok a pocitov. Tieto stratégie zvládania sa hlboko zakorenia a bude náročné ich spochybniť, nieto ešte odstrániť. Takmer žiadna z nich z dlhodobého hľadiska nefunguje. Väčšinou poskytujú chvíľkovú úľavu, no napokon len upevnia úzkostné väzby. Mojou taktikou bolo nikdy sa nevrátiť na miesto, kde som mala záchvat paniky. Zdalo sa mi rozumné vyhnúť sa tomu, aby došlo k rovnakej príšernej situácii. Až na to, že som postavila neviditeľný kordón takmer okolo celého Londýna vrátane hlavnej ulice v centre, parku a väčšiny obchodov. Neskôr zahŕňal aj lietadlá, výťahy, diaľ­nice, akékoľvek miesto príliš vzdialené od nemocnice a metro (na večierkoch so mnou bola veľká zábava). Okamžitá úľava, ktorú som tým získala, bola klamlivá, veľmi rýchlo som zistila, že som v pasci – nedokázala som ísť na žiadne miesto, ktoré moja myseľ vnímala ako „nebezpečné“. Aj keď mi je teraz jasné, že som celé roky žila v područí úzkosti, na svoje úbohé vyjednávacie schopnosti som si natoľko zvykla, že som nevyhľadala účinnú pomoc, až kým ma tieto taktiky nemali vo svojej moci a neostala som stáť na mŕtvom bode.

Ak existuje podnet, ktorý vás nakopne k zmene, tak je to šok, že sa vám ani nie po roku rozpadlo manželstvo. Zbabrať manželský sľub takým parádnym štýlom, ako sa to podarilo mne, je naozajstný výkon vzhľadom na to, že Briti, ktorí sa rozvádzajú, to pred zaradením spiatočky zväčša dotiahnu na jedenásť a pol roka. Ak by vydržalo trochu dlhšie, možno by ľudia náš rozchod vnímali ako niečo smutné, nevyhnutné alebo ho pripísali tomu, že „mladí dnes už v ničom nevytrvajú“, ale osem mesiacov? Bolo by hlúpe nezamyslieť sa po niečom takom nad svojím životom.

No aj bez nepríjemného krachu manželstva som vedela, že som dosiahla bod zlomu. Pridlho som sa vyhýbala všetkému, čo mi naháňalo strach, môj svet sa natoľko zúžil, až som mala pocit, že sa zadusím. Napriek môjmu dôslednému prístupu a opatreniam (rozumej absolútna kontrola a šialene iracionálne myslenie – ako som vravela, na večierkoch so mnou bola zábava) došlo k najhoršiemu. Systém, ktorý som si budovala od detstva, ma neochránil ani pred bolesťou, ani pred ponížením. Vlastne k nim výrazne prispel.

Po tom, čo ma opustil manžel, som niekoľko dní vyplakávala a pila, až kým ma sestra násilím nevytiahla z embryonálnej polohy, ktorú som zaujala na podlahe. Prepáčte mi, že vám neposkytnem detaily – z tých dní si nepamätám vôbec nič. Som za to svojmu mozgu vďačná, je to jedna z mála príležitostí, keď mi dobre poslúžil. Tie dni museli zahŕňať rozhovory, spánok a jedlo, ale pamätám si len to, že som si pozrela celú sériu Hry o tróny a sestra sa nahnevala, že som jej nezavolala.

V práci som si zobrala deň voľna a keď som sa tam vrátila, buď som plakala na toalete (môj manžel pracoval v tej istej firme, bola to sranda), alebo som mlčky sedela za stolom a počúvala cez slúchadlá gajdošskú hudbu, aby som sa dala dokopy, kedykoľvek som ho videla prechádzať okolo. Z nejakého dôvodu to zaberalo a odporučila by som to každému, kto potrebuje vzpruhu. Začnite skladbou „Highland Laddie“.

Mala som pocit, že som uviazla na mŕtvom bode. Vedela som, že musím prejsť týmito bolestivými a ťažkými emóciami, zároveň som sa však bála, že mi už nikdy nebude lepšie. Život plynie ďalej bez ohľadu na to, či sa váš svet rozpadol. Mala som pred očami vidinu normálneho života, no nechcela som ho. Vrátila som sa do práce. Predpokladala som, že o pár mesiacov sa cez rozchod dostanem, no stále budem uzavretá vo svojom malom priestore a mojimi jedinými skutočnými spoločníkmi budú úzkosť a depresia.

Je ľahké predstierať, že je všetko v poriadku, dokonca aj keď ste psychicky chorí a máte pocit, že vás to pohltí. Dokonca aj v tých najhorších chvíľach som vládala pracovať, rozprávala som vtipy, chodila dosť často von, aby ma nevnímali ako samotára. Mnohí sa v tomto stanú expertmi, dokonca obalamutia aj samých seba. Pravdepodobne som takto mohla fungovať donekonečna, žiť polovičatý život a predstierať, že mi to neprekáža. Niečo sa však zlomilo a už to viac nešlo. Robila som to veľmi dlho a bola som z toho vyčerpaná.

Pripadala som si ako podvodníčka – ako zbabelé decko, ktoré predstiera, že je dospelé, hoci v dospelom svete nemá čo hľadať.

J. K. Rowlingová hovorí, že absolútne dno bolo základom, na ktorom vybudovala svoj život – po tom, čo sa naplnili jej najhoršie obavy, nemala inú možnosť, ako sa odraziť smerom nahor.1 Keďže to vraví ona, môžem to klišé použiť a dokonca i neochotne pripustiť, že má pravdu. Rowlingová vytvorila magický svet čarodejníkov, vďaka ktorému sa stala jednou z najbohatších žien na svete. Mňa absolútne dno primälo k tomu, aby som si šla zabehať.

Asi po týždni svojho nového života nezadanej ženy som dostala chuť zabehať si. V románe Kto chytá v žite2 je scéna, v ktorej Holden Caulfield beží cez školské ihrisko a vysvetľuje to slovami: „Ani neviem, prečo som vlastne utekal, proste sa mi chcelo.“ Asi som len mala po krk toho, že sa cítim tak mizerne, alebo som pochopila, že musím niečo zmeniť – v ten deň som jednoducho dostala chuť zabehať si.

Stále neviem, prečo som si v tom ťažkom období vybrala práve tento nástroj. Nikdy predtým som sa nevenovala žiadnemu namá­havému športu. Celý život som však bojovala s potrebou utiecť – od svojej mysle, od negatívnych myšlienok, od obáv, ktoré sa vrstva po vrstve kopili a skôrnateli natoľko, že sa nedali odstrániť. Možno bola moja náhla potreba behať fyzickým prejavom túžby uniknúť pred vlastnou mysľou. Asi som po tom naozaj túžila.

Okrem toho som sa chcela stoj čo stoj vyhnúť stereotypnej porozchodovej predstave spojenej s vyjedaním zmrzliny – vždy som holdovala rýchlym riešeniam. Chcela som, aby nepríjemné pocity a zlomené srdce rýchlo zmizli. Napokon rozchod je vždy vhodnou príležitosťou vyskúšať niečo nové. Okrem toho som sa chcela vymaniť aj zo svojich celoživotných obáv a mala som pocit, že mi na to nezostáva veľa času. Mala som pred tridsiatkou a desila som sa toho, že budem rozchod vnímať ako ďalší dôvod stiahnuť sa, ešte viac sa uzavrieť do seba, že sa budem báť samotného života.

V žiadnom prípade som nebola pripravená behať po športových ihriskách. Môj absurdný strach ísť čo i len do obchodu zmaril všetky podobné veľkolepé nápady. Nedošlo k žiadnemu pôsobivému filmovému okamihu, v ktorom by som trielila cez trávnatú step alebo šprintovala v lejaku. V skutočnosti som netušila, čo robím, a na okamih mi napadlo, či som sa náhodou nezbláznila. Táto túžba bola naozaj nezvyčajná, no aj tak som počas dohadovania sa sama so sebou vzala kľúče a zašnurovala si tenisky.

Obliekla som si staré legíny a tričko a vyšla do tmavej uličky asi tridsať sekúnd od svojho bytu. Spĺňala dve dôležité kritériá: bola dostatočne blízko k bezpečiu domova a dostatočne tichá, aby sa na mne nikto nesmial. Pripadala som si nemožne a trochu som sa hanbila – ako keby som robila niečo zvrátené, čo by nikto nemal vidieť. Našťastie jedinou známkou života bola mačka, ktorá na mňa pohŕdavo pozerala, zatiaľ čo som naberala odvahu pohnúť sa. Keď mačka zrazu zmizla, vydýchla som si. Pri akomkoľvek náznaku približujúcej sa postavy som okamžite zastala. Tento spôsob, ako sa potrestať, bol príliš citlivý na to, aby ho sledovali cudzí ľudia.

So slúchadlami v ušiach som pohľadala vhodnú hudbu a vybrala si pieseň „She Fucking Hates Me“ od skupiny Puddle of Mudd. Nezodpovedala môjmu obvyklému vkusu, ale text piesne bol vhodne nasrdený, nechcela som nič, čo by ma rozplakalo (všetko ma vedelo rozplakať). Pieseň má tri minúty a tridsaťjeden sekúnd a replika „she fucking hates me“ (kurevsky ma nenávidí) sa opakuje tak často, ako si myslíte. Myslím, že som odbehla tridsať sekúnd, než som musela zastať, lýtka protestovali a pľúca pálili. Pieseň však vo mne nakopla adrenalín, a tak som sa po minúte oddychu opäť rozbehla. Nejako sa mi podarilo zosúladiť sa s kričiacim spevákom, opakovala som slová s pokrivenou tvárou a vliekla sa po chodníku. Zvládla som neuveriteľné tri minúty s malými prestávkami (takmer celú pieseň!), potom som to vzdala a vrátila sa domov. Bolo mi lepšie? Nie. Bavilo ma to? Ani to nie, ale minimálne pätnásť minút som neplakala a to mi úplne stačilo.

Na moje prekvapenie to nezostalo len pri jednom pokuse. Chcela som to vzdať, bolo to dosť deprimujúce, ale čosi vo mne umlčalo všetky výhovorky. Na druhý deň som sa do uličky znovu vrátila. A aj deň potom. Tie prvé pokusy boli naozaj biedne. Pár sekúnd som sa šuchtala a potom zastala. Chvíľu som počkala.

A potom odznova. Ak z tieňa vyšla postava, stuhla som. Pripadala som si smiešne. Napriek tomu som pokračovala. Vždy v tme, vždy potajme, akoby som porušovala nejaké pravidlá.

Nevedela som, čo robím alebo čo chcem týmito behmi v uličke získať. V nasledujúcich týždňoch som preto bola príliš ambiciózna a neobišli ma bežné drobné pohromy. Pekelne ma boleli holenné kosti. Behala som prirýchlo a keď som začala nekontro­lovateľne dychčať, musela som zastať. Snažila som sa vybehnúť na kopec, no keď sa ukázalo, že kopec nezdolám, musela som priznať porážku a nasadnúť na autobus. Keď som zle odhadla čas západu slnka a uvedomila som si, že som úplne sama, v tmavej časti miestneho parku som dostala záchvat paniky. Spadla som a rozplakala sa ako malé decko. Beh bol ako jazyk, ktorému nerozumiem – nielen pre to, že som nemala žiadnu kondičku – mala som pocit, že sa mu venujú len šťastní, zdraví, pružní ľudia, nie neurotickí fajčiari, ktorí sa všetkého boja.

Ak mi v minulosti niečo nešlo hneď na prvýkrát, zvyčajne som to okamžite vzdala. Bolo mi úplne jasné, že nebehám dobre, aj to, že sa nezlepšujem. Napriek tomu som však neprestala, hoci som tomu sama nemohla uveriť. Ďalšie dva týždne som sa lopotila ho­re-dolu tmavou uličkou. A keď ma to napokon začalo nudiť, čiže som nebola už len vydesená a zadýchaná, zašla som trochu ďalej. Prvých pár mesiacov som sa držala ulíc v blízkosti svojho bytu – môj mozog stále hľadal únikovú cestu –, krúžila som v tichých uličkách, a keď okolo prechádzali autá, skrčila som sa. Bola som pomalá, smutná a nahnevaná. Ale uvedomila som si dve veci.

Po prvé, že pri behu mi nebolo až tak smutno. Myseľ sa upoko­-­jila – časť môjho mozgu sa akoby vypla alebo aspoň na pár minút odovzdala kontrolu inej. Nemyslela som na manželstvo, ani na môj podiel na jeho krachu. Nerozmýšľala som nad tým, či je môj manžel šťastný, či je vonku na skvelom rande, alebo na mňa vôbec nemyslí. Nesmierne sa mi uľavilo.

Po druhé, všimla som si, a to bolo ešte cennejšie, že nepociťujem takú úzkosť. Čoskoro som sa dostala do štvrtí, ktoré som nedokázala navštíviť celé roky, hlavne nie sama. Nemyslím na centrum Soho s rušným davom ľudí, ale po mesiaci som dokázala prebehnúť cez trhy v Camdene bez pocitu, že odpadnem alebo sa zrútim. Ak by som kráčala, nedokázala by som to – veľakrát som to skúšala, no premohla ma úzkosť, začali sa mi potiť dlane a zaplavovala ma panika. Beh bol z nejakého dôvodu iný. Ak vám mozog bráni vybrať sa na obyčajnú vychádzku, aké ľudia absolvujú každý deň, a zrazu viete prejsť pomedzi stánky predávajúce tričká s nápisom „Nikto nevie, že som lesba“, pripadá vám to ako pamätný deň. Tým, že som sa sústredila na rytmus nôh dopadajúcich na chodník, nezaoberala som sa dychom, davom ľudí či vzdialenosťou od domu. Dokázala som sa pohybovať v oblasti, ktorú môj mozog predtým označil za „nebezpečnú“, a nemala som pocit, že odpadnem. Bol to zázrak.

Joyce Carol Oatesová vraví, že jej beh pomáha pri písaní, lebo „myseľ letí s telom“.3 Chápem to tak, že s telom sa zvezie aj mozog. Myseľ zrazu nemusí nič riadiť. Sústreďujete sa na pálenie v nohách, švihanie rukami. Vnímate tlkot srdca, pot, ktorý vám steká do uší, spôsob, akým sa váš trup pri behu otáča. Keď sa dostanete do rytmu, začnete vidieť prekážky, čo vám stoja v ceste, alebo ľudí, ktorých musíte obísť. Vnímate detaily na budovách, ktoré ste si nikdy predtým nevšimli. Predvídate počasie. Váš mozog v tom všetkom hrá istú rolu, no nie tú, na ktorú je zvyknutý. Myseľ, ktorá ma zvykla strašiť nekonečnými „čo ak“ scenármi a trápila ma opakovanými spomienkami na moje najhoršie zážitky, jednoducho nedokázala pri rýchlom pohybe konkurovať potrebe koncentrácie. Oklamala som ju, respektíve vyčerpala, alebo som ju jednoducho zamestnala niečím novým.

Mnohé výskumy sa zaoberajú otázkou, prečo nám behanie dokáže tak efektívne vyčistiť hlavu. Vedci chcú evidentne zistiť, prečo to funguje. Teší ma to – chcela by som vedieť, prečo práve beh zmenil môj život, no ak mám byť úprimná, hlavne som rada, že k tomu došlo. Z výskumov vyplynulo, že u subjektov s miernou kognitívnou poruchou alebo u starších účastníkov dochádza po pohybe k zvýšenej aktivite v čelovom laloku – v oblasti, ktorá súvisí s pozornosťou a koncentráciou.4, 5 Výskum na zvieratách potvrdil, že telesná aktivita vytvára nové neuróny – bunky, ktoré sa nachádzajú v hipokampe a súvisia s pamäťou a učením.6 Je to fascinujúce. No podľa môjho názoru nič z toho adekvátne nevystihuje opojenie, ktoré pohyb vyvoláva – väčšine z nás oň ide –, takzvanú bežeckú eufóriu. (Či je to porovnateľné s, uhm, rekreačnejším zážitkom, musia posúdiť ľudia, ktorí majú s drogami viac skúseností než ja.) To, že zhruba hodina energického pohybu denne dokáže upokojiť naše vystresované a deprimované hlavy, je pochopiteľne lákavé, najmä pre tých z nás, čo dlhú (rozumej neznesiteľnú) dobu bojovali s depresiou alebo úzkosťou.

Toto som začínala zakúšať. Týždne po rozpade manželstva som toho stále mala plné zuby. V práci som pravidelne potichu plakávala na toaletách. V momente, ako som prišla domov, som sa navliekla do pyžamy a bezmyšlienkovito sledovala čokoľvek, čo dávali v televízii. Keď som šla von, priveľa som pila, čo opäť viedlo k plaču (na pobavenie mojich priateľov, tentoraz nie takému tichému). No pri behu som všetko vyhodila z hlavy. Nikto na znak súcitu nenakláňal hlavu tým obávaným spôsobom ani ma neznesiteľne neobjímal. Nikto sa na mňa ani len nepozrel. Splynula som s mestom, bola som len ďalší bežec v reflexnom oblečení. Doma som bola zúfalo osamotená. Spala som roztiahnutá po celej posteli, aby som ráno predišla nevyhnutnému okamihu, keď sa pretočím na bok a nájdem pri sebe chladné prázdne miesto, pripomienku toho, čo všetko som stratila. No keď som šla ráno behať, necítila som sa sama. Postupne som si začala klásť malé ciele – zabehni dnes o dve minúty viac, zajtra prebehni cez rušnú ulicu, ktorej si sa roky vyhýbala. Čím viac som to robila, tým viac som si uvedomovala, že nanovo objavujem mesto, v ktorom som žila, no takmer ho nepoznala – tak dlho som ho vnímala ako miesto plné imaginárneho nebezpečenstva. Bežala som po ulici Holloway Road a pozerala na vyblednuté staré budovy, v ktorých sídlili večierky a supermarkety. Objavila som železničné koľaje, ukryté pred bežným pohľadom, ktoré pretínali zastavané pozemky ako artérie. Bežala som popri vodnom kanáli a videla plochy s ostružinami, poľnými kvetmi, vedľa mňa plávali malé kačičky. Záchvaty paniky sa vytrácali. Ani raz som nemala potrebu nájsť únikový východ, všetko riadili moje nohy, bežala som cielene, od ničoho som neutekala. Po prvýkrát som vnímala veci bez toho, aby po mne moja myseľ vykrikovala varovania.

Bolo by prehnané tvrdiť, že som sa pri behu cítila ako dieťa, ale rozhodne mi dodal pocit ľahkosti a bezstarostnosti, ktorý vidím len u mladých (a opitých, ale tí potom prežívajú pocit ľútosti, ktorý deti asi nepoznajú). Nemalo by nás to až tak prekvapovať, od útleho veku nás nabádajú, aby sme poskakovali, hopkali, tancovali, behali a hrali kolektívne športy. Ako napísala Louisa May

Alcottová: „Aktívny pohyb mi spôsoboval pôžitok od čias, keď som ako šesťročná bez prestávky poháňala obruč po parku Boston Common až do doby, keď som zabehla dvadsať míľ za päť hodín a večer šla na večierok. Vždy som si myslela, že som v minulom živote musela byť jeleň alebo kôň, lebo beh mi spôsoboval ohromnú radosť.“7 Inštinktívne vieme, že mladí ľudia musia svoje telá používať, a nielen kvôli fyzickému zdraviu. Výskum tejto problematiky je vo Veľkej Británii mierne obmedzený a zvyčajne prierezový, no štúdia Národného ústavu pre zdravie a klinickú excelenciu spomína výsledky prieskumu, ktorý u 933 osem- až dvanásťročných detí, ktoré boli charakterizované ako neaktívne, a u detí, ktoré nespĺňali štandardy telesnej zdatnosti, zaznamenal vyššie riziko príznakov depresie než u detí považovaných za aktívne.8 Analýza klinických testov skúmajúcich vplyv aktívneho pohybu na príznaky depresie u tínedžerov vo veku trinásť až sedemnásť rokov preukázala, že fyzická aktivita je efektívnou liečebnou stratégiou.9

Keď som bola mladšia, nikdy som sa o tieto veci nezaujímala. Bolo by zjednodušené tvrdiť, že hlavným dôvodom bola úzkosť, hoci určite k tomu prispela. Bola som bacuľatá, skôr neobľúbená a šport som vnímala ako odpornú súťaž v populárnosti. Dúfam, že od mojich školských čias sa veci zmenili, no o športe rozhodovalo aj pohlavie. Na futbalovom ihrisku ste dievčatá takmer nikdy nevideli, no nikto nemal problém s tým, ak sme si v skupinkách posadali okolo ihriska, zatiaľ čo chlapci spaľovali energiu kopaním do lopty. Rozdiely badať stále – zo štúdie z roku 2013 vyplynulo, že polovica sedemročných detí v Británii nemá dostatok pohybu, pričom rozdiel medzi chlapcami a dievčatami bol jedným z najznepoko-jivejších zistení.10 Profesorka Carol Dezateuxová, jedna z hlavných autoriek štúdie, o výsledkoch povedala: „Medzi chlapcami a dievčatami je obrovská priepasť. Musíme sa vážne zamyslieť nad tým, ako osloviť dievčatá… Školské ihrisko je dôležitým štartovacím bodom. Často ho však okupujú chlapci hrajúci futbal.“

V priebehu prvého stupňa základnej školy klesne miera fyzickej aktivity až o 40 %.11 U mňa sa tento pokles nezastavil ani na druhom stupni, kde nás nahnali na nasiaknuté ihrisko, aby sme si zahrali hokej (vravela som vám, že sme boli rozdelení podľa pohlavia, jedinou ďalšou možnosťou bol netbal). Do tímu si ma vždy vybrali ako poslednú a potom som sa držala čo najďalej od diania. Keď sme boli trochu staršie, možnosti športového vyžitia zahŕňali prechádzky po miestnom parku bez sprievodu alebo aerobik. Vzhľadom na to, že v parku boli a) chlapci a b) cigarety, hádajte, kam sme šli?

Organizácia Women in Sport nedávno skúmala odchýlky v miere pohybu medzi chlapcami a dievčatami a zistila, že len 12 % dievčat vo veku štrnásť rokov má každý týždeň dostatok fyzickej aktivity.12, 13 Napriek tomuto bezútešnému číslu 76 % pätnásťročných dievčat by chcelo športovať viac, ale odrádzajú ich športy, ktoré sú v ponuke. Ďalším (a podľa mňa smutnejším) dôvodom, prečo sa aktivít nezúčastňujú, je to, že považujú šport za „neženský“. Jasne si spomínam na ten pocit – že cvičenie nie je dôstojné či elegantné. Spájalo sa s potením a so vzdycha­ním, s nahnevanými a pokrivenými tvárami a mohlo sa skončiť strápnením, ktorému sa všetci tínedžeri múdro (alebo len inštinktívne?) vyhýbajú ako moru.

Po ukončení strednej školy sa miera fyzickej aktivity môže znížiť ešte viac. Jasné, niektorí si nájdu čas na beh alebo tréning v posilňovni, ale je to čoraz ťažšie. Ak pôjdete študovať na univerzitu, je dosť nepravdepodobné, že si pri toľkých povinnostiach a hrozných maškarných večierkoch nájdete čas na šport. Býva „dobrým“ zvykom, že študenti počas prvého roka štúdia priberú. Tiež som to zažila, moja aktivita sa obmedzovala na to, že som po obede vstala z postele a akurát si zašla do miestneho obchodu po cigy a čipsy. Vtedy to bolo medzi študentmi bežné, až na to, že toto je nanešťastie vek, keď sa začnú najvýraznejšie prejavovať úzkostné poruchy – napríklad OCD sa zvyčajne prejaví pred dvadsiatkou.14 Isté aspekty úzkosti sú u detí prítomné už v oveľa mladšom veku (fóbie sa objavujú už u sedemročných detí), no raná dospelosť je ideálnym obdobím na to, aby sa výrazným spôsobom prejavili závažnejšie prejavy úzkosti. Nemalo by to nikoho prekvapiť – napokon je to obdobie, keď sa dôkladne usporiadané vzdelávacie a rodinné štruktúry oslabujú a po prvýkrát získavate kontrolu vy. Niektorým ľuďom nová zodpovednosť prospieva, no mnohým nie. Mne neprospela.

Hoci som svoje detinské obavy mala pri odchode zo školy relatívne pod kontrolou, jeden deň na univerzite ma úplne zrazil na kolená, z ničoho nič som na dvore dostala hrozný záchvat paniky. Vôbec som nebola pripravená na to, že na mňa tieto pocity znovu vyskočia, takže som použila tradičný pštrosí manéver a snažila sa ich ignorovať. Namiesto toho, aby som zisťovala, prečo k záchvatu došlo, som naň jednoducho vôbec nemyslela. No pocity stupňujúcej sa paniky sa v hrozivo krátkom čase zintenzívnili a do dvoch týždňov sa u mňa objavil nový symptóm, ktorý ma vyľakal viac ako všetky predošlé: disociácia. Úzkosť je taká dômyselná (to nie je kompliment), že len čo zvládnete jednu vec (nočné potenie, záchvaty paniky, závraty, nevoľnosť, bolesti hlavy – pokojne si ku mne prisadnite), hodí na vás ďalšiu, a môžete si byť istí, že bude horšia.

Disociácia (alebo derealizácia) je stav, v ktorom vám svet zrazu pripadá nereálny. Asi z tohto opisu nie je jasné, aké to je príšerné – akoby vám zastalo srdce. Nejde len o to, že vám svet pripadá nereálny – ale že ľudia, ktorých milujete najviac, pôsobia falošne, domov vám pripomína filmovú scénu, váš pes vyzerá jednorozmerne a vaša vlastná tvár pôsobí cudzo. Všetko vám pripadá zin­scenované a divné, jednoducho… čudné. Neskôr som sa dozvedela, že podľa psychiatrov ide o stav, ktorý mozog používa, keď ho vyčerpajú obavy – uzavrie myseľ (tak nejako). Takže sa vás vlastne snaží ochrániť, no mne to pripadalo, ako keď sa vás kamoška, ktorá sa vyspala s vaším partnerom, snaží presvedčiť, že vám chcela len pomôcť. Ani v jednom prípade nepocítim vďačnosť.

Čo by sa stalo, ak by som si vtedy jednoducho obula tenisky a snažila sa tie hrozné pocity vybehať? V nasledujúcich rokoch som si túto otázku kládla opakovane. No nie je to také jednoduché a bolo by urážlivé a nezodpovedné čo i len naznačiť to. Beh nie je všemocným liekom na závažné psychické ochorenia ani na nič iné. To si musíme vyjasniť hneď na začiatku. Často však myslím na svoju dvadsaťročnú verziu a prajem si, aby som sa mohla vrátiť v čase a vyskúšať iné veci, ako to spravili mnohí moji kamaráti, keď prežívali ťažké obdobie. Roky po dvadsiatke sú obdobím experimentovania, zábavy, užívame si všetko, čo nám život ponúka, alebo aspoň sa to tak hovorí. No pre mnohých ľudí sú aj obdobím obrovskej neistoty, dlhov a pocitu vytesnenia – sú dekádou obáv a strachu. Tak som robila, čo som mohla. Odišla som z výšky, zašla za psychiatrom a začala brať antidepresíva, ktoré mi okamžite predpísal. Čo iné som mala robiť? V tej fáze sa mi už do mysle vkrádali myšlienky na samovraždu a aj cez moju šialene nereálnu prizmu som vedela, že vedú len na miesto, o ktorom som nechcela detailnejšie premýšľať.

Napriek všetkému som mala extrémne šťastie – je naozaj dôležité, aby som si to uvedomila. Mala som rodinu, ktorá síce úplne nechápala, prečo ich dcéra stále hystericky plače a odmieta vyjsť z domu, no mala prostriedky na to, aby mi zaplatila návštevu u odborníka. V roku 2015 78 % študentov uviedlo, že majú nejaký psychický problém, a 33 % z nich myslelo na samovraždu.15 Môj dok­tor bol milý, ale mohol mi ponúknuť len miesto na zozname záujemcov o terapiu, na ktorú sa vtedy čakalo šesť mesiacov. V súčasnosti skoro každý desiaty človek čaká na nejakú formu rozhovorovej terapie viac ako rok, pričom rovnaký počet ľudí musí naškrabať prostriedky na to, aby za ňu zaplatili. Niektoré univerzity ponúkajú študentom s depresiami alebo úzkosťou skupinové cvičenia (spolu so zvyčajnými rozhovorovými terapiami). Je to povzbudivý náznak, že odborníci v oblasti duševného zdravia stále prepájajú fyzický a psychický aspekt spôsobmi, ktoré ešte nie sú úplne prebádané.

Aktivity ako beh nie sú efektívne len pri depresiách a úzkostiach. Možno pri čítaní týchto riadkov prežívate niečo podobne izolujúce: možno ste osamelí. Osamelosť má, ako je čoraz evidentnejšie, obrovský vplyv na naše psychické a fyzické zdravie, no mnoho ľudí si to stále nedokáže priznať. Obklopuje ju stigma, a preto si môžeme pripadať patetickí, nesympatickí, neschopní a nájsť východisko z tejto situácie môže byť veľmi ťažké. Ľudia často hovoria, že je ťažké putovať životom osamote. Aj bežať osamote je občas sakramentsky náročné. Možno práve preto sa beh v parku stal v Británii takým hitom. Každý týždeň sa v 414 parkoch roztrúsených po celej krajine (a v 14 krajinách na celom svete) zavčas rána stretávajú ľudia, aby si spolu zabehali.16 Hoci mám často potrebu behať sama, tie najlepšie behy som absolvovala so sestrou, s bývalým priateľom a novými kamarátmi, keď sme sa šuchtali bok po boku, postupne sa lepšie spoznávali a zároveň sa navzájom povzbudzovali. Keď nie ste schopní hrať divadielko, lebo totálne dychčíte a potíte sa, dokážete sa neskutočne zblížiť s osobou, ktorá vedľa vás zažíva to isté.

Počas písania tejto knihy Glasgow Caledonian University urobila prieskum medzi vyše 8 000 ľuďmi, v ktorom zisťovala, či sú vďaka behu šťastnejší. Použili oxfordský dotazník šťastia, v ktorom mali ľudia odpovedať na otázky hodnotením v rozmedzí 1 (nešťastný) až 6 (veľmi šťastný). Ľudia, čo behajú v parku, získali v prie­mere 4,4 bodu, kým zvyšná populácia získala v priemere 4 body.17 Mnohí respondenti hovorili o pocite spolupatričnosti, ktorý beh v skupine vyvoláva, a vyjadrili sa, že podpora a spoločenský aspekt behania s druhými sú na nezaplatenie.

Sara, ktorá po pôrode svojho prvého dieťaťa trpela popôrodnou depresiou, mi povedala, že behanie s kamarátkou vnieslo do jej temnoty svetlo. Mala pri sebe človeka, ktorý ju pozdvihol a donútil vyjsť von, niekoho, kto ju nútil pokračovať a nevzdávať sa v čase, keď jej to bolo úplne jedno.

„Som vlastne sólová bežkyňa, tak trochu samotárka, rada behám sama a veľa mi to dáva, no zároveň viem, že fakt, že mám kamarátku, ktorá ma nútila (milým spôsobom) behať, bol v tom čase pravdepodobne kľúčovým aspektom môjho uzdravenia,“ povedala mi. „Možno by som to napokon zvládla aj sama, ale určite ten proces urýchlila. Zmysluplné vzťahy s druhými ľuďmi sú samozrejme dôležitou súčasťou udržiavania dobrého duševného zdravia. Vždy som mala pocit, že u mňa zohráva kľúčovú rolu, že ide o fyzickú aktivitu, lebo som tak trochu závislá od fyzických vnemov, no teraz si vlastne uvedomujem, že bez svojej nenahraditeľnej kamarátky som sa nemusela dostať až tak ďaleko!“

Počas písania tejto knihy Glasgow Caledonian University urobila prieskum medzi vyše 8 000 ľuďmi, v ktorom zisťovala, či sú vďaka behu šťastnejší. Použili oxfordský dotazník šťastia, v ktorom mali ľudia odpovedať na otázky hodnotením v rozmedzí 1 (nešťastný) až 6 (veľmi šťastný). Ľudia, čo behajú v parku, získali v prie­mere 4,4 bodu, kým zvyšná populácia získala v priemere 4 body.17 Mnohí respondenti hovorili o pocite spolupatričnosti, ktorý beh v skupine vyvoláva, a vyjadrili sa, že podpora a spoločenský

aspekt behania s druhými sú na nezaplatenie.

Sara, ktorá po pôrode svojho prvého dieťaťa trpela popôrodnou depresiou, mi povedala, že behanie s kamarátkou vnieslo

do jej temnoty svetlo. Mala pri sebe človeka, ktorý ju pozdvihol

a donútil vyjsť von, niekoho, kto ju nútil pokračovať a nevzdávať sa v čase, keď jej to bolo úplne jedno.

„Som vlastne sólová bežkyňa, tak trochu samotárka, rada behám sama a veľa mi to dáva, no zároveň viem, že fakt, že mám kamarátku, ktorá ma nútila (milým spôsobom) behať, bol v tom čase pravdepodobne kľúčovým aspektom môjho uzdravenia,“ povedala mi. „Možno by som to napokon zvládla aj sama, ale určite ten proces urýchlila. Zmysluplné vzťahy s druhými ľuďmi sú samozrejme dôležitou súčasťou udržiavania dobrého duševného zdravia. Vždy som mala pocit, že u mňa zohráva kľúčovú rolu, že ide o fyzickú aktivitu, lebo som tak trochu závislá od fyzických vnemov, no teraz si vlastne uvedomujem, že bez svojej nenahraditeľnej kamarátky som sa nemusela dostať až tak ďaleko!“

Počas písania tejto knihy mi mnoho ľudí spomínalo dôležitý sociálny aspekt, ktorý im beh poskytoval. Beh s partnerom alebo priateľom, alebo len stretávanie ľudí vonku môže byť balzamom na izoláciu, ktorú vytvárajú psychické problémy. Dokonca aj keď beháte sami, prepájate sa so svetom okolo vás a môže to byť prekvapivo účinné, ak ste už niekoľko dní neprehovorili s druhým človekom.

Popri sledovaní účinkov, ktoré má pohyb na depresiu a úzkosť, sa objavili aj úžasné klinické testy, ktoré skúmali, či môže aeróbne cvičenie pomôcť ľuďom so schizofréniou. V štúdii z roku 2016 z Manchesterskej univerzity sa zistilo, že u pacientov so psychózou zredukoval pohyb symptómy o 27 %.18 Prvotné experimenty v USA s vojnovými veteránmi s posttraumatickou stresovou poruchou (PTSD) tiež ukázali, že pohyb zmierňuje strach a zároveň redukuje fyzické prejavy. Tieto výsledky, samozrejme, nenegujú potrebu terapie, liekov a iných podporných štruktúr, ale prinášajú nádej, že si možno dokážeme pomôcť aj inými spôsobmi.

Lieky, ktoré som brala, mi rozhodne pomohli, znovu som sa na seba dokázala pozrieť v zrkadle bez toho, aby som sa čudovala, na koho to, dopekla, hľadím. Našla som si prácu, opäť som začala chodiť von (hoci som stále hľadala núdzové východy) a mala som aj niekoľko vzťahov. Dala som sa dokopy, v tom najzákladnejšom zmysle slova. Nič sa nenapravilo, ale aspoň som necivela na steny a nelapala dych, tak som tie tabletky brala. Tieto veci nespomínam pre to, aby ste mohli nazrieť do mojej nijako zvlášť výnimočnej mysle, ale aby som vám ukázala, aké jednoduché je akceptovať tie najfádnejšie napodobeniny existencie, keď trpíte psychickou chorobou. Maľovať na malé plátno a predstierať, že vám stačí malý priestor, v rámci ktorého sa môžete pohybovať. V žiadnom prípade nejde o premárnený život, ale taký život je rozličnými spôsobmi limitovaný. Môže sa vám zdať, že je v pohode, ale môže vám pripadať aj zakrpatený, je to kompromis, ktorý vám veľa zoberie. Ak sa vám podarí nájsť niečo, čo vás oslobodí, je to hotový zázrak. Pre niektorých sú to lieky, pre iných meditácia. Moja mama cvičí jogu vždy, keď nemá dobrú náladu. Kolega posilňuje, aby ho nezmohla depresia, a kamarát boxuje, lebo má v sebe priveľa hnevu a pomáha mu to udržať tieto emócie pod kontrolou. Jedna známa so silnou bipolárnou poruchou tvrdí, že dlhé prechádzky po miestnom parku ju každý deň istým spôsobom zachraňujú. Dokonca poznám ženu, ktorá vyšíva vždy, keď zacíti známy príval úzkosti. Po desiatich rokoch, keď mi stačilo veci len „zvládať“, sa mi podarilo nájsť niečo, čo mi pomohlo sa z toho vymaniť: našla som beh.

Po pár mesiacoch, keď som sa opatrne testovala šuchtaním sa po miestnych uličkách, ktoré som postupne spoznávala nohami, som sa jedného dňa rozhodla zájsť ďalej. Zabehla som po svoje pevne stanovené hranice a potom som pokračovala ďalej. Bežala som do centra mesta k jednému z mostov, ktoré križujú Temžu a lákajú vás prísľubom svetla a vzduchu, a namierila som si to cezeň bez toho, aby som sa obzrela späť. Prešla som cez ďalší most, opojená slnečnými lúčmi na pokožke, dobehla som na Parlamentné námestie, zaplavené zvyčajnými davmi turistov, predavačov a trúbiacich áut. Prešla som cez Soho, žasnúc nad ruchom, rikšami a sexshopmi. Nezastavovala som, ako neurotický Forrest Gump, až kým ma telo ďalej nepustilo. A keď som zastala, poprechádzala som sa po okolí. Nemala som hrču v krku, nekontrolovala som si dych – vôbec som si svoje telo nevšímala. Dokázala som vnímať okolie a užívať si ho. Bol to víťazoslávny pocit. Bola som… šťastná.

Ak nájdete niečo, čo vás vytrhne z mizérie, je ťažké nestať sa od toho závislým. Všetci dobre vieme, že tak ako si človek rýchlo vypestuje závislosť od drog a alkoholu, môže sa stať závislým aj od cvičenia. Je ťažké rozlúčiť sa s eufóriou, ktorú som v ten deň v centre Londýna prežívala a vďaka ktorej som pocítila také šťastie, aj keď len na chvíľu. Ak sa vám raz podarí nájsť niečo, vďaka čomu sa cítite aspoň spolovice normálni, prečo by ste nezašli ďalej? Napokon, veď cvičenie je zdravé – doktori, médiá a teraz už aj hviezdy Instagramu a vlogeri, ktorí kážu o zdravom stravovaní a fyzickej námahe, nám neustále pripomínajú, aby sme sa mu venovali viac. No u človeka, ktorý hľadá barličku alebo spôsob, ako nebyť taký stratený, sa môže cvičenie celkom rýchlo zmeniť z niečoho nápomocného na niečo, čo vás riadi. Aj keď existuje pomerne málo štúdií o závislosti od cvičenia, v jednej z roku 2012 sa zistilo, že 3 % ľudí, ktorí chodia do posilňovne, zodpovedajú popisu závislého človeka, a ďalšia štúdia naznačila, že v prípade amatérskych bežcov môže toto číslo predstavovať až 25 %.19 Niekedy je extrémne náročné spozorovať, kedy vec, ktorá vám podľa vás prospieva, začne preberať nad vaším životom kontrolu.

Každý človek má inú mieru toho, čo považuje za nadmerné, no moje kritériá by zahŕňali nasledovné: Odmietli by ste ísť večer von, lebo nechcete mať pred dôležitým tréningom opicu? Nechodíte na obedy s kolegami, lebo využívate ten čas na beh? Zachváti vás panika, keď máte ísť cez víkend na svadbu, lebo sa bojíte, že nestihnete ísť do posilňovne? Síce to nerada priznávam, ale musela by som kladne odpovedať na dve z týchto otázok (jasné, že by som bez problémov behala aj s opicou), lebo v istom bode som sa rozhodne stala od behu závislou. Výslovná radosť, ktorú mi spôsobovala absencia záchvatov paniky, iracionálnych myšlienok a ďalších symptómov úzkosti (je ich viac ako sto, skúste ma prekonať), bola opojná. Ak si ten omamný opar doprajete dosť často, bez problémov budete ostatné veci odmietať. Na internete nájdete nespočetne veľa príbehov o ľuďoch, ktorí v živote obetovali veľké veci len pre to, aby nevybočili zo svojej športovej rutiny – o ľuďoch, ktorí cvičia trikrát denne, o tých, čo spanikária, keď si nemôžu ísť zabicyklovať alebo zaplávať, ale táto oddanosť ich napokon vyčerpá. Je to v rozpore s tým, čo si od toho títo ľudia na začiatku sľubovali. Behanie mi dalo život – skutočný život, s priateľmi a novými skúsenosťami a dokonca i s rizikom. Bol to úžasný prostriedok na dosiahnutie cieľa, ale nikdy nemal pohltiť celý môj život.

Ak ste žili život v strachu a zrazu máte pocit, že ste dosiahli rovnováhu, budete ju urputne chrániť. Akýkoľvek normálny prejav paniky či letmý pocit beznádeje vás môže vyviesť z miery – budete sa sužovať, že sa opäť dostanete na úplný začiatok, že ostanete stáť na mŕtvom bode. V takých chvíľach som zvyšovala intenzitu – obúvala som si tenisky dvakrát denne, ešte viac som posúvala svoje hranice. Behanie som vtedy neznášala. Cítila som sa ako škrečok, ktorý si sám vybral nové koleso, no teraz z neho nevie zliezť. Zrejme by som v tomto tempe pokračovala, ak by sa ani nie rok potom, čo môj manžel zdúchol, nestalo niečo hrozné. Žena, ktorú som milovala ako svoju druhú mamu, žena, ktorá ma prijala do prvého zamestnania a naučila ma, ako byť dospelým človekom, ktorá má objímala, smiala sa na mne a bavila sa na mojich klebetách, zomrela. Zomrela príliš mladá a vzala si so sebou aj radosť, akú som pri nikom inom nezažila. V nasledujúcich dňoch a týž­dňoch, keď sme si začali uvedomovať, o čo sme vlastne prišli, nás obklopil smútok. Behala som v nádeji, že beh zmierni môj žiaľ, dúfala som, že moja záchranná poistka bude fungovať tak ako posledných deväť mesiacov. A pomáhalo to, naozaj to fungovalo. Po prvé, pri behu sa ťažko plače – cítili by ste sa ako vo videoklipe z deväťdesiatych rokov, s plačom by ste uháňali cez lejak v okúzľujúcich šatách – a beh vás donúti uvedomiť si, v tom najdoslovnejšom zmysle slova, že život ide ďalej, aj keď ste proti, aj keď vás hnevá, že to tak je. Nie som prvý človek, čo sa snažil behom zmierniť veľkú stratu – najstarší maratónec na svete Fauja Singh (čulý 107-ročný chlapík) začal behať pred deväťdesiatkou, aby sa vyrovnal so stratou manželky a detí.

No aj keď bol beh pre moju dušu ako balzam, udalosť takýchto hrozných rozmerov mi ukázala aj jeho limity. A presne to som sa musela naučiť. Nechcem tvrdiť, že strata milovanej priateľky môže priniesť aj niečo pozitívne. Jednoducho nemôže. Ale pochopila som, že skutočného smútku sa netreba báť, ani sa mu vyhýbať. Neznamená to, že sa znovu prepadnete do králičej nory psychickej choroby, ani že sa z nej už nikdy nedostanete. Pred skutočným smútkom sa nedá dokonale obrniť, môžete sa však naučiť rozlišovať medzi zdravou a primeranou emóciou, akou je žiaľ, a iracionálnou a nezdravou emóciou, akou je panika. Odľahčila som svoj preplnený bežecký kalendár a občas som sa poddala smútku. Tým som si pripomenula, prečo som si ho tak veľmi obľúbila.

Beh nie je zázračný prútik a teraz už viem, že nemôžem čakať, že ma obrní voči smútku, ktorý život prirodzene prináša. Bez toho, aby som si to uvedomila, sa mi v ťažkých životných situáciách konečne podarilo osvojiť si stratégiu zvládania, ktorá mi pomáha dennodenne odo dňa, keď som sa ocitla na podlahe a netušila som, ako sa z nej dostanem. Vyslobodil ma z vlastnej klietky, pohnal k novým pracovným príležitostiam, novým skúsenostiam, k skutočnej láske, optimizmu a istote, že som viac ako len žena paralyzovaná úzkosťou. Dal mi novú identitu, takú, ktorá nevidí najprv nebezpečenstvo a strach. Ak poviem, že som sa z trápenia vybehala, nepreháňam. Beh mi zmenil život.