© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Ďalej na Západ sá dá ísť len na Východ

Ďalej na Západ sá dá ísť len na Východ

Dvaja dobrí priatelia sa po skončení vysokej školy rozhodnú emigrovať na Západ. Majú dvadsaťdva a ich odhodlanie je plné túžby opustiť režim, s ktorým už nechcú mať nič spoločné. Stopujú na diaľniciach a úzkych cestách, prespávajú v spacákoch na parkoviskách, v parkoch a u rodinných známych. Ich sen sa naplnil, a napriek tomu je zrazu neuchopiteľný a vzdialený. Na štyritisíc kilometrov dlhej ceste Európou – ktorú nikdy predtým nemali možnosť precestovať – ich sprevádzajú dovtedy nepoznané stavy a situácie, ktoré im majú definovať budúcnosť. Je to príbeh o návrate stratených synov, ktorí sa nikdy nestratili, o nerozlučných priateľoch, ktorí sa aj tak rozišli, o limitoch, ktoré ich zotročovali, a predsa ich oslobodili. Cesta sa v ich prípade stáva akýmsi satori, uvedomením, pochopia, že predsa len existuje miesto, kde sa odohrá boj o seba samého.

  • ISBN: 978-80-222-0853-6
  • EAN: 9788022208536
  • Počet strán: 360
  • Väzba: pevná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 125x195 mm
  • Dátum vydania: 7.4.2017

12,90 € Doporučená cena

O knihe

Skvelý autor prichádza so zaujímavou témou, ktorá pred revolúciou zneisťovala a znervózňovala obyvateľov východného bloku. Emigrovať alebo sa podriadiť.

Dvaja študenti ekonomickej fakulty sa hneď po promócii rozhodnú emigrovať do Južnej Afriky. Dostali víza do Nemecka, Francúzska a Španielska – nebývalý prepych v tom čase – , ale  hneď v Paríži narážajú na prvú prekážku, ambasáda Juhoafrickej republiky je v rekonštrukcii.  A odvtedy sa odvíja pravdivý príbeh slovenského emigranta, plný prekážok, rozčarovaní, naplnený realitou, lebo Západ nie je zlatá vysnená trblietka, ale plnokrvná denno-dennosť bežného života. Keď Vladimíra v Španielsku opustí „nerozlučný“ kamarát Edo, musí sa rozhodnúť. Buď bude pokračovať za svojím snom, alebo sa vráti do bezpečia.

Na tejto ceste, ktorá je skôr intímnym bedekrom, hlavný protagonista hlavne dospeje. Musí urobiť závažné rozhodnutie, ktoré navždy usmerní jeho ďalšiu cestu.

Ukážka z knihy

1.
Dom odborov sme obišli štyrikrát, ale ani tak sme nenašli
miesto na zaparkovanie. Museli sme ísť až k Zimné-
mu štadiónu. Mama sa ujala úlohy navigátora. Naslepo
skúša možnosti štvrte a verí, že ju intuícia dovedie na
správne miesto. Dáva otcovi krátke pokyny, kde odbočiť,
kde by to mohlo byť ako-tak vyhovujúce na odstavenie
auta. Krúžime uličkami a sliedime ako policajná hliadka.
Akýsi nešťastník, čo zabral dve parkovacie miesta vedľa
seba a nepatričnesa rozvalil, ako to nazvala mama, ju mierne
podráždi.

„Keby sa posunul kúsok doľava, tak sa tam zmestíme.“
S privretým okom začne odhadovať vzdialenosť medzi
automobilmi. Neviem, či si to predstavuje tak, že otec zastaví
na blikačky pri krajnici, ja vybehnem z auta, začnem
zvoniť na všetky zvončeky obytného domu oproti parkovaciemu
miestu a neprestanem, kým pána, ktorý vlastní
červené žiguli, nenájdem a nevyzvem ho, aby auto posunul
do strany a vytvoril tak priestor aj pre nás.
Našťastie to odo mňa nikto nepožaduje.
Hľadanie voľného parkovacieho miesta v štvrti, kde je 
okrem futbalového a hokejového štadióna aj najväčšia kultúrna
a kongresová sála v republike a dnes v nej prebiehajú
promócie niekoľkých fakúlt našej univerzity, je obrovskou
skúškou napätých nervov. V slávnostných róbach
vystupujeme z auta ako sardinky v oleji napichnuté na hliníkovej
vidličke. Pod tesilovým oblekom a bielou košeľou
s dvadsaťpercentnou umelou prísadou, do ktorej som navlečený,
ma svrbí celé telo. Plním normu. Sme len pár mesiacov
pred uzavretím desaťročia a normy dosiahli vrchol.
Neustálym zdokonaľovaním dospeli do absurdnej krásy.
Či sa mi to páči alebo nie, mám na sebe oblek, kravatu a salamanderky
s bielymi ponožkami a o chvíľu ma čaká pätnásť
minút nechcenej slávy, no všetci ma už mesiac presviedčajú,
ako si ju zaslúžim. Viem len jedno: tých dvadsať
percent umeliny v mojom slávnostnom šatstve je ako úto-
čiaci mrak komárov v zátoke Dunaja, a ten si naozaj nezaslúžim.
Pred Domom odborov je kalamita. Nie je zima, nepadá
sneh, je júl a horúčavy sú rekordné. Za posledných sto
rokov sa v našich zemepisných šírkach niečo podobné odohralo
len trikrát. V dvadsiatom šiestom a šesťdesiatom piatom.
Potom boli ešte veľké suchá v polovici sedemdesiatych,
ale teplotné rekordy neboli zlomené. Pred pár dňami
ohlásili v rádiu najvyšší rizikový stupeň, môžu vzniknúť
veľké požiare a vraj sú ohrozené lesy. V meste pre istotu nasadili
oranžové nákladiaky s cisternami, rozstrekujú studenú
vodu, aby aspoň čiastočne schladili zem a vzduch.
Jeden práve prechádza cez námestie Františka Zupku.
Vodný poprašok spod prednej kapoty sa dvíha do výšky
a ľudia na chodníku odstupujú. Aj tak to niektorých za-
siahlo. Nielenže sme jediná krajina v širokom okolí, kde sa
pitnou vodou ľudia dennodenne sprchujú, no zaručene
sme aj jediná krajina, kde sa pitnou vodou v lete striekajú
ulice, aby ich slnko neroztopilo na kolomaž. Komunálne
služby to robia už celé týždne, ale nie je to nič platné. Voda
dopadne na rozpálený asfalt, zasyčí a zmizne v malom
teplom obláčiku, ktorý vyzerá ako posledný výdych. Je to
ako predzvesť: praská zem, topí sa asfalt a o chvíľu sa roztečieme.
Budovy sa rozlejú po uliciach a vysnívaný sladký
čokoládový svet socializmu zanikne spolu s nami.
Kvety v kvetináčoch sú úplne spálené. Ostali po nich len
kýpte zoschnutých stoniek a vlajky spriatelených štátov oví-
sajú bez života na stožiaroch, vyblednuté, akoby nimi práve
poutierali všetok prach zo striech domov.
Celú plochu pred vchodom do Domu odborov zaplnili
ľudia. Je nás tu požehnane. Vyzerá to tu, akoby zomrel prezident.
Smútočný dav sa pomaly zbieha a čaká ho dlhá
cesta ku katafalku, kde je mŕtvy vystavený, tam sa mu všetci
pokloníme a vzdáme mu hold, vyroníme slzu, dotkneme
sa súkna, čo prevísa cez boky, položíme mu do náručia
kvet, pokloníme sa rodine, vdove zašepkáme do ucha niečo
nezrozumiteľné… Teraz však nejde o najvyššieho štátneho
predstaviteľa, ide o nás, iba to má podobný charakter. Tento
kultúrny stánok, kde sa odohralo už toľko súťaží populárnej
piesne Bratislavská lýra a premietaní Filmového festivalu
pracujúcich, očakáva dnes niečo mimoriadne a oveľa
veselšie, ako je pohreb. Obchodná fakulta má dnes promócie.
Diplom si prevezme viac ako dvestopäťdesiat absolventov.
Ak rátam, že každý sem prišiel s niekoľkými rodinnými
príslušníkmi, táto masa v konečnom súčte pôsobí
neodškriepiteľným dojmom smútočného sprievodu na prezidentovom
pohrebe. Len moja rodina, babky, strýkovia,
tety a sesternice, tvorí skupinu vyše dvadsiatich ľudí. Celkovo
to odhadujem asi na štyritisíc osôb. Mnohí sa nedostanú
do sály, jej kapacita je len niečo cez tisíc.
Všade cítiť kvety. Nie je tu snáď jediná rodina, ktorá by
nemala vo výbave obrovskú bukrétu. Ich vôňa sa mieša
s arómou parfumov, lacnej kolínskej, pestrých rúžov a pudreniek,
ktorú priniesol dav na vlastných telách. Sladký
odor sa nehybne drží nad hlavami a cezeň prerážajú žihadlá
slnka

Recenzie

Tubusy s čerstvými vysokoškolskými diplomami nám odovzdali v období, keď sa režim na večné časy a nikdy inak blížil ku koncu. Niekto to už určite vedel, ale my sme to neboli. Preparovali nás pocitom povinnosti voči spoločnosti, mali sme splácať dary, o ktoré sme sa neprosili, ísť životom cestou, ktorú sme si nevybrali. Bola len jedna možnosť úniku, emigrácia, ale tá bola jednosmerná a znamenala nechať za sebou spálenisko. Človek spozná sám seba až vo chvíľach rozhodnutí, ktoré majú nezvratné následky. Vladimír, zástupca našej generácie, ktorá od sudičiek dostala do vienka tanky bratských armád a normalizáciu, má možnosť zvoliť si slobodu. Je však slobodný pohyb po svete dostatočnou protiváhou tomu, že zničí existenciu svojej rodiny, ktorá mu dávala lásku a dôveru? Ako sa vysporiada s vykorenenosťou, ako si usporiada existenciu, keď jeho jediný plán je zhrnutý vo fráze „potom sa uvidí“? Na jednej strane neprikrášlená výpoveď o nedostatku heroizmu, o vnútorných pochybnostiach, limitoch odhodlania a nadšenia, na druhej oslava pestrosti a komplexnosti sveta, vnútorného, aj toho mimo nás. 

Beáta  Beregrad Grünmannová

---------------

Cestopis obyčajný i neobyčajný, po cestách nemilosrdne reálnych dejín matky Európy i jedného súkromného dobrodružstva (alebo úteku?), denník pohybu, intímny bedeker, v ktorom sa prepletajú krajiny, hranice, spomienky, ľudské osudy i sny a dokonávajú mystický oblúk, ktorý všetky naše kroky skôr či neskôr vráti na počiatok. Stačí iba vykročiť. 

Peter Balko

---------------

Maroš Hečko nás berie na dôležitú cestu ďalej na Západ, cestu za slobodou, na ktorej sa presunieme aj v čase. Z prítomnosti do minulosti, do čias socialistického Československa, kedy bolo lepšie

nevyčnievať, nič nechcieť, neunikať z potravinového reťazca a už vôbec nie na západ. Víza, jazda stopom, slušivý oblek na promóciách a v hlave otázka „Čo teraz?“. Kniha nie je žiadnym cestopisom. Je vstupenkou do duše mladého muža, ktorý je na začiatku, bojuje o vymedzenie svojej duše z verejného priestoru a chce ísť za svojím snom. Nie mať, ale spoznať, precítiť. Ďalej na Západ.

Zuzana Golianová