© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Čítaj literatúru ako profesor

Čítaj literatúru ako profesor

Dynamická a zábavná príručka o čítaní medzi riadkami

Knihy Thomasa C. Fostera Čítaj literatúru ako profesor a Čítaj romány ako profesor sa stali v USA najpredávanejším sprievodcom literatúrou. Autor v nich zúročil svoju tridsaťročnú prax v prednáškových sieňach aj skvelé rozprávačské umenie. Otvára pre čitateľa nové dimenzie čitateľskej skúsenosti a prehlbuje jeho čitateľský zážitok. Vo svojom rozprávaní nesleduje len autorov príbeh, ale aj osobitosti autorovho jazyka, prípadne dôraz na krajinu, mýty či symboly. Pritom je zábavný, vtipný aj poučný. Zameriava sa na veľké témy a motívy, rozoberá vplyv krajiny a ročných období na atmosféru príbehu, dotýka sa politiky, násilia a chorôb, vysvetľuje, ako ovplyvňujú smerovanie deja, a jeho bytostný záujem patrí trom pilierom literatúry: Biblii, Shakespearovi a ľudovým rozprávkam, ktoré tvoria literárny základ všetkých príbehov. Veľkým prínosom je aj množstvo spomínaných diel, ktoré môžu byť pre čitateľa veľkou inšpiráciou. Fosterovo dielo nie je učebnica, jeho rozprávanie je skôr láskavým spoločníkom, ktorý upozorňuje čitateľa, aby si všímal netušené možnosti klasickej aj modernej literatúry.

  • ISBN: 978-80-222-0939-7
  • EAN: 9788022209397
  • Počet strán: 344
  • Väzba: brožovaná väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140x210 mm
  • Dátum vydania: 28.8.2018
  • Žáner: BELETRIA / Čítanie / Literárna veda

15,90 € Doporučená cena

O knihe

Básnici a rozprávači nám ponúkajú – teraz si pritiahnite deku bližšie k ohňu, posaďte sa a dobre počúvajte – príbeh o svete a o nás samých.

Thomas Foster vysvetľuje literatúru ako nečakané dobrodružstvo, ktoré nám odkrýva nové svety poznania. Hoci priznáva, že veľké príbehy a emócie boli napísané už kedysi dávno a každá doba ich len nanovo prerozpráva a dá im nový šat, nedajme sa zmiasť. Súčasné diela a autori sú rovnako zaujímaví a inovatívni ako ich dávni predchodcovia a navyše nám sprostredkúvajú odkaz nastupujúcich pokolení.

Dielo Čítaj literatúru ako profesor je zábavným sprievodcom literatúrou pre každého – bez ohľadu na vek a počet prečítaných kníh. Autor rozpráva strhujúco a svojím zanietením pre mýty, symboly a príbehy, na ktoré upozorňuje, nenápadne vedie čitateľa a prehlbuje jeho literárne cítenie. Otvára pred ním nové dimenzie čitateľskej skúsenosti a umocňuje jeho čitateľský zážitok. Vo svojom rozprávaní nesleduje len autorov príbeh, ale aj osobitosti autorovho jazyka, pričom je zábavný, vtipný a poučný.

To najdôležitejšie: bohatstvo mysle, rezonanciu citov a hĺbku poznania nájdeme podľa Fostera v troch základných dielach, v Biblii, u Shakespeara a v ľudových rozprávkach, ku ktorým sa vracia každá generácia. No nie je to len „klasika“, s každým prečítaným dielom zažívame nové dobrodružstvo, s akým by sme sa v reálnom živote asi nestretli, navyše podnecuje aj našu predstavivosť, fantáziu, súcit a pochopenie.


Recenzie


Ukážka z knihy

Predslov



Na knihách je najlepšie, že si žijú vlastným životom. Spisovatelia si myslia, že vedia, čo robia, keď sa posadia ku komponovaniu nového diela, a asi to tak bude, prinajmenšom do okamihu, keď poslednú vetu ukončia interpunkčným znamienkom. Najčastejšie to býva bodka. Mal by to však byť skôr otáznik, pretože môžeme len hádať, čo sa bude diať ďalej.

Klasickým prípadom je spisovateľ, ktorého najlepšia kniha najskôr ostala nepochopená. Napríklad Herman Melville alebo

F. Scott Fitzgerald. Keďže Melvillove predošlé romány si našli rozsiahle publikum, musel čakať, že Biela veľryba prinesie ohromujúci úspech. Nepriniesla. Ani Fitzgeraldova rozprávka o zasnenom romantikovi, čo sa pokúsil prepísať vlastnú minulosť. Veľký Gatsby je omnoho menej explicitný ako jeho skoršie diela a poskytuje omnoho hlbší vhľad do ľudskej povahy i príslušného historického obdobia, ťažko preto pochopiť, ako sa od neho mohlo také obrovské množstvo čitateľov po tejto knihe odvrátiť. Na druhej strane sa možno odvrátili práve preto. Keď očakávate kalamitu, najskôr to pôsobí ako prehnaný pesimizmus, ale len do chvíle, keď tá kalamita naozaj príde. Ako poznamenal Fitzgeraldov súčasník

T. S. Eliot, ľudstvo neznesie priveľa reality. Fitzgerald sa v každom prípade dožil akurát tak toho, že ho prestali vydávať a prišiel o tantiémy. Až ďalšia generácia pochopila skutočnú veľkosť Gatsbyho a tri- či štyrikrát toľko trvalo, kým svet pochopil, že Moby Dick je majstrovské dielo.

Samozrejme, že je kopec príbehov o nečakaných bestselleroch, ale i o jednorazových zázrakoch, po ktorých už neskôr ani pes neštekne. Nás však zaujíma práve príbeh typu Moby-Gatsby. Ak chcete vedieť, čo si svet myslí o nejakej spisovateľke a jej diele, ozvite sa o… hm, asi tak o dvesto rokov.

Nie všetky príbehy o problémoch s vydávaním sú však také komplikované. Všetci dúfame, že si nájdeme čitateľov – hocijakých čitateľov –, a veríme, že máme istú predstavu o tom, ako by mali vyzerať. Niekedy sa trafíme a niekedy sme úplne mimo. Teraz nasleduje čosi ako priznanie. Poďakovania sa zvyčajne uvádzajú na konci knihy. Ja si však uvedomujem, aký obrovský dlh mám voči skupine ľudí, čo mi tak zásadne pomohla. Bez nich by toto revidované vydanie nikdy nevzniklo. Na prvej verzii som pracoval asi pred dvanástimi rokmi a mal som celkom jasnú predstavu, komu je určená: žene, ktorá sa v tridsiatich siedmich rokoch vracia k štúdiu, zrejme rozvedená, možno zdravotná sestra, čo si musí dokončiť školu, lebo sa zmenili pravidlá v jej profesii. Tentokrát pri výbere bakalárskeho štúdia počúvla svoje srdce a dala sa na štúdium literatúry. Vždy veľa čítala, ale mala pocit, že jej čosi v literatúre uniká, nejaké hlboké tajomstvo, o ktoré sa s ňou učitelia nechceli podeliť.

Myslíte si, že žartujem, však? Nežartujem. Počas svojej učiteľskej kariéry na pobočke slávnej univerzity som ju alebo jej mužský ekvivalent (zvyčajne ten, hoci sú tam aj ženy), ktorý prišiel o prácu na výrobnej linke vo firme General Motors, stretával znova a znova. Jedna z krásnych vecí na Michiganskej univerzite vo Flinte oproti samotnej centrále Michiganskej univerzity je neu­stály kontakt s dospelými študentmi. Mnohí z nich sú doslova hladní po vedomostiach. Mám aj kopec typických vysokoškolských študentov, ale práve tí netradiční ma veľa naučili. Po prvé, nikdy si vopred nerobte závery o tom, aké má kto skúsenosti.

Mal som študentov, čo prečítali všetko od Joycea, Faulknera aj

Hemingwaya, i študenta, čo prečítal viac českých románov, ako v živote prečítam ja, ale aj študentov, ktorí v živote prečítali len Stephena Kinga alebo Danielle Steel. Stretol som fanúšikov Hitch­cocka, oddaných milovníkov Bergmana a Felliniho, ale aj ľudí, čo za vrchol umenia považovali Dallas. Nikdy neviete vopred povedať, kto aký bude.

Po druhé, všetko treba vysvetľovať. Starší študenti sa na rozdiel od svojich mladších kolegov neboja ozvať. Čakajú, že ich naučíte, ako sa to robí. Či si už o mne myslia, že som veľkňaz alebo šarlatán, chcú poznať kúzlo a vedieť, podľa čoho im vyberám niekedy dosť výstrednú literatúru.

Po tretie, naučte študentov základy a potom im dajte priestor. Keď starším študentom ukážem, ako pracovať s textom, prestanem im do toho ďalej zasahovať. Nie preto, že by môj prístup alebo spôsob učenia prinášali zázraky, ale hlavne preto, že vďaka tomu získajú pocit, že ich vlastný spôsob čítania rešpektujem, a zistia, že sa môžu slobodne realizovať, a aj to robia! To síce aj mladší študenti, tí však majú často menej odvahy, keďže celý svoj doterajší život prežili v triede. Nič vám nepomôže nadobudnúť intelektuálnu sebestačnosť tak, ako zažiť svet na vlastnej koži.

Žeby boli všetci starší študenti geniálni? Niektorí možno áno, ale všetci nie. Všetci nie sú dokonca ani nenápadní intelektuáli, hoci mnohí sú. Viete, ten typ, čo ho prezývajú „profesor“, lebo ho videli čítať si pri obede knihu. Nezáleží na tom, akí sú šikovní, vždy predo mňa stavajú výzvy a učíme sa navzájom. Dospel som k záveru, že tam vonku ich musí byť viac. A pre nich som napísal túto knihu.

Bože, či som sa len mýlil. Ale zároveň som mal aj pravdu. Ozvali sa mi mnohí dospelí čitatelia. Niektorí patrili do vyššie opísanej skupiny, iní literatúru študovali, ale stále mali pocit, že im čosi chýba, že im unikol akýsi kľúčový prvok pre štúdium literatúry. Občas mi od nich chodili e-maily. Asi po dvoch rokoch sa to zmenilo. Začali mi písať učitelia literatúry. Nie často, ale raz za čas.

O šesť mesiacov neskôr sa pridali stredoškoláci. Učitelia ma vynášali do nebies, študenti väčšinou tiež. Stále mi však chodilo aj dosť nenávistnej pošty, aby som si priveľmi nenamýšľal. Jedna z tých publikovateľnejších správ znela nasledovne: „Nechápem, prečo sú z toho všetci hotoví. Všetko, o čom v knihe píšete, som sa naučila v deviatej triede.“ Odpovedal som jej, že by som v tom prípade rád zablahoželal jej učiteľke z deviatky k skvelému výkonu. A že nevraciam peniaze. Zhruba v tom čase som sa dopočul, že o mojej knihe sa diskutuje na stránke pre učiteľov, ktorí vyučujú na špeciálnych kurzoch vysokoškolské učivo pre stredoškolákov, tzv. Advanced Placement (AP).

V nasledujúcich rokoch som mal možnosť komunikovať s učiteľmi i študentmi z celej krajiny. Pýtali sa ma všetko možné, počnúc „Čo ste tým mysleli, keď ste napísali X?“ až po „Môžem váš prístup aplikovať na knihu, ktorú ste nerozobrali?“, prípadne „Mohli by ste sa pozrieť na moju hypotézu v diplomovke (alebo prečítať celú seminárku)?“ Prvé dve sú fajn, tá posledná trochu menej, lebo ma z etického pohľadu stavia do trápnej pozície. Napriek tomu mi však lichotí, že študenti mi ako celkom neznámemu človeku natoľko dôverujú.

Zažil som aj veľa priamej interakcie. Párkrát do roka navštevujem triedy a debatujem so študentmi o svojej knihe a o tom, ako s ňou pracujú. Býva to zábava a vždy padnú jedna či dve zásadné otázky. Asi netreba hovoriť, že moje osobné návštevy sa obmedzujú hlavne na miesta, kam sa autom dostanem za pár hodín, hoci raz som zašiel až do mesta Fort Thomas v Kentucky. Vďaka zázrakom digitálneho veku so študentmi môžem komunikovať aj elektronicky. Diana Burrowesová, kráľovná akademického marketingu vo vydavateľstve HarperCollins, v noci nespí a vymýšľa podivné nové spôsoby, ako ma prinútiť aspoň digitálne navštíviť školy od New Jersey cez Virgíniu až po Flagstaff v Arizone. Vývoj platforiem ako Skype z týchto návštev urobil takmer bežnú vec.

Čo ma však v nasledujúcich rokoch najviac prekvapilo, je nekonečná vynaliezavosť stredoškolských učiteľov literatúry vo vše­obecnosti a hlavne učiteľov kurzov AP. Objavili spôsoby využitia tejto knihy, aké by mne neprišli na um, ani keby som učil sto rokov.

V jednom kurze sa každý študent stane strážcom kapitoly. Ak Sam dostane na starosť dážď a sneh, urobí plagát a vysvetlí významné prvky v kapitole. Zakaždým, keď sa v knihe vyskytnú zrážky, Sam je pripravený diskutovať o tom, čo znamenajú. Mám pocit, že Sam dostal dosť naložené a bude sa musieť obracať viac ako zvyšok triedy, ale možno si užíva, keď je vyťažený. Na inom kurze študenti v malých skupinkách nakrúcajú krátke filmy, pričom každý z nich musí obsahovať aspoň jeden koncept z knihy. Na konci roka zorganizujú vlastných Oskarov aj s frakmi a soškami (vraj používajú staré športové trofeje). To je geniálne! Najviac sa mi však na týchto schémach páči, do akej miery poskytujú študentom autonómiu. Domnievam sa, že jedným z pozitívnych aspektov tejto knihy je práve to, že v nej chýbajú typické učebnicové nástroje, takže učitelia si s ňou môžu robiť, čo chcú – a robia s ňou naozaj kadečo. Je veľmi otvorená a mnohí učitelia to využívajú na prospech študentov, dovolia im prejaviť pri práci s textom vlastnú tvorivosť a vynaliezavosť.

Žeby si preto získala takú popularitu? Neviem. Ohromilo ma, keď som prvýkrát počul, že sa používa pri vyučovaní, veď v nej úplne chýbajú typické akademické prvky (poznámky, glosy, otázky na konci kapitoly, ktoré, mimochodom, neznášam) i pevná kompozícia. Diskusné témy som zoradil, ako sa mi zdalo vhodné, nezoraďoval som ich tak, aby sa dali použiť na hodine/vyučovaní. Vlastne ani neviem, ako by sa kniha dala použiť na hodine. Nikdy som to totiž neskúšal, ani som sa na to nechystal. No, čo povie­te na také priznanie? Niežeby som z vlastnej knihy nechcel učiť pre to, že by som bol prehnane skromný, z čoho ma často podozrievajú. Mám na to praktickejší dôvod. V knihe je takmer celá moja literárna expertíza a všetky vtipy. Keby som ju dal študentom čítať, už by som s nimi viac nemal čo robiť. Podľa mňa je cieľom vzdelávania doviesť študentov do bodu, keď vás už nepotrebujú, čiže sa v podstate odstrániť z rovnice… týmto štýlom by som však na dôchodku skončil skôr, než plánujem.

Takže keď som zistil, že učitelia moju knihu zadávajú ako letné čítanie, fakt ma to prekvapilo. To, že sa moja kniha zabývala na stredných školách, svedčí o tvorivosti a inteligencii stredoškolských učiteľov literatúry. Žijú a pracujú v dobe, keď vraj už nik nečíta, napriek tomu sa im podarilo svojich študentov inšpirovať, aby našli v čítaní zaľúbenie. Pracujú neuveriteľne tvrdo a naraz musia ohodnotiť aj 150 prác, univerzitnému profesorovi by sa z tej predstavy zatočila hlava. Nedostáva sa im za to dosť rešpektu a ani zďaleka ich za tento pozoruhodný výkon dostatočne neplatia. Kolega raz na margo mojich častých návštev na stredných školách žartom poznamenal, že by ma vzali učiť na hociktorú strednú v Amerike. Pravda je taká, že by som so stredoškolskými učiteľmi nedokázal držať krok.

Práve učitelia literatúry stoja za úspechom knihy Čítaj literatúru ako profesor a ja im za to môžem len úprimne poďakovať. To, že je táto kniha po reedícii zase v tlači, je vaša zásluha. Nemôžem kaž­dému z vás poďakovať individuálne, ale rád by som poďakoval aspoň niektorým zástupcom kmeňa: Joyce Hanerovej (na dôchodku) z Okemos High School (Michigan) za mnohé debaty v neskorých nočných hodinách, hlavne na oslavách softbalové­-ho družstva, a za to, že ma prvá privítala medzi michiganskými učiteľmi; Amy Andersonovej a Billovi Spruyttovi z Lapeer East High School (Michigan), Stacey Turczynovej z Powers Catholic High School v meste Flint a Gini Woznyovej z Academy of the Redwoods v kalifornskom meste Eureka za to, že mi do novej edície poskytli vlastné aj študentské návrhy a odporúčania. Doslova tucty ďalších ľudí mi počas tých rokov priniesli návrhy osobne alebo ich poslali e-mailom. Každému jednému z vás za to veľmi, veľmi ďakujem. Vaša práca je totiž omnoho dôležitejšia ako hocijaká kniha.

Zmeny v tomto vydaní sú skromné, ale verím, že významné. Pre moju utrápenú myseľ je najdôležitejšie to, že som mohol odstrániť alebo opraviť pár donebavolajúcich prešľapov. Nie, nepoviem vám, o čo išlo. Stačí, že s nimi musím žiť ja, svoju hlúposť určite nebudem vytrubovať do sveta. Okrem toho som dotiahol niekoľko nedoriešených vecí, gramatické i pravopisné nezrovnalosti ako zbytočné opakovanie slov či spojení, nešťastný výber slov a iné otravné záležitosti, pre ktoré sa človeku tak ťažko číta vlastné dielo. Hovoríte si pritom: „Určite by som to dokázal urobiť aj lepšie.“ Zmenili sa však aj isté podstatné záležitosti. Došli sme k záveru, že kapitola o sonetoch s ostatnými kapitolami nesúvisí. Je o forme a štruktúre, pričom zvyšok knihy je o metaforických významoch a spôsobe, ako sa zmysel odkláňa od predmetu, činu alebo udalosti na povrchu a poukazuje na niečo celkom iné. Ak sa vám však táto kapitola, rovnako ako mne, páčila, nebojte sa. Chystám sa zaoberať poéziou a možno z toho bude elektronická kniha, takže kapitola sa možno o pár rokov objaví inde. Niektoré kapitoly som skrátil a spojil, zdalo sa mi, že text takto vyznie lepšie.

Pridal som kapitolu o tom, ako charakterizovať postavy a prečo kamarátstvo s hlavnými postavami škodí zdraviu tých, čo hrajú druhé husle. Novinkou je aj časť o verejných a súkromných symboloch. Jedným z hlavných princípov knihy je premisa, že jestvuje niečo ako univerzálna gramatika metaforického zobrazovania a že obrazy a symboly značnú časť svojej moci získavajú práve repetíciou a opakovanou interpretáciou. Spisovatelia však neu­stále vymýšľajú nové metafory a symboly. Niekedy sa v ich diele opakujú, inokedy sa objavia raz a dosť. Každopádne sa s tým musíme porátať pomocou nejakej stratégie, tak som sa ju pokúsil vymyslieť.

Okrem toho som pridal návod, ako k analýze pristúpiť sebavedomejšie. Ide o akési zamyslenie nad tým, ako vziať svoj čitateľský zážitok do vlastných rúk a pochopiť, aký je čitateľ pri tvorbe lite­rárneho významu dôležitý. Prekvapuje ma, že aj keď si študenti, ale aj iní čitatelia sami aktívne vyberajú, čo budú čítať, stále môžu k prežívaniu textu pristupovať s istou pasivitou. Treba si konečne začať viac veriť.

Jasné, že literatúra je pohyblivý cieľ a za desať rokov od vydania tejto knihy vyšli tisíce a tisíce iných kníh. Pri každej reedícii netreba zasypať čitateľa novými literárnymi odkazmi, dovolil som si však na ilustráciu pridať pár novších publikácií. V poézii, beletrii aj literatúre faktu došlo za posledných pár rokov k fantastickým objavom. Oslovia aj tých z nás, ktorých nenadchýnajú adolescentní upíri, nové verzie románov Jane Austenovej plné príšer, a ich parazitické adaptácie typu Manželke bratranca pána Darcyho z druhého kolena sa spravil záder. Okrem vyššie uvedených trendov sa objavili talentovaní mladí spisovatelia aj nové práce od majstrov v rôznych žánroch. Ide o rozmanitých a zaujímavých spisovateľov a spisovateľky, ako napríklad Zadie Smithová, Monica Aliová, Jess Walter, Colum McCann, Colm Tóibín, Margaret

Atwoo­dová, Thomas Pynchon, Emma Donoghueová, Lloyd

Jones, Adam Foulds, Orhan Pamuk, Téa Obrehtová či Audrey

Niffeneggerová. A to nie sú len beletristi. Na druhej strane sme mnohých skvelých autorov a autorky stratili. Občas sa dopočujeme, že sa blíži smrť literatúry či toho ktorého žánru (najnovším fackovacím panákom je román), ale literatúra neumiera. Nedochádza v nej ani k „pokroku“ či „úpadku“. Zväčšuje sa a rastie. Keď sa nám zdá, že stagnuje alebo akosi zatuchla, zvyčajne to znamená, že sme ju prestali poriadne sledovať. Či už je to nevypovedaný príbeh manželky slávneho spisovateľa, ľudí, čo prichádzajú do meniacej sa Británie alebo Ameriky, príbeh chlapca v záchrannom člne s tigrom, alebo tigra v balkánskej dedine, prípadne muža na lane zavesenom medzi newyorskými Dvojičkami, stále sa rozprávajú nové príbehy a starým príbehom opakovaným rozprávaním pribúdajú nové vrásky. Človeku sa chce ráno vstávať už len preto, aby zistil, čo bude ďalej. Keď už sme pri vzdávaní vďaky, rád by som tú svoju vzdal veľmi dôležitej časti populácie. Každé stretnutie so študentmi ma inšpiruje. V práci veľmi často prichádzam do kontaktu s vysokoškolákmi i doktorandmi. Naše interakcie sú bohaté, zmysluplné, frustrujúce, povznášajúce, plné sklamania, občas doslova zázračné. Veľkú časť tejto skupiny tvoria študenti literatúry, hoci vďaka radostiam všeobecného vzdelávania som často v kontakte aj so študentmi iných odborov (najradšej mám biológov). K čítaniu pristupujú inak než študenti literatúry, pretože sú vybavení inými schopnosťami, majú iné postoje a dávajú mi iné otázky. Musím byť pri nich v strehu.

V poslednom desaťročí som sa tiež často stretával so stredoškolákmi a túto skúsenosť by som doprial všetkým. Nejde len o ľudí v stredoškolskom veku, ale skrátka o tínedžerov v pozícii študentov. Veľa sa o tejto skupine popísalo aj povedalo, väčšinou v negatívnom zmysle: vraj nečítajú, nevedia písať, okolitý svet ich nezaujíma, nič nevedia o histórii, vede, politike a tak ďalej. Inými slovami, hovorí sa o nich to, čo sa o tínedžeroch hovorilo, ešte keď som bol tínedžer ja. A dávno predtým. Som si istý, že raz objavíme hlinenú tabuľku alebo papyrusový zvitok s podobným názorom. Časť z toho je iste pravda a vždy bola. Skúsim vám ale povedať, čo viem o stredoškolákoch na základe osobného i e-mailového kontaktu ja. Veľa premýšľajú, zaujímajú sa a sú zaujímaví, zvedaví, sú to rebeli, pozerajú vpred, majú ambície a snažia sa. Keď majú na výber, mnohí sa rozhodnú nabrať si toho viac a zapíšu sa do kurzu AP, hoci by si mohli vybrať niečo, pričom by sa určite nepretrhli. Radi čítajú. Mnohí čítajú nad rámec osnov a niektorí dokonca ohromne veľa. Píšu. Nemálo z nich by sa písaniu chcelo venovať profesionálne. Hoci počúvajú, že uživiť sa písaním je takmer nemožné a čoraz ťažšie, neodradí ich to. Viem to na základe otázok, ktoré im kladiem, a rozhovorov, čo sme spolu viedli. Pokiaľ exis­tujú mladí ľudia, ktorých zaujíma jazyk, príbehy, poézia a písanie, bude existovať aj literatúra. Možno sa presunie do digitálneho prostredia, možno sa vráti k papierovým rukopisom, možno sa stane grafickými novelami na obrazovke, stále ju však niekto bude tvoriť a niekto čítať.

Pred pár rokmi som bol na čítačke a besede v meste Grand

Rapids. Študenti z okresu pricestovali, aby som im podpísal knihu. Nielen tú novú, čo som vtedy vydal, ale tú, čo mali pred rokom v deviatke ako povinné čítanie. Túto knihu. Aby nedošlo k nedorozumeniu, akcia sa konala po skončení školského roka, takže za to nedostali žiadne body. Prišli preto, že ich v škole bavila literatúra, čo vlastne znamená, že mali radi svoju učiteľku, pretože skvele učila, no a ešte preto, že autor tejto knihy sa a) ocitol v Michigane, b) prišiel do mesta a c) nebol mŕtvy. Bod c) zo mňa v rámci povinného čítania urobil raritu. Knihy na podpis boli opotrebované, zodraté, popodčiarkované, požmolené a mali somárske uši. Niektoré vyzerali ako po strete s buldozérom. Pár deciek mi povedalo niečo v zmysle „Keď som zbadal knihu na zozname povinnej literatúry, nebol som nadšený, ale nakoniec bola super/v pohode/nebola zlá.“ A ďakovali mi. Oni ďakovali mne. Bolo mi do plaču.

Azda nemám dôvod na vďačnosť?





PREKLADATEĽSKÁ POZNÁMKA


Diela, ktoré vyšli v slovenskom preklade, uvádzame v slovenskom znení, pri nepreložených dielach orientačný slovenský preklad názvu uvádzame v zátvorke.
















Úvod


Ako sa mu to podarilo?



Pán Lindner? Ten nemastný-neslaný?

Správne. Ten nemastný-neslaný pán Lindner. Ako ste čakali, že bude vyzerať diabol? Keby bol červený a mal by chvost, rohy a rozdvojené kopytá, hocijaký hlupák by v ňom vedel rozpoznať diabla, a tak by nesúhlasil.

S triedou sme preberali A Raisin in the Sun (Hrozienko na slnku) z roku 1959, skvelú americkú divadelnú hru od Lorraine Hansberryovej. Ako zvyčajne, keď som nevinne naznačil, že pán Lindner je diabol, prišlo na nedôverčivé otázky. Afroamerická rodina Youngerovcov zložila zálohu za dom v belošskej štvrti. Spoločenstvo susedov vyslalo pána Lindnera, pokorného malého mužíka so sklonom stále sa ospravedlňovať, aby so šekom v ruke od rodiny odkúpil právo na dom. Hlavný hrdina Walter Lee Younger najskôr ponuku sebavedomo odmietol v domnení, že rodinné peniaze (vo forme životnej poistky po otcovej nedávnej smrti) sú v bezpečí. Čoskoro však zistil, že dve tretiny peňazí ktosi ukradol. Lindnerova ponuka, ktorá mu predtým pripadala urážajúca, odrazu vyzerala ako vykúpenie z finančnej tiesne.

Zmluvy s diablom majú v západnej kultúre dávnu tradíciu. Vo všetkých verziách faustovskej legendy dominuje takýto príbeh: hrdinovi niekto ponúkne niečo, po čom zúfalo túži. Silu, vedomosti alebo strašne rýchlu bezjbalovú loptičku, s ktorou porazí tím Yankees, a žiada za to len jedno – jeho dušu. Tento vzorec sa tiahne od Marlowovho alžbetínskeho Doktora Fausta cez

Goetheho Fausta z 19. storočia až po knihu The Devil and Da­-niel Webster (Diabol a Daniel Webster) od Stephena Vincenta

Benéta a knihu Damn Yankees (Prekliati Yankees). Keď pán Lindner v Hansberryovej verzii predostrie svoju ponuku, nežiada dušu Waltera Leeho, respektíve o tom nevie. Ale žiada ju.

Walter Lee má šancu vykúpiť svoju rodinu z finančnej krízy, ak uzná, že si s belošskými obyvateľmi, ktorí nechcú, aby sa jeho rodina prisťahovala, nie je roveň, a vzdá sa vlastnej sebaúcty a identity. Ak toto neznamená zapredať dušu, tak potom už neviem.

Zásadný rozdiel medzi Hansberryovej verziou faustovského obchodu a inými verziami príbehu spočíva v tom, že Walter Lee nakoniec diabolskému pokušeniu odolá. V predošlých verziách to zakaždým dopadlo komicky alebo tragicky, podľa toho, či sa na konci diela diabol úspešne zmocnil duše. Tu si protagonista najskôr povie, že zmluvu uzavrie, potom sa však pozrie sám na seba, uvedomí si jej skutočnú cenu a stihne sa spamätať, takže zmluvu s diablom, pánom Lindnerom, nakoniec neuzavrie. V zmysle štruktúry je výsledná hra aj napriek slzám a zúfalstvu komická, hroziacej tragédii sme sa totiž vyhli. Walter Lee sa hrdinsky vzo­prie vnútorným aj vonkajším démonom, teda Lindnerovi, a prežije to bez ujmy.

No a potom nastane moment, keď si so študentmi vymeníme pohľady. Môj pohľad hovorí: „Čože? Vy to nechápete?“ Ich pohľad na to: „Nechápeme. A podľa nás si vymýšľate.“ Máme tu komunikačný problém. Síce sme si všetci prečítali rovnaký príbeh, ale nepoužili sme pri tom rovnaký analytický aparát. Ak ste sa niekedy venovali štúdiu literatúry, či už v pozícii učiteľa, alebo žiaka, tento moment iste dobre poznáte. Občas sa môže zdať, že učiteľ si interpretáciu vycucal z prsta alebo vytiahol ako králika z klobúka, skrátka, že sa mu pri analýze trošku pošmykla ruka.

V skutočnosti to však nie je pravda. Učiteľ je len trošku skúsenejší čitateľ a v priebehu rokov sa naučil hovoriť „jazykom literatúry“. Študenti s ním ešte len začínajú. Hovorím o gramatike literatúry, teda istom súbore konvencií, vzorcov, kódov a pravidiel, ktoré sa učíme používať pri práci s textom. Každý jazyk má gramatiku, teda súbor pravidiel, ktorým podlieha jeho používanie i významy. Ani jazyk literatúry nie je výnimkou. Samozrejme, je viac-menej arbitrárny, presne ako jazyk samotný. Vezmime si napríklad slovo „arbitrárny“, samo osebe nič neznamená. V nejakom bode sme sa proste dohodli, že bude znamenať to, čo znamená, a tento význam bude mať iba v slovenčine (v japončine alebo fínčine by znelo slovenské slovo asi dosť nezmyselne). Podobne je to s výtvarným umením, zhodli sme sa, že perspektíva, teda súbor trikov, vďaka ktorým vedia maliari vyčariť zdanie hĺbky, je dobrá a pre maliarstvo dôležitá vec. V Európe sa tak stalo niekedy v období renesancie, ale keď v 18. storočí došlo ku konfrontácii západného umenia s tým orientálnym, zistilo sa, že japonským umelcom ani ich publiku absolútne neprekáža, že sa u nich v maľbe perspektíva nevyužíva. Nikomu to tam zážitok z výtvarného umenia nenarúšalo.

Aj literatúra má svoju gramatiku. To ste, samozrejme, vedeli. Ak ste to nevedeli, tak ste to prinajmenšom vydedukovali z predchádzajúceho odseku. Ako? No lebo tak funguje gramatika eseje. Viete čítať a súčasťou tejto schopnosti je aj to, že poznáte textové konvencie, viete ich rozoznať a predpokladať ich výsledok. Keď niekto uvedie tému (gramatika literatúry) a potom odbočí k iným témam (jazyk, umenie, hudba, výcvik psov – keď uvidíte zopár príkladov, pochopíte vzorec), vy viete, že sa zase vráti k pôvodnej téme a príklady na ne bude aplikovať (voilà!). A to som spravil. Teraz sme všetci šťastní, lebo konvenciu sme použili, spozorovali, zaznamenali, očakávali a nakoniec sa to naplnilo. Čo viac by ste od odseku chceli?

Nuž, po tejto drzej odbočke si dovolím vrátiť sa k literatúre.

S poviedkami a románmi súvisí rozsiahly súbor konvencií: typy postáv, rytmus deja, štruktúra kapitol, druhy rozprávačov. Básne majú zase kopec vlastných konvencií ako forma, štruktúra, rytmus alebo rým. Divadelné hry takisto. Niektoré konvencie presahujú rámec jedného žánru. Jar je značne univerzálna. Aj sneh.

Aj temnota. Alebo spánok. Keď sa v poviedke, básni či hre spomenie jar, na oblohe našej vynaliezavej mysle sa rozžiari hotová konštelácia asociácií: mladosť, prísľub, nový život, jahniatka, šantiace deti… a tak ďalej. Keď asociácie rozvíjame ďalej, vo svojej konštelácii spozorujeme aj abstraktnejšie koncepty ako znovuzrodenie, plodnosť či obnovu.

Dobre, povedzme, že máte pravdu, naozaj existuje súbor konvencií a funguje ako kľúč k čítaniu literatúry. Ako sa ich naučím rozoznávať?

Rovnako, ako sa hudobník dopracuje k tomu, že si zahrá v slávnej Carnegie Hall. Praxou.

Keď sa čitateľ-laik stretne s beletriou, celkom oprávnene sa zameria na príbeh a postavy: kto sú tí ľudia, čo robia, aké krásne alebo hrozné veci sa im dejú. Takýto čitateľ reaguje na čítaný text v prvom rade (a niekedy iba) na emocionálnej úrovni. Dielo naň­ho pôsobí, vyvoláva v ňom radosť alebo odpor, smiech alebo slzy, úzkosť alebo eufóriu. Inak povedané, dielo vníma emotívne a inštinktívne. V takúto reakciu dúfa doslova každý spisovateľ, ktorý kedy položil pero na papier alebo prsty na klávesnicu, keď svoj román aj s priloženou modlitbou posiela vydavateľovi. Keď text číta profesor literatúry, afektívna reakcia na príbeh ho síce neobíde (aj my si poplačeme, keď malá Nell1 zahynie), ale sústredí sa pritom aj na iné aspekty románu. Čo ten účinok spôsobilo? Koho postava pripomína? Kde som už túto situáciu videl? Nepovedal toto Dante (Chaucer alebo country spevák Merle Haggard)? Keď sa naučíte klásť otázky a vidieť literárne texty podobnou optikou, začnete knihy čítať aj chápať v celkom novom svetle. Bude to pre vás oveľa napĺňajúcejšie a zábavnejšie.


Spomienka. Symbol. Vzorec. Tieto tri veci profesionálneho čitateľa odlišujú od zvyšku sveta. Profesori literatúry trpia prekliatím výbornej pamäti. Vždy, keď čítam nejaké dielo, začnú sa mi otvárať zásuvky v mentálnej kartotéke a už hľadám zhody a súvislosti – kde som už videl jeho tvár, nepoznám tú tému? Nedokážem to nerobiť, hoci veľakrát by som to oželel. V tridsiatej minúte filmu Biely jazdec s Clintom Eastwoodom (1985) som si napríklad uvedomil, že je to variácia filmu Shane z roku 1953. Nedokázal som ten film dopozerať, lebo som už vedel, že tam zbytočne čakám tvár pôvodného herca Alana Ladda. Zážitok z populárnej zábavy vám to, popravde, veľmi nevylepší.

Profesori čítajú aj myslia v symboloch. Všetko treba pokladať za symbol, pokiaľ sa nedokáže opak. Je to metafora? pýtame sa. Je to analógia? Čo má tamtá vec symbolizovať? Myseľ, ktorá absolvovala vysokoškolské a následne postgraduálne štúdium literatúry a literárnej kritiky, už má predispozíciu chápať veci nielen také, aké sú vo svojej podstate, ale vidieť za nimi aj čosi iné. Monštrum zo stredovekého eposu Beowulf (8. storočie) menom Grendel je zároveň symbolom:


a) nepriateľstva vesmíru voči ľudskej existencii (stredovekí Anglosasi toto nepriateľstvo akútne pociťovali) a

b) temnoty ľudskej prirodzenosti, ktorú dokáže ovládnuť len akási vyššia zložka našej osobnosti (tú zase symbolizuje hlavný hrdina).

Predispozíciu pre symbolické chápanie sveta ešte posilnia aj roky tréningu, ktorý podnecuje a odmeňuje vašu schopnosť rozmýšľať v symboloch.

Ďalším javom súvisiacim s profesorským čítaním je schopnosť rozoznávať vzorce. Väčšina profesorských študentov literatúry sa naučí sústrediť na detaily a nachádzať v ich opakovaní vzorce. Podobne ako pri schopnosti rozmýšľať v symboloch, aj tu je potrebné odpútať sa od príbehu a vidieť, čo sa skrýva za čisto afektívnou úrovňou príbehu, drámy a postáv. Už vedia, že v knihách sa objavujú podobné vzorce ako v živote. Niežeby túto schopnosť okrem profesorov literatúry nikto iný nemal. Dobrí automechanici, takí čo opravovali autá už pred érou počítačovej diagnostiky, tiež využívajú schopnosť rozoznávať vzorce, keď zisťujú, čo je s motorom. Ak sa deje hento, treba skontrolovať tamto.

Literatúra je plná vzorcov a z čítania budete mať oveľa viac, keď sa na text dokážete pozrieť s odstupom. Vtedy ich zbadáte. Keď vám začne malé dieťa, naozaj veľmi malé, rozprávať príbeh, zopakuje každý detail, na ktorý si spomenie. Neuvedomuje si, že nie­ktoré prvky sú dôležitejšie ako iné. Ako dieťa rastie, vyvíja sa mu zmysel pre dej a začne chápať, akými prvkami ho zdôrazní. Tak je to aj s čitateľmi. Študenti sa na začiatku často nechajú zahltiť obrovským množstvom detailov. Keď si prečítajú Doktora Živaga (1957), všetko môže prevážiť dojem, že si nepamätajú mená postáv. Ostrieľaný veterán však tieto detaily absorbuje alebo možno aj prehliadne a bude hľadať vzorce, rutinu a arche­typy v pozadí.

Pozrime sa napríklad, čo sa stane, keď sa symbolické myslenie, pozorovanie vzorcov a výborná pamäť skombinujú pri čítaní neliterárnej situácie. Povedzme, že skúmate subjekt mužského pohlavia, ktorého správanie i vyjadrovanie poukazuje na jeho nepriateľský postoj k otcovi a oveľa vrelší a láskyplnejší vzťah, či dokonca závislosť od svojej matky. Dobre, to je len jeden chlap, nič sa nedeje. Ale potom to spozorujete na ďalšej osobe. A znova. A zas. Možno vám napadne, že ide o vzorec správania, a v tom prípade si položíte otázku „Kde som to už videl?“. Spomeniete si na niečo z vlastného života, nie z klinickej praxe. Príde vám na um hra, ktorú ste kedysi v mladosti videli. Bola o tom, že chlap zavraždil svojho otca a oženil sa s vlastnou matkou. Hoci vaše aktuálne pozorovanie s onou drámou nemá v skutočnosti nič spoločné, vaša schopnosť rozmýšľať v symboloch prepojí vzorec s príkladom z vášho vlastného života. A keďže máte talent na vymýšľanie trefných názvov, nazvete tento vzorec oidipovským komplexom. Ako som spomínal, tieto schopnosti nemajú len profesori literatúry. Sigmund Freud „číta“ svojich pacientov podobne ako literárny vedec číta texty, na porozumenie svojim prípadom využíva rovnakú formu imaginácie, ako my využívame pri in­terpretácii románov, básní a hier. Spôsob, ktorým identifikoval oidipovský komplex, je jedným z veľkých momentov v dejinách ľudského myslenia nielen pre psychoanalýzu, ale aj pre literatúru. Na nasledujúcich stranách by som rád urobil niečo podobné, ako robím na hodinách: chcel by som čitateľom ukázať, čo vlastne robia študenti literatúry, a uviesť ich do sveta kódov a vzorcov, ktoré z nás robia informovaných čitateľov. Nechcem, aby mi študenti len dali za pravdu, že pán Lindner je naozaj démonický pokušiteľ, keď Walterovi Leemu ponúka faustovský obchod, chcem, aby k tomuto záveru došli sami od seba. Viem, že s trochou praxe, trpezlivosti a vedenia to zvládnu.

A zvládnete to aj vy.