© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Posledná prednáška

Posledná prednáška

Karty, ktoré sme dostali, nezmeníme, no je na nás, ako s nimi budeme hrať. (Randy Pausch)

Veľa profesorov má prejavy nazvané „Posledná prednáška“. Profesorov požiadajú, aby zvážili svoje odstúpenie, a potom predniesli svoje úvahy o tom, na čom im najviac záleží. A kým rečnia, publikum sa v duchu neubráni tej istej otázke: Akú múdrosť by sme odovzdali svetu, keby sme vedeli, že je to naša posledná šanca? Keby sme sa mali zajtra pominúť, aké posolstvo by sme chceli zanechať?

  • ISBN: 978-80-222-0559-7
  • EAN: 9788022205597
  • Počet strán: 216
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130 x 176 mm

2,90 € Doporučená cena

O knihe

Keď Randyho Pauscha, profesora počítačovej vedy na Carnegie Mellon University, požiadali o takúto prednášku, nemusel si predstavovať, že je posledná, pretože mu prednedávnom diagnostikovali rakovinu v terminálnom štádiu. No jeho prednáška – „Ako skutočne splniť svoje detské sny“ – nebola o zomieraní. Bola o tom, aké je dôležité prekonávať prekážky, umožniť aj iným ľuďom splnenie ich snov, ako sa treba chopiť každej chvíle, pretože: „čas je všetko, čo máte. A možno jedného dňa zistíte, že ho máte menej, ako ste si mysleli.“ Bolo to zhrnutie všetkého, čomu Randy veril. Hovoril o žití.

18. septembra 2007 predstúpil pred 400-členné publikum v aule Carnegie Mellon University, aby predniesol svoju poslednú prednášku nazvanú. Na plátno premietol diapozitívy svojich CT snímok a povedal prítomným o rakovine, ktorá požiera jeho pankreas a v priebehu niekoľkých mesiacov si vyžiada jeho život. 

V ten deň na pódiu pôsobil Randy mladistvým dojmom, vyžarovala z neho energia, krása, veselosť, ktorá sa občas prelínala s temným humorom. Pôsobil neporaziteľným dojmom. No bola to, ako sám priznal, len krátka chvíľa. Randyho prednáška sa stala fenoménom, rovnako ako kniha, ktorú vytvoril na tom istom princípe, oslave snov, o ktorých uskutočnenie sa všetci usilujeme. Žiaľ, Randy svoj boj s rakovinou pankreasu 25. júla 2008 prehral. 

Jeho posolstvo však bude naďalej inšpirovať nás všetkých i nasledujúce generácie. V tejto knihe Randy Pausch spojil humor, inšpiráciu a inteligenciu, čo vytvorilo z jeho prednášky fenomén a dodalo jej neopakovateľnú podobu. Je to kniha, po ktorej rady siahnu aj nasledujúce generácie.

Pokiaľ máte záujem pozrieť si celú jeho ,,poslednú prednášku" v originálnom znení, najdete ju tu.

Ukážka z knihy

Dvorenie tehlovému múru

Najobdivuhodnejší tehlový múr, aký mi v živote prišiel do cesty, mal len stošesťdesiatosem centimetrov a bol prekrásny. No priviedol ma k slzám, prinútil ma prehodnotiť celý môj doterajší život. V bezmocnosti som zavolal otcovi, aby ma usmernil, ako ho zdolať.

Tým tehlovým múrom bola Jai.

Ako som povedal v prednáške, v akademickom a profesionálnom živote som tehlové múry prekonával ľahko. Nerozprával som publiku o tom, ako som dvoril svojej manželke, pretože som vedel, že by som sa priveľmi rozcítil. No to, čo som povedal na pódiu, sa dokonale vzťahovalo na moje prvé dni s Jai.

„... Tehlové múry sú tu preto, aby zastavili ľudí, ktorí si niečo až tak veľmi neželajú. Sú tu, aby zastavili iných ľudí.“
Keď sme sa s Jai spoznali, bol som tridsaťsedemročný starý mládenec. Veľa času som strávil chodením na rande, dobre som sa zabával a potom strácal priateľky, ktoré chceli vážnejší vzťah. Po celé roky som nepociťoval nutkanie usadiť sa. Dokonca aj ako profesor, keď som si už mohol dovoliť niečo lepšie, som býval v prenajatom podkrovnom byte za 450 dolárov mesačne, do ktorého sa chodilo požiarnym schodiskom. Na takom mieste by moji postgraduálni študenti nebývali, pretože to bolo pod ich úroveň. Mne to však dokonale vyhovovalo.
Istý priateľ sa ma raz spýtal: „Na akú ženu podľa teba urobíš dojem, ak ju privedieš na toto miesto?“

Odpovedal som: „Na tú správnu.“

No čo som mohol čakať? Bol som workaholický Peter Pan so zmyslom pre humor a kovovými skladacími stoličkami v jedálni. Ani od správnej ženy sa nedalo čakať, že by si na jednu z nich sadla s radosťou. (A keď napokon prišla do môjho života Jai, ani ona si na ňu nesadla.) Iste, mal som dobrú prácu a iné veci, čo hovorili v môj prospech. No nijaká žena by ma nepovažovala za perfektný manželský materiál.

Jai som spoznal na jeseň roku 1998, keď ma pozvali prednášať o technológii virtuálnej reality na Severokarolínskej univerzite v Chapel Hille. Jai, tridsaťjedenročná postgraduálna študentka komparatívnej literatúry, pracovala na čiastočný úväzok na katedre počítačovej vedy. Jej prácou bolo sprevádzať hostí, čo prišli do laboratória, či už to boli laureáti Nobelovej ceny alebo dievčenský skautský oddiel. V ten deň mala za úlohu sprevádzať mňa.

Jai ma v predchádzajúce leto videla prednášať na konferencii o počítačovej grafike v Orlande. Neskôr mi povedala, že uvažovala o tom, že po prednáške zájde za mnou a predstaví sa, no neurobila to. Keď sa dozvedela, že ma bude sprevádzať po laboratóriu na Severokarolínskej univerzite, navštívila moju webovú stránku, aby sa o mne dozvedela viac. Preklikala sa cez všetky akademické veci a našla linky k osobnejším informáciám – že mojím koníčkom je výroba medovníkových domčekov a šitie. Videla môj vek, a nebola tam ani zmienka o manželke či priateľke, zato však veľa fotografií mojej netere a synovca.

Pomyslela si, že som zjavne veľmi nekonvenčný a zaujímavý chlap, a zaujalo ju to dosť na to, aby zatelefonovala niekoľkým svojim známym z oblasti počítačovej vedy.

„Čo vieš o Randym Pauschovi?“ spýtala sa. „Je gay?“

Povedali jej, že nie som. Fakticky jej povedali, že mám reputáciu hráča, ktorý nemá v úmysle usadiť sa (nuž, do takej miery, do akej možno počítačového vedca považovať za „hráča“).

Pokiaľ išlo o Jai, bola krátko vydatá za svoju študentskú lásku, potom sa rozviedla, deti nemali. Bola nedôverčivá a obávala sa ďalšieho vážneho vzťahu.

Od chvíle, keď som ju v deň svojej návštevy stretol, som sa neubránil tomu, aby som na ňu civel. Bola, samozrejme, krásna, a vtedy mala tie nádherné dlhé vlasy. Jej úsmev hovoril veľa o jej vľúdnosti a šelmovstve. Zaviedla ma do laboratória, kde študenti predvádzali svoje projekty virtuálnej reality, a mal som problém sústrediť sa na ktoréhokoľvek z nich, pretože tam stála Jai.

Čoskoro som už agresívne flirtoval. Keďže to bolo profesionálne prostredie, nadväzoval som oveľa intenzívnejší zrakový kontakt, ako bolo vhodné. Jai mi neskôr povedala: „Nevedela som, či tak pozeráš na každého, alebo si si ma vybral.“ Verte mi, vybral som si ju.

V jednej chvíli počas dňa sme si s Jai sadli a odpovedal som na otázky, ako využiť softvérové projekty na Severokarolínskej univerzite. Vtedy som ňou bol už úplne unesený. Čakala ma formálna fakultná večera, no požiadal som ju, či by potom nezašla so mnou na pohárik. Súhlasila.

Počas večere som sa nevedel sústrediť. Želal som si, aby všetci tí vážení profesori jednoducho rýchlejšie prežúvali. Všetkých som presvedčil, aby neobjednávali dezert. A o 20.30 som odtiaľ vypadol a zatelefonoval Jai.
Išli sme do vínnej reštaurácie, hoci v skutočnosti nepijem, a čoskoro sa ma zmocnil magnetizujúci pocit, že naozaj chcem byť s touto ženou. Na druhý deň ráno som mal odletieť domov, no povedal som jej, že to zmením, ak so mnou na druhý deň pôjde na rande. Povedala áno, a napokon nám bolo spolu úžasne.

Po návrate do Pittsburghu som jej ponúkol výhody svojho programu frequent flyer miles a požiadal som ju, aby ma navštívila. Zjavne ku mne niečo cítila, no bála sa – mojej reputácie i toho, že sa znova zaľúbi.

„Neprídem,“ napísala v maile. „Uvažovala som o tom, a nechcem vzťah na diaľku, prepáč.“

Bol som už od nej, samozrejme, závislý a myslel som si, že tento tehlový múr zdolám. Poslal som jej tucet ruží s kartičkou: „Hoci ma to veľmi zarmútilo, rešpektujem tvoje rozhodnutie a želám ti všetko najlepšie. Randy.“

Nuž, fungovalo to. Sadla do lietadla.

Pripúšťam: buď som nevyliečiteľný romantik, alebo machiavellista. Zaľúbil som sa, hoci ona ešte vždy hľadala tú správnu cestu.

V zime sme sa vídali takmer každý víkend. Hoci Jai nenadchýnala moja nevyberavá priamosť a hranie sa na vševeda, povedala, že som najpozitívnejší človek, akého kedy stretla. A podnecovala moje kladné stránky. Zistil som, že viac ako na čomkoľvek inom mi záleží na tom, aby sa cítila dobre a bola šťastná.

Napokon som ju požiadal, aby sa presťahovala do Pittsburghu. Ponúkol som jej zásnubný prsteň, no vedel som, že má ešte vždy obavy a toto ju môže vystrašiť. Nuž som nenaliehal a ona urobila prvý krok: presťahovala sa a zohnala si vlastné bývanie.

Zariadil som, aby som v apríli vyučoval na týždňovom seminári na Severokarolínskej univerzite. To mi malo umožniť pomôcť jej pobaliť sa, aby sme mohli previezť jej veci do Pittsburghu.

Keď som prišiel do Chapel Hillu, Jai mi povedala, že sa musíme porozprávať. Takú vážnu som ju ešte nevidel.

„Ľutujem, nemôžem odísť do Pittsburghu,“ vyhlásila.

Uvažoval som, čo sa odohráva v jej hlave. Požiadal som ju o vysvetlenie.

Jej odpoveď: „Toto nebude fungovať.“ Musel som vedieť prečo.

„Jednoducho...“ povedala, „ťa neľúbim tak, ako by si chcel.“ A potom, dôraznejšie: „Neľúbim ťa.“

Bol som zhrozený a nešťastný. Bolo to ako úder pod pás. Naozaj to myslela vážne?

Bola to trápna scéna. Ona nevedela, ako sa má cítiť, ja som nevedel, ako sa mám cítiť. Potreboval som sa odviezť do hotela. „Budeš taká láskavá a odvezieš ma, alebo si mám zavolať taxík?“

Odviezla ma, a keď sme tam dorazili, vybral som z jej kufra svoju cestovnú tašku, bojujúc so slzami. Ak je možné byť arogantný, optimistický a zároveň sa cítiť úplne mizerne, myslím, že som to zvládol: „Pozri, nájdem si spôsob, ako byť šťastný. Naozaj by som bol rád šťastný s tebou, no ak nemôžem byť šťastný s tebou, nájdem si spôsob, ako byť šťastný bez teba.“

V hoteli som strávil veľkú časť dňa telefonovaním s rodičmi. Hovoril som im o tehlovom múre, do ktorého som práve narazil. Ich rada bola neuveriteľná.

„Pozri,“ povedal otec. „Mám pocit, že to nemyslí vážne. Nie je to v súlade s jej doterajším správaním. No požiadal si ju, aby vytrhla svoje korene a ušla s tebou. Pravdepodobne je zmätená a na smrť vystrašená. Ak ťa skutočne neľúbi, je po všetkom. A ak ťa ľúbi, láska zvíťazí.“

Spýtal som sa rodičov, čo mám robiť.

„Buď jej oporou,“ povedala mama. „Ak ju ľúbiš, buď jej oporou.“

A to som urobil. Po celý týždeň som vyučoval a chodil som po chodbe popri Jainom pracovisku. Niekoľkokrát som sa však zastavil, aby som zistil, či je v poriadku. „Len som chcel vedieť, ako sa máš,“ vravel som. „Ak môžem pre teba niečo urobiť, daj mi vedieť.“

O niekoľko dní Jai zatelefonovala. „Vieš, Randy, sedím tu a chýbaš mi, želám si, aby si bol so mnou. To niečo znamená, však?“

Uvedomila si to: Napokon je predsa len zaľúbená. Rodičia mali znova pravdu. Láska zvíťazila. Na konci týždňa sa

Jai presťahovala do Pittsburghu.

Tehlové múry majú opodstatnenie. Dávajú nám šancu dokázať, ako veľmi niečo chceme.