© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Jedenásť prsteňov

Jedenásť prsteňov

Duša úspechu – spomienky legendárneho trénera na jedenásť majstrovstiev NBA, obohatené úprimným pohľadom na alchýmiu skrytú za vedením športového družstva.

Toto je príbeh kazateľovho syna zo Severnej Dakoty, z ktorého sa stal jeden z najinovatívnejších trénerov našich čias. Na púti za sebaobjavovaním Jackson preskúmal učenia od humanistickej psychológie a filozofie amerických Indiánov až po meditácie zen-budhizmu. Počas svojho hľadania rozvinul nový prístup k vedeniu ľudí založený na slobode, nefalšovanosti a obetavej tímovej práci, ktorý prevrátil nezdravo súťaživý svet profesionálneho športu naruby.

  • ISBN: 978-80-222-0708-9
  • EAN: 9788022207089
  • Počet strán: 336
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

16.90 € Doporučená cena

O knihe

Počas svojej preslávenej kariéry na poste hlavného trénera basketbalových družstiev Chicago Bulls a Los Angeles Lakers vyhral Phil Jackson viac majstrovstiev než ktorýkoľvek iný tréner v dejinách profesionálneho športu. Rovnako dôležitá je skutočnosť, že nikdy neprestal trénovať hráčov podľa svojho učenia, prameniaceho z najhlbších ľudských hodnôt. Jackson získal z pier športových redaktorov napoly žartom prezývku „Zen-majster“, no prezývka vyjadruje dôležitú pravdu: tento tréner nepodpichoval, ale inšpiroval; v hráčoch prebúdzal a rozvíjal ich dobré vlastnosti, nie ich egá, strach či chamtivosť.

Kniha Jedenásť prsteňov odhaľuje, ako sa Phil Jackson priučil tajomstvám ohľaduplnosti a tímovej chémie počas hrania za New York Knicks v sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia; ako trénoval Michaela Jordana, najlepšieho hráča na svete, a prinútil ho osvojiť si obetavý štýl hry, hoci to znamenalo prísť o titul najlepšieho hráča roku, ako vytvoril úspešné družstvá z hráčov rozmanitých schopností vďaka tomu, že ich naučil dôverovať jeden druhému a hrať zosúladene, ako inšpiroval Dennisa Rodmana a ďalšie „nedotknuteľné“ osobnosti, aby sa oddali čomusi väčšiemu než oni sami, a ako sa pod jeho vedením Kobe Bryant premenil z rebelujúceho pubertiaka na dospelého kapitána majstrovského družstva.

Jedenásťkrát doviedol Jackson svoje družstvá k najvyššiemu cieľu: titulu majstra NBA – šesťkrát s Chicago Bulls a päťkrát s Los Angeles Lakers. Všetci poznáme legendárne hviezdy týchto družstiev – alebo si to aspoň myslíme. Príbeh Jedenásť prsteňov nám ukazuje, že keď príde rad na najdôležitejšie životné lekcie, ešte stále sa máme čo učiť. Kniha je plná odhalení – rozpráva o fascinujúcich osobnostiach a ich hone za víťazstvom, o zdrojoch motivácie a súťaživosti na najvyšších úrovniach, a o tom, čo všetko musí človek podniknúť, aby v nás a ostatných prebudil to najlepšie.

Ukážka z knihy

KRUH LÁSKY 

,,Život je púť. Čas je rieka. Dvere sú pootvorené." 
JIM BUTCHER 


Cecil B. DeMille by tento okamih zbožňoval.

Ako som tak sedel v limuzíne na diaľničnom príjazde vedúcom k štadiónu Memorial Coliseum v Los Angeles a čakal, kým dorazia hráči z môjho tímu, pozoroval som, ako do hľadiska pochoduje búrlivý dav približne deväťdesiatich piatich tisícov fanúšikov odetých vo všemožných kombináciách fialovej a zlatej farby tímu Lakers. Dámy v baletných sukienkach, páni v oblekoch stormtrooperov z Hviezdnych vojen, batoľatá mávajúce zástavkami s nápisom „Kobe Diem“. Lenže aj napriek panujúcemu huriavku bolo na celom tomto pradávnom obrade s očividnou losangeleskou výstrednosťou čosi inšpiratívne. Ako neskôr napísal Jeff Weiss v komentári v týždenníku LA Weekly, „akoby človek sledoval návrat rímskych legionárov z pochodu po Galii“.

Ak mám povedať pravdu, na oslavách víťazstva som sa nikdy necítil vo svojej koži, čo je vzhľadom na moje povolanie vskutku čudné. Predovšetkým trpím fóbiou z obrovských davov. Počas zápasov ma netrápia, ale v horšie zvládnuteľných situáciách mi začne byť zle od žalúdka. Rovnako som nikdy nebol rád stredobodom pozornosti. Možno za to môže moja vrodená hanblivosť alebo vzájomne si protirečiace názory, ktoré som prijímal od rodičov – obaja boli kazatelia. Z ich uhla pohľadu nebolo na víťazstve nič zlé – vec sa má dokonca tak, že moja matka bola jedným z najzapálenejších a najsúťaživejších ľudí, akých som kedy stretol, no vychutnávanie si radostného pocitu vlastnej výhry sa považovalo za urážku Boha. Alebo, ich slovami, „Jemu náleží sláva“.

Táto oslava však nebola o mne. Bola o pozoruhodnej premene, ktorú podstúpili hráči počas cesty na vrchol majstrovstiev NBA v roku 2009. Mohli ste im to čítať z tvárí, keď schádzali po dlhom zlato-fialovom schodisku na ihrisko, oblečení v tričkách majstrovstiev, s bejzbalovými čiapkami na hlavách, a smiali sa, strkali do seba, žiarili radosťou, zatiaľ čo dav burácal nadšením. Štyri roky predtým sa Lakers neprebojovali ani len do série play-off. A teraz sa stali vládcami basketbalového vesmíru. Niektorí tréneri sú posadnutí získavaním trofejí, iní sa zasa radi vidia na televíznych obrazovkách. Mňa ženie vpred pohľad na mladých mužov, medzi ktorými vznikajú pevné priateľské a hráčske putá a ktorí spoločne čerpajú z magickej sily, ktorá vyviera na povrch, keď sa sústredia – celým srdcom aj dušou – na čosi, čo prekoná aj ich najtajnejšie sny. Ten pocit stačí zažiť iba raz a už nikdy naň nezabudnete.

Symbolom je prsteň.

Vo svete NBA symbolizuje prsteň postavenie a silu. Nezáleží na tom, ako ťažkopádne a nepohodlne prsteň majstrovstiev vyzerá, práve túžba vyhrať ho motivuje hráčov, aby prekonali strasti a útrapy dlhej basketbalovej sezóny najvyššej ligy. Jerry Krause, bývalý generálny riaditeľ klubu Chicago Bulls, tomu rozumel dokonale. Keď som sa v roku 1987 stal súčasťou tímu na pozícii pomocného trénera, požiadal ma, aby som nosil na ruke jeden z dvoch prsteňov majstrovstiev, ktoré som získal, keď som hral za tím New York Knicks, aby som svojím spôsobom inšpiroval mladých hráčov tímu Bulls. Ide o metódu, ktorú som používal počas série play-off, keď som ešte trénoval hráčov v Kontinentálnej basketbalovej asociácii, lenže predstava každodenného vláčenia trblietavého kusiska zlata sa mi zdala pritiahnutá za vlasy. Mesiac po odštartovaní Jerryho veľkolepého experimentu mi pri obede v chicagskej reštaurácii Bennigan’s z prsteňa vypadol stredný kamienok a už som ho nikdy nenašiel. Po tomto zážitku som sa vrátil k tradícii nosenia prsteňov výlučne počas zápasov play-off a pri výnimočných príležitostiach, ako napríklad pri tomto víťazoslávnom zhromaždení na štadióne v Los Angeles.

V psychologickej rovine predstavuje prsteň čosi hlbokomyseľné: osobné ťaženie za nájdením súzvuku, spojenia a celistvosti. Napríklad v kultúre amerických Indiánov bola jednotiaca sila kruhu taká významná, že na celé národy sa hľadelo ako na zhluk vzájomne poprepájaných prstencov (či obručí). Vigvam mal kruhový pôdorys rovnako ako táborové ohnisko, dedina a rozloženie národa samotného – kruhy v kruhoch, bez začiatku či konca.

Väčšina hráčov nepoznala psychológiu amerických Indiánov až takto podrobne, ale intuitívne chápali hlbší význam prsteňa. Hneď na začiatku sezóny si hráči vymysleli pokrik, ktorý odvtedy používali pred začiatkom každého zápasu, s rukami spojenými do kruhu.

Raz, dva, tri – PRSTEŇ!

Po tom, ako hráči zaujali miesta na pódiu – prenosnom basketbalovom ihrisku domáceho tímu Lakers v aréne Staples Center –, som vstal a prihovoril sa davu. „Aké motto mal náš tím? Prsteň,“ povedal som a na ruke sa mi zajagal prsteň z posledných vyhratých majstrovstiev v roku 2002. „Prsteň. Presne tak znelo naše motto. Nie je to iba zlatý krúžok. Je to kruh, ktorý vytvoril puto medzi týmito hráčmi. Ich nesmierna vzájomná láska.“

Kruh lásky.

Takto väčšina hráčov basketbalu o svojom športe neuvažuje. Lenže po viac ako štyridsiatich rokoch basketbalu na najvyššej úrovni, tak na pozícii hráča, ako aj trénera, jednoducho nedokážem nájsť výstižnejšie slová, ktorými by som opísal záhadnú alchýmiu, čo spája hráčov do pevného zväzku a zjednocuje ich v honbe za dosiahnutím nemožného.

Je jasné, že tu nehovoríme o romantickej láske, ba ani len o bratskej láske v tradičnom kresťanskom ponímaní. Najlepšie by som ju mohol pripodobniť k mocnému citovému prepojeniu, aké pociťujú veľkolepí bojovníci v zápale boja.

Novinár Sebastian Junger sa pred niekoľkými rokmi obklopil čatou amerických vojakov rozmiestnených v jednej z najnebezpečnejších končín Afganistanu, aby zistil, čo týmto nepredstaviteľne odvážnym mladíkom dodávalo silu bojovať v takých hrôzostrašných podmienkach. Junger zistil, ako to zachytáva na stránkach svojej knihy War (Vojna), že odvaha potrebná na zapojenie sa do boja je nerozoznateľná od lásky. Vďaka silnému bratskému putu, aké vojaci nadviazali, im na srdci viac ležalo dobro kamaráta ako záchrana vlastného života. Junger sa rozpamätáva, ako sa mu jeden z vojakov zdôveril, že by sám zaľahol hodený granát, aby prežil ktorýkoľvek z jeho spolubojovníkov, dokonca aj spomedzi tých, ktorých nemal veľmi v láske. Keď sa Junger spýtal vojaka na dôvod, dostalo sa mu odpovede: „Lebo mám svojich bratov rád. Chcem povedať, že sme bratstvo. Mať možnosť obetovať za nich vlastný život, aby mohli ďalej žiť, to mi, povedal by som, prináša uspokojenie. Hocikto z nich by to pre mňa urobil tiež.“

Takýto druh puta, ktorý je prakticky nemožné preniesť do civilného života, zohráva rozhodujúcu úlohu v dosiahnutí úspechu, tvrdí Junger, lebo bez neho zostáva všetko ostatné nemožné.

Nerád by som toto prirovnanie rozvinul do extrému. Hráči basketbalu neriskujú dennodenne životy ako vojaci v Afganistane, no v mnohých ohľadoch sa na nich vzťahuje rovnaký princíp. Vyhrať majstrovstvá NBA si žiada veľký počet kritických faktorov, správny pomer talentu, tvorivosti, rozumu, neoblomnosti a, samozrejme, šťastia. Lenže ak tímu chýba najzákladnejšia zo všetkých prísad, láska, všetky ostatné faktory získavajú dôležitosť piesočného zrnka uprostred púštnej búrky.

Vybudovať takýto druh vedomia sa nedá za jedinú noc. Treba niekoľko rokov výchovy na to, aby mladí atléti vystúpili z vlastného ega a plne sa angažovali v skupinovom zážitku. NBA nie je práve najpriateľskejším prostredím výuky obetavosti. Aj keď hra samotná je športom piatich hráčov, kultúra, čo ju obkolesuje, oslavuje egoistické správanie a kladie väčší dôraz na úspech jednotlivca ako na budovanie tímových pút.

Keď som v roku 1967 nastúpil ako hráč za Knicks, bolo to celkom iné. Za mojich mladých čias dostávala väčšina hráčov skromný plat a chalani museli chodiť na letné brigády, aby na konci mesiaca neskončili s prázdnymi vreckami. Zápasy zriedkakedy vysielala televízia a nikto z nás vtedy ani len nepočul o zostrihu najlepších záberov či nedajbože o Twitteri. Zmena nastala v osemdesiatych rokoch a z veľkej časti ju poháňala popularita súperenia medzi Magicom Johnsonom a Larrym Bridom a zjavenie celosvetového fenoménu menom Michael Jordan. V súčasnosti sa z basketbalu stal multimiliardový priemysel s fanúšikmi na celom svete a s rafinovane prepracovanými metódami médií, ktoré dvadsaťštyri hodín denne vysielajú správy o všetkom, čo sa odohrá na štadióne aj mimo neho. Nešťastným vedľajším produktom tohto všetkého je trhovo poháňaná posadnutosť hviezdnou popularitou, ktorá vie pohladiť egá hŕstky basketbalistov a spustošiť aj tú najzákladnejšiu vec, ktorá sama osebe priťahuje k basketbalu väčšinu ľudí: nezameniteľnú krásu hry.

Ako väčšina majstrovských tímov NBA aj zostava Lakers zo sezóny 2008/09 niekoľko rokov potila krv, aby prešla premenou z roztriešteného, egocentrického tímu na tím zjednotený a obetavý. Chlapci netvorili najmimoriadnejší tím, aký som kedy trénoval – táto česť patrí zostave Chicago Bulls v sezóne 1995/96, ktorú viedli Michael Jordan a Scottie Pippen. Spomenutí Lakers neboli ani takí talentovaní ako Lakers v sezóne 1999/2000, nabití bystrými strelcami ako Shaquille O’Neal, Kobe Bryant, Glen Rice, Robert Horry, Rick Fox a Derek Fisher. Lenže zostava Lakers v sezóne 2008/09 mala vo svojej kolektívnej DNA zárodky veľkoleposti.

Keď sa hráči v auguste 2008 ukázali vo dverách telocvične v tréningovom tábore, vyzerali vyhladovanejší než kedykoľvek v minulosti. V závere predošlej sezóny absolvovali zázračný beh do finále proti tímu Celtics, aby ich súper napokon ponížil v Bostone, kde prehrali rozhodujúci zápas číslo šesť o 39 bodov. Porážka, ktorú sme utŕžili od Kevina Garnetta a jeho spolku – ani nehovoriac o následnej trýznivej jazde do hotela, keď sme si museli kliesniť cestu rozvášnenými davmi fanúšikov Celtics –, pre nás neodškriepiteľne predstavovala krutú skúsenosť, najmä pre mladších hráčov, ktorí predtým neokúsili bostonský jed na vlastnej koži.

V niektorých tímoch po prehrách tohto kalibru upadne morálka, lenže tento mladý a gurážny tím hnala vpred skutočnosť, ako blízko sa dostali k titulu, len aby im ho spred nosa ukradol vytrvalejší a fyzický strach naháňajúci súper. Najmä Kobe, ktorému sa v tom roku ušiel titul najcennejšieho hráča NBA, bol sústredený ako laser. Odjakživa ma ohromovala Kobova húževnatosť a skalopevná sebadôvera. Na rozdiel od Shaqa, ktorého často sužovali pochybnosti o sebe samom, Kobe nikdy nepripustil, aby mu podobné myšlienky prišli na um. Ak niekto nastavil latku na tri metre, Kobe skočil tri a pol, a to aj napriek tomu, že to pred ním nik iný nedokázal. Presne tento postoj si so sebou priniesol, keď na sklonku jesene dorazil do tréningového tábora, a to malo ohromujúci dosah na jeho spoluhráčov.

Tak či onak, najväčšmi zo všetkého ma neprekvapilo Kobovo nemilosrdné odhodlanie, ale jeho meniaci sa vzťah k spoluhráčom. Arogantný sopliak, ktorý bol taký pohltený túžbou stať sa najlepším basketbalistom všetkých čias, že ostatných oberal o radosť z hry, sa stal minulosťou. Nový Kobe, ktorý sa predo mnou zjavil počas sezóny, si svoju úlohu vodcu tímu vzal k srdcu. Pred mnohými rokmi, keď som po prvý raz prišiel do Los Angeles, som Koba povzbudzoval, aby trávil viac času so spoluhráčmi namiesto zašívania sa v hotelovej izbe, kde analyzoval predošlé zápasy z videokaziet. Vtedy sa však môjmu návrhu vysmial a tvrdil, že jediné, čo tých chalanov zaujíma, sú autá a ženy. V tábore som odrazu videl, že sa usiluje zblížiť so spoluhráčmi a dokázal nájsť odpoveď na otázku, ako z nich ukuť súdržnejší tím.

Isteže, veci pomohlo, že druhý kapitán tímu – Derek Fisher – bol rodený vodca s mimoriadnou emocionálnou inteligenciou a dokonale vycibreným nadaním viesť skupinu hráčov. Potešilo ma, keď sa Fish, ktorý zohral kľúčovú úlohu ako stredný rozohrávač počas našej skoršej série troch majstrovstiev za sebou, po pôsobení na voľnej nohe s tímami Golden State Warriors a Utah Jazz rozhodol vrátiť do Los Angeles. Hoci nebol rýchly ani vynachádzavý ako niektorí mladší rozohrávači v lige, bol silný, odhodlaný a nebojácny, so skalopevnou náturou. A napriek nedostatku rýchlosti mal nadanie pretlačiť loptu na opačnú polovicu ihriska, vďaka čomu naša obrana fungovala hladko. Bol aj vynikajúcim trojbodovým strelcom, keď sa čas nezadržateľne krátil. No najdôležitejšie zo všetkého bolo, že medzi ním a Kobom vzniklo pevné puto. Kobe rešpektoval Derekovo sebaovládanie a spoľahlivosť pod tlakom a Derek si vedel prekliesniť cestu ku Kobovi spôsobom, akým to nik iný nedokázal.

Kobe a Fish odštartovali úvodný deň tréningového tábora prejavom o nasledujúcej sezóne, ktorá mala byť maratón, nie šprint, a o tom, ako sa potrebujeme sústrediť na zrážku sily so silou a nedovoliť, aby nás fyzický nátlak zastrašil. Iróniou bolo, že Kobe sa každým ďalším dňom vyjadroval čoraz väčšmi ako ja.

V prelomovej knihe Tribal Leadership (Kmeňové vodcovstvo) načrtávajú manažérski poradcovia Dave Logan, John King a Halee Fischerová-Wrightová päť štádií kmeňového vývoja, ktoré sformulovali po rozsiahlom výskume v malých a stredne veľkých kluboch. Hoci sa basketbalové tímy oficiálne neberú ako kmene, vyznačujú sa mnohými spoločnými črtami a vyvíjajú sa po temer rovnakých krivkách:

PRVÉ ŠTÁDIUM – nachádza sa v ňom väčšina pouličných gangov a charakterizuje ho beznádej, otvorené nepriateľstvo a kolektívny názor, že „život stojí za hovno“.

DRUHÉ ŠTÁDIUM – primárne naplnené apatickými jednotlivcami, ktorí vnímajú samých seba ako obete, s pasívne nepriateľskou povahou a postojom „môj život stojí za hovno“. Spomeňte si napríklad na televízny seriál The Office alebo komiksy o Dilbertovi.

TRETIE ŠTÁDIUM – zamerané predovšetkým na úspech jednotlivca a poháňané mottom „Som skvelý (a ty nie)“. Podľa autorov knihy ľudia činní v organizáciách počas tohto štádia cítia, že „musia zvíťaziť a víťazstvo je pre nich čosi osobné. Myslením i činnosťou prekonajú svojich súperov na báze jednotlivca. Výsledná panujúca nálada je súborom ‚osamelých bojovníkov‘.“

ŠTVRTÉ ŠTÁDIUM – venované kmeňovej pýche a dominantnému presvedčeniu, že „sme skvelí (a oni nie)“. Takýto druh tímu si vyžaduje silného protivníka a čím väčší nepriateľ, tým silnejší kmeň.

PIATE ŠTÁDIUM – ojedinelý stupeň charakterizovaný vnímaním nevinného úžasu a silnej viery v to, že „život je skvelý“. (Pozri Bulls, Chicago, 1995 – 1998).

Logan a jeho spolupracovníci tvrdia, že kultúra piateho štádia vydá lepší výkon ako kultúra štvrtého štádia, ktorá prekoná tretie, atď. Navyše, pravidlá sa menia, keď sa presuniete z jednej kultúry do druhej. To je dôvod, prečo takzvané všeobecné princípy, ktoré sa objavujú na stránkach väčšiny učebníc o vedení ľudí, len zriedkakedy obstoja v behu na dlhú trať. Aby ste posunuli tímovú kultúru od jedného štádia k druhému, potrebujete nájsť páky, za ktoré treba vhodne zatiahnuť pred posunom do určitého štádia vo vývoji tímu.

Lakers sa počas sezóny 2008/09 potrebovali posunúť ako tím z tretieho štádia do štvrtého, aby sa mohli stať majstrami. Kľúčom k úspechu bolo dostať kritické množstvo hráčov na stranu obetavejšieho prístupu k hre. Kobe mi ani tak nerobil starosti, napriek tomu, že ak sa rozčúlil, mohol sa kedykoľvek dostať do streleckého záchvatu. V tomto bode jeho kariéry som však vedel, že plne chápe, aké pochabé je pokúšať sa bodovať zakaždým, keď sa dostane k lopte. Starosti mi nerobili ani Fish či Paul Gasol, ktorí mali prirodzený sklon byť tímovými hráčmi. Najväčšie starosti mi robili podaktorí mladší hráči, ktorí sa nevedeli dočkať, kedy si urobia meno v dave divákov celonárodnej káblovej televízie SportsCenter.

Na svoje prekvapenie som si na začiatku sezóny všimol, že dokonca aj niektorí z najdetinskejších hráčov v tíme sú sústredení a zameraní na jediný cieľ. „Mali sme pred sebou vážnu úlohu a nesmeli sme si dovoliť poľaviť,“ vraví stredný rozohrávač Luke Walton. „V okamihu, keď sme sa prebojovali do finále, prestala byť prehra jednou z možností.“

Vyštartovali sme s burácaním, vyhrali sme dvadsaťjeden z prvých dvadsiatich piatich zápasov a v čase, keď sme na Vianoce čelili tímu Celtics na domácej pôde, bol z nás už oveľa odvážnejší tím, než sme boli počas série play-off v predchádzajúcom roku. Hrali sme spôsobom, ako nám to nariadili „bohovia basketbalu“: nachádzali sme slabiny súperovej obrany za pohybu a reagovali sme jednotne ako dokonale zladené jazzové kvinteto. Títo noví Lakers šikovne porazili Celtics s výsledným stavom 92 : 83 a následne pretancovali celou sezónou k najlepšiemu výsledku v rámci Západnej konferencie (65 víťazstiev na 17 porážok).

Najproblémovejšia hrozba prišla v druhom kole série play-off od hráčov Houston Rockets, ktorí tradične dotlačili sériu k siedmim zápasom napriek tomu, že v treťom zápase si ich hviezda Yao Ming zlomila nohu. Našou najväčšou slabinou bola viera, že si vystačíme iba so samotným talentom. Lenže dať sa zahnať do kúta tímom, ktorému chýbajú tri najväčšie hviezdy, našim ukázalo, aké zradné dokážu byť zápasy série play-off. Tento napätý zápas chlapcov prebral a pomohol im priblížiť sa k tomu, aby sa stali obetavým tímom štvrtého štádia.

Niet pochýb, že tím, ktorý po výhre vo finále majstrovstiev v piatich zápasoch vykročil z ihriska v Orlande, sa líšil od tímu, ktorý sa rok predtým rozpadol na parketovej dlážke bostonského štadióna TD Garden. Hráči boli nielen vytrvalejší a sebaistejší, ale aj požehnaní intenzívnym putom.

„Boli sme len bratstvo,“ povedal Kobe. „O tom to celé je – o bratstve.“

Väčšina trénerov, ktorých poznám, trávi veľa času sústredením sa na športovú taktiku. Musím sa priznať, že aj ja som sa občas dal lapiť do tejto pasce. Ale to, čo na športe fascinuje väčšinu ľudí, nie je nekonečné rapotanie o taktike, ktoré rozozvučí rozhlasový éter. Fascinuje ich to, čo ja rád nazývam duchovná podstata hry.

Nechcem predstierať, že som expert na vodcovskú teóriu. Viem však, že umenie premeniť skupinu mladých ambicióznych jednotlivcov na zjednotený majstrovský tím nie je mechanický proces. Ide o záhadný žonglérsky čin, ktorý vyžaduje nielen dôkladné poznanie starobylých pravidiel hry, ale aj srdce na dlani, jasnú myseľ a hlbokú zvedavosť skúmať pohnútky a fungovanie ľudského ducha.

Táto kniha opisuje moju púť za pokusom rozlúštiť túto záhadu.