© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Bratislavská bohéma

Bratislavská bohéma

Tvorba významného slovenského básnika a prozaika Štefana Žáryho (1918 – 2007) bola mimoriadne plodná a žánrovo pestrá. Okrem 26 zbierok poézie, ktorá bola primárne v centre jeho záujmu, sa venoval aj prekladom z francúzskej, talianskej a španielskej poézie, veršovanej dráme a literatúre pre mládež. Popri tom písal aj životopisné eseje a spomienkovú publicistiku. Na vysokej škole sa pripojil k formujúcej sa skupine nadrealistov (R. Fabry, V. Reisel, P. Bunčák, J. Lenko), ktorá sa inšpirovala francúzskym surrealizmom. Pod ich vplyvom sa vyhranil ako básnik nespútanej fantázie, obraznosti a veľkej poetickej vnímavosti. Práve k tomuto obdobiu svojho života sa neskôr vracal v spomienkových esejach, venovaných básnickým druhom a mnohým osobnostiam vtedajšieho kultúrneho života. V troch spomienkových knihách, ktoré sú začlenené v tomto výbere (Snímanie masiek, Zlatoústi rozprávači a Rande s básnikmi), autor živo, sugestívne a s jemu vlastným humorom oživuje a sprítomňuje svet stratenej bratislavskej bohémy s umeleckými kaviarničkami. Tam sa stretávali jej protagonisti a popri zábave a zápalistých diskusiách písali texty, vydávali manifesty a redigovali zborníky. Pred našimi očami tak magicky ožíva dávna, zašlá sláva bratislavskej kultúrnej histórie, ktorá by nikdy nemala upadnúť do zabudnutia. Kniha vychádza pri príležitosti 100. výročia narodenia tohto význačného slovenského básnika, ktorý zanechal v našej literatúre nezmazateľnú stopu.

  • ISBN: 978-80-222-0975-5
  • EAN: 9788022209755
  • Počet strán: 584 + 24TS Obrazová príloha
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148x233 mm
  • Dátum vydania: 7.12.2018
  • Žáner: SLOVENSKÁ BELETRIA / Životopisy

24.90 € Doporučená cena

O knihe

Často sa mi vyčíta, že som nenapísal obligátne Pamäti. Nuž a či štyri knihy mojich spomienok na generačných druhov, doplnené Anekdotickým slovníkom a Malým literárnym múzeom, nie sú azda spojené zväzky Pamätí? Do každej z esejí som sa zjavne či skryto vpašoval, takže apokryficky hýrim textom priam nehanebne. Niečo som nechcel, na niečo zabudol, iné nestihol.


ŠTEFAN ŽÁRY sa ako jediný zo slovenských spisovateľov pravidelne vracal k spomienkovým esejam o svojich umeleckých spolupútnikoch. Výber z nich ponúka pestrý kaleidoskop spomienok na život v starej Bratislave, na zlaté časy bohémy. Žáry objavuje pre staršieho i mladého čitateľa svet dávno zaniknutej umeleckej pospolitosti, ktorého dejiskom boli staré bratislavské kaviarne, nespočetné viechy aj Budmerický kaštieľ. Vďaka pôsobivým portrétom známych výtvarníkov, spisovateľov a významných osobností slovenského umeleckého života sa čitateľ stáva spoluúčastníkom bujarých posedení na obľúbených miestach stretávania, v Metropolke, Grandke, Luxorke, Štefánke. Básnik si tu na základe osobného poznania podáva ruku so znalcom a očitým svedkom, čím sa zvyšuje dokumentárna a kultúrno-historická hodnota autorovej výpovede. Je hravý, rozmarný. Šťavnatý jazyk okorenený iskrivým humorom rozhľadeného rozprávača mu pomáha sugestívne stvárniť život, záľuby i tvorbu najbližších kolegov od pera aj priateľov výtvarníkov. Portrétuje ich s láskou, ako priamy aktér presvedčivo podáva cenné postrehy z ich života. O všetkých spolupútnikoch vie svoje, veď v literatúre pôsobil sedemdesiat rokov.

...............................

Čoskoro po oslobodení začali sa bratislavskí spisovatelia stretávať v bratislavskej kaviarni Slávia. Kaviareň stála neďaleko Michalskej brány a veky slúžila „presburgerom“ pod monarchistickým názvom Regina. Nový národný správca ju premenoval na Sláviu, a keďže bol nielen národne uvedomelý, ale aj gramotný, privábil kŕdeľ hladných či smädných intelektuálov, lebo ako zahraničný vojak zo západu mal blízko k unrovým špecialitám. V polovici augusta vrátil som sa aj ja do vlasti... Po dvojročnom exile som bezradne pobehoval po známych podnikoch, až ma ktosi nasmeroval do Slávie. Moja radosť prešľahla v euforické prekvapenie, veď táto neveľká útulná kaviareň priam praskala pod návalom spisovateľov každého druhu i generácie: takmer všetkých bývalých hostí Metropolu, Grandu, Luxoru... Štefan Žáry, Rande s básnikmi

Recenzie

Žáryho próza – to je plnokrvné rozprávanie, nie habkanie lyrického odvážlivca, ktorý sa pustil po zradnom teréne epiky. A jeho eseje priam kabinetná ukážka psychologickej kresby, schopnosti vyloviť z pamäti charakteristické črty a gestá starých priateľov – ozajstné snímanie masiek.

Jozef Bžoch

...............................

Básnikove eseje živo sprítomňujú dejiny a tým ich mozaikovito dotvárajú. Fakticitou osobného svedectva a vciťovaním sa do dominantných osobností sú nenahraditeľné. Veď pochádzajú z nevyčerpateľného gejzíru sugestívnej tvorivosti, ktorej sa tak pôsobivo darí vzdorovať času i veku.

Pavol Števček


Ukážka z knihy

Kustód strateného času bohémy



Štefan Žáry (1918 – 2007) bol nesmierne plodný a činorodý autor. Súčet jeho takmer sedemdesiatročného tvorivého pôsobenia nezahŕňa len dvadsaťšesť zbierok poézie, v súvislosti s ktorou sa spomína najčastejšie, ale aj sedem kníh pre mládež, veršovanú drámu, preklady z francúzštiny, taliančiny a španielčiny, publicisticko-redaktorskú tvorbu a rozsiahle esejisticko-prozaické dielo.

Pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia vychádzajú v prvej reed­í­cii Žáryho spomienkové eseje Snímanie masiek (1979), Zlatoústi rozprávači (1984) a Rande s básnikmi (1988), ktoré sa v dobe ich vzniku aj vďaka relatívne nízkemu nákladu rýchlo rozpredali. Autor v nich sugestívne oživuje a sprítomňuje stratený svet bratislavskej bohémy ako priamy aktér a zároveň očitý svedok jej postupného zániku. Ako jediný autor sa k tejto téme pravidelne vracal.   

Žáry pochádzal z Poník, niekdajšieho slobodného kráľovského mesta, ktoré preslávila Chalupkova báseň o tureckom plienení regiónu Turčín Poničan. Narodil sa tesne po vzniku Československa a previazanosť s prvorepublikovými osmičkami ho sprevádzala naďalej. Vo vypätom období rozhodovania o osude republiky na jeseň 1938 vstúpil do literatúry zbierkou vlasteneckých básní Srdcia na mozaike. Podpísaný ešte familiárne ako „Števo“ ich dedikoval „ľuďom dobrej vôle“. Mal dvadsať rokov, študoval v poslednom ročníku na banskobystrickom gymnáziu a krušné udalosti ho nenechávali ľahostajným. Ohlasy na zbierku však neboli priaznivé. V Slovenských Pohľadoch sa o nej kriticky vyjadril

Žáryho neskorší vysokoškolský profesor A. Mráz, decembrový Elán jej prisúdil „chyby debutu, bez toho, že by mal jeho pôvab a odvahu“. Sám autor sa neskôr netajil tým, že ju spočiatku rád zamlčoval. Nedal sa však odradiť od ďalšej tvorby a časom nadviazal spoluprácu aj s obidvoma spomínanými periodikami.

Za jeho prejavom československého vlastenectva môžeme pozorovať vplyv intelektuálne i umelecky stimulujúceho prostredia medzivojnovej Banskej Bystrice a učiteľsko-kantorské rodinné zázemie. Žáryho otec, po ktorom dostal meno Štefan, bol evanjelický správca školy v Ponikách a vyznávač ideálov Komenského. Náklonnosť k čes­kej kultúre pramení aj v kultúrnych aktivitách českých učiteľov na Banskobystrickom gymnáziu. Hoci Žáry nesúhlasil s necitlivo aplikovaným čechoslovakizmom, vysoko vyzdvihoval českú kultúrnosť a kultúru, najmä literatúru. Cez ňu, ako sa vyjadril, poznával „farby, vône, chuť i ševel sveta“. Počas gymnaziálnych štúdií sa angažoval v Združení evanjelickej mládeže (bol tajomníkom miestnej poboč­ky) a spolu s budúcimi umelcami K. L. Zacharom, T. Andrašovanom i P. Karvašom aj v študentskom samovzdelávacom krúžku. Práve posledne menovaný napísal k Žáryho útlej prvotine doslov, v ktorom vyjadril radosť, že básnik konečne zanecháva nezvalovský surrealizmus a poddáva sa vplyvu Lukáčovej poézie a Rázusovho československého stanoviska. Až o rok neskôr sa ukázalo, ako veľmi sa mýlil.

V jeseni 1939 nastúpil Žáry na Slovenskú univerzitu (od roku 1954 opäť premenovanú na Univerzitu Komenského), kde sa na ľútosť matky, ktorá by v ňom radšej videla teológa, zapísal na slovenský jazyk a francúzštinu. Krátko po príchode do metropoly sa zoznámil s nadrealistami, ktorí ho prizvali na spoluprácu na druhom nadrealistickom zborníku Sen a skutočnosť. Žáry sa stal jedným z nich a pat­ril k najpriebojnejším členom skupiny. Prezývali ho Alfréd, lebo žar­tom rád upozorňoval na svoju mennú príbuznosť s francúzskym básnikom Alfredom Jarrym. Umelecky vedno s nimi rástol a čoraz bližšie sa mu stávalo aj výtvarné umenie.

Zúčastnil sa aj na príprave ďalších dvoch zborníkov Vo dne a v noci a Pozdrav, kam popri poézii prispel prózou, prekladmi a esejou o umení. Zároveň písal recenzie a texty do letáka Poézia nového videnia, ktorý nadrealistom nahrádzal chýbajúci časopis. V roku 1941 vydal svoju prvú nadrealistickú zbierku Zvieratník.

Keď sa Žáry dostal do Bratislavy, umelecká bohéma práve chytala druhý dych. Z rôznych kútov bývalej republiky sa do centra čerstvo založeného štátu vrátili alebo prisťahovali viacerí literáti, umelci i vedci (L. Novomeský, M. Chorváth, J. Smrek, A. a L. Mrázovci a ďalší). Civilný život pokračoval aj napriek vojnovému stavu – prebiehala moderná výstavba mesta a naďalej, hoci skromnejšie, prekvital kaviarenský a nočný život. Autoritatívny režim okliešťoval umeleckú tvorbu cenzúrou, zásadne však nevplýval na bohémsky životný štýl jej predstaviteľov. Ak umelcom niečo chýbalo, bolo to práve spojenie so svetom, a tak sa čoraz väčšmi uzatvárali do vlastného sveta. Pri každodenných stretnutiach v kaviarňach, pod viechami či v nočných baroch sa zápalisto, ľahkovážne, ale aj odborne diskutovalo. Práve kaviarne nahrádzali nepohodu nevykúrených lacných príbytkov a pomáhali šetriť elektrinu. Žáry bol ako študent ubytovaný na internáte Lafranconi v spoločnej izbe s V. Reiselom, no zdržiaval sa tu zväčša len v období skúšok. Do roku 1940 dennodenne navštevoval spolu s nadrealistami kaviareň Metropol, až kým sa celá skupina na podnet M. Považana nepresťahovala do novootvorenej Grandky. V nej editovali zborníky i knižné edície, odtiaľ vyrážali na vysokoškolské prednášky či na nočné potulky mestom. Neobchádzali ani schátraný Dax, Smrekovu doménu Luxorku či palubu Boonky, kde E. B. Lukáč redigoval svoju Tvorbu. Vojnové časy sa však odrazili aj na ich súkromnom živote a v roku 1942 hneď piati nastúpili na vojenskú prezenčnú službu – Žáry vo Zvolene.

Načas sa do milovanej Bratislavy vrátil v roku 1943, na dôstojnícku školu, kde sa stretol aj s priateľmi M. Považanom a Ľ. Kellenbergerom. Začiatkom roka 1944 ho definitívne odvelili s 2. pešou divíziou ako redaktora propagačnej jednotky na taliansky front.

Keď sa po dvoch rokoch vrátil do vlasti v americkej uniforme, intuitívne zamieril do kaviarne Grand hľadať starých priateľov. Tí však hromadne – asi s polstovkou ďalších
literátov – už týždeň oslavovali v kaviarni Slávia koniec vojny.

Po opadnutí prvopočiatočnej eufórie sa začalo celospoločenské účtovanie. Menila sa aj Bratislava. S odsunom nemeckých vinohradníkov zanikli tradičné viechy – bašty bohémy, menil sa charakter i obsadenie kaviarní. Kultúrny život sa neudržateľne politizoval. A hoci sa umelci stretávali naďalej, bohéma postupne odumierala, až ju definitívne pochovala zmena režimu v roku 1948.

Súčasťou naratívu sa stala opäť až v období politického uvoľnenia, keď sa ako huby po daždi začali objavovať memoárové práce. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ pre ne dokonca založilo samostatnú edíciu s neveľmi priliehavým názvom „Mimo edície“. Štefan Žáry, šéfredaktor a neskôr riaditeľ vydavateľstva, vlastné pamäti nikdy nevydal, hoci ho na ne mnohí nahovárali. K esejistickej tvorbe sa dostal až na podnet redakcie Slovenských pohľadov, aby niečo napísal pri príležitosti výročia smrti nadrealistického básnika Jána Raka. Keď sa pustil do práce inšpirovaný citátom zo Šaldovho Zápisníka: „Přiložil si k líci masku, a jen zřídka a jen na vteřinu dovolil nahlédnout za ni…“, spod pera mu postupne vyšlo deväť portrétov spisovateľov, výtvarníkov a literátov súčasnej avantgardy (Ján Rak, Ľubomír Kellenberger, Alexander Matuška, Ivan Bukovčan, Pavol Horov, Michal Považan, Viliam Chmel, Ján Mudroch a Mikuláš Bakoš). Súbor nazval Snímanie masiek. O päť rokov pridal k týmto portrétom ďalšie tri v pub­li­kácii Zlatoústi rozprávači. Vychádzajúc z Kellenbergerovej karikatúry Dlhý, Široký a Bystrozraký, zachytil v nej životný príbeh a nezabudnuteľný rozprávačský talent Ľuda Ondrejova, Janka Alexyho a Ema Bohúňa. Ako posledná z trilógie portrétov vyšla v roku 1988 kniha Rande s básnikmi, ktorú venoval Rudolfovi Fabrymu, Jánovi Poničanovi, Lacovi Novomeskému, E. B. Lukáčovi, Jánovi Smrekovi, Andrejovi Plávkovi a Jánovi Kostrovi. Keby sme chceli kompletizovať Žáryho esejistické dielo, nesmieme vynechať esej Stovežatý básnik (1981), Anekdotický slovník slovenských spisovateľov (1996), Nedávny dávny svet (eseje a povesti, 1995) a Spanilej múzy osídla a vnady alebo Malé literárne múzeum (2001). S výnimkou Nezvalovho portrétu v Stovežatom básnikovi a vydarených imaginatívnych obrazov kultúrnych a literárnych osobností v prvej časti Nedávneho dávneho sveta ide však skôr o krátke útvary situačného či anekdotického charakteru, ktorým chýba hĺbka trilógie o bratislavskej bohéme.

V čase vzniku kníh Snímanie masiek, Zlatoústi rozprávači a Rande s básnikmi už jednotliví umelci nežili. Pri písaní Žáry vychádzal z vlas­t­nej skúsenosti, ktorú popretkával odkazmi na ich dielo. Krotil dokonca aj svoju povestnú „Lust zum fabulieren“. Nezaprel v sebe však básnika a dal si mimoriadne záležať na kompozícii a jazyku. Pár nepresností, ktorých sa dopustil, mu čitateľ rád prepáči, pretože pod „sňatou maskou“ nájde nečakane ľudskú tvár Žáryho spisovateľských kolegov a priateľov, ktorú by inak nespoznal. V snahe odlíšiť sa od „plnokrvných memoárov“ Žáry de facto vytvoril nový literárny útvar – spomienkové eseje. Ich

prostredníctvom nám tak zostáva živo prítomný nielen sugestívny svet bratislavskej bohémy, ktorú neobyčajne pôsobivo zachytil a zdokumentoval pre ďalšie generácie, ale aj sám autor.


Monika Kapráliková















SNÍMANIE

MASIEK





B a l a d a

o mojej bohéme


Narobil som už škandále,

Narobil som už škandále,

poraďte, ľudia, ako žiť.

Mám roztrhané sandále,

a musím stále piť a piť.

Dnes-zajtra oblek založiť,

aby mal trochu prekliateho vína.

Slza mi stvrdla v stalaktit.

A mama nevie, akého má syna.

Prečítal som už žaltáre,

blúdim bez konca, večný Žid.

Nocoval som na skale.

Nemienim bradu oholiť.

Lež prečo musím jak vlk vyť

v ohybe cesty, kde je alej stínna,

kliať, rúhaním si uľaviť?

A mama nevie, akého má syna.

Vyvaľujete okále,

viem, nepáči sa vám môj štít.

Rozhadzujete toliare,

máte čo jesť a krásny byt.

Neúfam sa už pozmeniť,

som nepoddajná, tvrdohlavá hlina.

Tanec mi doprial svätý Vít.

A mama nevie, akého má syna.

Som tulák, trhan, strašný hyd,

lež nerozmýšľam, kto je tomu vina.

Čaká dráb, chce ma uväzniť.

A mama nevie, akého má syna.


 Zo zbierky Dobrý deň, pán Villon





Ján Rak

Ľubomír Kellenberger

Alexander Matuška

Ivan Bukovčan

Michal Považan

Viliam Chmel

Pavol Horov

Ján Mudroch

Mikuláš Bakoš




Přiložil si k líci masku, a jen zřídka a jen

na vteřinu dovolil nahlédnout za ni…

(F. X. Šalda, Zápisník)



Snímanie masiek – názov spomienkových esejí o deviatich osobnostiach nášho umeleckého života – nemá nič spoločné s karnevalom, teda s maškarným plesom a jeho vyvrcholením, keď sa za cengotu a črepobitia fliaš odhaľujú a v plnej nahote objavujú tváre zbavené škrabošiek, zámeru maskovať vlastné prirodzené črty.

Nemá nič spoločné so zákulisím divadla a šatníc po predstavení, keď si herci stierajú šminky, odlepujú briadky, skladajú parochne a vracajú sa do civilného života.

Nie je totožné ani s odliatkami tvárí, aké vytvára sochár po skone človeka, ktorého podobu hodno zachovať, ukázať svetu. Nie je totožné, hoci… Hoci i ja „pracujem“ napospol na mŕtvych, čo sa nemôžu už naaranžovať, spriečiť, ohradiť, odvolať.

Moje snímanie masiek sa nesie v rovine Šaldovho motta, v znamení kradmých chvíľ, keď pozorovaný objekt-subjekt masku zložil, alebo aspoň odchýlil. Takéto chvíle bývajú zriedkavé, vzácne, až sviatočné. No keďže som s týmito postavami žil desiatky rokov – priam v ich súkromí, blízkosti, vše na ne prisatý –, mal som šťastnú možnosť, príležitosť vzácne momenty postrehnúť, overovať si ich a zovšeobecniť.

Ilustrujem, dopĺňam nimi celkový obraz človeka – známy i menej známy – jeho podobu, charakter.

Áno, aj charakter! Veď predo mnou sa odcláňali (a boli najpozoruhodnejšie) najmä vnútorné masky, duševné tváre pierotov a harlekýnov smutno veselého karnevalu života.


marec 1978         ŠŽ








SNÍMANIE MASIEK

J/R



Ján RAK










Cestovateľ na pavúčej sline

(Medailón Jána Raka)



Priateľstvo je ani soľ v bláznivej zlatej horúčke a jej krištáľový pot roznieti pupilu, roztvorí prsty zovretej päste. On bol priateľom a medúzy štepov ovíjali sa okolo pliec, chtivé dotyku živého ľudského tepla. Jeho oči z hĺbky, zasadené akoby v antipodickej časti lebky, sálali účasťou a rozpúšťali vosky do povoľnej tvárnosti, hnietenia inému nepovoľnej masy.

Prišiel medzi nás jedného podvečera, otvorený a priezračný, dal sa nám ako skyva, sedel, akoby ho nebolo, akoby sa nemo ospravedlňoval, že niekomu zaberá priestor vlastným fyzikom i tými veršami, ktoré spletal z moruší a saténu.

Rád sa túlal starými štvrťami i snovými aglomeráciami bábeľov na križovatkách, cez ktoré prevádzal lyriku ani slepca, aby si nerozbila čelo. A zasa verný svojmu chlapčenstvu z kopaníc množil dúhu rodiacej sa rosy v kráľovstve vodných vážok a rakytiny.

Rokmi mužnel a jeho vždy chlapčenský ruch nebol pechorením, snaha vzdialená rafinovanosti.

V básnení asimiloval spolu s výdychom a vdychom, bol akousi chaluhou v dišpenzi malej vesmírnej lode, ktorou je možno táto naša zem, toto neúnavné pohrebisko kostí.

A nosil už v sebe, vo svojom mene ako trójskeho koňa smrť. Ona je jediná, ktorej sa vzpriečil, ktorej vzdoroval zo samej hĺbky tých drobných antipodických očí vtáčika dospeváčika.



Prvá báseň, ktorú som od neho čítal a ktorá ho reprezentovala v nad­realistickom zborníku Sen a skutočnosť, mala názov Cesta bez času. Autor ju dodal redaktorom dosť neskoro, keď sa už spracúvali stĺpcové korektúry. Nábojom i výrazovými prostriedkami vhodne zapadla medzi materiál prebojúvajúci poéziu nového videnia a čistú ako prameň.

Áno, prvá báseň, ktorú som od neho čítal, a súčasne prvá zmienka o jeho cestách.

(Čudné to veru cestovanie! Skôr traumatické výpravy časom nikam a všadiaľ, raz za niečím výrazne reliéfickým, inokedy takým málo konkrétnym ako fatamorgána v zrkadle rozčerenej hladiny.)

V Ceste bez času spomína „pavučinu rodnej dediny“, na ktorej prežíval najpodivnejšiu
z ľudských bolestí, ale odkiaľ súčasne štartoval do arboréta básnických spodobnení.

Z inej básne o cestovaní, myslím, že iba rukopisnej, zapamätal som si trojveršie, ako mi ho bol prečítal na dunajskom Boone, lodnej kaviarni, kde sme chlipkali vojnovú čiernu gaštanovú kávu:

Letím na pavúčej sline

Voniam hlinou

Je mi smutno i blankytne


Či môže byť výstižnejšie poetickejšie zobrazenie večnej túžby, večného vzletu medzi mazľavosťou hliny a blankytným obzorom? Vzťahuje sa na všeobecný naturel básnikov ako čeľade a na jednotlivca typu Jána Raka osobitne.



Pripomínal mi básnika Paula Eluarda. Podlhovastá tvár, rozmiestnenie vrások, výraz očí; výraz z hlbín, ale hrejivý, láskavý a trochu smutný, akoby mihalnice vrhali predčasný večerný tieň a zároveň sa pokúšali rozptyľovať mátožnú moru. Aj stavbou tela sa podobali: tenší, hranatí, strednej postavy. Uvedomil som si túto podobnosť pri spoločnom stretnutí po vojne
v bratislavskej reštaurácii Slovan, kde sme besedovali so vzácnym francúzskym hosťom a jeho ženou Nush, krásnou, mladou a krehkou mimózou. Pravda, Eluard bol vážne chorý, roky sa liečil na tuberkulózu, dávali mu pneumotorax. Spomínal, že rád cestuje, ale choroba túto jeho obľubu veľmi obmedzuje.

Ján Rak v týchto rokoch, a vlastne stále, oplýval zdravím i silou, potužoval si telo turistikou, plávaním, ba aj strunou a činkami. Keď si naoko cintľavý chlapík vyzliekol konfekčný oblek, razom sa zmenil na atléta so zarasteným hrudníkom, plným rebier a jabĺčok svalov. (Neskôr sa mi zdôveril, že mu trvalo, kým sa vystrábil z chorôb proletárskeho detstva, z málokrvnosti a polohladu.)

No v rajskom rúchu sme sa videli málokedy. Nebolo času ani príležitosti; v spoločenských miestnostiach sa nebolo radno obnažovať a prírodu sme zanedbávali, držiac sa zásady, že literát patrí do kaviarne a že najkrajšia zeleň je zeleň biliardového stola.

Pravdupovediac, toto nepísané krédo nadrealistickej antikonvencie sme radi prekračovali
a či už zjavne alebo úkradmo sme sa vnárali do vĺn zavrhovanej prírody až po hrdlo, suchým kaviarenským vzduchom priam rozožrané. Napospol sme totiž boli vidiecki chlapci, neprirodzené škrupule z nás uvrznutím z Bratislavy zázračne rýchlo padali.

Takto sme sa s Jánom Rakom cez ktorési prázdniny prekvapili na Počúvalskom jazere, kde sme doslova do seba vrazili – ja člen študentského tábora, on súkromný turista, obaja
v plavkách, opále­ní, zdraví. Okrem plecniaka, mapára a príslušenstva mal Rak aparát

a zvečnil nás na fotke, neskôr registrovanej ako:


Pan versus Faun

čiže

Zápas o nymfu


(Nymfu na snímke nebolo vidieť, pravdepodobne sa ukrývala v tŕstí, alebo už bola premenená v syringu.)

Ba v plecniaku nechýbal ani kľúč na určovanie rastlín; všimol som si ho prv, než stihol naň položiť rezervnú košeľu. Krikľavá literatúra u surrealistu! Človek by čakal skôr dajaké Maldororove spevy, Kráľa Ubu, Nervalovu Sylviu či Auréliu.

Tie prázdniny sa mi podarilo poodhaliť tajomstvo Rakovho atletického tela, samotárskych túlačiek, poetického žriedla i arzenálu, ktorý suverénne a konkrétne využíval vo svojej lyrike.

(Rakova prírodná lyrika jedinečne obohacuje našu poéziu, a to pastelovou farbitosťou a výstižnosťou; navyše sa neuspokojí so zovše­obecňujúcou polevou, lež veľmi konkrétne menuje, charakterizuje: nerast je jaspis, rastlina cyklámen, vták krakľa belasá. Príroda mu je pandomíniom, kde „zelené vojsko trávy – každú jar vychádza mlčky zo zeme / a obopína chladnými mečmi – všetky zhúžvané korene / nášho prométeovského bytia.“)

V ten letný deň pod Sitnom spriadlo nás vedno nové vlákno. Boli sme očarení a dohovorili sme sa, že sa pred skupinou neprezradíme. Pred skupinou – to znamenalo pred Michalom Považanom. Dodržali sme slovo.

(No aké bolo moje prekvapenie, keď ma o rok navštívil v študentskom tábore sám veľký pohlavár Michal, ktorý nielenže moje tajné táborové chúťky neodsúdil, ale dokonca so mnou dva dni „medzi luteránmi“ vytrval! Pravda, v objatí Božej prírody nevydájali sme žičlivé prsníky matky Kybely, ale vyciedzali rumplíky pravej sitnianskej horkej v miestnom výčape.)

Cesty na dovolenky, letoviská – to trochu razilo majetníctvom, meštiačinou. Oficiálne sme uznávali iba veľkolepé cesty, neslýchané výpravy do vzdialených veľkomiest, do exotiky a snových aglomerácií, megalopolí.



Tulácka krv Jána Raka sa vedela surogátne schladiť aj v skromnejších možnostiach. Raz, dva razy mesačne cestoval domov do Hradišťa pod Vrátnom navštíviť rodičov a svoj podjavorinský kraj. Ta prichádzal dobiť si batériu, ktorej energiu premieňal na meteorické záblesky v príkaze zatmenia ulíc a myslí alebo na uhrančivé horiace kry v chránenom cimburí poézie. Ta prichádzal teda doplniť si akumulátor, ale aj kufrík slaninou, klobásou, vaječnicou. Myslím, že doma pri senných prácach pomáhal a rodičov podporoval zavše aj finančne.

A keď prišiel júl, dovolenkový čas, hajde na cesty!

Dovolenky si plánoval presne, tráviac ich premyslene, cestovateľsky a výskumnícky účelne. Naštudoval si niektorú oblasť Slovenska a potom ju na mieste botanicky i ornitologicky preskúmal.

Cestoval vlakom a per pedes apostolorum.

Vlaky miloval ako decko.

Najmä cestovné zľavy, režijné a voľné lístky mu natoľko počarili, že sa upísal diablu železníc, kde strávil celý svoj pracovný život. Zostal drobným, neskôr stredným úradníčkom
s glotovými rukávnikmi, a to aj v čase životnej kulminácie, keď už niektorí jeho vrstovníci „spravili kariéry“. Ba čo viac, šúchal stoličku na nezáživnom právnom oddelení. Tam čakal na svoju veľkú príležitosť. Na svoju veľkú dobrodružnú cestu.

Právne oddelenie železníc totiž vraj vyšetrovalo rozmanité delikty, priestupky, prečiny
a havárie aj na medzinárodných tratiach, kam podľa potreby vysielalo komisie. Ján Rak veril, že sa takto raz dostane do Turecka vyšetrovať nejaké pašeráctvo hašiša alebo najradšej mravnostný delikt spáchaný medzi Sofiou a Istanbulom v kupé vozňa, ktorý – ako mi zasvätene prezradil – ihneď nato nevyhnutne treba odpojiť, vydezinfikovať a až do príchodu komisie zaplombovať.

Takejto žobronivo očakávanej služobnej cesty sa nikdy nedočkal.

Na svoje železničiarstvo, vlastne železničiarenie nedal dopustiť. Za maloúradnícke zaradenie sa nehanbil, a keď sme si ho doberali, ako to harmonizuje s jeho tvorivým rozletom, krotko odvetil:

– Prosím vás, taľafatky! Maliar Rousseau slúžil pri colníkoch a básnik Przybyszewski precvikával na tramvajach lístky.

Dlhší čas býval ako prechodný cestujúci v slobodárni; a to vždy s niekým – ak boli iba dvaja v izbe, to bol vrchol luxusu. Tam poznal nocľažníkov z rodu strojvodcov, tramvajákov a námorníkov. Pravda, títo „suchí námorníci“ nepáchli soľou oceánov, iba tuzemským rumom a obyčajnou dunajskou vodou, ktorú brázdili remorkérmi, ak dokonca nevylievali len z paluby splašky. Dôležité bolo, že sami sa pokladali za morských vlkov a ich prostredníctvom sa človek dostal do prístavných šenkov.

(Hovorím o časoch amébicky sa rozplazujúcej vojny, keď sa nám študentom, začínajúcim literátom v Bratislave zo dňa na deň zužoval svet, keď sme museli svoje bezhraničné sny a lampiónové plány vyplytvať na rozmetanom jarmočnisku.)



Fantázia, rojčenie, obrazotvornosť vytrhávali priateľa Raka väčšmi než hocikoho z nás z malosti prostredia, z dunivosti čias a klímy. Tvoril si kvet z klobúka-hlavy ako iluzionik – pre seba samého, pre radosť duše. Nepotreboval svetelné rampy ani obdivovateľov, no pred svojimi sa nepriedyšne neuzatváral.

Často sme blúdili po meste viacerí a poza mesto sami dvaja. Padal strieborný dážď rojčenia.

Flauty briez v Slávičom údolí mu hneď pripomenuli Jesenina, ktorého mal zo sovietskych básnikov najradšej, a to i toho prírodného, i toho krčmového; mimoriadne mu učaril jeho plnokrvný, búrlivácky život.

Na prechádzke botanickou záhradou, kam sme ktorejsi dusnej nedele vkročili, stačil mu pohľad na opŕchnutú palmu s ovísajúcim konárom ako zlomeným krídlom albatrosa, aby sa ocitol na Tahiti, vo voľnej divočine, ktorá opantala jeho Gauguina hostiteľsky milosrdne až po nehostinnú, nemilosrdnú smrť.

– NAFEA FOA IPOIPO, – blábolil nezrozumiteľné slová v polynézštine.

A ja namiesto aby som sa mu vysmial a ukazovákom mu ťukol na lebku, vpadol som zápäť do jeho nôty so svojou mlynskou troškou:

– IA ORANA VAHINA!

Nechcel som ho nechať samého v blúznivom exotickom Tichomorí.

Aj do podozrivej putiky – volala sa Favorit – Rak niekedy zablúdil: pre celkové ovzdušie, no najmä kvôli cigánke klaviristke, ktorá mu pripomínala preslávenú konkubínu prekliateho básnika Jeanne Duvalovú, inšpirátorku Kvetov zla. Hodiny vydržal sedieť a chlipkať pivo. Bez slova ponáral hlboký zrak do havraniny nad klávesmi vejúcich vlasov, div ich nezapálil. Aj jemu uvila exotická múza zlo; no nie v podobe kvetov (ani zákernej choroby!), lež v podobe saturnského prstenca na oku, lebo hoci priateľove lasá boli pavúčie, predsa vzbudili podozrenie a priniesli pomstu kučeravých seladónov.

Päsť na oku krotkého, nevýbojného Raka sa vynímala naozaj neuveriteľne. Skôr by mu už boli pristali na čele zákrpky rožkov nesmelého satyra alebo na lopatkách výpuky krídiel, pomocou ktorých by sa vedel vzniesť s pavúkmi podjesene.

Keď sa pominuli týždne letných dovoleniek i jesenných husích flotíl, keď pľušte, húľavy nedovolili vo voľnej chvíli vytiahnuť päty z domu, rozprestrel Ján Rak v slobodárenskej izbe po stole alebo cez postele mapy. podnikal výpravy a cestoval, premeriaval najdlhšie trate. Teraz naozaj už nemal nijaké zábrany, padli všetky prekážky, komplikácie. S bradou v jamke dlane sledoval linky zámorských výprav, križoval Oceániu. Alebo s ktorousi rímskou légiou prekračoval Alpy. Alebo – a to najradšej – študoval Paríž, jeho štvrte, námestia, uličky, jeho kaviarne, pamätihodnosti, múzeá, cintoríny.

(Nečudo, že Paríž poznal dokonale. Keď sme ta po rokoch spoločne zavítali – ja po niekoľký raz, on po prvýkrát –, bezpečne ma vodil, topograficky presne určoval, chrlil reálie i podrobné historky, ba korigoval aj úradných cicerónov.

– Pozri, Impasse Cotin, tu býval Utrillo, ešte za chlapčenstva, keď sa jeho matka Valadonová zoznámila s Apollinairom. Aha, Café-Tabac, kaviareň surrealistov, debát, absintov, sem v tridsiatom šiestom Nezval… Božemôj, Rue Tourlaque, hľadajme číslo 48, hore pod strechou v ateliéri portrétoval Toulouse-Lautrec tanečnicu La Goulue!

Vodil ma rozšafne z cintorínov do butík a od bukinistov po blší trh obdivovať všednosti a kochať sa v nepotrebných drobnostiach.)

Ustatý z imaginárnych ciest a výprav aktívne oddychoval, venujúc sa pre zmenu štúdiu medicíny. Zameral sa na oblasti, ktoré si povy­šklboval z fyziológie, anatómie, sexuológie, psychiatrie do akejsi „rakológie“. Skladal dokonca receptáre a vymýšľal rozmanité afrodiziaká, ktorými nás sľuboval posilniť, no ktoré nikdy nikomu nedal a ani sám jakživ nepoužil.

Vymyslel som mu meno Sexuálny orloj s dodatkom: mierne oneskorený a vychýlený. Prímenie prijal hrdo ako podväzkový rad, lebo sa rád tváril vyžito-hriešne, hoci bol čistý ako ľalia.

– Prečo sa nedáš, Janko, zapísať na medicínu?

– Teraz, cez vojnu? Žiť pár rokov prv, možno by som chodil na prednášky Charcota alebo Freuda, – odpovedal, položiac na zväzok Psychoanalýzy roztvorený herbár.

Nevyzeral veru na zvrhleca ani na vedátora, ba takto v nevykúrenej izbe nocľahárne so širokánskym šálom cez hlavu a krk pripomínal skôr babu-koreniarku, čo priniesla z podjavorinských lúk na myjavský rínok liečivé byliny.



Nevyzeral vpravde ani na básnika.

Ale básnikom bol od koreňa, drene a naturelu. Vo svojej plnej poé­zii vyslal sopečný pozdrav stromoradiu ticha. Podmínoval vojne kolesá železného dažďa. Melancholicky hľadel, ako opadávajú viniče žien. Opíjal sa vínom blasfémie.

Ale aj eluardovsky, takto veštil, vyčkával budúcnosť, a to práve v Záhrade iluzionistu:

Lebo sa už brieždi nad korálovými ostrovmi / Je to ráno absolútnej slobody / Ja pri tomto brieždení / Budem stáť pri vás / A radujem sa / Z toho všetkého / Keď máte úprimné oči / Lebo v tejto chvíli / Sa podobáte / Ľuďom.


Šťastný iluzionista!

(Ale takto hovoria aj múdri, nielen šťastní.)

Teraz si pravdepodobne lieta na pavúčej sline voľno-voľne šírym vesmírom a možno ako člen železničnej komisie, ktorá konečne splnila jeho ambície, vyšetruje mezaliančný delikt niekde medzi súhvezdím Panny a Vlasmi Bereniky.