© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Tú pieseň som už počul

Tú pieseň som už počul

Román Tú pieseň som už počul opäť potvrdzuje rozprávačské majstrovstvo Mary Higgins Clarkovej, ktorej úspech potvrdzujú najmä preklady do všetkých svetových jazykov.

Kay Lansingová ako malé šesťročné dievčatko zo zvedavosti vbehne do starobylej kaplnky rodiny Carringtonovcov, kde si vypočuje hádku muža a ženy, ktorých nevidí. Ale až po 22 rokoch, už ako dospelá žena a manželka Petra Carringtona, si túto noc pripomenie, pretože jej muža obvinia z vraždy mladej ženy, ktorá zmizla práve v tú noc. Keď prokurátorka znova obnoví proces proti Carringtonovi, Kay horúčkovito pátra po pravde, ktorá sa skrýva v minulosti nielen Carringtonovcov, ale aj jej vlastnej rodiny. Netuší, že jej objav je pre ňu smrteľne nebezpečný...

  • ISBN: 978-80-222-0548-1
  • EAN: 9788022205481
  • Počet strán: 296
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11.50 € Doporučená cena

Anotácia

V centre príbehu stojí Kay Lansingová, dcéra záhradného architekta bohatej a vplyvnej rodiny Carringtonovcov, ktorá vyrastala v Englewoode v štáte New Jersey. Tajomná kaplnka v historickom rodinnom sídle zo sedemnásteho storočia, prevezenom z Walesu, vzbudí zvedavosť šesťročného dievčatka. Keď sa ta jedného dňa nepozorovane zakradne, nevdojak si vypočuje hádku medzi mužom a ženou.

     V ten istý večer sa u Carringtonovcov koná spoločenská párty, po ktorej Peter Carrington odvezie domov osemnásťročnú Susan Althorpovú. Odvtedy o nej nikto viac nepočuje.

     Nad Petrom Carringtonom visí dvadsať rokov tieň podozrenia. Aj vo veku štyridsiatich dvoch rokov je podozrivý  nielen v prípade zmiznutia Susan Althorpovej, ale aj v prípade smrti jeho tehotnej manželky, ktorej telo nájdu v bazéne.

     Kay Lansingová, ktorá pracuje ako knihovníčka v Englewoode, príde požiadať Petra Carringtona, aby jej dovolil usporiadať v sídle večierok na získanie prostriedkov pre dobročinný fond. Netrvá dlho a napriek námietkam starej mamy, ktorá ju vychovala, Kay, zaľúbená až po uši, sa vydáva. Nemá však ani potuchy, že život jej manžela obostiera aj ďalšie tajomstvo.

     Susanina ťažko chorá matka Gladys Althorpová, odjakživa presvedčená, že zmiznutie jej dcéry možno pripísať Petrovi, si najíma renomovaného súkromného detektíva, aby zistil, čo sa stalo jej dcére.

     Aj Kay pozvoľna podlieha pochybnostiam o svojom manželovi, ktoré si nechcela pripustiť. Nazdáva sa však, že kľúč k pravde leží vo výjave v kaplnke. Preto musí za každú cenu odhaliť totožnosť muža a ženy, ktorých hádku si vypočula. Vonkoncom však netuší, že toto úsilie môže stáť život aj ju.
   
  Román Tú pieseň som už počul opäť potvrdzuje rozprávačské majstrovstvo Mary Higgins Clarkovej, ktorej úspech potvrdzujú najmä preklady do všetkých svetových jazykov.

Recenzie

Vždy ma fascinuje, s akým citom autorka modeluje postavy, ako vie zmiasť čitateľa a strhujúci dej udržať v napätí až do samotného konca.
Laura McB

Je jej muž skutočne vrahom 3 ľudí? Nachádza sa sama Kay v nebezpečenstve. Odpoveď na tieto otázky je ako pre Kay, tak aj pre čitateľov absolútnym prekvapením.
Dr. Stefan Rusche, Literaturtest

Ukážka z knihy

Prológ

Môj otec pracoval ako záhradný architekt u Carringtonovcov. Ich rodinné sídlo s rozlohou dvadsaťdva hektárov patrilo k posledným usadlostiam takýchto rozmerov v Englewoode, prosperujúcom mestečku v štáte New Jersey, päť kilometrov od Manhattanu po ceste cez Most Georgea Washingtona.

V jednu augustovú sobotu popoludní pred dvadsiatimi dvoma rokmi – mala som vtedy šesť – otec sa rozhodol, že pre istotu ešte raz skontroluje vonkajšie osvetlenie. Večer sa u Carringtonovcov mala konať záhradná párty pre dvesto ľudí a uvedomoval si, že ak svetlá v rozvešané v záhrade nebudú fungovať, ako treba, mohol by prísť o
prácu, lebo zamestnávatelia vedeli o jeho láske k poháriku.

Žili sme sami, tak ma musel vziať so sebou. Usadil ma na lavičku v záhrade pri terase a dôrazne mi prikázal, že sa odtiaľ nemám ani pohnúť, kým sa nevráti. Naostatok dodal: „Ak sa náhodou zdržím a budeš si musieť odskočiť, vojdeš do hentých sieťových dverí, zabočíš za roh a uvidíš kúpeľňu pre domáci personál.“

Nič iné mi nebolo treba. Počula som, ako otec opisuje vnútrajšok veľkého kamenného domu starej mame, a dala som sa unášať bujnou fantáziou. Dom postavili vo Walese v sedemnástom storočí, bola tam dokonca kaplnka, kde mohol kňaz bývať a tajne slúžiť omše v časoch krvavého pokusu Olivera Cromwella vymietnuť z Anglicka katolicizmus. V roku 1848 dal dom prvý Peter Carrington zrútiť a znovu ho vystaval kameň po kameni v Englewoode.

Z otcovho rozprávania som vedela, že do kaplnky na konci druhého podlažia vedú masívne drevené dvere.
Musela som ju vidieť.

Počkala som päť minút, kým otec nezmizne v parku, a potom som šibla do dverí, ktoré mi ukázal. Zadné schody boli vpravo. Tíško som k nim zamierila. Keby som niekoho stretla, poviem, že hľadám kúpeľňu. Bude to sčasti pravda.

Keď som vyšla na prvé poschodie, so vzrastajúcou nervozitou som sa zakrádala bludiskom nečakane sa krútiacich chodieb vystlaných kobercami. Zrazu boli predo mnou – masívne drevené dvere, ako ich opísal otec. V moderne zariadenom dome pôsobili ako päsť na oko.

Posmelená tým, že na tejto dobrodružnej výprave som nestretla ani živú dušu, vystúpila som poslednými schodmi a rýchlo som zamierila k dreveným dverám. Zavŕzgali, keď som ich potisla, a medzierkou som vkĺzla dnu.

Mala som pocit, akoby som vkročila do dávnych čias. Kaplnka bola oveľa menšia, ako som čakala. Predstavovala som si ju ako Kaplnku Panny Márie v Katedrále sv. Patrika, kde sa stará mama vždy zastavila, aby zapálila sviečku za moju matku pri tých vzácnych príležitostiach, keď sme sa vybrali na nákupy do New Yorku. Nikdy mi nezabudla pripomenúť, aká krásna bola moja matka v deň, keď sa tam s otcom zosobášili.

Múry aj dlážka v kaplnke boli kamenné, vzduch studený a vlhký.

Jediný náboženský artefakt bola oškúlená soška Panny Márie; votívna sviečka na batériu, stojaca pred ňou, vrhala naokolo slabé, sliepňavé svetlo. Naproti malému drevenému stolu – zrejme slúžil ako oltár – boli dva rady drevených lavíc.

Ako som sa obzerala okolo seba, zrazu vrzli dvere. Urobila som jediné, čo sa dalo urobiť – vrhla som sa medzi lavice, prikrčila k zemi a skryla si tvár do rúk, ako keď pštros strká hlavu do piesku.

Podľa hlasov to boli žena a muž. Podráždený, drsný šepot sa odrážal od kamenných múrov. Hádali sa o peniaze – pre mňa dôverne známa téma. Stará mama jednostaj zapárala do otca, že ak neprestane piť, pripraví nás o strechu nad hlavou.

Žena chcela peniaze a muž tvrdil, že dostala už dosť. Nato povedala: „Bude to naposledy, prisahám,“ a on nato: „Tú pieseň som už počul.“

Určite sa na to pamätám presne. Odkedy som sa dozvedela, že na rozdiel od kamarátov v škôlke nemám mamu, prosíkala som starú mamu, aby mi o nej povedala všetko, čo vie, všetko, čo si pamätá. Medziiným som sa dozvedela, že mama vystupovala v jednej hre na strednej škole, kde spievala pieseň s názvom Tú pieseň som už počul. „Ach, Kathryn, spievala ju božsky. Mala nádherný hlas. Všetci jej dlho tlieskali a vykrikovali: opakovať, opakovať! Musela ju zaspievať znovu.“ Stará mama mi tú melódiu vždy zanôtila.

Po mužovej odpovedi som nič viac nerozumela, no nakoniec žena zašepkala: „Nezabudni,“ a vyšla z kaplnky. Muž ostal; počula som jeho rozrušený dych. Potom si začal tichučko pohvizdovať melódiu, ktorú spievala moja matka v školskej hre. Dnes sa nazdávam, že sa pokúšal upokojiť. Po chvíli prestal hvízdať a odišiel.

Počkala som ešte okamih, zdalo sa mi, že tá chvíľa je nekonečná, a potom som sa tiež pobrala. Zbehla som dolu schodmi a odkradla som sa za dom. Otcovi som sa nikdy nepriznala, že som bola dnu a čo som si vypočula v kaplnke. No tá spomienka mi v hlave nikdy nevybledla a som si istá všetkým, čo som počula.

Neviem, kto boli tí dvaja. Teraz, po dvadsiatich dvoch rokoch, je to dôležité. Určite viem iba – podľa toho, čo sa o tom večere neskôr rozprávalo –, že v dome bolo veľa hostí, ktorí ostali aj na noc, päť najatých pomocných síl, šéf miestnej zásobovacej firmy a jeho ľudia. Ale ani to možno nestačí, aby som zachránila život svojmu mužovi, ak si naozaj zaslúži byť zachránený.