© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Stratené dievča

Stratené dievča

Z manželstva sa môže stať naozajstný zabijak

Vďaka svojmu štýlu, ostrému ako britva, a značkovému psychologickému ponoru nám Gillian Flynnová ponúka dynamický, pekelne tajomný a duchaplný triler, ktorým posilňuje svoje postavenie jednej z najskvelejších spisovateliek.

  • ISBN: 978-80-222-0667-9
  • EAN: 9788022206679
  • Počet strán: 396
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 140 x 210 mm
  • Dátum vydania: 28.10.2013
  • Žáner: BELETRIA / Triler / Krimi

14.90 € Doporučená cena

O knihe

Jedna z najvychvaľovanejších autoriek napínavých bestsellerov New York Times Gillian Flynnová doviedla toto tvrdenie do krajnosti. Román o totálne skrachovanom manželstve nepustíte z rúk, kým ho nedočítate. Denník Chicago Tribune vyhlásil, že táto kniha „vás vtiahne do deja a drží v moci ako čistá, ale nebezpečná droga.“ Jedovatá zmes duchaplnosti a lahodne mrazivého príbehu vytvárajú triler, ktorý vám trhá nervy a predovšetkým vás mätie každým zvratom svojho deja.

V jedno teplé letné ráno sa v severnom Carthage v Missouri chystajú Nick a Amy Dunnovci osláviť piate výročie svadby. Darčeky sú už takmer zabalené a stôl v reštaurácii rezervovaný, keď z prenajatého McMansion na rieke Mississippi zmizne Nickova inteligentná a krásna manželka. Manžel roka Nick chvíľu sníva o sklone a tvare Aminej hlavy, ale pasáže z jej denníka prezrádzajú, že toto perfekcionistické alfa dievča dokáže každého vyviesť z miery. Pod narastajúcim tlakom zo strany polície a médií – ako aj Aminých rodičov, ktorí svoju dcéru bezmedzne milujú – predvedie náš zlatý chlapec nekonečný rad klamstiev, podvodov a iných prejavov nevhodného správania. Nick je vyhýbavý a rozhodne krutý – ale naozaj zavraždil Amy?

Keď začnú Nicka navštevovať policajti, každý v meste rozmýšľa, či dobre pozná svojho milovaného partnera. S dvojčaťom Margo po boku Nick potvrdí svoju nevinu. Ale ak Nick nezabil svoju peknú ženu, kam sa podela? A čo bolo v striebornej darčekovej škatuli, ukrytej v zadnej časti spálňového šatníka?

Román Stratené dievča sa stal fenoménom roka 2012, keď sa ho v tomto období predalo viac ako dva milióny výtlačkov. Dnes je nominovaný na množstvo literárných cien a Gillian Flynnová dostala špeciálnu ponuku na napísanie scenára k pripravovanému filmu s rovnomenným názvom, ktorý by sa mal objaviť na plátnach kín v roku 2015.

Recenzie

„Stratené dievča je jedným z najdesivejších obrazov psychopatie, aké som kedy čítala. Nick a Amy so sebou manipulujú so surovou, nemilosrdnou a často až temne duchaplnou bravúrou. Je to úžasná a hrôzostrašná kniha o tom, ako sa povrchové, normálne šťastie a temné hĺbky pod ním dokážu tak vzájomne prepliesť, že ich nikto neoddelí.“
Tana Frenchová, autorka kníh Vtedy v lese a Dokonalá podoba

„Plnokrvný triler o podstate identity a hrozných tajomstvách, ktoré prežívajú a prekvitajú aj v tých najdôvernejších vzťahoch. Stratené dievča sa začína ako detektívka, ale na konci si položíte otázku, či vôbec existuje páchateľ.“
Lev Grossman, Time 

„Jednoducho fantastické: hrôzostrašné, desivo vtipné a chvíľami až dojímavé. Keď som dočítala, chcela som sa vrátiť na začiatok. Obdivovatelia predchádzajúcich kníh Gillian Flynnovej Ostré predmety a Temné miesta budú nadšení románom Stratené dievča, jeho spletitým a nádherne temným dejom, predstavujúcim nebezpečenstvo pre každého čitateľa, ktorý romány radšej vychutnáva, než aby ich zhltol na jedno posedenie...“
Michelle Weinerová, Associated Press 

„Román Stratené dievča je po viacerých stránkach prvotriedny – napínavý, invenčný, mrazivý, zábavný, znepokojujúci –, má pekne vystavaný dej a je úžasne dobre napísaný. Gillian Flynnová je vzrušujúca spisovateľka.“
Kate Christensenová, víťazka PEN/Faulknerovej ceny 

„Ostré ako sekáčik na ľad... Efektne úskočné... Pôsobivo rafinované... Stratené dievča je oslnivým úspechom pani Flynnovej. Román je provokatívny, nepredvídateľný, jemne vrstvený a zaľudnený postavami, s ktorými sa neviete rozlúčiť – aj keď už kamsi odišli, ako napríklad Amy. A ak pochybujete o tom, či pani Flynnová dosahuje úroveň Patricie Highsmithovej, tým ako vytvára atmosféru nenápadnej zloby, vráťte sa na začiatok a všímajte si podrobnosti. Všetko, okolo čoho ste pri prvom čítaní iba preleteli, uvidíte pri druhom čítaní celkom inak.“
Janet Maslinová, New York Times 

„Duchaplný a jedovatý triler... Gillian Flynnová sa vďaka nemu stane hviezdou... Prvá polovica ponúka bystrý, sarkastický pohľad na kultúru Nancy Grace a ukazuje nám, ako sa veta „Vrahom je komorník“ mení na vetu „Vrahom je manžel“. Ale druhá polovica je absolútna bomba. A teraz už ani slovo, lebo táto kniha sa číta so zatajeným dychom. Hoci dej románu Stratené dievča je spletitý a nespútaný, zaznievajú v ňom vtipné myšlienky o tom, aké krehké sú vzťahy medzi mužmi a ženami aj o tom, že dvojice sú často vydané na milosť a nemilosť silám, ktoré nevedia ovládať. A ako keby to nestačilo, Flynnová vytvorila nefalšovaného gaunera, od ktorého vám prejde mráz po chrbte. Ľudia radi rozprávajú o banalite zla. Tu sa stretnete s maniakom, do ktorého sa možno zaľúbiť.“
Jeff Giles, Entertainment Weekly 

„Prečo je odrazu všetko také zlé? Ako sa to stalo? Ak sa to chcete dozvedieť, prečítajte si knihu Gillian Flynnovej. Autorka ocenených románov Temné miesta a Ostré predmety, ktoré takisto vrhli temné svetlo na strašné a tajuplné veci, o dysfunkčných charakteroch nehovoriac, tentoraz hľadá odpoveď na otázku, čo sa stane, keď sa dvaja ľudia zoberú a netušia, aký človek sa skrýva v ich milovanom partnerovi.“
Carol Memmottová, USA Today

„Tretí román Gillian Flynnovej má krkolomné tempo trileru a zároveň majstrovsky rozpitváva rozpad jedného manželstva... Je vystavaný na vynikajúcej zápletke a je až prekvapivo hlbokomyseľný. Neuveriteľne dobré čítanie.“
Boston Globe 

„Dejom napínavého psychologického trileru Gillian Flynnovej Stratené dievča hýbe myšlienka, že nikto nevie, čo sa odohráva za zatvorenými dverami... Nepredvídateľný príbeh sa potáca po ceste ľudských emócií, manželská dvojica rozpitváva svoj vzťah so skutočným ostrovtipom... Flynnová nám predviedla svoje umenie pútavého rozprávania a intenzívneho štúdia charakterov už v debute Ostré predmety, ktorý získal okrem iných cien aj Edgara. Jej druhý román Temné miesta sa umiestnil na prvých miestach v niekoľkých rebríčkoch. Stratené dievča potvrdzuje spisovateľkin talent.“
Oline Cogdillová, South Florida Sun-Sentinel 

„Skvelý kriminálny román je čosi rozkolísané, zábava a literatúra sa tu miešajú v neurčitom pomere. Vezmite si Stratené dievča, tretí román Gillian Flynnovej, jednej z trojice súčasných spisovateliek (spolu s Kate Atkinsonovou a Tanou Frenchovou), ktoré v tomto žánri zaradili vyššiu rýchlosť... Nedá sa povedať, že je to kriminálny román, ktorý sa zaoberá výlučne témou manželstva. V tom prípade by to bol psychologický román v prestrojení. Zločin a manželstvo sú neoddeliteľné. Stratené dievča sa nakoniec stáva melódiou z duchaplnej čiernej komédie (alebo komediálneho hororu – je jedným i druhým), ktorá z nás bizarným spôsobom vytiahne pravdu o skvelých vzťahoch vo všeobecnosti: Niekedy vás práve nepriateľ upozorní na to najlepšie, čo sa vo vás skrýva, a v takých prípadoch si želáte mať ho vždy nablízku.“
Salon 

„Pani Flynnová píše temné romány plné napätia, čo rozoberajú násilie bez toho, aby sa na strany vyliali litre krvi... Ale tak ako v iných knihách, aj teraz má v úmysle čosi viac, ako len napísať o prípade nezvestnej osoby. Kým Nick a Amy striedavo rozprávajú svoje príbehy, zisťujeme, že manželstvo ešte nikdy nevyzeralo hrozivejšie a rozprávači menej dôveryhodne.“
Wall Street Journal 

„Je to taký bujaro hrôzostrašný obraz manželstva, že sa musíte poriadne zamyslieť nad tým, kto je človek na druhej polovici postele. Dej je taký mätúci a spletitý, že vám prezradíme len to, čo bolo na začiatku: v deň piateho výročia svadby zmizne milovaná žena Nicka Dunna Amy a všetko nasvedčuje tomu, že ide o veľmi neférovú hru. Nick musí očistiť svoje meno, skôr ako ho polícia označí za vraha.“
Time 

„Čitatelia, ktorí uprednostňujú jedovatejšie druhy výmyslu, ocenia spôsob, ako s nami manipuluje Gillian Flynnová v románe Stratené dievča, podávajúcom obraz komplikovaného, nepokojného manželstva.“
New York Times

„(Flynnová) prekonala samu seba príbehom manželského zápasu, ktorý je taký skvelo nevyspytateľný, že posúva cieľovú čiaru Vojny Roseovcov o kus ďalej... Román je plný odhalení a jeho dej je zámerne zavádzajúci... Flynnová nám ponúka bystrý kultúrny komentár a dokonalý román o zločine... Zábavné čítanie.“
New York Daily News 

„Flynnovej geniálne vystavaný a pútavý tretí román sa začína v deň piateho výročia svadby... Román, ktorý neustále mení tvar, sa číta ako napínavý triler, ale je to aj štúdia manželstva v poslednom štádiu rozkladu.“
Columbus Dispatch 

„Geniálny a sarkastický román Stratené dievča Gillian Flynnovej má dvoch zradných, znepokojujúcich, neodolateľných rozprávačov a dej s toľkými zvratmi, že sa vám krúti hlava. Tento „katastroficky romantický“ príbeh o Nickovi a Amy je „rozprávka naruby“, ktorá mi kvalitami psychologického trileru pripomenula Patriciu Highsmithovú a svojou neskutočne dobrou zápletkou Kate Atkinsonovú.“
Minneapolis Star-Tribune 

„Ak si chcete prečítať napínavý krimiromán o záhadnej vražde, pani Pearlová odporúča Stratené dievča od Gillian Flynnovej, ktoré vyjde tento týždeň. ‚Nebudete vedieť, ako sa to skončí. Noc po tom, ako som ho dočítala, som nevedela zaspať. Veľmi dobrá kniha,‘ vraví pani (Nancy) Pearlová. ‚Rozpráva o tom, ako klameme seba a iných.‘“
Pittsburgh Post-Gazette 
 
„Nový román Gillian Flynnovej patrí medzi tie vzácne knihy, ktoré nás držia v napätí, poskytujú nám pôžitok a zároveň nastavujú zrkadlo našim životom... Prostredníctvom dvoch krajne nespoľahlivých rozprávačov Flynnová majstrovsky tká niť dôležitých detailov, ktoré zapracúva do deväťdesiatstupňových dejových zvratov... Aktuálny, pikantný a emocionálne bohatý román vás zbaví pokoja najmä preto, že držíte palce jeho protagonistom – aj napriek vašej neomylnej intuícii.“
San Francisco Chronicle

„Tretiemu trileru noir Gillian Flynnovej sa dostalo viac uznania ako prvým dvom románom, vďaka čomu vybrúsila svoje renomé spisovateľky, ktorá zdvihla žáner krimirománu na vyššiu úroveň a preukázala sa umením skvelo vystavaného, kľukatého deja.“
Kansas City Star

„Začal som čítať Stratené dievča, lebo dej románu je situovaný do miest pozdĺž rieky Mississippi v Missouri a pripadal mi veľmi zaujímavý. Po dvoch dňoch som ho položil so zakalenými očami, ale maximálne spokojný, lebo príbeh ma prekvapil, znechutil a fascinoval svojimi zvratmi... Dobrý príbeh ponúkne čitateľovi problém, ktorý treba vyriešiť, a pridá niekoľko prekvapení. Skvelý príbeh vám ponúkne problém, vedie vás po ceste, potom zhodí z útesu a vrhne do džungle plnej dejových zvratov, kde sa odhaľujú charaktery a dávnejšie udalosti, ktoré by ste si nevedeli predstaviť ani vo sne. Stratené dievča je práve ten prípad.“
St. Louis Post-Dispatch

„Ak niekto povie, že román Stratené dievča je takmer odolný proti kritike, nie je to zhadzujúca poznámka, ale fakt. Lebo prezradiť, ako sa bude vyvíjať situácia v tomto mrazivom príbehu o skrachovanom manželstve, by bol zločin. Poviem len toľko, že Stratené dievča je duchaplná detektívka tak pre generáciu Facebooku, ako aj pre fanúšikov klasických detektívok. Či patríte k jedným alebo druhým, zostanú vo vás stopy, ako keď páchateľ zanechá odtlačky prstov na zbrani... Postavy Gillian Flynnovej kvitnú a rastú ako krásne jedovaté rastliny. Je to gotická rozprávačka doby internetu.“
Cleveland Plain Dealer 

Ukážka z knihy

NICK DUNNE 
JEDEN DEŇ 

Keď si pomyslím na svoju ženu, vždy si predstavím jej hlavu. Predovšetkým jej tvar. Prvýkrát som ju videl zozadu a pripadala mi pôvabná. Svojimi líniami. Ako lesklé tvrdé kukuričné zrno alebo skamenenina na dne rieky. Mala to, čomu viktoriánci hovorili pekne tvarovaná hlava. Ľahko ste si podľa nej predstavili lebku. 

Jej hlavu by som spoznal kdekoľvek na svete. 

Aj to, čo je vnútri: jej myseľ. Mozog, všetky tie závity a myšlienky, čo 0a v nich preháňali, rýchlo a horúčkovito ako stonožky. Som ako dieťa, predstavujem si, že otváram jej lebku, odvíjam mozog, skúmam ho, pokúšam sa zachytiť a pritlačiť prstami myšlienky. Na čo teraz myslíš, Amy? Túto otázku som jej počas nášho manželstva kládol najčastejšie, aj keď nie nahlas, aj keď mi na ňu nemohla odpovedať. Myslím si, že tieto otázky sa preháňajú ako búrkové mraky každým manželstvom: Čo si teraz myslíš, Amy? Ako sa cítiš? Kto si? Čo sme si navzájom urobili? A čo si ešte urobíme? 

Presne o šiestej ráno som otvoril oči. Nijaký vtáčí trepot mihalníc ani jemné žmurkanie na ceste k vedomiu. Bolo to mechanické prebudenie. Ako keď cvakne viečkom strašidelná bruchovravecká figurína, svet je čierny, a zrazu: Začíname! Šesť nula nula, povedali mi hodiny – rovno do tváre. To bolo prvé, čo som v to ráno uvidel. Šesť nula nula. Bol to celkom iný pocit. Málokedy som sa prebudil v taký okrúhly čas. Vstával som po zúbkovanej línii: 8:43, 11:51, 9:26. Môj život plynul bez budíka. 

Presne v tej chvíli, o šesť nula nula, slnko vystúpilo na obzor, nad koruny dubov, a ukázalo sa v plnej letnej kráse nahnevaného Boha. Jeho odraz mihotavo prechádzal po hladine rieky k nášmu domu ako dlhý oslepujúci prst, čo na mňa ukazoval cez tenké závesy v našej spálni. Obviňoval ma: Videli ťa. Budú ťa vidieť. 

Polihoval som v posteli, v našej newyorskej posteli v našom novom dome, ktorý sme ešte stále nazývali novým, hoci sme v ňom bývali už dva roky. Je to prenajatý dom na brehu rieky Mississippi, z ktorého priam kričí, že v ňom bývajú zbohatlíci z predmestia. Po takom bývaní som túžil ako dieťa z domu so zvýšeným podlažím a kovralovými kobercami. Po dome, ktorý je vám od prvej chvíle dôverne známy: navonok veľkolepý, ale inak nenáročný, nový, celkom nový dom ako stvorený na to, aby ho moja žena neznášala. 

„Mám si odložiť dušu, skôr ako vojdem dnu?“ znela jej prvá veta, keď sme tam prišli. Uzavreli sme kompromis. Amy chcela, aby sme si prenajali dom v mojom rodnom meste v Missouri, pevne dúfajúc, že ak si ho nekúpime, nezostaneme tam dlho. Ale jediné domy na prenajatie boli na tomto nevydarenom sídlisku, v miniatúrnom meste duchov s obytnými blokmi, ktoré vlastnili banky a ktoré zasiahla depresia, preto ich cena stále klesala, a sídlisko zatvorili ešte skôr, ako ho otvorili. Bol to kompromis, ale Amy to tak vôbec nevnímala. Pre ňu to bol len môj rozmar, ktorým som ju chcel potrestať, odporný, sebecký čin. Násilím som ju pritiahol do mesta, ktorému sa zo všetkých síl vyhýbala, a prinútil som ju bývať v dome, z akých sa vždy posmievala. Myslím si, že kompromis je kompromisom, len ak ho prijmú obidve strany, ale v našom prípade to tak nebolo. Jeden z nás sa vždy hneval. A zvyčajne to bola Amy. 

Nevyčítaj mi náš missourijský kompromis, Amy. Obviňuj z neho ekonomiku, životnú smolu, mojich rodičov, svojich rodičov, internet, ľudí, ktorí ho používajú. Kedysi som bol novinár. Písal som o televízii, filmoch a knihách. V časoch, keď ľudia čítali veci napísané na papieri, keď ich zaujímalo, čo si myslím. Do New Yorku som prišiel koncom deväťdesiatych rokov, keď naposledy vydýchla tá slávna doba, ale vtedy to nikto nevedel. New York bol plný spisovateľov, skutočných spisovateľov, lebo existovali časopisy, naozajstné časopisy, veľa časopisov. Internet bol vtedy len akési exotické zviera chované v kúte vydavateľské ho sveta – hodili mu za hrsť granúl, prizerali sa, ako skáče na krátkom remeni, ach, aké milé, dnes v noci nás určite nezožerie. Len si pomysli: bola to doba, keď decká z vysokých škôl mohli prísť do New Yorku a platili im za to, že píšu. Netušili sme, že naše povolanie do desiatich rokov zanikne. 

Jedenásť rokov som mal prácu a potom som o ňu prišiel. Stalo sa to veľmi rýchlo. Časopisy v celej krajine zanikali, náhle podľahli akejsi infekcii, ktorej zdrojom bola padajúca ekonomika. Spisovatelia (takí ako ja: nádejní románopisci, hĺbaví myslitelia, ľudia, ktorých mozgy nepracujú dosť rýchlo, aby blogovali, linkovali alebo tweetovali, v podstate starí tvrdohlaví chvastúni) skončili. Boli sme niečo ako modistky: vyšli sme z módy. O tri týždne som sa ocitol na dlažbe a aj Amy stratila prácu. (Cítim, ako mi pozerá cez plece, škľabí sa pri myšlienke, koľko času som venoval vlastnej kariére, životnej smole, a jej život som odbavil jedinou vetou. Typické, povedala by. Celý Nick, dodala by. Bol to jej refrén: Celý Nick…A čokoľvek nasledovalo potom, čokoľvek bolo celý Nick, bolo aj zlé.) Dvaja nezamestnaní dospelí ľudia sa celé týždne ponevierali po svojom brooklynskom paláci v ponožkách a pyžame, kašľali na budúcnosť, na stoloch a gaučoch mali porozhadzované neotvorené listy, o desiatej ráno jedli zmrzlinu a poobede si výdatne pospali. 

A jedného dňa zazvonil telefón. Volala moja sestra, dvojča. Margo sa vrátila domov pred rokom, keď ju vyhodili z práce v New Yorku – to dievča je vo všetkom o krok predo mnou, ešte aj na smolu má väčšie šťastie. Volala mi zo starého severného Carthage v Missouri, z domu, kde sme vyrástli, a keď som počúval jej hlas, videl som ju desaťročnú, s tmavými vlasmi, v overale s krátkymi nohavicami, ako sedí na móle za domom starých rodičov, zhrbená ani starý vankúš, máča si chudé nohy vo vode a sleduje rieku, čo jej preteká ponad mliečnobiele chodidlá. Už ako dieťa vedela byť absolútne pokojná a sústredená. 

Goin hlas sa srdečne vlnil, aj keď mi oznamovala tú mrazivú správu: naša nezdolná matka zomiera. Otec bol už jednou nohou v hrobe – jeho (protivný) rozum, jeho (úbohé) srdce stemneli, keď sa kľukato blížil k veľkej sivosti. Ale zdalo sa, že matka ho predbehne. A o pol roka, alebo o rok, sa to aj stalo. Go zašla za lekárom, robila si podrobné poznámky lajdáckym písmom a zalievali ju slzy, keď sa usilovala rozlúštiť, čo napísala. Dátumy a dávky. 

„A čo má byť toto, doriti? Deviatka? Dáva to vôbec nejaký zmysel?“ pýtala sa a ja som ju prerušil. Predo mnou stála úloha, sestra mi ju podávala na dlani ako zrelú slivku. Takmer som sa rozplakal od úľavy. 

„Prídem, Go. Vrátime sa domov. Nemala by si všetko robiť sama.“ 

Neverila mi. Počul som jej dych. 

„Myslím to vážne, Go. Prečo by som ti nemohol pomôcť? Nehľadaj za tým nič iné.“ 

Nasledoval dlhý výdych. „A čo bude s Amy?“ 

To som si ešte dobre nepremyslel. Jednoducho som si povedal, že zbalím svoju newyorskú ženu s jej newyorskými záujmami a newyorskou pýchou, zoberiem ju od jej newyorských rodičov – opustíme šialený, vzrušujúci, futuristický Manhattan, presadím ju do malého mesta na rieke Mississippi a všetko bude super. 

Vtedy som ešte nevedel, že som blázon, smiešny optimista, celý Nick, ak si to myslím. Že to môže viesť k veľkému nešťastiu. 

„Amy bude v pohode. Amy…“ Vtedy som mal povedať: „Amy má našu mamu veľmi rada,“ ale to som nemohol, lebo Amy vtedy našu matku takmer nepoznala. Z tých niekoľkých stretnutí boli obidve zmätené. Amy niekoľko dní rozpitvávala ich rozhovory – „A čo myslela tým, že…“ –, akoby bola moja matka príslušníčkou nejakého poľnohospodárskeho kmeňa, ktorá prišla z tundry s náručím surového jačieho mäsa a akýmisi gombíkmi na výmenu a žiadala od Amy niečo, čo nie je na predaj. 

Amy sa vôbec nechcela zoznámiť s mojou rodinou, nechcela spoznať moje rodisko, a predsa som si nevedno prečo myslel, že by bolo dobré, keby sme sa tam presťahovali. 

Môj ranný dych zohrial vankúš a v duchu som zmenil tému. Ten deň sa nehodil na špekulovanie ani na ľútosť, v ten deň bolo treba konať. Z prízemia som začul zvuk, ktorý sa načas vytratil z nášho domu: Amy pripravovala raňajky. Búchala drevenými dvierkami na kredenci (buch-buch!), rachotila plechovými a sklenými nádobami (cing-kling!), presúvala a triedila kovové hrnce a železné kastróly (šuch-buch!). Rozoznel sa kuchynský orchester, mohutne hrkotal k finále, na dlážke bubnoval plech na pečenie, a keď narazil do steny, znelo to ako činely. Vznikalo niečo pôsobivé, najskôr palacinky, lebo palacinky sú čosi mimoriadne a v ten deň chcela Amy podávať niečo mimoriadne. 

Bolo to naše piate výročie. 

Bosý som prešiel ku schodom a mlčky načúval. Prsty na nohe sa mi zabárali do plyšového koberca, ktorý pokrýval celú dlážku a ktorý Amy zo zásady neznášala, a uvažoval som, či sa k nej nepridám. Amy bola v kuchyni a nevedela o mojich rozpakoch. Pospevovala si akúsi melancholickú, známu melódiu. Pokúšal som sa zistiť, čo je to – ľudová pieseň? uspávanka? –, a potom som si uvedomil, že je to ústredná melódia zo seriálu M. A. S. H. Samovražda nebolí. Zišiel som dolu. 

Chvíľu som postál vo dverách a hľadel na svoju ženu. Maslovožlté vlasy mala stiahnuté gumičkou a chvost sa jej veselo hojdal ako švihadlo. Nervózne si cmúľala popálený konček prsta a spievala. Ona sama skladala texty piesní a ako fušerka nemala v tejto oblasti konkurenciu. Keď sme mali prvé rande, v rádiu hrali pieseň skupiny Genesis: „Jej dotyk je, zdá sa, neviditeľný.“ A Amy si vytvorila vlastný text: „Vezme môj klobúk a vyloží ho na hornú policu.“ Keď som sa jej spýtal, prečo si myslí, že jej text je možno, približne, vzdialene dobrý, odvetila mi, že žena v tej piesni toho muža naozaj miluje, lebo kladie jeho klobúk na hornú policu. Mal som ju vtedy veľmi rád, to dievča, ktoré našlo vysvetlenie na všetko. 

Človeka znepokojí, keď si v mysli vyvolá vrúcnu spomienku a pritom ho vnútri preniká chlad. 

Amy civela na palacinku, čo škvrčala na panvici, a oblizovala si niečo zo zápästia. Vyzerala triumfálne, ako skutočná manželka. Keby som ju vzal do náručia, voňala by lesnými plodmi a cukrom na polevu. 

Keď ma zbadala, ako ju tajne pozorujem v ufúľaných trenírkach, s ranným punkovým účesom, oprela sa o kuchynský pult a pozdravila ma: „Čau, krásavec.“ 

Do hrdla mi vystúpila žlč a hrôza. Pomyslel som si: Tak dobre.