© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Predtucha

Predtucha

Od autorky bestsellerov Stratené dievča a Temné miesta

Za poviedku Predtucha získala Gyllian Flynnová Cenu Edgara Allana Poea a navyše ju vyhlásili za najlepšiu poviedku roku 2015. Napísala ju na požiadanie Georgea R. R. Martina do jeho antológie Podvodníci. To potvrdilo, že Gyllian Flynnová bezpochyby patrí k osvedčeným a zároveň k najsvojráznejším predstaviteľom modernej americkej prózy.

  • ISBN: 978-80-222-0786-7
  • EAN: 9788022207867
  • Počet strán: 64
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 115x178 mm
  • Dátum vydania: 14.4.2016
  • Žáner: BELETRIA/TRILER/Krimi

8,90 € Doporučená cena

O knihe

Mladá Nerdy to už v detstve mala veľmi ťažké, so svojou matkou chodila po žobraní. Ale vie sa obracať v živote, živí sa sexuálnymi službami a jasnovidectvom. Pokladá sa za skúsenú pozorovateľku a znalkyňu ľudského správania. Až kým za ňou nepríde Susan Burkeová, vystrašená a presvedčená, že jej viktoriánsky dom a nevlastného syna posadol zlý duch.

Nerdy jej sľúbi, že bude navštevovať jej honosné sídlo, aby odtiaľ vypudila nedobré sily. Ženie ju najmä vidina balíka peňazí. Do mátožnej atmosféry v dome podozrivo zapadá Miles, Susanin nevlastný syn s agresívnymi sklonmi a zvrátenou obrazotvornosťou. Zakrátko sa medzi chlapcom, jeho nevlastnou matkou a rozprávačkou príbehu rozpúta neľútostný zápas. Nie je iba dôsledkom snahy odhaliť:

Recenzie

„Pre milióny čitateľov, ktorí zbožňujú Stratené dievča, je táto novela ochutnávkou Flynnovej brilantnosti.“

Sunday Mirror

---------------

„Flynnová vyčarí atmosféru mrazivej hrôzy skôr, ako začne plynúť rozprávanie, plné neuveriteľných  zvratov deja.“

Daily Telegraph

---------------

„Flynnová je vynikajúca rozprávačka príbehov a manipulátorka, vždy čitateľa prekvapí. V Predtuche tápate do konca – a nepochybne aj potom.“

The Times

"Napriek tomu, že rozsah samotnej prozaickej formy by mal pôsobiť limitujúco, autorka si dovolila použiť až prekvapivo veľa rozdielnych žánrových prvkov".

Ukážka z knihy

Susan Burkeová bola iný prípad. Už na prvý pohľad vyzerala bystrejšia ako ostatné. Vošla som do zadnej izbietky jedného sychravého aprílového predpoludnia, potom čo som obslúžila klienta. Nechala som si niekoľko starých obľúbencov, medziiným sympatického, trochu streleného zazobaného chlapíka, predstavoval sa ako Michael Audley (vravím „predstavoval“, dobre situovaný muž by sotva prezradil svoje pravé meno). Vždy v tieni úspešného brata atléta; presadil sa na výške; veľmi múdry, ale nie nafúkanec; posadnutý džogingom. Iba môj odhad. O Mikovi som v skutočnosti vedela len to, že má rád knihy. Odporúčal mi ich s neodbytnou žičlivosťou kamaráta, s vášnivým zápalom, po akom som ako adeptka na kockáčku túžila odjakživa. Musíte si prečítať toto! Netrvalo dlho a založili sme vlastný (sem-tam škriepny) čitateľský klub. Doslova hltal Klasické príbehy o nadprirodzených javoch a nanucoval ich aj mne. (Napokon, paranormálne úkazy sú aj vaša parketa, dodával s úsmevom.) A tak sme v spomínaný deň preberali aj tému osamelosti a osudovosti v hororovom románe Strašidlá v Hill House, a keď sa odbavil, poutierala som si ruky dezinfekčným obrúskom a vzala si od neho triler Žena v bielom; ten sme mali preberať na budúci týždeň. Potom som si postrapatila vlasy, aby som vyzerala dramatickejšie, uhladila som si vidiecku halenu, vopchala knihu pod pazuchu a vybehla som z hlavnej miestnosti. Nie načas – meškala som tridsaťsedem sekúnd. Susan Burkeová na mňa už čakala. Nervózne, ale so slabým stiskom mi zapumpovala rukou. Mykla som sa, vypadla mi kniha, a keď som sa po ňu zohla, zrazili sme si hlavy. Čosi také od média určite nečakáte. Ako výjav z populárnej americkej komédie Three Stooges.

Ukázala som na kreslo, nasadila vševediaci hlas a opýtala sa, prečo prišla. Je to najprirodzenejší spôsob, ako povedať ľuďom, čo chcú počuť. Spýtať sa ich, čo chcú.

Susan Burkeová chvíľočku mlčala. Potom zamrmlala: „Život sa mi rozpadá na kúsky.“ Bola to krásna žena, ale napätá a rozrušená, všimli ste si to, až keď ste sa jej prizreli pozornejšie. Keď ste sa zahľadeli do neuveriteľne modrých očí za sklami okuliarov. Keď ste usúdili, že tie matné blond vlasy sú vyžehlené. Nabetón bohatá. Jednoduchá kabelka musela byť závratne drahá. Nenápadné šaty myšacej farby dozaista šité na mieru. V skutočnosti možno neboli nenápadné – iba ich tak nosila. Inteligentná, ale bez tvorivej fantázie, pomyslela som si. Konformistka. Žije v strachu, že povie alebo urobí niečo, čo sa nemá. Chýba jej sebadôvera. Pravdepodobne zastrašovaná rodičmi a teraz terorizovaná manželom. Manžel je prchký – každý deň sa snaží prežiť bez výbuchu jeho hnevu. Smutná. Jedna z tých smutných.

Susan Burkeová sa zrazu rozvzlykala. Vzlykala asi pol druha minúty. Dala som jej ešte dve minúty, predtým než ju preruším, ale napokon prestala sama.

„Sama neviem, prečo som tu,“ povedala. Vytiahla z kabelky vreckovku pastelovej farby, no nepoužila ju. „Je to šialené. Chcem len vedieť, kedy bude koniec. Zo dňa na deň je to horšie.“

Prihovorila som sa jej čo najsúcitnejšie, no tak, no tak, ale ani som sa jej nedotkla. „Čo sa stalo?“

Utrela si oči a na sekundu sa na mňa zahľadela. Potom zažmurkala. „Vy to neviete?“

Usmiala sa. Nechýba jej zmysel pre humor. To som nečakala.

„Čo s tým?“ prehodila po chvíli. Pošúchala si zátylok. „Čo vlastne robíte?“

„Mám dar psychologickej intuície,“ spustila som. „Viete, čo to znamená?“

„Čítate ľuďom v mysli.“

„Do istej miery, no moje schopnosti siahajú oveľa ďalej. Ich súčasť tvoria moje zmysly. Vnímam vibrácie, čo vyžarujú z ľudí, vidím ich auru. Vytuším strach, faloš, depresiu. Ten dar mám odmala. Moja matka bola depresívna, nevyrovnaná žena. Obostierala ju tmavomodrá hmla. Vždy keď sa ku mne priblížila, pocítila som chvenie na pokožke, ako keď počujete hrať niekoho na klavíri – a do nosa mi udrel pach zúfalstva. Má vôňu chleba.“

„Chleba?“ začudovala sa.

„Bol to jej pach, pach duše v rozklade.“ Mala by som si vymyslieť iný pach. Hnijúce lístie znie príliš obyčajne, ale malo by to byť niečo zemité. Huby? Nie, huby pôsobia prízemne.

„Chlieb – zvláštne…“ utrúsila.

Zákazníčky sú obyčajne zvedavé, ako vnímam ich vôňu či auru. Prvý krok, ktorým sa zapoja do hry. Susan sa rozpačito zahniezdila. „Nechcem byť nezdvorilá,“ zahabkala, „ale… ale myslím si, že toto nie je pre mňa.“

Čakala som, kedy vyjde von s farbou. Empatické ticho patrí k najmenej využívaným zbraniam na svete.

„Dobre,“ povedala Susan. Zahrnula si vlasy za uši – hrubé snubné prstene osadené diamantmi sa zatrblietali ako Mliečna cesta – a hneď vyzerala o desať rokov mladšia. Vedela som si ju predstaviť ako malé dievčatko, možno stále s nosom v knihách, pekné, ale hanblivé. Prísni rodičia. Vždy vzorná študentka. „Čo vidíte pri pohľade na mňa?“

„Vo vašej domácnosti sa niečo deje.“

„To máte odo mňa.“ Priam z nej sálala túžba uveriť mi.

„Nie, povedali ste, že život sa vám rozpadá na kúsky. Ja vravím, že to súvisí s vašou domácnosťou. Máte manžela, cítim tam veľký nesúlad. Obklopuje vás chorobne zelená hmlovina, ako žĺtok v pokazenom vajci. Na okrajoch je obrúbená mihotavou zdravou tyrkysovou. Podľa toho bolo všetko, ako má byť, ale potom sa to pokazilo. Je tak?“

Logický predpoklad, no vždy ho rada zahalím do farieb, ako si vyžaduje moja profesia.

Dychtivo prikývla.

„Vydávate vibrácie ako moja mama, počujem prenikavé, vysoké tóny hry na klavíri. Ste zúfalá, trpíte hlbokou úzkosťou. A nespavosťou.“

Spomenúť nespavosť je vždy riskantné, ale zväčša udriete klinec po hlavičke. Trpiaci ľudia málokedy spia dobre a vedia byť neskonale vďač­ní, ak sa stretnú s pochopením.

„Vôbec nie, spím osem hodín,“ odvetila Susan.

„Nie normálnym, zdravým spánkom. Prenasledujú vás znepokojujúce sny. Nie práve nočné mory, možno sa na ne neviete ani rozpamätať, ale zobúdzate sa unavená a ubolená.“

Týmto obyčajne nič nepokazíte. Moja zákazníčka bola štyridsiatnička; ľudia v tomto veku sa často zobúdzajú ubolení. Viem to z reklamných spotov.

„Úzkosť sa vám zhromažďuje v zátylku. Okrem toho z vás cítim pivonky. Dieťa. Máte deti?“

Ak odpovie záporne, bez okolkov dodám: „Ale chceli by ste mať.“ Môže to poprieť – Nikdy, naozaj nikdy som neuvažovala o deťoch – ja môžem trvať na svojom, a zakrátko prestane odporovať, týmto si je máloktorá žena stopercentne istá. Nie je ťažké zasiať im tú myšlienku do hlavy. Lenže táto nie je mechom udretá.

„Áno. Dokonca dve. Syna a nevlastného syna.“

Nevlastný syn, toho sa dá chytiť.

„Vo vašej domácnosti niečo hapruje. Nevlastný syn?“

Zdvihla sa a zalovila v originálne skonštruovanej kabelke. „Čo som vám dlžná?“

V jednom som sa mýlila. Myslela som si, že ju už nikdy neuvidím. O štyri dni bola nazad. („Môžu mať veci auru?“ vyzvedala sa. „Naprí­klad predmety. Alebo dom.“) O tri dni sa zjavila znovu. („Veríte v duchov? Myslíte si, že naozaj existujú?“) A na ďalší deň zasa.

Väčšinou odhadnem situáciu správne. Panovační, prísni rodičia, vzorná študentka, členka Brečtanovej ligy, akademický titul v odbore súvisiacom s matematikou, počítačmi a internetovými sieťami. S manželom („má náročnú prácu, veľa stresu“) si celkom rozumeli, o nevlastnom synovi sa to už nedalo povedať. Pred rokom sa nasťahovali do nového domu a nevlastný syn, chlapec s problémovou povahou, začal robiť problémy aj druhým.

„Miles nikdy nebol prítulný chlapček,“ vyhlásila. „Inú mamu okrem mňa nepoznal. S jeho otcom som začala žiť, keď mal deväť. Vždy bol chladný. Introvert. Podľa mňa mu chýba cit. Nerada to hovorím. Keby ostalo len pri tom, nepoviem. Ale minulý rok, odkedy sme sa presťahovali… sa zmenil. Je agresívnejší. Plný hnevu. Nevypočítateľný. Naháňa mi strach. Desí ma.“

Chlapec mal pätnásť a nedávno ho proti jeho vôli presťahovali z predmestia do centra mesta, kde nikoho nepozná, navyše šlo o uzavreté, nadpriemerne inteligentné dieťa. Bodaj by sa nehneval! Azda by nezaškodilo povedať to nahlas, ale neurobila som to. Využila som príležitosť.

Rozhodla som sa vyrukovať s potrebou zbaviť dom zlej aury. Ak sa niekto presťahuje do nového príbytku, často nás volajú. Vydymíme ho šalviou, rozsýpame pritom soľ a mrmleme si čosi popod nos. Nový začiatok, odstrániť zlú energiu po predošlých nájomníkoch. Dnes, keď sa ľudia opäť sťahujú do stredu mesta, do starých historických budov, stáva sa z toho veľká móda. V storočnej stavbe býva plno všelijakých nežiaducich vibrácií.

„Nenapadlo vám, Susan, že správanie vášho syna môže ovplyvňovať dom, v ktorom žijete?“

Susan sa predklonila, oči rozšírené. „Áno, samozrejme. Je to hlúposť? Preto… preto som sa vrátila. Lebo… na stene som našla krv. Minulý týždeň. Nechcela som o tom hovoriť… bála som sa, že ma budete pokladať za blázna. Ale bola tam. Pramienok krvi, ťahal sa od podlahy až po strop. Som… som blázon?“

Na druhý deň sme sa stretli u nej doma. Keď som sa tam viezla vo svojom zhrdzavenom hatch­backu, prebleslo mi hlavou: Hrdza, nie krv. Z múru alebo zo strechy. Ktovie, z čoho sú postavené tie staré domy. Ktovie, čo môže kde presiaknuť po sto rokoch. Otázka znela, ako na to. Nerada by som sa uchýlila k exorcizmu, nezmyselným náboženským praktikám súvisiacim s vyháňaním diabla. Akiste by to nechcela ani Susan. Ale pozvala ma do svojho domu a ženy ako ona nepozývajú k sebe osoby ako ja, ak od nich niečo nechcú. Útechu a povzbudenie. Pouvažujem o pramienku krvi, nájdem naň vysvetlenie, no budem sa držať toho, že najlepšie je odstrániť zlú auru.

Bude to treba urobiť viac ráz. Musíme prebrať aj honorár. Dvetisíc libier za dvanásť návštev je slušná cena. Najlepšie bude rozložiť ich na rok, aby mal nevlastný syn čas dať sa dokopy, zvyknúť si na novú školu a nových spolužiakov. Potom bude zo mňa hrdinka, a zakrátko ma Susan spomenie všetkým svojim zazobaným priateľkám so slabými nervami. Založím si vlastnú živnosť, a keď sa ma budú pýtať, ako si zarábam na chlieb, s nenútenosťou podnikateľa odvetím, že som podnikateľka. Možno sa so Susan spriatelíme. Možno ma pozve do svojho čitateľského klubu. Budem sedieť pri kozube, zobkať syr brie a hovoriť: Mám malú živnosť, dá sa nazvať aj podnikaním.

Susanin dom som našla okamžite. Hneď som si bola istá, že je to on. Zastavila som pri obrubníku a zdvihla k nemu zrak. Po chrbte mi prebehli zimomriavky.

Na prvý pohľad sa odlišoval od ostatných domov.

Vysoká zlovestná opacha. Jediné viktoriánske sídlo v dlhom rade nových domov podobných škatuliam. Elegantné, ale pochmúrne, zložito povykrajované ozdobné lišty a rímsy, steny z hru­bo opracovaného kamenného muriva. Sedlová strecha hrozivo prečnievala nad fasádou.

Zahľadela som sa na dom. Aj on ma sledoval uhrančivými oknami, takými vysokými, že na podobločnici pokojne mohlo stáť dieťa. Aj tam stálo. Rozoznala som čosi – štíhle chlapčenské telo, sivé nohavice, čierny sveter, hnedú kravatu s dokonale uviazaným uzlom. Tmavá štica padajúca do očí. Potom iba rozmazaná šmuha, keď zoskočil a zmizol za ťažkými brokátovými závesmi.

Schody vedúce k vchodovým dverám boli strmé a dlhé. Srdce mi divo búšilo, keď som vyšla hore a zacengala. Kým som čakala, študovala som nápis vytesaný do kameňa pri mojich nohách.

 

CARTERHOOKOVSKÉ SÍDLO

POSTAVENÉ V ROKU 1893

PATRICK CARTERHOOK

 

Ozdobná viktoriánska kurzíva, dve písmená o preťaté jemným ornamentom v tvare pierka vyvolávali vo mne nutkanie chrániť si brucho.

Otvorila mi Susan. Oči mala červené.