© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Netvor z Florencie

Netvor z Florencie

,

Sugestívny skutočný príbeh o zločine a treste, odohrávajúci sa v malebných toskánskych vŕškoch, ktorý rozvíril hladinu života v Taliansku a vyvolal pochybnosti o praktikách a absurditách trestnoprávneho a justičného systému.

Douglas Preston si splní celoživotný sen, keď sa presťahuje s rodinou do Florencie. Pri stretnutí so slávnym novinárom Mariom Spezim s údivom zistí, že olivové sady pri jeho dome sú miestom činu dvojnásobnej vraždy, ktorú spáchal sériový vrah Netvor z Florencie, a dosiaľ ho nechytili. Preston, americký autor kriminálnych románov, fascinovaný nevyriešenou kauzou, začne spolu so Spezim pátrať na vlastnú päsť, aby odhalili a usvedčili muža, ktorého pokladajú za Netvora. V nečakanom zvrate udalostí priam symbolicky odrážajúcich temnú tvár bohatej, ale krvavej histórie mesta, Preston so Spezim sa sami stávajú obeťami bizarnej mašinérie policajného vyšetrovania. Faktografický príbeh, nesúci sa v napínavom duchu Prestonových bestsellerov, je pozoruhodnou kronikou vrážd a pomsty, do ktorej nedobrovoľne vstupujú aj jeho autori. United Artists kúpili práva na sfilmovanie príbehu.

  • ISBN: 978-80-222-0586-3
  • EAN: 9788022205863
  • Počet strán: 324
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

15.90 € Doporučená cena

Anotácia

Stretnutie dvoch výnimočných osobností – vtipného a cynického novinára Maria Speziho a autora kriminálnych príbehov Douglasa Prestona – bolo podnetom na napísanie najpozoruhodnejšieho detektívneho príbehu, aký kedy uzrel svetlo sveta.

Od roku 1974 do roku 1985 bolo zavraždených sedmoro dvojíc, keď sa milovali v autách odstavených uprostred vŕškov obklopujúcich Florenciu. Bolo to najdlhšie a najdrahšie kriminálne vyšetrovanie v histórii Talianska. Kriminalisti vyšetrovali skoro stotisíc ľudí, najmenej dvanástich zatvorili, no mnohých museli prepustiť po ďalšom útoku Netvora. Klebety a nepravdivé obvinenia zničili život desiatkam ľudí. Generácia Florenťanov, ktorí dospievali v období Netvorových vrážd, tvrdí, že toto vyčíňanie zmenilo mesto aj život jeho obyvateľov. Akoby sa rozsypalo vrece so samovraždami, exhumáciami, údajnými prípadmi travičstva, poštovými zásielkami s časťami ľudských tiel, seansami na cintorínoch, súdnymi procesmi, podstrčenými falošnými dôkazmi a vendetami prokurátorov.

Napriek najdlhšej poľovačke na človeka v modernej talianskej histórii sa Netvora z Florencie nepodarilo nájsť. Na jar roku 2001 Preston so Spezim začali pátrať po vrahovi na vlastnú päsť. Táto kniha opisuje ich hľadanie a nakoniec stretnutie s mužom, ktorý mohol byť Netvorom z Florencie.

Recenzie

Recenziu knihy Netvor z Florencie od Juraja Šlesara si môžete prečítať na Blog.Martinus.sk.

Ukážka z knihy

PRVÁ ČASŤ
Príbeh
Maria Speziho

1. Kapitola

SIEDMEHO JÚNA 1981 SVITLO NAD FLORENCIOU JASNÉ RÁNO. V túto pokojnú nedeľu s bezoblačnou belasou oblohou povieval od vŕškov ľahký vánok prinášajúci do mesta vôňu cyprusov zohriatych slnkom. Mario Spezi sedel za stolom v redakcii denníka La Nazione, kde pracoval niekoľko rokov ako reportér, fajčil a čítal noviny. Pristúpil k nemu reportér, čo mal na starosti kriminálnu rubriku – miestna legenda –, ktorý ostal nažive aj dvadsať rokov po prinášaní správ o mafii.
   
Usadil sa na kraji Speziho stola. „Predpoludním mám rande,“ povedal. „Nevyzerá najhoršie, je vydatá…“
   
„V tvojom veku?“ začudoval sa Spezi. „V nedeľu ráno, pred omšou? Nepreháňaš to trochu?“
   
„To sa pýtaš mňa? Sicílčana?!“ Udrel sa do pŕs. „Pochádzam z krajiny, ktorá zrodila bohov. V každom prípade, dúfal som, že dnes predpoludním za mňa zaskočíš, poobšmietaš sa okolo policajného riaditeľstva, keby dačo. Už som im volal, zatiaľ nič nemajú. A všetci dobre vieme,“ na túto vetu Spezi nadosmrti nezabudne, „… že v nedeľu predobedom vládne vo Florencii božský pokoj.“
   
Spezi ho s hlbokým úklonom chytil za ruku, aby ju pobozkal. „Príkazu krstného otca sa neodporuje. Som vám k službám, don Rosario.“
   
Spezi sa až do poludnia nečinne ponevieral po redakcii. Bol to najzáhaľčivejší, najnudnejší deň za posledné týždne. Azda aj preto sa mu v duši začala usádzať nedobrá predtucha, známa všetkým kriminálnym reportérom, že sa stane niečo, čo by mu mohli vyfúknuť. A tak Spezi, verný svojim pocitom, nasadol do Citroëna a pobral sa na policajné riaditeľstvo vzdialené necelý kilometer, do rozpadávajúcej sa budovy v starej časti Florencie, bývalého kláštora, kde sa policajti usídlili v stiesnených mníšskych celách. Zamieril do kancelárie šéfa motorizovanej jednotky. Chodbou sa rozliehal škriepny dunivý hlas Maurizia Cimmina. Vychádzal z otvorených dverí a Speziho pochytil strach.
   
Niečo sa stalo.
   
Šéf motorizovanej jednotky sedel spotený za stolom a pridržiaval si telefón medzi plecom a bradou. V pozadí revalo policajné rádio: prekrikovali sa v ňom policajti, hrešili miestnym dialektom.
   
Cimmino zbadal na prahu Speziho. „Kristepane, Mario, už si tu?“ vyhŕkol. „Zbytočne budeš zo mňa niečo ťahať – viem len, že sú dvaja.“
   
Spezi zasvätene odvetil, hoci nemal ani šajn, čo sa deje: „Dobre, hneď vypadnem. Povedz mi len kde.“
   
„Niekde v čertoch… Via dell’Arrigo… Kdesi v Scandicci.“
   
Spezi zbehol dolu schodmi a zavolal šéfredaktorovi z verejného telefónu na prízemí. Zhodou okolností presne vedel, kde je Via dell’Arrigo. Jeho priateľ bol vlastníkom Villy dell’Arrigo, impozantnej nehnuteľnosti v najvyššom bode úzkej kľukatej vidieckej cesty s rovnomenným názvom.
   
„Okamžite vyštartuj,“ povedal šéfredaktor. „Pošleme ti fotografa.“
   
Spezi vyšiel z budovy policajného riaditeľstva, rútil sa pustými ulicami stredovekého mesta a zamieril do florentských vŕškov. O jednej popoludní boli už všetci ľudia doma z kostola a chystali sa zasadnúť k najposvätnejšiemu jedlu v týždni v kraji, kde sa posedenie in famiglia za prestretým stolom pokladá za jednu z najbohumilejších činností. Via dell’Arrigo strmo stúpala pomedzi vinice, cyprusy a staré olivovníkové hájiky. Ako sa šplhala vyššie – na zrázne zalesnené úbočia Valicaia –, otvárali sa široké výhľady na Florenciu a na mohutné Apeniny v pozadí.
   
Spezi uvidel služobný voz šéfa miestnej polície. Zaparkoval pri ňom. Všade naokolo vládlo ticho; Cimmino so svojím mančaftom ešte neprišiel. Nebol tu ani súdny lekár. Policajt strážiaci miesto činu Speziho dobre poznal a nezastavil novinára, keď mu kývol na pozdrav a prešiel popri ňom. Spezi zamieril po úzkom prašnom chodníku cez olivový hájik až k osamelému cyprusu. Presne pod ním bolo miesto činu. Ešte ho nezaistili ani neoznačili.
   
Spezi mi povedal, že toto miesto činu mu ostane navždy vryté do pamäti. Toskánska krajina, nad ňou kobaltovomodrá obloha. Na vrchole neďalekého kopca stredoveký zámok obklopený cyprusmi. V diaľke, zahalená oparom včasného leta, terakotová kupola Duomu – zhmotneného symbolu renesancie – vypínajúca sa nad Florenciou. Chlapec vyzeral, akoby si zdriemol na sedadle vodiča, hlava opretá o bočné okienko, oči zatvorené, tvár hladká, pokojná. Iba malá čierna škvrna na sluche vo výške dierky v rozbitom okienku prezrádzala, že sa tam stal zločin.
   
V tráve ležala lícom nahor otvorená lacná peňaženka, ako keby ju niekto prehľadal a odhodil.
   
Spezi za sebou začul šuchot blížiacich sa krokov v tráve.
   
„Kde je dievča?“ spýtal sa.
   
Policajt ukázal bradou za auto. Dievča bolo na úpätí briežka medzi poľnými kvetmi. Aj ju zastrelili; ležala na chrbte, nahá, zlatá retiazka na krku zachytená medzi odchýlenými perami. V modrých očiach hľadiacich na Speziho sa zračil údiv. Celý výjav bez akýchkoľvek stôp zápasu či zmätku pôsobil neskutočne usporiadaným dojmom trojrozmerného obrazu v múzeu. Narúšalo ho iba jedno – diera namiesto ohanbia pod bruchom.
   
Spezi sa obrátil. Policajt stál za ním.
   
Zrejme pochopil otázku v Speziho očiach. „V noci… prišla zver… Slnko sa postaralo o ostatné.“
   
Spezi vylovil z vrecka gauloisku a zapálil si v tieni cyprusu. Mlčky fajčil zhruba v polovici trasy medzi dvoma mŕtvolami a uvažoval, ako sa to asi zbehlo. Dvojicu zrejme prepadli, keď sa milovala v aute. Asi sa sem vyviezli po zábave v Discu Anastasia – obľúbenom mieste tínedžerov pod kopcom. (Polícia jeho teóriu neskôr potvrdila.) Mesiac bol práve v nove. Vrah sa nečujne prikradol v tme; možno milencov chvíľu pozoroval a udrel, až keď sa nemohli brániť. Vôbec neriskoval – bola to zbabelosť, zastreliť zblízka dvoch ľudí uväznených v malom priestore v čase, keď nevnímali nič okolo seba.
   
Najprv si vzal na mušku chlapca – zastrelil ho cez okienko. Chlapec si určite ani neuvedomil, čo sa robí. Dievča čakala krutejšia smrť; stihlo pochopiť. Keď ju páchateľ zabil, vytiahol ju z auta a odvliekol – Spezi si všimol stopy v tráve – dolu briežkom na otvorené priestranstvo, kde bola na očiach. Hneď vedľa sa paralelne s cestou vinul chodník, bolo naň vidieť z mnohých vyhliadkových bodov.
   
Speziho vytrhol z úvah príchod hlavného inšpektora Sandra Federica a prokurátora Adolfa Izzu s forenzným tímom. Federico mal nenútené vystupovanie Rimana, vyžarujúceho pobavenú nonšalantnosť. U Izza, naopak, išlo o prvý prípad na novom poste, a prišiel našponovaný ani struna. Vyskočil z policajného auta a vyrútil sa k Spezimu. „Čo tu hľadáte, vážený?“ osopil sa naňho.
   
„Pracujem.“
   
„Okamžite opustite miesto činu. Nemáte tu čo robiť.“
   
„Dobre, dobre…“ Spezi videl, čo potreboval. Odložil pero a zápisník, sadol do auta a vrátil sa na policajné riaditeľstvo. Na chodbe pred Cimminovou kanceláriou natrafil na seržanta, s ktorým bol zadobre. Neraz si navzájom vyšli v ústrety. Seržant vybral z vrecka fotografiu a otrčil mu ju. „Nemáte záujem?“
   
Bola to snímka obetí; sedeli na kamennom múriku a objímali sa okolo pliec.
   
Spezi si ju vzal. „Prinesiem vám ju nazad podvečer, len čo si urobíme kópiu.“
   
Cimmino poskytol Spezimu mená obetí. Carmela de Nuccio, dvadsaťjedenročná, pracovala v Gucciho dome módy vo Florencii. Giovanni Foggi, tridsaťročný, bol zamestnancom miestneho elektrárenského podniku. Boli zasnúbení a mali sa brať. Telá objavil v nedeľu o pol jedenástej predpoludním policajt, ktorý mal voľno a vybral sa na výlet. Zločin sa stal krátko po polnoci. Jediný nepriamy svedok – farmár, ktorý býval na druhej strane cesty – údajne počul Lennonovu skladbu Imagine z auta zaparkovaného na lúke. Pieseň z ničoho nič v strede stíchla, akoby uťal. Výstrely z pištole – podľa nábojníc nájdených na mieste činu kaliber dvadsaťdva, náboje série Winchester H – nepočul. Cimmino dodal, že obidve obete nemali nepriateľov okrem muža, ktorému dala Carmela kopačky, keď sa začala stretávať s Giovannim.
   
„Desivý prípad,“ povedal Spezi. „S čímsi takým som sa jakživ nestretol… A keď si ešte pomyslím na tie zvieratá…“
   
„Na aké zvieratá?“ skočil mu do reči Cimmino.
   
„Predsa tie, čo prišli v noci… Krv medzi nohami dievčaťa.“
   
Cimmino naňho prekvapene zízal. „Čerta starého zvieratá! Urobil to vrah.“
   
Spezimu zovrelo žalúdok. „Čože? Dopichal ju?“
   
Inšpektor Cimmino odpovedal vecne, aby zmiernil tú hrôzu. „Dopichal? Vyrezal jej vagínu… a vzal ju so sebou.“
   
Spezi sa spamätal až po chvíli. „So sebou? Načo?“ Zrazu si uvedomil, ako hlúpo znejú jeho otázky.
   
„Jednoducho tam nie je. Musel ju vziať so sebou.“