© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Home: Na Slovensku je to tak

Home: Na Slovensku je to tak

Autor je novinár, všíma si ponovembrový vývoj a reálne opisuje podvodné obchody na Slovensku, keď sa začala rozmáhať pozemková mafia a jej prepojenie so štátnymi úradníkmi.

Porevolučný, veľmi slovenský príbeh, praktiky, o ktorých spoločnosť čosi tuší, ale nikto to nevysloví nahlas. Obchodné a súkromné záujmy nepoznajú hranice a nezastavia sa pred ničím, vydieranie je bežnou praxou a balík peňazí stačí na odstránenie človeka.

  • ISBN: 978-80-222-0614-3
  • EAN: 9788022206143
  • Počet strán: 300
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

11,90 € Doporučená cena

Anotácia

    Mike sa vracia z Kanady na Slovensko, aby sa tu usadil a začal nový život. Ženú ho spomienky z detstva a ideálna predstava o krajine, ktorá sa časom stala vysnívaným rajom. Keď ho po prílete okradnú, nutne potrebuje prácu a prijme ponuku svojej netere, aby sa zamestnal vo firme jej manžela. Na prvý pohľad ide o solídny, dobre zabehnutý podnik, ale Mike čoskoro pochopí, že v pozadí sa deje čosi nečisté. Keď bez stopy zmizne jeho švagor, otvoria sa mu oči a zistí, že aj on sám sa musí obávať o svoj život.
    Autor je novinár, všíma si ponovembrový vývoj a reálne opisuje podvodné obchody na Slovensku, keď sa začala rozmáhať pozemková mafia a jej prepojenie so štátnymi úradníkmi.

Recenzie

Napínavý, takmer detektívny príbeh, poskladaný zo správnych ingrediencií – šikovný emigrant, krásna nevinná neter, bezohľadný mafiánsky podnikateľ, ostrí chlapci ochotní urobiť za peniaze čokoľvek, klasická dvojica policajtov – dobrý a zlý, stará láska, nová láska, šokujúce praktiky novozbohatlíkov – človeku behá mráz po chrbte, keď si uvedomí, že to takto môže vyzerať aj v realite. Hladko plynúce rozprávanie ťahá čitateľa dopredu, autor ho vedie cez nečakané, niekedy vyslovene kruté zákruty života až k rozuzleniu, kde nie každú postavu čaká šťastný koniec. Niektorí sa majú ako prasce v žite, iní trú biedu, tak to chodí. Podvody a zákernosti silných, naivnosť, poctivosť a možno bezmocnosť slabších. Aj takéto kruté zrkadlo nastavuje navonok bežnej spoločnosti.
Barbara Štubňová

Vrátiť sa domov po dlhých rokoch môže človeku spôsobiť kultúrny šok. Ale skúste sa prebudiť, keď nespíte! Na Slovensku je to tak…
Maroš Hečko

Ukážka z knihy

PRÚDOVÝ TUPOLEV SA SPOČIATKU LIGOTAL V DIAĽKE, ONEDLHO pripomínal ľahký cieľ pre protilietadlový kanón z druhej svetovej vojny, napokon pristál pred letiskovou budovou. Manažéri, lokálni politici, turisti, ale aj obyčajní cestujúci počkali, kým im personál v montérkach pristaví schodíky, bez ktorých by sa opustenie lietadla nemuselo zaobísť bez zlomeniny čohokoľvek, čo sa zlomiť dá.
   
Ako to už v živote býva, každý z osadenstva tučka bol naprogramovaný na činnosti, ktoré zodpovedali jeho pracovnému zaradeniu či záľubám. Iba Mike Zelva nevedel, čo ho čaká. Len tušil, že to bude nádherný život, naplnený šťastím a ľudskou spolupatričnosťou.
   
Nápis Bratislava ho inšpiroval. Uvidel čestnú stráž z vojačikov, ktorých akoby jedna mater mala. Hľa, čo dokáže uniforma. Na konci červeného koberca stálo viacero pre štát dôležitých ľudí, a v ich strede dvaja najdôležitejší: prezident Slovenskej republiky Ivan Gašparovič s manželkou.
   
Táto vidina zmizla vo chvíli, keď ho odstrčil akýsi neláskavý človek s poznámkou „nezdržujte“, aby mal voľnú cestu pre ďalšie uplatnenie vlastného ega.
   
„Prepáčte, že som vás nevidel,“ ospravedlnil sa Mike a chcel ho ponúknuť cukríkmi, ktoré vždy nosil pri sebe. Muž mu však zmizol z dohľadu.
   
Možno povedať, že Mike mal let z Prahy úspešne za sebou, teda aj predchádzajúce medzipristátie v Amsterdame a možnosť osemhodinového výhľadu na Atlantik z desaťkilometrovej výšky, kam sa dostal z kanadského Toronta. Vtedy naňho tmavomodrý oceán so stovkami bielych bodiek pôsobil ako hviezdna obloha. Podobne ako neznámy vesmír, ktorý sa pred ním otvoril v okamihu, keď sa ocitol pred letiskovou budovou. Zacítil omamnú vôňu, zmiešanú z tajomna a očakávania. Momentálny pocit by mohol prirovnať k nahej jazdkyni na motorke, ktorá sa k nemu blížila, ale skôr ako stačil zaregistrovať miesta, na ktoré sa zrak muža prilepí najskôr, zmizla.
  
Kalendár prezradil, že dnes je streda 27. apríla 2010 a v reštauračných zariadeniach je možné pozorovať zvýšené množstvo Jarmíl – panien i zrelých žien – ktoré oslavujú svoje meniny. Avšak na tohto takmer čerstvého päťdesiatnika nik nečakal. Ani Jarka, ani nositeľ iného ženského či mužského mena, uvedeného v kalendári. Na svoj vek nevyzeral najhoršie. Pod lícnou kosťou sa mu nehompáľala nijaká dvojitá či dokonca trojitá brada, ani nohavice mu nepadali tesne nad prirodzenie. To vylučovalo aj jeho osemdesiattri kíl, limitovaných výškou stoosemdesiat centimetrov. Skrátka, športový typ. Teplé modré oči mu dodávali na dôveryhodnosti a oválna tvár s ostrejšie rezanou bradou v súhre s jemným strniskom na lícach, plnšími perami a jemne orlím nosom mohli na ľudí pôsobiť autoritárskym dojmom. Kratší zostrih tmavých vlasov, čiastočne postriebrených, si nevyžadoval hrebeň ani po silnejšom závane vetra. Uši boli vnorme.
  
Na sebe mal zánovné rifle a čierne poltopánky, aké by si Donald Trump neobul, ani keby mu išlo o život. Neboli zošliapané, či predpotopné, iba lacné. Spod ľahkej čiernej koženkovej bundy s rozopnutým zipsom vykúkala károvaná košeľa. Cez pravé plece mal prevesenú menšiu tašku na zips a na ľavom si pridržiaval cestovný vak, v ktorom mal všetko svoje imanie.
   
Toto bol Mike Zelva v celej svojej kráse, keď navštívil zmenáreň a rozhliadal sa pred príletovou halou letiska M. R. Štefánika. Ignoroval ponúkajúce sa pohľady taxikárov a svoje kroky nasmeroval k autobusovej zastávke. Automat nakŕmil päťdesiatimi centami, vypľul mu štvrťhodinový cestovný lístok. To by mohlo na Bajkalskú ulicu stačiť.
   
Vo vymedzenom priestore bolo na jeho vkus priveľa ľudí, podchvíľou ktosi zavadil nohou o jeho vak. Čas si krátil pohľadom na rozsiahle parkovisko a predstavoval si, aké by to bolo krásne, keby nasadol do hociktorého auta a odviezol sa k svojej sestre. Je pravda, že by mohol použiť taxík, ale čo už…
   
Keď prišiel autobus, Mike svoje rozhodnutie oľutoval. Väčšina z cestujúcich zaútočila na dvere, ako keby ich naháňala svorka vlkov. Tí najmladší a teda najšikovnejší spomedzi nich bleskovo obsadili miesta na sedenie.
  
„Aj takto vyzerá kultúra cestovania,“ uľavil si nahlas po anglicky. Vzápätí zaregistroval niekoľko súhlasných reakcií. Cestovný vak si zakvačil medzi nohy a s nádychom nostalgie si spomenul na torontské metro alebo poloprázdne mestské autobusy v ktoromkoľvek dennom čase. V každej zákrute sa okolostojaci ľudia naňho navalili, čo malo aj svoju výhodu – nemohol spadnúť.
   
Aby sa odosobnil od nie príliš vábivej skutočnosti, predstavil si zvítanie s najbližšími príbuznými, ktorých hodlal prekvapiť. Vyobjíma sa so sestrou, so švagrom sa potľapkajú po pleciach, pochváli svoju neter, ako vyrástla do krásy, obdaruje ich povinnými hlúposťami, za čo zožne prejavy vďaky. Petronelu pošlú do obchodu. Potom ho pozvú k stolu. Ako predjedlo mu naservírujú pol kila tresky, nasledovať budú bryndzové halušky s voňavými oškvarkami. Počas jedla zavládne ticho, všetci budú sledovať, ako mu chutí. Aspoň tak to bolo pred ôsmimi rokmi, keď prišiel na otcov pohreb. Pochovať mamu už nestihol, keďže mu o pohrebe dali vedieť, až keď bolo po ňom.
   
Keď autobus prešiel okolo športovej haly na Pasienkoch a prechádzal po Bajkalskej ulici, odrazu zbystril pozornosť. Na mieste, kde predtým bola autobusová stanica, sa vypínali do výšky tri obrovské vešiaky, vlastne menšie mrakodrapy. Na nasledujúcej zastávke vystúpil a v údive ešte chvíľu postál na chodníku. Prešiel na Vajnorskú ulicu a asi sedem minút kráčal smerom do centra mesta. Bol hladný.
   
Zneistel až pred klasickým tehlovým domom, ktorého omietka stmavla pod dlhoročným vplyvom ovzdušia. Budú doma? Dajú mu najesť? Vzápätí zahnal tieto chmáry, ktoré by neboli najlepšou predzvesťou nového života, akým hodlal žiť od chvíle, keď sa odstrihol od kanadskej minulosti a už niekoľko minút prežíval slovenskú prítomnosť.
   
Využil príležitosť, ktorú mu otvorením vchodových dverí ponúkla staršia pani. Pre istotu ju pozdravil. Keď odzdravila, skúmavo sa naňho zahľadela. Chcela aj voľačo povedať, ale už nemala komu. Mike ľahkým krokom päťdesiatnika vybehol na druhé poschodie a zastal až pred dverami s menovkou Ing. Alojz Hapčík. Zazvonil. Z útrob bytu sa ozvalo tiché, ale zrozumiteľné: „Koho to sem čerti nesú!?“
   
„Michal!“ vykríkol po chvíľke váhania muž za otvorenými dvermi, ktorý sa ani nesnažil zakryť prekvapenie. „Janka, Michal prišiel,“ zopakoval a čakal na svoju polovičku. Mikeovi stačil jediný pohľad, aby zaregistroval zmeny, ktoré sa za necelé desaťročie udiali na švagrovej fasáde. Zachovaná zostala jedine výška. Bruško narástlo, plešinka zaberala väčšiu časť hlavy, líca boli baculatejšie. Namiesto „bíbra“ zostali iba prešedivené fúzy.
   
Ale to už prichádzala jeho sestra. Pred bratom zastala, chvíľu si ho prezerala, potom rozprestrela náručie a objala ho. Spomenula si na nebohú matku a hneď mala oči plné sĺz. „Miško,“ zašepkala, „ach, Miško.“
   
Možno by tak stáli dodnes, keby ich Alojz nevyrušil poznámkou: „Hádam by sme mohli ísť dnu.“
   
Cestovný vak zostal v predsieni, hosťa uviedli do najväčšej izby v byte. Chvíľu bolo ticho, ktoré prerušil Mike: „Prečo ste mi nedali vedieť skôr, aby som mohol prísť na mamin pohreb?“
   
„A prečo si ty nezavolal, že dnes prídeš?“ odpovedala Jana nelogicky protiotázkou. „Skúšal som, ale nikto nedvíhal,“ odvetil Mike.
   
„Prepáč, nemohol si vedieť, že nám pred niekoľkými dňami ukradli mobil s tvojím číslom,“ povedal Alojz a vzápätí sa spýtal: „Ako ináč?“
   
„Dobre. A ty?“
  
„Nuž… to vieš, nezamestnanosť, parlamentné voľby predo dvermi, Petruška po svadbe, človek ani nevie, kde mu hlava stojí.“
   
V obývačke ešte doznievali frázy, aké používajú ľudia, ktorí sa dlhší čas nevideli. Až potom zaznelo z úst panej domácej: „Miško, nedáš si niečo na pitie…vodu… alebo…“
   
„Nie, ďakujem,“ odvetil Mike, hoci ho trápil smäd, ale hlad bol väčší. „Nenašiel by sa kúsok chleba?“ spýtal sa previnilo spoza starého rozkladacieho stola.
   
„Ale pravdaže,“ ožilo útle žieňa, ktoré si aj tri roky po päťdesiatke zachovalo relatívne štíhlu líniu, no bola skôr výsledkom usilovnej diéty ako dlhodobých zdravotných problémov. Nečakane hybko sa postavila, pomotala sa pri kuchynskej linke a o chvíľu sa vracala s tanierikom, na ktorom bol krajec chleba, a so soľničkou v druhej ruke. Alojz sa zasmial a bodro vykríkol:
  
„Na Slovensku vítame vzácnych hostí chlebom a soľou!“ Očividne ho potešil tento podarený vtip. Mike sa zahryzol do chleba, takého vzácneho, akého v Toronte niet. Tam síce ponúkali veľa druhov, väčšinou balených, dokonca so sladkastou príchuťou, ale bez typickej vône. V tej chvíli pocítil v ústach chuť bryndzových halušiek, ba čuchová predstavivosť mu priniesla aj vôňu čerstvo vytopených oškvarkov. Spolu s chuťovou a čuchovou spomienkou sa preniesol v čase, keď za týmto stolom okrem nich troch sedela ešte mama s Petronelou.