© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Dokonalá podoba

Dokonalá podoba

Publishers Weekly´s Best Book of the Year 2008

Tana Frenchová vo svojej protine Vtedy v lese uviedla na scénu detektívku dublinského oddelenia vrážd, Cassie Maddoxovú, a hneď zožala jednoznačnú chválu kritikov a získala ocenenie Edgar Award. Cassie sa vracia a Frenchová napísala ďalšiu víťažnú knihu, Publishers Weekly jej Dokonalú podobu zaradil medzi Best Books of the Year 2008.

  • ISBN: 978-80-222-0607-5
  • EAN: 9788022206075
  • Počet strán: 452
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

14.90 € Doporučená cena

Anotácia

V dedinke neďaleko Dublinu sa v ruinách starej kamennej chatrče nájde telo mladej ženy a Cassie vyzerá prakticky ako jej dvojča. Keďže polícia nemá podozrivých ani žiadne stopy, vyhlási, že obeť je zranená, ale žije a Cassie zaujme jej miesto ako študentka Trinity College a spolubývajúca ďalších štyroch študentov.
Aj napriek stresu z práce v utajení si Cassie svojich svojráznych, izolovaných spolubývajúcich, rovnako ako nový život v kedysi impozantnom dome obľúbi.Vyšetrovanie oddelenia vrážd neprináša takmer žiadne výsledky a je na Cassie, aby im aspoň naznačila ako ďalej. Niekto jej dvojníčku ubodal na smrť a Cassie ho musí nájsť.
Dokonalá podoba má všetko: nezabudnuteľné postavy, svieže dialógy, inteligentné psychologické náhľady, stúpajúce napätie, takmer hmatateľné prostredie a úžasne evokatívnu, maliarsku prózu.

Recenzie

Frenchová, ktorá získala ocenenie Edgar Award, zotiera hranice medzi obeťou a policajtom, spomienkami a fantáziou v ohromujúcom pokračovaní svojho debutu Vtedy v lese. Autorka šikovne podkopáva konvencie záhady zamknutej izby, pri každom zvrate stupňuje napätie pomocou svojich plastických postáv. Čitatelia, ktorí hľadajú nové autorské meno v psychologickom trileri, už viac hľadať nemusia – našli tento nový, zvučný írsky hlas.
Publishers Weekly

Policajné postupy, psychologické pohnútky a gotický román úžasne utkané do fantastického príbehu.
Great Kirkus

Ukážka z knihy

Jazdím na staručkej rozheganej vespe, ktorá v meste, kde vaše postavenie určuje to, koľko míňate, nepôsobí ani trochu frajersky, no má svoje výhody. V mestskej premávke sa pohybuje štyrikrát rýchlejšie ako hocaké SUV, môžem ju normálne zaparkovať a zjednodušuje mi aj sociálne kontakty: ak si ju niekto pohŕdavo premeriava, je vcelku jasné, že z nás nebudú najlepší kamoši. Keď som vyšla z mesta, bolo ideálne počasie na jazdu na motorke. V noci pršalo, do okna mi plieskal prudký lejak, ale do rána ho odvialo, modrá obloha sa vyjasnila, bol prvý takmer jarný deň. Kedysi som v takéto rána jazdila na vidiek, rútila som sa s vetrom opreteky a spievala som z plných pľúc.
   
Glenskehy leží mimo Dublinu, zašité vo Wicklowských vrchoch uprostred ničoho. Vo Wicklowe som prežila polovicu života, no z Glenskehy som poznala akurát ukazovatele smeru. Ukázalo sa, že v podstate tam toho ani veľa nie je: zopár starých domov roztrúsených okolo kostola, do ktorého sa chodí raz za mesiac, krčma a obchod s rozličným tovarom; túto izolovanú dedinku prehliada dokonca aj naša zúfalá generácia, prečesávajúca vidiek v honbe za domami, ktoré by si mohla dovoliť. Je štvrtok ráno, osem hodín a hlavná ulica – obe tieto slová používam veľmi voľne –, dokonalá ako z pohľadnice, je úplne prázdna, až na jednu starenku, ktorá tlačí nákupný vozík popred obitý žulový pomník, pripomínajúci bohvieakú udalosť; za ňou stoja v nerovnom rade pestrofarebné domčeky a nad tým všetkým sa ľahostajne týčia zelenohnedé kopce. Viem si predstaviť, že sa tu stane vražda, no týkala by sa iba nejakého farmára a jeho sporu o hranice pozemku, ktorý sa ťahá už celé generácie, či ženy, ktorej mužovi preskočilo z pitia a ponorkovej choroby, alebo muža, ktorý sa už pridlhých štyridsať rokov delí o dom s bratom: proste hlboko zakorenené, dobre známe zločiny, staré ako samotné Írsko, nič také, prečo by mal taký skúsený detektív ako Sam reagovať tak čudne.
    
Ten druhý hlas v telefóne mi však nedal pokoja. Okrem Sama nepoznám iného detektíva, ktorý by nemal partnera. Rád robí sólo, každý prípad rieši s iným tímom – s miestnymi policajtmi, ktorí požiadajú o výpomoc experta, s dvojicou z oddelenia vrážd, ktorá potrebuje pri veľkom prípade tretieho do partie. Sam so všetkými dobre vychádza, je dokonalou posilou tímu a ja by som rada vedela, komu z tých ľudí, s ktorými som pracovala, pomáha tentoraz.
    
Za dedinou sa cesta zužovala, hadila sa nahor pomedzi svetlé kríky útesovca a stále menšie a kamenistejšie políčka. Na hrebeni kopca stáli dvaja muži. Plavovlasý, územčistý a znepokojený Sam, rozkročený s rukami vo vreckách bundy; pár krokov od neho stál druhý a so zdvihnutou hlavou čelil ostrému vetru. Slnko bolo ešte nízko, obaja vrhali dlhé tiene ako dáki hrôzostrašní obri; na pozadí plávajúcich oblakov sa rysovali ich siluety prežiarené jasným svetlom, až som musela prižmúriť oči, vyzerali ako poslovia zostupujúci jagavou cestou priamo zo slnka. Za nimi sa vo vetre trepotala policajná páska.
   
Sam zodvihol ruku a ja som mu odkývala. Druhý chlapík trhol hlavou nabok, ako keby len žmurkol, a ja som hneď vedela, kto to je.
   
„No, do hája borového,“ zvolala som, ešte než som zosadla z vespy. „Veď to je Frankie. Čo ty tu robíš?“
   
Frank ma objal jednou rukou a zdvihol ma zo zeme. Za tie štyri roky sa ani trochu nezmenil; stavila by som sa, že ešte stále nosí tú ošúchanú koženú bundu. „Cassie Maddoxová,“ oslovil ma. „Najlepšia falošná študentka na svete. Ako sa máš? Čo má znamenať to domáce násilie?“
  
„Zachraňujem svet. Dali mi aj svetelný meč a tak.“ Kútikom oka som zachytila, ako sa Sam nechápavo zamračil – o práci v utajení veľmi nehovorím, Franka som pred ním hádam ani nespomenula –, no až keď som sa k nemu otočila, všimla som si, ako hrozne vyzerá: pokožku okolo úst mal úplne bielu, oči vyvalené. Zovrelo mi srdce: je to zlé.
   
„Ako ti je?“ opýtala som sa ho, kým som si dávala dolu helmu.
   
„V pohode,“ odvetil Sam. Pokúsil sa na mňa usmiať, ale veľmi mu to nevyšlo.
   
„Nooo,“ zatiahol Frank afektovane, pridržal si ma na dĺžku ruky a pozorne si ma prezeral. „Pozrime sa. Takže takto sa dnes obliekajú slušne nahodení detektívi?“ Keď ma videl naposledy, mala som na sebe kapsáče a tričko s nápisom „Chcem ťa, chceš ma?“.
   
„Dostal si ma, Frank,“ povedala som mu. „Ale aspoň som si za tých pár rokov kúpila dačo nové na seba.“
   
„Nie, nie, nie, som ohromený. Veľmi profesionálne.“ Chcel ma zvrtnúť; odhodila som mu ruku. Len aby bolo jasné, nebola som nahodená ako Hillary Clintonová. Mala som na sebe svoj pracovný odev – čierny nohavicový kostým a bielu blúzu – a sama som z neho nebola nadšená, no keď som prestúpila na domáce násilie, môj nový superintendant mi stále dookola robil prednášky o tom, aké je dôležité prezentovať vhodný imidž oddelenia a budovať si dôveru verejnosti, čo sa zjavne nedá v džínsoch a tričku, a ja som jednoducho nemala silu mu odporovať. „Doniesla si si aj slnečné okuliare a nejakú kapucňu?“ opýtal sa Frank. „K tomuto modelu sa ti budú perfektne hodiť.“
   
„Zavolali ste ma sem, aby sme sa bavili o mojom módnom vkuse?“ chcela som vedieť. Vytiahla som z ruksaku starú červenú baretku a zamávala som mu ňou pred nosom.
   
„Nie, k tomu sa vrátime inokedy. Na, zober si toto.“ Frank vytiahol z vrecka slnečné okuliare s otrasnými zrkadlovými sklami, aké by si dal Don Johnson v osemdesiatom piatom, a podal mi ich.
   
„Ak tu mám pobiehať ako totálny magor,“ začala som a pozrela som sa na ponúknuté okuliare, „tak dúfam, že na to máte naozaj dobrý dôvod.“
   
„Aj k tomu sa dostaneme. Ak sa ti nepáčia, môžeš si dať helmu.“ Frank čakal, až som mykla plecami a nasadila si tie debilné doplnky. Už zo mňa vyprchalo vzrušenie z toho, že ho znova vidím, a chrbát mi opäť stuhol od napätia. Sam sa tvári príšerne, do prípadu je zapojený Frank a nechce, aby ma niekto videl na mieste činu: až sa zdá, že zavraždili niekoho z tajných.
   
„Rozkošná ako vždy,“ zhodnotil ma Frank. Nadvihol policajnú pásku, aby som mohla popod ňu podliezť, a tento rýchly ľahký pohyb mi bol taký dôverne známy – veď koľkokrát som už takto podliezala –, až sa mi na zlomok sekundy zazdalo, že sa vraciam domov. Automaticky som si napravila zbraň na opasku a obzrela som sa cez plece na partnera, ako keby som sa blížila k svojmu vlastnému prípadu, no vzápätí som sa spamätala.
   
„Takže,“ začal Sam. „Dnes ráno asi o štvrť na sedem bol miestny chlapík Richard Doyle na tejto ceste na prechádzke so psom. Pustil ho z vôdzky, aby sa prebehol po poliach. Kúsok od cesty je rozvalená chatrč, pes do nej vošiel, ale nevracal sa a Doyle nakoniec musel ísť poňho. Našiel ho tam čuchať okolo tela nejakej ženy. Doyle zdrapil psa, vzal nohy na plecia a zavolal políciu.“
   
Trochu sa mi uľavilo: nepoznám žiadnu tajnú agentku. „A načo som tu ja?“ spýtala som sa. „Teda okrem toho, aby som videla teba, drahý. Prešiel si na vraždy a mne o tom zabudli povedať?“
   
„Uvidíš,“ odvetil Frank. Kráčala som za ním po cestičke a videla som iba jeho zátylok. „Ver mi.“ Obzrela som sa na Sama. „Neboj sa,“ uistil ma potichu. Do tváre sa mu postupne vracala farba. „Budeš v pohode.“
   
Cestička stúpala, bol to skôr úzky blatistý chodníček, po ktorom nemohli kráčať dvaja ľudia vedľa seba, a po oboch stranách ho lemovali košaté kry hlohu. Pomedzi krovie presvitali svahy kopcov, halabala rozdelené na políčka s roztrúsenými ovcami – odkiaľsi z diaľky sa ozýval bľakot maličkého jahniatka. Priezračný vzduch bol presýtený vôňami, cez lístie kríkov sa prepletali zlatisté lúče slnka; mala som chuť kráčať ďalej až na druhú stranu kopca, nech sa Sam s Frankom sami pokonajú s tou nechutnou tmavou poškvrnou, ktorá na nás čakala v také krásne ráno. „A sme tu,“ povedal Frank.
   
Húštie ustúpilo zborenému kamennému múru, ktorý ohraničoval pole ležiace úhorom. Dom sa nachádzal tridsať či štyridsať metrov od cestičky, bola to chatrč, ktorú opustili počas hladomoru; jej podobné stále špatia Írsko – je prázdna od devätnásteho storočia, keď všetci jej obyvatelia umreli alebo emigrovali, a nikdy si ju nikto nenárokoval naspäť. Stačil mi jeden pohľad a ešte viac som zatúžila byť čo najďalej odtiaľto a od všetkého, čo sa tu deje. Na celom poli by mal byť sústredený a nenáhlivý ruch – policajti predierajúci sa cez trávu so sklonenou hlavou, kriminalistickí technici v bielych kombinézach, ktorí majú plné ruky práce s foťákmi, meracími pásmami a práškom na odtlačky prstov, chlapci z márnice vykladajúci nosidlá. Namiesto toho prešľapovali pri chalupe dvaja miestni policajti, mierne vyvedení z miery, a okolo odkvapov poskakoval párik vytočených červienok, ktoré podráždene škriekali.
   
„Kde sú všetci?“ chcela som vedieť.
   
Pýtala som sa Sama, no odpovedal mi Frank. „Cooper tu bol a už aj odišiel,“ – Cooper je štátny patológ. „Povedal som si, že by sa mal na ňu pozrieť čo najskôr, aby sme mali čas úmrtia. Technici počkajú, forenzné dôkazy nikam nezmiznú.“
   
„Bože,“ povedala som. „Ale zmiznú, keď po nich budeme šliapať. Sam, už si niekedy vyšetroval dvojnásobnú vraždu?“
   
Frank zdvihol obočie. „Máš ďalšie telo?“
   
„Tvoje, keď sem dorazia technici. Šesť ľudí sa špacíruje po mieste činu, ktoré ešte nevyčistili? Stopercentne ťa zabijú.“
   
„Stojí mi to za to,“ povedal Frank zvesela a prehodil nohu cez múrik. „Chcem všetko ešte chvíľu tutlať a to sa dá len veľmi ťažko, keď sa tu všade hemžia technici. Ľudia ich len tak neprehliadnu.“
   
Čosi tu nesedí. Toto je Samov prípad, nie Frankov; Sam by mal rozhodovať, ako sa zaobchádza s dôkazmi a kedy koho zavolajú. Bohvie, čo sa skrýva v tej chatrči, ale Samom to otriaslo natoľko, že sa nechal vytlačiť zo svojej pozície, prenechal Frankovi vedenie prípadu a ten sa okamžite pustil do systematickej organizácie, aby si ho prispôsobil svojmu momentálnemu programu. Chcela som sa pozrieť Samovi do očí, ale on práve preliezal múr a nepozeral sa ani na jedného z nás.
   
„Môžeš v hentom modeli preliezať múry alebo ti mám pomôcť?“ opýtal sa ma sladko Frank. Škaredo som sa naňho pozrela a prehupla som na pole. Ocitla som sa vo vysokej tráve a púpavách.
   
Chalupu tvorili kedysi dávno dve miestnosti. Jedna bola stále viac-menej zachovaná – dokonca bola z väčšej časti pod strechou –, ale z druhej ostali len zvyšky stien a okná otvorené do prázdneho priestoru. V prasklinách sa zakorenil pupenec, mach a akési plazivé modré kvietky. Pri dverách ktosi neveľmi zručne nasprejoval meno SHAZ, ale chalupa nebola veľmi vhodná na pravidelné schôdzky: dokonca aj znudení pubertiaci ju nechali napospas pomalému rozpadu.
   
„Detektívka Cassie Maddoxová,“ predstavil ma Frank, „seržant Noel Byrne a strážnik Joe Doherty zo stanice v Rathowene. Glenskehy spadá pod nich.“
   
„A bol nám ho čert dlžen,“ poznamenal Byrne. Zdalo sa, že to myslí vážne. Mal čosi vyše päťdesiat, vodnaté modré oči, mierne sa hrbil a páchol vlhkou uniformou a pobabraným životom.
   
Doherty bol vyhúknutý mládenec s nešťastnými ušami, a keď som mu podávala ruku, nechápavo na mňa civel presne ako dáka postavička z kresleného filmu; takmer som počula hlasné pink, keď mu očné gule skočili späť na miesto. Bohvie, čo o mne počul – medzi policajtmi sa klebety šíria rýchlejšie ako medzi babkami na trhu –, ale práve v tejto chvíli som nemala čas lámať si nad tým hlavu. Zadívala som sa mu do očí a usmiala som sa, on čosi zamrmlal a pustil mi ruku, ako keby pálila.
   
„Chceli by sme detektívku Maddoxovú požiadať, aby sa pozrela na telo,“ oznámil im Frank.
   
„Tak tomu verím,“ povedal Byrne a pritom zo mňa nespúšťal oči. Nebola som si istá, či to myslel tak ironicky, ako to vyznelo; nezdalo sa, že by mal na niečo také dosť energie. Doherty sa nervózne zachichotal.
   
„Pripravená?“ opýtal sa ma Sam potichu.
   
„To napätie ma zabije,“ vyhlásila som. Moje slová vyzneli trochu nafúkanejšie, ako som mala v úmysle. Frank sa už skláňal pri vchode do chalupy a odhŕňal nabok dlhé vetvy černičia, ktoré sa ťahalo popred vchod do vnútornej izby.
   
„Dámy majú prednosť,“ povedal a mávol rukou. Tie jeho otrasné okuliare som si zavesila do výstrihu, nadýchla som sa a vstúpila dnu.
   
Mohla to byť pokojná, smutná izbička. Cez diery v streche a hustú spleť konárov v oknách do nej presvitali dlhé lúče slnka, rozochvené ako svetelné odrazy na vode; bol tam rodinný kozub, ktorý vychladol už pred sto rokmi, a v ňom kôpka vtáčích hniezd, ktoré popadali dolu komínom, a stále tam visel hrdzavý železný hák na kotlík. Kdesi neďaleko spokojne hrkútal holub.
   
No ak ste už niekedy videli mŕtvolu, istotne viete, ako dokáže zmeniť celkovú atmosféru: poznáte to obrovské ticho, tú neprítomnosť silnú ako čierna diera; čas sa zastaví a molekuly zamrznú okolo nehybného tela, ktoré už odhalilo posledné tajomstvo, o ktorom však už nevyriekne ani slovka. Väčšina mŕtvych ľudí je tou jedinou vecou v miestnosti. Obete vrážd sú však iné; nikdy nie sú úplne samy. Ticho sa vystupňuje do ohlušujúceho revu, vzduch sa vlní a hýri farbami, z tela stúpa opar poznačený tou druhou osobou, ktorá sa rovnako intenzívne dožaduje vašej pozornosti: vrahom.
   
Na tomto mieste činu ma však okamžite zaujalo, akú nepatrnú značku po sebe vrah zanechal. Čakala som, že uvidím veci, ktoré si nechcem ani predstaviť – obeť bude nahá a s roztiahnutými nohami, posiata nespočetnými brutálnymi tmavými ranami, s časťami tela rozhádzanými po kútoch –, ale toto dievča ležalo na zemi, akoby sa tam starostlivo uložilo samo a posledný raz vydýchlo dlhým a vyrovnaným vzdychom, akoby si vybralo čas aj miesto a nikto mu pri tom nemusel pomáhať. Ležalo na chrbte v tieni pred kozubom, nohy úhľadne pri sebe a ruky po bokoch. Malo na sebe námornícky kabát, ktorý sa vpredu roztváral, pod ním indigové džínsy – normálne natiahnuté a zazipsované –, tenisky a modré tričko s tmavou batikovou hviezdou. Jediná vec, ktorá pútala pozornosť, boli jej ruky tuho zovreté do pästí. Frank so Samom pristúpili bližšie ku mne a ja som sa na Franka zmätene pozrela – A čo má byť? –, no on sa na mňa iba díval a z jeho tváre sa nedalo nič vyčítať.
   
Dievčina bola strednej výšky, územčistá, chlapčenskej postavy ako ja. Hlavu mala otočenú k stene na druhej strane miestnosti a v mdlom svetle som videla len jej krátke čierne kučery a kúsok bielej pokožky: vysoký oblúk lícnej kosti, malú bradu. „Pozri sa,“ ozval sa Frank. Zapol malú silnú baterku a jej tvár zaplavila silná žiara.
   
Na okamih som ostala úplne zmätená – Žeby mi Sam klamal? –, pretože som ju odniekiaľ poznala, tú tvár som videla už miliónkrát. Pristúpila som o krok bližšie, aby som sa mohla lepšie prizrieť, a náhle celý svet zmĺkol a zamrzol, všade naokolo dunela temnota a v jej strede žiarila bielym svetlom tvár tej dievčiny – pretože som to bola ja. Vyhrnutý nos, široký oblúk obočia, každý nepatrný uhol, každá krivka mrazivo jasná: bola som to ja, s modrými perami a nehybná, pod očami tiene ako tmavé modriny. Necítila som si ruky, nohy, necítila som vlastný dych. Na okamih som mala pocit, že sa vznášam, odtrhnutá od svojho tela, a vietor ma unáša preč.