© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

V pavilóne šeliem

V pavilóne šeliem

Od lásky po hrôzu – skutočný príbeh americkej rodiny v Hitlerovom Berlíne

Erik Larson si pri čítaní denníkov amerického veľvyslanca Dodda, ktorý pôsobil v Nemecku v rokoch 1934 až 1936, uvedomil, aké vzácne svedectvo drží v rukách. A vtedy sa zrodil jeho plán podať v Pavilóne šeliem objektívny obraz pomalého zrodu druhej svetovej vojny.

  • ISBN: 978-80-222-0623-5
  • EAN: 9788022206235
  • Počet strán:
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

14,90 € Doporučená cena

O knihe

Erik Larson vo svojom vynikajúcom románe V pavilóne šeliem oživil rušný predvojnový Berlín v celom jeho pôvabe a hrôze a načrtol novú kapitolu v dejinách druhej svetovej vojny. Nešetril ani Spojené štáty, verne opísal ich váhavosť v čase, keď rástla Hitlerova moc a sám Führer robil čistky vo vlastných radoch. Príbeh pozvoľna prechádza do nočnej mory, ktorá stavia na hlavu akúkoľvek logiku a ľudskú morálku, je silný, smutne bezprostredný a živý ako film.

Svedectvo, ktoré zanechala Doddova dcéra Marthe, je o to plastickejšie, že bola milenkou viacerých nacistických pohlavárov, a tak sa o ich nádejach a strachu dozvedáme z prvej ruky.

Šialené berlínske dobrodružstvo nesie v sebe hrozbu vojny a pripomína elegantný triler plný krvilačných monštier, ktorých šarm je v skutočnosti ubíjajúci, lebo ich činy sú odstrašujúcim príkladom v histórii. Hoci vieme, ako to všetko skončí, knihu čítame s neobyčajným pôžitkom.

Recenzie

Larsonov najlepší a najpútavejší historický román… silný, úderný… a uchvacujúco pravdivý príbeh.
The New York Times

Larson podrobne preskúmal Doddovo osobné svedectvo Hitlerovho vzostupu a napísal úžasný emotívny príbeh, ktorý má všetky znaky politického trileru… živý obraz hrôzostrašných udalostí…
The New York Times Book Review

Obdivuhodné… Larson oživil rozbúrený Berlín v celom pôvabe a hrôze… vítaná nová kapitola v dejinách Druhej svetovej vojny.
Christian Science Monitor

Fantastické historické svedectvo…
Newsweek

Strhujúci opis temnej doby, nočná mora... Kniha znovu kladie nikdy nezodpovedanú otázku z obdobia nacizmu – aké peklo vedia rozpútať ľudia a čo je potrebné urobiť, aby sme zatvorili šelmu do klietky.
The Seattle Times

Larsonov najnovší historický román je rovnako napínavý ako triler, je však omnoho vzrušujúcejší, lebo rozpráva pravdivý príbeh.
Asbury Park Press

Oslňujúce… kniha sa číta ako napínavý román zaplnený známymi, ale aj smutne preslávenými postavami… Larson napísal výrečný dokument o spoločnosti, ktorá nebadane, ale neodvratne začína strácať zdravý rozum.
The Chicago Times

Majster pravdivých príbehov, ktoré si zamilujeme ako beletriu…
People

Ukážka z knihy

1933

Muž za plentou

Americkí imigranti chodili na americký konzulát v Berlíne bežne, no nie v stave, v akom sa tam 29. júna 1933 ukázal istý muž. Bol to Joseph Schachno, tridsaťjedenročný lekár z New Yorku, ktorý donedávna vykonával svoju prax na predmestí Berlína. Teraz stál nahý za plentou vo vyšetrovni na prvom poschodí konzulátu, kde zvyčajne štátny lekár vyšetroval žiadateľov o víza, ktorí chceli emigrovať do Spojených štátov. Schachna akoby niekto takmer celého z kože stiahol.

Prišli dvaja predstavitelia konzulátu a vošli do vyšetrovne. Prvý z nich bol George S. Messersmith, generálny konzul Spojených štátov v Nemecku od roku 1930 (nebol v žiadnom príbuzenskom vzťahu s Wilhelmom „Willym“ Messerschmittom, nemeckým leteckým inžinierom). Messersmith bol najvyššie postavený úradník diplomatických služieb v Berlíne a dozeral na desať amerických konzulátov v nemeckých mestách. Vedľa neho stál vicekonzul Raymond Geist. Geist býval zvyčajne pokojný a vyrovnaný, skrátka dokonalý podriadený, no teraz si Messersmith všimol, že je bledý a hlboko otrasený.

Obaja boli zdesení Schachnovým stavom. „Od hlavy až po päty vyzeral ako kus surového mäsa,“ opísal to Messersmith. „Bičovali ho a bili všemožnými spôsobmi, až kým celý nekrvácal a nebol doslova zodratý z kože. Len raz som sa naňho pozrel a utekal som čo najrýchlejšie k umývadlu, kde si [všeobecný lekár]umýva ruky.“

Messersmith sa dozvedel, že k bitke došlo pred deviatimi dňami, a predsa boli rany stále čerstvé. „Od lopatiek až po kolená sa mu ťahali pásy, podľa ktorých bolo aj po deviatich dňoch vidieť, ako ho bili z oboch strán. Na zadku mal prakticky iba mäso a na veľkých plochách ešte stále nemal kožu. Mäso mal na mnohých miestach rozmliaždené na kašu.“
   
Messersmith sa čudoval: Keď má takéto rany po deviatich dňoch, ako asi musel vyzerať hneď po bitke?
   
Stalo sa toto:
   
V noci 21. júna prišla do Schachnovho domu skupina uniformovaných mužov na základe anonymného udania, že je potenciálny nepriateľ štátu. Prehľadali mu dom, a hoci nič nenašli, zobrali ho so sebou na ústredie. Prikázali mu, aby sa vyzliekol, a okamžite ho začali surovo šľahať bičmi dvaja muži; bitka trvala dlho. Potom ho prepustili. Nejako sa dostal domov, vzápätí ušiel aj s manželkou do centra Berlína do domu ženinej matky. Týždeň preležal v posteli. Len čo sa cítil trochu lepšie, vybral sa na konzulát.
   
Messersmith nariadil, aby ho odviezli do nemocnice, a ešte v ten deň mu vystavil nový americký pas. Krátko nato ušiel Schachno aj so ženou do Švédska a potom do Ameriky.
   
Amerických občanov bili a zatýkali od chvíle, ako v januári vymenovali Hitlera za kancelára, ale doteraz to nikdy nebolo také vážne – hoci rovnako kruté zaobchádzanie, ba často aj oveľa horšie, zažili aj tisíce Nemcov. Pre Messersmitha to bol iba ďalší dôkaz toho, ako sa v skutočnosti žije pod Hitlerovou vládou. Chápal, že všetko toto násilie je viac než len prechodný záchvat zverstiev. Nemecko prechádzalo veľmi zásadnými zmenami.
   
On to chápal, ale bol presvedčený, že v Amerike si to uvedomuje len málokto. Čoraz väčšmi ho znepokojovalo, aké ťažké je presvedčiť svet o skutočnom význame Hitlerovej hrozby. Bolo mu absolútne jasné, že Hitler vlastne potajme a agresívne pripravuje Nemecko na dobyvateľskú vojnu. „Kiežby bolo možné presvedčiť ľudí u nás doma,“ napísal v júni 1933 v správe pre americké ministerstvo zahraničných vecí, „pretože si myslím, že by mali pochopiť, s akou nezvratnou silou sa v Nemecku rozvíja bojový duch. Ak sa táto vláda udrží pri moci ešte ďalší rok a bude pokračovať v nastolenej politike, dospeje k tomu, že Nemecko sa v najbližších rokoch stane hrozbou pre svetový mier.“
   
Dodal ešte: „Ľudia v tejto vláde okrem niekoľkých výnimiek zmýšľajú spôsobom, ktorý ja ani vy nedokážeme pochopiť. Niektorí sú prípady pre psychiatra a za normálnych okolností by sa už niekde liečili.“     V Nemecku však nebol stály veľvyslanec Spojených štátov. Predchádzajúci veľvyslanec Frederic M. Sackett odišiel v marci, keď Franklina D. Roosevelta slávnostne vymenovali do úradu amerického prezidenta. (Inaugurácia sa konala 3. marca 1933.) Už štyri mesiace bol post veľvyslanca prázdny a nový kandidát sa mal dostaviť najskôr o tri týždne. Messersmith toho muža nepoznal, vedel o ňom iba toľko, koľko sa dopočul od známych z amerického ministerstva zahraničných vecí. Vedel však, že nový veľvyslanec vstúpi rovno do vriaceho kotla brutality, korupcie a fanatizmu a bude to musieť byť muž pevného charakteru, schopný presadzovať americké záujmy a silu, pretože sila je to jediné, čomu Hitler a jeho muži rozumejú.
   
A pritom sa o tom novom mužovi hovorilo, že je to nenápadný človek, ktorý slávnostne vyhlásil, že bude v Berlíne viesť skromný život ako gesto voči svojim krajanom, ktorí sa v dôsledku hospodárskej krízy ocitli v núdzi. Bolo až neuveriteľné, že nový veľvyslanec si priviezol do Berlína vlastné auto – starý ojazdený chevrolet –, aby ešte zdôraznil svoju šetrnosť. Do toho Berlína, kde sa Hitlerovi muži rozvážali v obrovských čiernych autách, veľkých takmer ako mestské autobusy.