© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Ohnivý stĺp

Ohnivý stĺp

Veľkolepé, pútavé dielo prepracované do najmenšieho detailu!

Autor kultových románov Piliere zeme a Na veky vekov znovu potvrdil, že je majstrom historického románu. Jeho najnovší román Ohnivý stĺp obsadil horné priečky knižných bestsellerov a v mnohých krajinách sa stal najpredávanejšou knihou. Nadšené ohlasy čitateľov v celom svete dávajú tušiť, že autor ani tentoraz nesklamal. Čitatelia museli čakať deväť rokov... Konečne ich Ken Follett znovu zavedie do Kingsbridgea. Rok 1558. Ešte vždy sa nad Kingsbridgeom týči veľkolepá katedrála, no mesto rozdeľuje neľútostný boj medzi katolíkmi a protestantmi. Priateľstvo, vernosť, láska, akoby akýkoľvek ušľachtilý cit stratil význam. Skutočnými nepriateľmi pritom nie sú súperiace náboženstvá. Súboj sa odohráva medzi tými, čo veria v toleranciu a porozumenie, a tyranmi, ktorí chcú svoje myšlienky vnútiť všetkým – nech to stoji, čo chce. Najvrúcnejším prianím Neda Willarda bolo oženiť sa s Margery Fitzgeraldovou. No aj ich rodiny delí náboženský konflikt, a tak Ned Willard opúšťa Kongsbridge, aby vstúpil do služieb princeznej Elizabeth Tudorovej. Keď sa Elizabeth neskôr stane kráľovnou, celá Európa sa postaví proti Anglicku. Aby si udržala nadhľad a zabránila sprisahaniu, povstaniu a útokom konkurenčných mocností, Elizabeth I. založí s Nedovou pomocou prvú tajnú službu v krajine. Malá skupinka šikovných špiónov a odvážnych tajných agentov jej umožní, aby si celých 50 rokov udržala trón a nepopustila zo svojich princípov. Zdá sa, že láska medzi Nedom a Margery je dávno minulosťou, pretože celú Európu od Edinburghu až po Ženevu zachvátili plamene... Jednotlivé postavy v tomto veľkolepom románe sú na jednej strane historické, ale aj vymyslené, všetky však fascinujúco vykreslené. Follett v tomto románe vzdáva hold alžbetínskemu obdobiu, takže jeho kniha určite poteší historických fajnšmekerov. Nielenže si ju vychutnajú, ale ju aj plne ocenia.

  • ISBN: 978-80-222-0866-6
  • EAN: 9788022208666
  • Počet strán: 780
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148x233 mm
  • Dátum vydania: 15.2.2018
  • Žáner: BELETRIA/ Historický román

28,90 € Doporučená cena

O knihe

Celosvetovo úspešný autor Ken Follett nadchol milióny čitateľov románmi Piliere zeme Na veky vekov, dvomi príbehmi zo stredoveku situovanými do fiktívneho mesta Kingsbridge. Sága pokračuje Follettovým výpravným dielom Ohnivý stĺp.

Píše sa rok 1558 a prastaré kamene kingsbridgeskej katedrály hľadia na mesto rozdelené náboženským sporom. Moc v Anglicku sa vratko presúva medzi katolíkmi a protestantmi, vznešení aj prostí ľudia vedú spory a podrobujú skúške priateľstvo, oddanosť a lásku.

Ned Willard chce iba jedno – oženiť sa s Margery Fitzgeraldovou. No keď sa milenci ocitnú na opačných stranách náboženského sporu rozdeľujúceho krajinu, Ned odíde pracovať pre princeznú Elizabeth. Keď sa Elizabeth stane kráľovnou, celá Európa sa obráti proti Anglicku. Bystrá a odhodlaná mladá panovníčka založí prvú tajnú službu v krajine, aby sa včas dozvedela o sprisahaniach a vzburách proti sebe a zámeroch zaútočiť na jej krajinu. Celé búrlivé polstoročie sa zdá, že láska Neda a Margery sa nenaplní, pretože extrémisti rozdúchajú násilnosti od Edinburghu po Ženevu. Elizabeth sa drží trónu aj svojich zásad, chránená oddanou skupinkou vynachádzavých špiónov a odvážnych tajných agentov. No skutočnými nepriateľmi, vtedy aj dnes, nie sú znepriatelené náboženstvá. Vojna postaví proti sebe ľudí veriacich v tolerantnosť a kompromisy a tyranov, ktorí sa bez ohľadu na dôsledky snažia všetkým nanútiť svoje myšlienky.

Román Ohnivý stĺp sa odohráva v jednom z najbúrlivejších a najrevolučnejších období dejín. Zároveň je to jedno z najvzrušujúcejších a najambicióznejších Follettových diel. Poteší dlhodobých priaznivcov kingsbridgeskej série a je dokonalým zoznámením s autorom pre čitateľov, ktorí Folletta dosiaľ nepoznajú.

......................

Dvojdielna sága Piliere Zeme a Svet bez konca očarila milióny čitateľov. Ken Follett v nej pokračuje novým pútavým a veľkolepým dielom. Román Ohnivý stĺp sa začína na Vianoce príchodom mladého Neda Millarda do Kingsbridgea. Rok 1558 obráti Nedov život naruby a navždy zmení Európu. Starodávne kamene katedrály v Kingsbridgei hľadia na mesto rozdelené náboženskou neznášanlivosťou. Vznešené princípy sa dostávajú do krvavej zrážky s priateľstvom,  oddanosťou a láskou. Ned sa ocitne na opačnej strane barikády ako Margery Fitzgeraldová, dievča, s ktorým sa chce oženiť. Po nástupe Elizabeth Tudorovej na trón sa celá Európa obráti proti Anglicku. Bystrá
a odhodlaná mladá panovníčka založí prvú tajnú službu v krajine, aby včas odhalila sprisahancov, vzbúrencov a útočníkov.  V Paríži čaká zvodná a tvrdohlavá škótska kráľovná Mária, príslušníčka neľútostne ctižiadostivej francúzskej rodiny. Keď ju uznajú za právoplatnú panovníčku Anglicka, s novými spojencami spriada plány na zosadenie Elizabeth.

Ned Willard pátra po úskočnom záhadnom Jeanovi Langlaisovi, ale nevie, že pod falošným menom sa skrýva jeho bývalý spolužiak, ktorý ho veľmi dobre pozná.

Uplynie polovica búrlivého storočia. Zdá sa, že láska Neda a Margery sa už nenaplní. Od Edinburghu po Ženevu prepuká radikálne násilie. Alžbeta sa neisto drží trónu aj zásad, chránená neveľkou oddanou skupinou vynachádzavých špehov a odvážnych tajných agentov. No skutočnými nepriateľmi, vtedy rovnako ako dnes, nie sú súperiace nábožentsvá.  V neľútostnom boji čelia zástancovia znášanlivosti a ústupkov tyranom, ktorí chcú všetkým vnútiť vlastné myšlienky – bez ohľadu na obete.    

Recenzie

„Follett je majster!“ 

The Washington Post

-------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

"Román Ohnivý stĺp sa odohráva v jednom z najbúrlivejších a najrevolučnejších období dejín. Zároveň je to jedno z najambicióznejších Follettových diel".

Ľubomír Jaško, aktuality.sk



Ukážka z knihy

KEN

FOLLETT




Ohnivý

stĺp








TATRAN









Venujem Emanuelovi,

za 49 rokov slnečného jasu.








Pán išiel pred nimi cez deň v oblačnom stĺpe,

aby im ukazoval cestu, v noci zasa v ohnivom stĺpe, aby im svietil,

takže mohli dňom i nocou putovať.


    Kniha Exodus 13, 21


ZOZNAM POSTÁV



Dúfam, že ho nebudete potrebovať. Vždy, keď si budete myslieť, že ste na nejakú postavu zabudli, zľahka vám ju pripomeniem. No uvedomujem si, že čitateľ občas odloží knihu a dostane sa k nej až po týždni či ešte dlhšom čase – stáva sa to aj mne – a vtedy môže zabudnúť. Preto pre každý prípad prikladám zoznam postáv, ktoré sa v knihe vyskytnú viac než raz…


Anglicko


Domácnosť Willardovcov

Ned Willard

Barney, jeho brat

Alice, ich matka

Malcolm Fife, sluha

Janet Fifová, gazdiná

Eileen Fifová, dcéra Malcolma a Janet


Domácnosť Fitzgeraldovcov

Margery Fitzgeraldová

Rollo, jej brat

sir Reginald, ich otec

lady Jane, ich matka

Naomi, slúžka

sestra Joan, Margerina prateta


Domácnosť Shiringovcov

Bart, vikomt zo Shiringu

Swithin, jeho otec, gróf zo Shiringu

Sal Brendonová, gazdiná


Puritáni

Philbert Cobley, majiteľ lode

Dan Cobley, jeho syn

Ruth Cobleyová, Philbertova dcéra

Donal Gloster, ich úradník

Otec Jeremiah, duchovný Kostola svätého Jána v Loversfielde


Ostatní

mních Murdo, potulný kazateľ

Susannah, grófka z Brecknocku, priateľka Margery a Neda

Jonas Bacon, kapitán lode Jastrab

Jonathan Greenland, prvý lodný dôstojník na palube Jastraba

Stephen Lincoln, duchovný

Rodney Tilbury, sudca


Skutočné historické postavy

Mary Tudorová, anglická kráľovná (Mária Tudorová; pozn. red.)

Elizabeth Tudorová, jej nevlastná setra, neskôr kráľovná (Alžbeta Tudorová, neskôr kráľovná Alžbeta I.; pozn. red.)

sir William Cecil, Elizabethin radca

Robert Cecil, Williamov syn

William Allen, vodca exilových anglických katolíkov

sir Francis Walshingham, šéf špionáže


Francúzsko


Rodina Palotovcov

Sylvie Palotová

Isabelle Palotová, jej matka

Giles Palot, jej otec


Ostatní

Pierre Aumande

vikomt Villeneuve, Pierrov spolužiak

otec Moineau, Pierrov učiteľ

Nath, Pierrova slúžka

Guillaume zo Ženevy, potulný kazateľ

Louise, markíza de Nîmes

Luc Mauriac, lodný prepravca

Aphrodite Beaulieuová, dcéra grófa z Beaulieu

René Duboeuf, krajčír

Françoise Duboeufová, jeho mladá manželka

markíz de Lagny, protestantský šľachtic

Bernard Housse, mladý dvoran

Alison McKayová, dvorná dáma škótskej kráľovnej Mary


Fiktívni členovia domácnosti Guisovcov

Gaston Le Pin, náčelník domácej stráže rodiny Guisovcov

Brocard a Rasteau, dvaja z Gastonových poskokov

Veronique, vzdialená príbuzná Guisovcov

Odette, slúžka Veronique

Georges Biron, špeh


Skutočné historické postavy: domácnosť Guisovcov

François, vojvoda z Guise (František Lotrinský; pozn. red.)

Henri, Françoisov syn

Charles, kardinál Lorraine, Françoisov brat (Karol II. Lotrinský; pozn. red.)


Skutočné historické postavy: Bourbonovci a ich spojenci

Antoine, kráľ z Navarry (Anton Navarrský; pozn. red.)

Henri, Antoinov syn

Louis, knieža z Condé

Gaspard de Coligny, francúzsky admirál


Skutočné historické postavy: ostatní

Henri II., francúzsky kráľ

Caterina de Medici, francúzska kráľovná (Katarína Medicejská; pozn. red.)

Deti Henriho a Cateriny:

François II., francúzsky kráľ (František Lotrinský; pozn. red.)

Charles IX., francúzsky kráľ (Karol IX.; pozn. red.)

Henri III., francúzsky kráľ

Margot, navarrská kráľovná (Margaréta z Valois; pozn. red.)

Mary Stuartová, škótska kráľovná (Mária Stuartová; pozn. red.)

Charles de Louviers, atentátnik

Škótsko


Skutočné historické postavy

James Stuart, nemanželský nevlastný brat škótskej kráľovnej Mary James Stuart, syn škótskej kráľovnej Mary, neskôr škótsky kráľ James VI. a anglický kráľ James I.


Španielsko


Rodina Cruzovcov

Carlos Cruz

teta Betsy


Rodina Ruizovcov

Jeronima

Pedro, jej otec


Ostatní

arcidiakon Romero

otec Alonso, inkvizítor

kapitán Železná ruka – Gómez


Nizozemsko


Rodina Wolmanovcov

Jan Wolman, bratanec Edmunda Willarda

Imke, jeho dcéra


Rodina Willemsenovcov

Albert

Betje, Albertova manželka

Drike, ich dcéra

Evi, Albertova ovdovená sestra

Matthus, Evin syn


Ostatné národnosti

Ebrima Dabo, otrok z kmeňa Mandinka

Bella, výrobkyňa rumu na ostrove Hispaniola


PREDSLOV





Obesili sme ho pred katedrálou v Kingsbridgei. Je to zvyčajné miesto popráv. Napokon, ak človeka nemôžete zabiť pred

Božou tvárou, asi by ste ho nemali zabiť vôbec.

Hlavný sudca grófstva ho vyviedol z temnice pod radnicou s rukami zviazanými za chrbtom. Kráčal vzpriamene, nebojácne, na bledej tvári sa mu zračil vzdor.

Zástup sa mu posmieval a preklínal ho. Zdalo sa, akoby nikoho nevnímal. Mňa však určite videl. Stretli sa nám pohľady a v ich krátkej výmene sa zračil celý náš život.

Mal som na svedomí jeho smrť a on to vedel.

Stopoval som ho niekoľko desaťročí. Bol atentátnik, ktorý sa chystal zabiť polovicu vládcov našej krajiny vrátane väčšiny členov kráľovskej rodiny, a to všetko jediným krvavým barbarským skutkom – keby som mu ho neprekazil.

Stopovaním podobných potenciálnych vrahov som strávil celý život a mnohých popravili – nielen obesili, ale aj utopili, rozštvrtili či odpratali z tohto sveta inou strašnou smrťou určenou pre najhorších zločincov.

Áno, na podobných výjavoch som sa zúčastnil veľa ráz. Videl som zomierať človeka s vedomím, že som sa viac než ktokoľvek iný pričinil, aby ho stihol spravodlivý, ale strašný trest. Robil som to pre svoju krajinu, ktorá je mi drahá, pre svoju panovníčku, ktorej slúžim; no aj z iného dôvodu, z princípu, z presvedčenia, že človek má právo na vlastný názor na Boha.

Bol posledný z množstva mužov, ktorých som poslal do pekla, ale prinútil ma vrátiť sa v mysli k celkom prvému…













PRVÁ ČASŤ



1558




1. KAPITOLA




Ned Willard sa vrátil domov do Kingsbridgea v metelici.

Plavil sa proti prúdu z Combe Harbour v kajute pomalej bárky naloženej plátnom z Antverp a vínom z Bordeaux.

Keď sa mu videlo, že čln sa konečne blíži ku Kingsbridgeu, zakrútil sa tesnejšie do francúzskeho plášťa, vyhrnul si kapucňu na hlavu, vyšiel na otvorenú palubu a zadíval sa pred seba.

Spočiatku bol sklamaný: videl iba poletujúci sneh. No jeho túžba uzrieť mesto bola priam bolestná, a tak ďalej nádejne hľadel do chumelice. Po chvíli sa mu prianie splnilo a metelica pomaly začala ustávať. Zakrátko sa zjavil fliačik modrej oblohy. Ned sa díval ponad vrcholky okolitých stromov a zbadal vežu katedrály – bola vysoká stodvadsaťtri a pol metra, čo vedel každý žiak základnej školy v Kings­bridgei. Kamenný anjel, čo strážil mesto z vrchu veže, mal dnes na krídlach snehové čiapočky, ktoré mu prefarbili končeky pierok zo svetlosivej na prenikavú bielu farbu. Keď sa naňho díval, o sochu sa na okamih oprel slnečný lúč a odrazil sa od snehu ako požehnanie; potom sa znovu rozchumelilo a anjel zmizol z dohľadu.

Nejaký čas videl iba vrcholce stromov, ale jeho predstavivosť pracovala na plné obrátky. Čoskoro sa po ročnom odlúčení opäť stretne s matkou. Nepovie jej, ako veľmi mu chýbala, lebo v osemnástich rokoch muž musí byť nezávislý a sebestačný.

No zo všetkých mu najväčšmi chýbala Margery. Zaľúbil sa do nej v najnevhodnejšom čase, niekoľko týždňov pred odchodom z Kings­bridgea. Chystal sa na rok do Calais, prístavu na severnom pobreží Francúzska, ktorý mali v rukách Angličania. S Margery sa poznali od detstva. Šibalská inteligentná dcéra sira Reginalda Fitzgeralda sa mu odjakživa páčila. Keď vyrástla, jej nezbednosť nadobudla nový, vábivý rozmer a on sa často pristihol, ako na ňu zíza v kostole s vyschnutými ústami a so zrýchleným dychom. Neodvážil sa na viac než na zízanie, lebo bola od neho o tri roky mladšia, lenže ona nemala podobné zábrany. Bozkávali sa na kingsbridgskom cintoríne za mohutným náhrobným kameňom priora Philipa, mnícha, ktorý si pred štyrmi storočiami objednal stavbu katedrály. Na ich dlhých vášnivých bozkoch nebolo nič detské – potom sa rozosmiala a ušla.

Nasledujúci deň sa s ním bozkávala znova. A večer pred jeho odchodom do Francúzska si navzájom vyznali lásku.

Niekoľko prvých týždňov si písali. Rodičom o svojich citoch nepovedali – zdalo sa im to priskoro –, preto si nemohli písať otvorene. Ned sa však zdôveril staršiemu bratovi Barneymu, a ten sa stal ich sprisahancom. Barney však zakrátko odišiel z Kingsbridgea do Se­villy. Aj Margery mala staršieho brata, volal sa Rollo, ale ona mu nedôverovala tak ako Ned Barneymu. Preto sa ich dopisovanie skončilo.

Nedove city sa nezmenili ani potom. Vedel, čo ľudia hovoria o láske medzi mladými. Často sa presviedčal, čo cíti, čakal, že jeho vzťah k Margery sa zmení, ale nestalo sa. Po niekoľkých týždňoch v Calais mu sesternica Thérèse naznačila, že ho zbožňuje a je ochotná spraviť viac-menej všetko, čo si želá, aby mu to dokázala, ale Neda vzťah s ňou vôbec nelákal. Spomínal na to s miernym prekvapením, lebo dovtedy nikdy nepremeškal príležitosť bozkávať sa s pekným dievčaťom s chutným poprsím.

Znepokojovalo ho však čosi iné. Po odmietnutí Thérèse sa utvrdil v tom, že počas pobytu v Calais sa jeho city k Margery nezmenili. Kládol si však otázku, čo sa stane, keď ju uvidí. Bude skutočná Margery rovnako očarujúca, ako sa mu zdala v spomienkach? Prežije jeho láska opätovné stretnutie?

A čo ona? Pre štrnásťročné dievča je rok dlhý čas. Pravdaže, už má pätnásť, no aj tak. Keď sa odmlčal, možno jej cit k nemu vyprchal. Možno sa teraz za hrobkou priora Philipa bozkáva s iným. Bude nesmierne sklamaný, keď sa s ním zvíta s nezáujmom. A ak ho aj do­siaľ ľúbi, bude živý Ned zodpovedať jej predstavám?

Metelica opäť ustala a Ned si všimol, že bárka prechádza západnými predmestiami Kingsbridgea. Na oboch brehoch boli dielne remeselníkov, ktorí potrebovali veľa vody – farbiari, plstiari, výrobcovia papiera a mäsiari. Keďže ich činnosť dosť zapáchala, bývanie v západných štvrtiach bolo pomerne lacné.

Pred očami sa mu vynoril Leprový ostrov. Jeho názov pochádzal z minulosti – v meste sa lepra nevyskytla niekoľko storočí. Na bližšom konci ostrova sa nachádzala Carisina nemocnica. Založila ju mníška, ktorá zachránila mesto v čase čiernej smrti. Keď sa bárka priblížila k ostrovu, Ned zbadal za nemocnicou ladný dvojoblúk Merthinovho mosta spájajúceho ostrov s pevninou, sever s juhom. Ľúbostný príbeh Caris a Merthina patril k miestnym legendám a pri zimných kozuboch sa odovzdával z generácie na generáciu.

Bárka priplávala k mólu na rušnom nábreží. Nezdalo sa, že za rok nastala v meste veľká zmena. Ned predpokladal, že miesta ako Kings­bridge sa menia pomaly. Katedrály, mosty a nemocnice postavili tak, aby pretrvali stáročia.

Cez plece mal prevesenú torbu a teraz mu kapitán bárky podal ďalšiu batožinu: neveľkú drevenú truhlicu, v ktorej mal trocha oblečenia, pár pištolí a niekoľko kníh. Zdvihol truhlicu na plece, prešiel po mostíku a zoskočil na prístavisko.

Obrátil sa k rozľahlému kamennému skladu, kde mala sídlo obchodná spoločnosť jeho rodiny. No sotva prešiel niekoľko krokov, oslovil ho známy hlas so škótskym prízvukom: „Pozrimeže, veď to je náš Ned. Vitajte doma!“

Bola to Janet Fifová, matkina gazdiná. Ned sa zoširoka usmial. Potešil sa, že ju vidí.

„Práve som kúpila rybu na večeru pre vašu matku,“ povedala. Janet bola taká chudá, akoby mala telo poskladané z paličiek, ale rada kŕmila iných. „Aj vy si z nej dáte.“ Prebehla po ňom pohľadom. „Zmenili ste sa,“ vyhlásila. „V tvári sa mi vidíte chudší, ale plecia máte širšie. Kŕmila vás teta Blanche ako sa patrí?“

„Kŕmila, ale strýko Dick ma posielal nosiť kamene.“

„To nie je práca pre učenca.“

„Neprekážalo mi to.“

Janet zvýšila hlas. „Malcolm, Malcolm, pozri, kto prišiel!“

Malcolm bol Janetin manžel a sluha u Willardovcov. Krívajúc prešiel cez prístavisko. Pred rokmi, keď bol ešte mladý a neskúsený, kopol ho kôň. Srdečne potriasol Nedovi ruku a povedal: „Zomrel starý Žaluď.“

„Bratov obľúbený kôň.“ Ned potlačil úsmev. To bol celý Malcolm. Správy o zvieratách boli preňho dôležitejšie ako novinky o ľuďoch. „Ako sa má matka?“

„Pani je, vďakabohu, zdravá ako rybička,“ odvetil Malcolm. „A rov­nako aj váš brat, odkedy sme o ňom počuli naposledy. Písanie mu veľ­mi nejde a listy zo Španielska sem putujú aj dva mesiace. Dajte, pomôžem vám s batožinou, pán Ned.“

Ned nemienil ísť hneď domov. Mal iný plán. „Neodniesli by ste mi domov truhlicu?“ opýtal sa Malcolma. Pohotovo mu zišla na um výhovorka. „Povedzte mame, že idem do katedrály vzdať vďaku za šťastný návrat. Hneď potom prídem domov.“

„Dobre.“

Malcolm odkríval a Ned ho nasledoval o trochu pomalšie, kochajúc sa pohľadom na budovy, pri ktorých vyrastal. Ešte vždy zľahka snežilo. Strechy boli biele, no po uliciach prechádzalo veľa ľudí a povozov, a tak sa sneh zmenil na čľapkanicu. Ned prešiel popri známej krčme Biely kôň, dejisku pravidelných sobotňajších bitiek, potom vykročil do kopca na hlavnú ulicu, ktorá viedla na námestie pred katedrálou. Minul biskupský palác a na nostalgický okamih zastal pri základnej škole. Cez úzke lomené okná videl vo svetle lampy police s knihami. Tam sa naučil čítať a rátať, kedy sa treba biť a kedy treba ujsť, aj to, ako bez plaču vydržať šľahnutia brezovými prútmi.

Na južnej strane katedrály stálo priorstvo. Odkedy kráľ Henry VIII. rozpustil kláštory, kingsbridgské priorstvo smutne pustlo, na streche zívali diery, múry sa nakláňali a popred okná prerastala burina. Budovy vlastnil súčasný starosta a otec Margery, sir Reginald Fitzgerald, ale nič s nimi nerobil.

Našťastie, o katedrálu bolo postarané dobre a vypínala sa vysoká a pevná ako odjakživa. Kameň bol symbolom žijúceho mesta. Ned prešiel cez masívnu západnú bránu do hlavnej lode. Poďakuje sa Bohu za bezpečnú cestu, a tým zmení na pravdu lož, ktorú nahovoril Malcolmovi.

Ako vždy, kostol bol nielen miestom bohoslužieb, ale aj obchodu. Fráter Murdo predával flakóny so zemou z Palestíny a dušoval sa, že je pravá; nejaký muž, ktorého Ned nepoznal, ponúkal za penny horúce kamene na zohriatie rúk a roztrasená Puss Lovejoyová v červených šatách ponúkala to, čo odjakživa.  

Ned zdvihol zrak k rebrám klenby, ktoré pripomínali ruky zástupu ľudí zdvihnuté k nebesiam. Zakaždým, keď prišiel na toto miesto, zišli mu na um muži a ženy, ktorí stavali katedrálu. Mnohí z nich boli zvečnení v Timothyho knihe, dejinách priorstva, o ktorých sa učili v škole – murár Tom Staviteľ a jeho nevlastný syn Jack, prior Philip, Merthin Fitzgerald, ktorý okrem mosta postavil aj hlavnú vežu, a všetci kamenári, miešači malty, stolári a sklári, jednoduchí ľudia, ktorí dokázali pozoruhodnú vec: povzniesli sa nad vlastné skromné pomery a vytvorili večnú krásu.

Ned asi minútu kľačal pred oltárom. Za bezpečnú cestu sa naozaj treba poďakovať. Dokonca aj za takú krátku, ako je plavba z Francúzska do Anglicka. Lode sa môžu dostať do ťažkostí, pri ktorých zomierajú ľudia.

No nezdržiaval sa. Jeho ďalšou zastávkou bol Margerin dom.

Na severnom konci katedrálneho námestia oproti biskupskému palácu bol hostinec Zvon a hneď vedľa rástol nový dom. Budovali ho na pozemku priorstva, tak si Ned domyslel, že ho stavia Margerin otec. Ned videl, že bude impozantný, svedčili o tom arkierové okná a množstvo komínov. Bude to najparádnejšia stavba v celom Kings­bridgei.

Kráčal ďalej po hlavnej ulici až ku križovatke. Margery bývala v dome na rohu oproti radnici. Hoci budova nebola taká honosná, ako sa zdalo ich budúce obydlie, mala trámovú konštrukciu a zaberala celý aker najdrahších pozemkov v meste.

Ned zastal na prahu. Na tento okamih sa tešil celý rok, ale teraz, keď bol takmer dnu, srdce mu zaplavila úzkosť.

Zaklopal.

Dvere otvorila staršia slúžka Naomi a pozvala ho do rozľahlej vstupnej haly. Naomi poznala Neda od narodenia, ale teraz sa tvárila ustarostene, akoby bol pochybný cudzinec, a keď sa opýtal na Margery, odvetila, že sa za ňou pôjde pozrieť.

Ned sa zahľadel na maľbu Krista na kríži nad kozubom. V Kings­bridgei existovali dva druhy obrazov – biblické výjavy a civilné por­tréty šľachticov. Neda prekvapilo, že vo francúzskych domovoch mali aj obrazy pohanských bohov, napríklad Venušu alebo Dionýza, zobrazených v čarovných lesoch a oblečených v šatách, ktoré akoby im padali z tela.

Tu však bolo čosi nezvyčajné. Na stene oproti krížu visela mapa Kingsbridgea. Ned niečo také jakživ nevidel a so záujmom ju začal študovať. Mesto bolo na nej jasne rozdelené na štyri časti, s jednou hlavnou ulicou od severu na juh, druhou od východu na západ. Katedrála a niekdajšie priorstvo boli zakreslené v juhovýchodnom štvorci, zapáchajúca priemyselná štvrť v juhozápadnom. Všetky kostoly a niektoré domy boli označené, vrátane obydlí Fitzgeraldovcov a Willardovcov. Rieka tvorila východnú hranicu mesta, potom sa stáčala ako psia laba. Kedysi zároveň tvorila južnú hranicu mesta, ale to sa vďaka Merthinovmu mostu roztiahlo až za vodu, a tak sa na proti­ľahlom brehu rozrástla vyvýšená štvrť.

Ned si všimol aj dva portréty Margeriných rodičov. Mapu zrejme zavesil na stenu jej otec, miestny politik, kríž určite matka, oddaná katolíčka.

Do veľkej haly však neprišla Margery, ale jej brat Rollo. Bol vyšší ako Ned, fešák s čiernymi vlasmi. Ned a Rollo chodili spolu do školy, nikdy sa však nekamarátili. Rollo bol o štyri roky starší. Bol najmúdrejší chlapec v škole a mal na starosti mladších žiakov, no Ned ho odmietal uznať za vodcu a neprijal jeho komandovanie. A akoby to nestačilo, zakrátko sa ukázalo, že Ned je aspoň taký múdry ako Rollo. Hádali sa a bili, až kým Rollo neodišiel študovať na Kingsbridgskú fakultu do Oxfordu.

Ned sa snažil skryť nevôľu a premôcť podráždenie. Zdvorilo povedal: „Vidím, že vedľa Zvona vyrastá nejaká stavba. Tvoj otec sa rozhodol postaviť si nový dom?“

„Áno, lebo okolie teraz vyzerá dosť staromódne.“

„Obchody v Combe zrejme vynášajú.“ Sir Reginald bol správca colného úradu v Combe Harbour. Bolo to lukratívne postavenie, ktoré mu zabezpečila Mary Tudorová v čase, keď bola kráľovnou. Dostal ho ako odmenu za svoju podporu.

Rollo povedal: „Takže si sa vrátil z Calais. Ako bolo?“

„Veľa som sa naučil. Otec tam dal postaviť prístav a sklad, ktorý spravuje strýko Dick.“ Nedov otec zomrel pred desiatimi rokmi a odvtedy obchod spravovala matka. „Preplavujeme z Combe Harbour do Calais železnú rudu, cín a olovo a odtiaľ ich predávame do celej Európy.“ Preprava tovaru do Calais bola základom podnikania rodiny Willardovcov.

„Ako ho ovplyvnila vojna?“ Anglicko viedlo vojnu s Francúzskom. Rollo však očividne prejavoval obavy iba naoko. V skutočnosti sa tešil, že majetok Willardovcov je ohrozený.

Ned zľahčujúc odvetil s oveľa väčším sebavedomím, než cítil. „Calais je dobre opevnené,“ povedal. „Je obohnané opevnením, ktoré ho chráni od čias, keď ho pred dvoma storočiami získalo Anglicko.“ Došla mu trpezlivosť. „Je Margery doma?“

„Chceš ju vidieť z nejakého konkrétneho dôvodu?“

Bola to nezdvorilá otázka, ale Ned predstieral, že si ju nevšimol. „Priniesol som jej z Francúzska darček,“ odvetil. Vytiahol kus starostlivo poskladaného hodvábu levanduľovej farby. „Myslím, že tá farba jej pristane.“

„Nebude sa s tebou chcieť stretnúť.“

Ned sa zachmúril. „Som presvedčený, že áno.“

„Neviem si predstaviť, z akého dôvodu by to robila.“

Ned volil slová čo najopatrnejšie. „Obdivujem tvoju sestru, Rollo, a som si istý, že aj ja sa jej páčim.“

„Presvedčíš sa, že kým si bol preč, kadečo sa zmenilo, mladý muž,“ povýšenecky povedal Rollo.

Ned nebral jeho slová vážne. Podľa neho Rollo chcel byť iba zákerne protivný. „Napriek tomu ťa prosím, aby si sa jej išiel opýtať.“

Rollo sa usmial a to Neda znepokojilo, lebo taký úsmev sa mu zjavil na tvári vždy, keď v škole dostal povolenie zbičovať niektorého z mladších žiakov.

Rollo oznámil: „Margery je zasnúbená a bude sa vydávať.“

„Čože?“ Ned naňho zízal ohúrený a ranený, akoby ho niekto odrazu udrel kyjakom. Nevedel si predstaviť, čo ho tu čaká, ale o takom niečom sa mu ani nesnívalo.

Rollo naňho iba s úsmevom zízal.

Ned povedal prvú vec, ktorá mu zišla na um. „Za koho?“

„Za vikomta Shiringa.“

Ned vyhŕkol: „Za Barta?“ Nemohol tomu uveriť. Nechápavý a nud­ný Bart Shiring bol zo všetkých mladých mužov v grófstve najmenej pravdepodobným kandidátom na získanie Margerinho srdca. Mnohým dievčatám by stačila vyhliadka, že jedného dňa sa stane grófom zo Shiringu, ale Ned si bol istý, že Margery medzi ne nepatrí.

Lepšie povedané, bol si tým istý pred rokom.

Opýtal sa: „Nevymýšľaš si?“

Okamžite si uvedomil, že to bola hlúpa otázka. Rollo vedel byť úskočný a zlomyseľný, ale nebol hlúpy. Taký príbeh by si určite nevymyslel z obavy, že keby pravda vyšla najavo, vyzeral by ako tupec.

Rollo pokrčil plecami. „Zasnúbenie oznámia zajtra na grófovej oslave.“

Od zajtra ostávalo dvanásť dní do Vianoc. Keď gróf Shiring usporiadal oslavu, určite na ňu pozval aj Nedovu rodinu. Ak Rollo hovorí pravdu, Ned tam teda bude a vypočuje si oznámenie o zasnúbení osobne.

„Ľúbi ho?“ vyhŕkol.

Rollo takú otázku nečakal a tentoraz bol zaskočený on. „Nechápem, prečo by som sa mal s tebou o tom baviť.“

Jeho neurčitá odpoveď vzbudila v Nedovi podozrenie, že to nie je pravda. „Prečo sa vyhýbaš priamej odpovedi?“

Rollo sa naježil. „Radšej už choď, skôr než budem nútený zmlátiť ťa ako kedysi.“

Ned sa však nedal zastrašiť. „Už nie sme v škole,“ povedal. „Možno by si bol prekvapený, kto by dostal výprask.“ Mal chuť pobiť sa s Rollom a bol taký nazlostený, že mu bolo jedno, kto by vyhral.

Rollo však bol obozretnejší. Prešiel k dverám a otvoril ich. „Zbohom,“ povedal.

Ned zaváhal. Nechcel odísť bez stretnutia s Margery. Keby vedel, kde má izbu, asi by sa rozbehol hore schodmi. No vyzeralo by hlúpo, keby v cudzom dome začal bez rozmyslu otvárať dvere na spálňach.

Zobral hodváb a vložil ho späť do torby. „To nie je moje posledné slovo,“ povedal. „Nemôžete ju držať zatvorenú naveky. Porozprávam sa s ňou.“

Rollo jeho slová ignoroval, len pokojne stál pri dverách.

Neda svrbela ruka, mal chuť tresnúť Rolla a nutkanie potlačil iba s vypätím síl. Boli však už muži, nemohol sa začať biť pre takú chabú zámienku. Cítil sa porazený. Na okamih zaváhal. Nevedel na nič prísť.

A tak vyšiel z domu.

Rollo za ním zavolal: „Neponáhľaj sa späť.“

Ned prešiel krátku vzdialenosť po hlavnej ulici k domu, kde sa narodil.

Willardovci bývali na hlavnej ulici oproti západnému priečeliu katedrály. Postupne si obydlie rozširovali rozličnými prístavbami, takže teraz sa nesúrodo rozťahovalo na niekoľkých stovkách štvorcových metrov. Ale dom bol pohodlný, s obrovskými kozubmi, veľkou jedálňou na družné posedenia a pohodlnými posteľami. Bývala tu Alice Willardová so svojimi dvoma synmi a ešte stará mama, matka Nedovho nebohého otca.

Ned vošiel do domu a v predizbe zbadal svoju matku. Miestnosť používala ako kanceláriu, keď nebola v sklade na nábreží. Vyskočila zo stoličky za písacím stolom, objala syna a pobozkala ho. Hneď zbadal, že je tučnejšia ako pred rokom, no rozhodol sa, že sa o tom ne­-zmieni.

Obzrel sa po miestnosti. Vôbec sa nezmenila. Matkin obľúbený obraz bol na zvyčajnom mieste – Kristus a hriešnica, obkolesení zástupom pokryteckých farizejov, ktorí chceli ženu ukameňovať na smrť. Alice s obľubou citovala Ježiša: „Kto z vás je bez hriechu, nech hodí kameňom prvý.“ Obraz bol zároveň erotický, lebo žena mala odhalené prsia a pohľad na ňu vzbudzoval v Nedovi búrlivé predstavy.

Vyzrel z okna predizby a zadíval sa cez trhové námestie na elegantnú fasádu veľkolepého kostola s dlhými líniami lomených okien a oblúkov. Tento výjav mal pred očami každý deň svojho života – s ročnými obdobiami sa menila iba obloha nad kostolom. Poskytoval mu neurčitý, ale silný pocit istoty. Ľudia sa rodili a zomierali, mestá mohli vznikať a padať, vojny sa začínali a končili, ale katedrála v Kings­bridgei pretrvá do súdneho dňa.

„Takže si išiel do katedrály vzdať vďaku,“ povedala matka. „Si dobrý chlapec.“

Nevedel jej klamať. „Zašiel som aj k Fitzgeraldovcom,“ priznal. Zbadal, ako sa jej v tvári nakrátko blyslo sklamanie, a tak dodal: „Dúfam, že ti neprekáža, že som bol najskôr tam.“

„Trochu,“ priznala. „Ale mala by som si pamätať, aké je byť mladý a zaľúbený.“

Mala štyridsaťosem rokov. Po Edmundovej smrti ju všetci nahovárali, aby sa znovu vydala, a malý, vtedy osemročný Ned bol zdesený pri pomyslení, že dostane nejakého krutého nevlastného otca. Matka však bola už desať rokov vdova a on si domyslel, že ostane sama do smrti.

Ned začal: „Rollo mi oznámil, že Margery sa vydá za Barta Shiringa.“

„Ach, panebože. Obávala som sa toho. Chudák môj chlapec. Je mi to ľúto.“

„Prečo má otec právo prikázať jej, za koho sa má vydať?“

„Od otcov sa očakáva istá miera rozhodovania. S tvojím otcom sme sa tým nemuseli zaoberať, lebo sme nemali dcéru…, ktorá by sa dožila dospelosti.“

Ned to vedel. Pred Barneym sa matke narodili dve dievčatá. Po­znal dva hrobčeky na cintoríne, čo sa rozkladal na severnej strane kings­bridgskej katedrály.

Povedal: „Žena by svojho manžela mala ľúbiť. Ty by si nenútila dcéru vydať sa za takého násilníka, ako je Bart.“

„Zrejme nie.“

„Čo sa tým ľuďom porobilo?“

„Sir Reginald vyznáva vplyv a autoritu. Je starosta a myslí si, že mešťanostovia majú rozhodovať, a potom svoje rozhodnutia presa­dzovať. Keď bol starostom tvoj otec, tvrdil, že mešťanostovia by mali vládnuť v meste ako služobníci verejnosti.“

Ned ju netrpezlivo prerušil: „Mne to pripadá rovnaké, len vyjad­rené iným spôsobom.“

„Nie je to to isté,“ ohradila sa matka. „Sú to dva celkom odlišné pohľady.“



II


„Nevydám sa za Barta Shiringa!“ vyhlásila Margery Fitzgeraldová pred matkou.

Margery bola znepokojená a nahnevaná. Dvanásť mesiacov čakala, kým sa vráti Ned, myslela naňho každý deň, túžila vidieť jeho trpký úsmev a zlatohnedé oči, a teraz sa od sluhov dozvedela, že sa vrátil do Kingsbridgea, ba dokonca prišiel do ich domu, ale jej nič nepovedali, takže odišiel! Bola nazlostená na svoju rodinu, že ju podviedla, a od zúfalstva sa rozplakala.

„Nežiadam od teba, aby si sa za vikomta Shiringa vydala dnes,“ povedala lady Jane. „Iba sa s ním choď porozprávať.“

Boli v Margerinej spálni. V jednom kúte mala modlitebný stolík, kam si dvakrát denne kľakala obrátená tvárou ku krížu na stene a rátala modlitby na slonovinovom ruženci navlečenom na šnúrke. Zvyšok izby bol samý prepych – posteľ s baldachýnom, mäkkým mat­ra­com a bohato zdobenými farebnými závesmi, veľká vyrezávaná dubová skriňa na množstvo šiat, tapiséria s lesným výjavom.

V posledných rokoch sa v tejto miestnosti medzi ňou a matkou odohralo veľa hádok. Teraz však už Margery bola žena. Mala útlu postavu, no bola o čosi vyššia a pevnejšia ako jej drobná, rázna matka. Navyše mala pocit, že už neplatí nepísaný zákon, aby sa každá ich hádka skončila víťazstvom lady Jane a pokorným ústupkom

Margery.

Margery povedala: „O čo vlastne ide? Prišiel sem, aby mi dvoril. Ak sa s ním pôjdem porozprávať, iba mu to dodá guráž. A keď si uvedomí pravdu, bude ešte nazlostenejší.“

„Tak sa správaj iba zdvorilo.“

Margery sa nechcela baviť o Bartovi. „Ako ste mi mohli zatajiť, že tu bol Ned?“ vybuchla. „To bolo nečestné.“

„Dozvedela som sa to až po jeho odchode. Stretol sa s ním iba Rollo.“

„Rollo plnil tvoje želanie.“

„Deti by mali plniť želania rodičov,“ odvetila matka. „Poznáš predsa prikázanie: Cti otca svojho a matku svoju. Je to tvoja povinnosť voči Bohu.“

S tým zápasila Margery celý svoj krátky život. Vedela, že Boh si želá, aby bola poslušná, ale bola tvrdohlavá a mala buričskú povahu – čo jej často pripomínali – a pripadlo jej mimoriadne ťažké prejavovať poslušnosť. Keď jej to však vyhodili na oči, zakaždým potlačila temperament a podriadila sa. Božia vôľa bola dôležitejšia ako čokoľvek, čo poznala. „Prepáč, mama,“ povedala.

„Choď dolu a porozprávaj sa s Bartom,“ vyzvala ju lady Jane.

„Dobre.“

„No najskôr sa učeš, zlato.“

Margery pochytil záblesk vzdoru. „Mojim vlasom nič nechýba,“ vyhlásila a skôr ako matka stihla niečo namietnuť, vyšla z izby.

Bart čakal v predizbe v žltých nohaviciach. Podpichoval jedného zo psov – ponúkal mu kus šunky, no v poslednej chvíli ju zakaždým odtiahol.

Matka zišla po schodoch za Margery a povedala: „Zober pána

Shiringa do knižnice a ukáž mu knihy.“

„Knihy ho nezaujímajú,“ odvrkla Margery.

„Margery!“

Bart povedal: „Rád si ich pozriem.“

Margery mykla plecom. „Tak poď za mnou, prosím,“ povedala a vykročila do vedľajšej miestnosti. Dvere nechala otvorené, ale matka ich nenasledovala.

Otcove knihy boli usporiadané na troch policiach. „Panebože, koľko ich tu máte!“ zvolal Bart. „Človek premárni celý život, kým všetky prečíta.“

Kníh bolo asi päťdesiat, viac človek zvyčajne našiel iba za múrmi univerzitnej či katedrálnej knižnice. Bol to prejav bohatstva. Niektoré boli napísané po latinsky alebo po francúzsky.

Margery sa  musela premáhať, aby zahrala zdvorilú hostiteľku. Zobrala z police knihu v angličtine. „Táto má názov Zábavné potešenie na voľné chvíle,“ povedala. „Tá by ťa mohla zaujímať.“

Uškrnul sa a podišiel bližšie. „Potešenie na voľné chvíle je úžasné.“ Vlastná vtipná poznámka ho zjavne pobavila.

Margery odstúpila. „Je to dlhá báseň o výchove rytiera.“

„Aha.“ Bart stratil záujem. Prešiel pohľadom po policiach a vybral Kuchársku knihu. „Táto je dôležitá,“ skonštatoval. „Manželka by mala vedieť pripraviť svojmu mužovi dobré jedlo, nemyslíš?“

„Samozrejme.“ Margery si lámala hlavu, o čom by sa s ním rozprávala. Čo Barta zaujíma? Možno vojna. „Z vojny s Francúzskom ľudia vinia kráľovnú.“

„Prečo by to mala byť jej vina?“

„Tvrdia, že Španielsko a Francúzsko bojujú o vlastníctvo Talian­ska a ich konflikt nemá nič spoločné s Anglickom. Zatiahli nás doň iba preto, lebo kráľovná Mary je vydatá za španielskeho kráľa Filipa a musí ho podporovať.“

Bart prikývol. „Manželka vždy musí nasledovať manžela.“

„Preto si manžela musí vyberať obozretne.“ Bart cielenú poznámku pustil jedným uchom dnu, druhým von. Margery pokračovala: „Niektorí ľudia hovoria, že naša kráľovná by sa nemala vydávať za cudzieho panovníka.“

Barta téma otravovala. „Nemali by sme sa baviť o politike. Také témy by ženy mali prenechať manželom.“

„Ženy majú voči manželom neuveriteľne veľa povinností,“ poznamenala Margery, no vedela, že Bart jej ironický podtón vôbec nepostrehol. „Musíme im variť, dať sa nimi viesť a prenechať im politiku… Som rada, že nemám manžela. Takto je život jednoduchší.“

„Každá žena predsa potrebuje muža.“

„Hovorme o niečom inom.“

„Myslím to vážne.“ Zatvoril oči, sústredil sa a potom sa predviedol s krátkou nacvičenou rečou. „Si najkrajšia žena na svete a ja ťa ľúbim. Prosím, staň sa mojou ženou.“

Zareagovala drsne. „Nie!“

Bart ostal zarazený. Nevedel, ako má reagovať. Očividne mu naznačili, že dostane kladnú odpoveď. Po krátkej odmlke povedal: „Moja manželka sa jedného dňa stane grófkou!“

„Preto sa musíš oženiť s dievčaťom, ktoré po tom z celého srdca túži.“

„Ty po tom netúžiš?“

„Nie.“ Snažila sa, aby to nevyznelo drsne. Bolo to ťažké – slušné zaobchádzanie bolo v jeho prípade neúčinné. „Bart, si silný a pekný a určite aj odvážny, ale nikdy by som ťa nevedela ľúbiť.“ Zišiel jej na um Ned. Pri ňom nikdy nemusela premýšľať o témach na rozhovor. „Vydám sa za muža, ktorý je múdry a hĺbavý a bude si želať, aby jeho manželka bola viac ako iba najhlavnejšia slúžka.“ Tak, pomyslela si, to musí pochopiť dokonca aj Bart.

Prekvapivo rýchlo po nej skočil a zdrapol ju za plecia. Jeho stisk bol pevný. „Ženy majú rady mužskú ruku,“ povedal.

„Kto ti to povedal? Ver mi, ja nie!“ Snažila sa od neho odtiahnuť, ale nedarilo sa jej.

Pritiahol si ju a pobozkal.

Inokedy by sa od neho azda jednoducho odvrátila. Bozkávanie nebolelo. No ešte vždy bola smutná a zatrpknutá, že prepásla Nedovu návštevu. V mysli jej vírilo množstvo úvah o tom, čo sa mohlo stať, ako sa s ním mohla bozkávať, dotýkať sa jeho vlasov a privinúť sa k nemu. V mysli bola s ním tak naplno, že Bartovo objatie jej pripadlo neprekonateľne odporné. Bez premýšľania ho z celej sily kopla kolenom do rozkroku.

Zrúkol od bolesti aj ohromenia, pustil ju a prehol sa v drieku. Stonal od utrpenia so stisnutými očami a oboma rukami stisnutými medzi stehnami.

Margery sa rozbehla k dverám, no skôr ako tam stihla dôjsť, do knižnice vkročila matka, ktorá očividne počúvala na chodbe.

Lady Jane pozrela na Barta a okamžite pochopila, čo sa stalo. Karhavo sa obrátila k Margery: „Bláznivá baba.“

„Za tohto násilníka sa nevydám,“ skríkla Margery.

Vošiel otec. Bol vysoký, čiernovlasý ako Rollo, no na rozdiel od neho mal tvár husto posiatu pehami. S chladom vyhlásil: „Vydáš sa za toho, koho ti vyberie otec.“

Jeho zlovestné vyhlásenie Margery vydesilo. Začala mať podozrenie, že odhodlanie svojich rodičov podcenila. Dopustila sa chyby, keď sa dala uniesť rozhorčením. Snažila sa upokojiť a uvažovať logicky.

Hoci ešte vždy soptila, so sebaovládaním povedala: „Nie som kňažná! Sme mešťania, nie šľachtici! Moje manželstvo nie je politické spojenectvo. Som dcéra obchodníka. Ľudia ako my neuzatvárajú dohodnuté sobáše.“

Sira Reginalda jej slová nazlostili a tvár pod pehami mu očervenela. „Som rytier!“

„Ale nie gróf!“

„Som potomok Ralpha Fitzgeralda, ktorý sa pred dvoma storočiami stal grófom zo Shiringu – ako je Bart. Ralph Fitzgerald bol syn sira Geralda a brat Merthina, staviteľa mosta. V žilách mi koluje anglická šľachtická krv.“

Zdesená Margery si uvedomila, že čelí nielen otcovej neotrasiteľnej vôli, ale aj jeho rodinnej pýche. Netušila, ako prekoná také prekážky. Bola si istá iba jediným – nesmie dať najavo slabosť.

Obrátila sa k Bartovi. Určite sa nebude chcieť oženiť s dievčaťom, ktoré ho nechce. Povedala: „Prepáčte, pán Shiring, ale ja sa vydám za Neda Willarda.“

Sir Reginald ostal ako obarený. „Nie. Prisahám, že to sa nestane.“

„Ľúbim Neda Willarda.“

„Si primladá, aby si niekoho ľúbila. A Willardovci sú protestanti.“

„Chodia na omšu ako každý iný.“

„To je mi jedno. Aj tak sa vydáš za vikomta Shiringa.“

„Nevydám,“ vyhlásila neoblomne Margery.

Bart sa spamätával. Zahundral: „Vedel som, že si postaví hlavu.“

Sir Reginald vyhlásil: „Potrebuje pevnú ruku.“

„Potrebuje bič.“

Zasiahla lady Jane. „Zamysli sa, Margery,“ povedala. „Raz budeš grófka a tvoj syn sa stane grófom!“

„Na inom vám nezáleží, však?“ skríkla Margery. Počula, ako jej stúpa hlas až do priečneho vresku, ale nevedela sa zastaviť. „Túžite iba po tom, aby z vašich vnúčat boli šľachtici!“ Z tvárí im vyčítala, že vyhlásením brnkla na správnu strunu. S opovrhnutím povedala: „Nestanem sa chovnou kobylou iba pre vaše vidiny o šľachtickom stave.“

Sotva to vypovedala, bolo jej jasné, že zašla priďaleko. Svojou urážkou sa dotkla otcovho najcitlivejšieho miesta.

Sir Reginald si odpásal remeň.

Margery so strachom cúvla, no narazila do písacieho stola. Sir Regi­nald ju ľavou rukou chmatol odzadu za krk. Všimla si, že remeň má na konci mosadzný pliešok a tak sa preľakla, až skríkla.

Sir Reginald ju prehol cez stôl. Zúfalo sa mykala, no otec bol oveľa silnejší, a pevne ju držal.

Počula, ako matka hovorí: „Prosím, opustite miestnosť, pán Shiring.“ To ju vydesilo ešte väčšmi.

Buchli dvere, potom počula, ako vzduchom zasvišťal remeň. Pristál jej na hornej časti stehien. Mala na sebe tenké šaty, ktoré ju vôbec nechránili. Znovu vykríkla, tentoraz od bolesti. Remeň znovu zasvišťal, potom tretí raz.

Vtom sa ozvala matka: „Myslím, že stačilo, Reginald.“

„Neudri a bude ti skákať po hlave,“ skonštatoval otec. Bolo to otcovo známe pochmúrne úslovie. Všetci boli presvedčení, že bitka deťom prospieva – okrem samých detí.

Lady Jane sa ohradila: „V Biblii stojí niečo celkom iné. Kto šetrí palicu, nenávidí syna, kto ho však miluje, včas ho vychováva. Spomínajú sa tam chlapci, nie dievčatá.“

Sir Reginald oponoval iným veršom. „Iná biblická múdrosť hovorí: Neodopieraj dieťaťu nápravu. Nemám pravdu?“

„Veď ona už nie je dieťa. Navyše obaja vieme, že taký prístup na Margery neplatí. Trest v nej ešte väčšmi upevňuje zaťatosť.“

„Čo teda navrhuješ?“

„Nechaj to na mňa. Keď sa upokojí, porozprávam sa s ňou.“

„Dobre,“ súhlasil sir Reginald a Margery si myslela, že má celú záležitosť za sebou; no potom remeň zasvišťal ešte raz, dopadol jej na boľavé nohy a ona opäť skríkla. No hneď nato zaduneli na dlážke ťažké čižmy a otec vyšiel z miestnosti. Vtedy už naozaj bolo po všetkom.