© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Krajina slobody

Krajina slobody

Veľkolepý román o láske, nezávislosti a ceste za šťastím. Román neprekonateľného majstra napätia a dramatických zvratov sa odohráva v turbulentnom období sociálnych zmien v Európe na konci 18. storočia. Mladý charizmatický rebelant Mack McAsh hrdlačí v škótskej bani, kde vládnu priam otrocké podmienky. Sníva o tom, že si jedného dňa postaví vlastný dom. Na rozdiel od väčšiny baníkov vie čítať a písať, a tak napíše londýnskemu právnikovi list, v ktorom mu vykreslí neľudské podmienky v bani. Keď dostane odpoveď, rozhodne sa ju verejne prečítať v nedeľu v kostole, kde sú prítomní aj arogantní bohatí majitelia bane Jamissonovci. Po odvážnom vystúpení ho stihne krutý trest a Mack ujde do Londýna. Pri úteku mu pomôže Lizzie, nezávislá a svojhlavá mladá žena z vyšších spoločenských kruhov. Macka a Lizzie delia priepastné spoločenské rozdiely, no nevyspytateľnou hrou osudu sa znovu stretnú v Londýne, kde sa Mack zamestná ako vykladač uhlia z lodí a rozhorčene bojuje za lepšie pracovné podmienky a vyššiu plácu. Obvinia ho z podnecovania k vzbure, a to je hrdelný zločin. Len odvážnemu Lizzinmu zákroku môže Mack ďakovať, že mu sudca zmení trest smrti na sedem rokov nútených prác. Vzápätí sa dvojica ocitne na tej istej lodi plaviacej sa do Ameriky – Mack, odsúdený za čin, ktorého sa nedopustil, smeruje ako otrok na tabakovú plantáž patriacu rodine Jamissonovcov, a Lizzie sa chystá ako manželka Jaya Jamissona navštíviť tú istú plantáž, ktorú dostali ako svadobný dar. Hoci sa zdá, že kocky sú hodené a život oboch mladých ľudí sa bude uberať predvídateľným smerom, majster skvelých zápletiek Follett znovu zamieša karty a pripraví čitateľom nečakané rozuzlenie.

  • ISBN: 978-80-222-1005-8
  • EAN: 9788022210058
  • Počet strán: 364
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 148x233 mm
  • Dátum vydania: 5.4.2019
  • Žáner: BELETRIA / Historický román

19.90 € Doporučená cena

O knihe

Strhujúci príbeh Kena Folletta sa vracia k takmer zabudnutej kapitole anglicko-amerických dejín. Mladý charizmatický Mack McAsh hrdlačí celé dni od svitu do mrku na Škótskej vysočine v pekle uhoľnej bane patriacej bohatej rodine Jamissonovcov. Plavé vlasy mu stmavli od uhoľného prachu, ťažkej práci vďačí za široký chrbát a svalnaté ruky aj nohy. Je zákonom zviazaný so svojím zamestnávateľom na celý život, ustavične ho ohrozuje banský plyn, ktorý sa môže kedykoľvek vznietiť, vybuchnúť  a pochovať ho v troskách štôlne. Neskrotný a hrdý Mack však horí túžbou po slobode. Prahne po inom živote: sníva, že si postaví dom na pôde, ktorú bude môcť nazvať svojou, a v rieke chytať ryby, ktoré nepatria pánovi, ale tomu, kto si ich uloví. Jedného dňa sa rozhodne utiecť do Londýna.

Pri úteku nájde nepravdepodobného spojenca v Lizzie Hallimovej, krásnej tvrdohlavej aristokratke, ktorá nedbá na spoločenské konvencie a túži uniknúť z vlastného pekla.

Mackov hlad po slobode ho znovu a znovu ženie do konfliktov so ziskuchtivými zamestnávateľmi. V Londýne sa uchytí ako zápasník v ringu a neskôr ako vykladač uhlia. Keď bojuje za spravodlivú plácu, obvinia ho z podnecovania ku vzbure, čo je hrdelný zločin. Macka odsúdia a s tisíckami ďalších trestancov odvezú na lodiach do amerických kolónií, kde má sedem rokov pracovať ako otrok.

Dobrodružný príbeh plný odvahy a vášne mapuje intímne túžby srdca spolu s dramatickými udalosťami vo svete, kde to vrie ako v kotle. Londýn sa potáca na pokraji chaosu, americké kolónie sa búria proti anglickej nadvláde, nezávislá žena trhá putá manželstva bez lásky a mladý hrdý muž podstupuje všetky riziká, len by naplnil svoj vábivý sen o slobode.

Uchvacujúci román nás zavedie z horských úbočí malebného Škótska do pestrých pokútnych uličiek Londýna, na virgínske plantáže a nekonečné pláne Nového sveta a spolu s nezabudnuteľnými hrdinami, zloduchmi, milencami a rebelmi, pokrytcami, výtržníkmi, vzbúrencami a pobehlicami nám  sprítomní pestrú mozaiku života v 18. storočí.

................................

Ken Follett o knihe:


Fascinuje ma neuveriteľná odvaha vysťahovalcov, ktorí sa v 18. storočí vybrali na chatrných lodiach cez oceán do Ameriky, aby preskúmali neznáme oblasti, hoci nemali ani najmenšiu predstavu, čo ich čaká.

Niektorí kritici tvrdia, že je to politický román, no ja som ho nikdy takto nevidel.  Vzťahy medzi vládnucou a pracujúcou triedou boli v tom období také neudržateľné, že aj keď ste moderný konzervatívec, musíte sympatizovať s rebelmi. Hlavná postava Mack McAsh je baník. V tom čase boli baníci v Škótsku čosi ako otroci. Mack utečie do Londýna a skončí v Amerike. Rozhodol som sa napísať dobrodružný príbeh o mladíkovi, ktorý pochádza z prostých pomerov (banícka dedinka v Škótsku) a prejde takmer pol zemegule, aby sa stal pionierskym usadlíkom v Amerike.

V prológu píšem o tom, že som v záhrade našiel  železný obojok pre otrokov – dnes, v 21. storočí. Je to dosť nezvyčajné a ľudia sa ma často pýtajú, či je to pravda. Mnohé romány z 18. storočia predstierajú, že sú realistické, aj ja som v prológu použil ten istý literárny prostriedok. Navyše, ľudia, ktorí ma poznajú, vedia, že by som nemohol nájsť železný obojok v záhone s kvetmi, pretože som nikdy v živote v záhrade nepracoval.


Vo vydavateľstve TATRAN, ktoré vydáva Follettove historické romány, dosiaľ vyšlo:

Kingsbridgeská sága: Piliere zeme (2011), Na veky vekov (2011), Ohnivý stĺp (2018)

Trilógia o pohnutých dejinách 20. storočia: Pád titanov (2013), Zima sveta (2013) a Prah večnosti (2014) a samostatný román o krachu bankárskej rodiny Piliere moci  (2018).


Recenzie

„Táto dráma zo Škótskej vysočiny, hýriaca farbami ako najpestrejší tartan, potvrdzuje, že autor je naozaj jeden z najlepších rozprávačov súčasnosti.“ SHE

................................

„Kľúčom k Follettovmu pútavému historickému románu sú slová prísahy, ktorá v 18. storočí spravila z každého syna škótskeho baníka otroka: „Sľubujem, že toto dieťa bude pracovať v (pánových) baniach ako chlapec a muž dovtedy, kým bude vládať, alebo kým nezomrie.“  Keď mladý Mack McAsh napadne túto prax tvrdením, že je protizákonná, púšťa sa na cestu rebélie a hľadania spravodlivosti.“ PUBLISHERS WEEKLY

...............................

„Kruté podmienky, za akých prevážali  trestancov v podpalubí, neprikrášlený opis života na americkej tabakovej plantáži, surové zaobchádzanie boháčov s otrokmi a biedne pomery, v ktorých boli otroci nútení žiť, sú v tomto románe zobrazené veľmi realisticky.“ TECHIE.TONICS

...............................

„Follett voľne narába s historickými detailmi, ale keď Mack a Lizzie cválajú na koňoch v ústrety zapadajúcemu slnku, je to neuveriteľne upokojujúci galop. Niet divu, že toto letné čítanie, aj keď s maličkými chybami krásy, blaží dušu ako pohár chladivej malinovky.“  KIRKUS REVIEWS

...............................

„Mimoriadne zábavné čítanie.“ MINNEAPOLIS STAR TRIBUNE

...............................

„Follett obratne kombinuje napätie, vášeň a neobvyklú lokalitu.“ DETROIT FREE PRESS

...............................

„Ako zvyčajne, ani teraz som nechcela, aby sa príbeh skončil. Objavuje sa v ňom množstvo postáv, na ktoré nikdy nezabudnem. Follett sa s pomocou rôznych zápletiek, zvratov v deji a odbočení postaral o to, aby jeho postavy vďaka charakteru a osobným vlastnostiam prekonali všetky životné prekážky a ťažkosti.“ REBECCA SKANE, blogs.seacoastonline.com

................................

"V príbehu sa stretne s pekne pestrou paletou postáv od najnižších vrstiev po tie najvyššie, rovnako ako s odlišnými charaktermi. Motivácia ľudí dostať sa na vrchol sa nie vždy zhoduj s tými, ktorí chcú len kúsok vlastnej pôdy a spokojný život bez zbytočných problémov. Ken Follett znovu ukazuje, že hoci doba sa mení, človek ostáva vo svojej podstate rovnaký".

Marek Zákopčan



Ukážka z knihy








TATRAN






Venujem pamiatke

Johna Smitha




Keď som sa prisťahoval do domu v High Glen, spočiatku som pracoval najmä v záhrade. Tam som našiel železný obojok.

Dom sa rozpadával, záhrada bola zarastená. Bláznivá stará pani, ktorá tam žila dvadsať rokov, ho vari ani raz neomietla. Zomrela a ja som dom odkúpil od jej syna, ktorý vlastní obchodné zastúpenie Toyoty v Kirkburne, najbližšom mestečku vzdialenom osemdesiat kilometrov.

Možno sa čudujete, načo si niekto kupuje polorozpadnutý dom, vzdialený z každej strany osemdesiat kilometrov od civilizovaného sveta. Ale ja toto údolie zbožňujem. V lesoch žije plachá zver a hore na hrebeni hniezdia orly. V záhrade som trávil polovicu času opretý o rýľ, zasnene hľadiac na modrozelené horské úbočia.

Veľa som aj kopal. Rozhodol som sa, že okolo kôlne vysadím kríky. Nie je to pekná stavba – steny z obitých dosák a žiadne okná –, a tak som ju chcel zakryť krovinou. Pri kopaní som narazil na truhlicu.

Nebola veľká, asi ako debna na dvanásť fliaš kvalitného vína. Nebola ani honosná, len hladké nenalakované drevo pozbíjané hrdzavými klincami. Vypáčil som vrchnák ostrím rýľa.

Vovnútri som našiel dva predmety.

Prvá bola veľká stará kniha. Zaplavilo ma vzrušenie, čo ak ide o rodinnú Bibliu s napínavým príbehom na predsádke – narodenia, svadby a úmrtia ľudí, ktorí žili v mojom dome pred sto rokmi? Sklamal som sa. Keď som knihu otvoril, zistil som, že stránky spráchniveli. Nevedel som rozlúštiť ani slovo.

Druhým predmetom bol voskovaný vak. Ten bol zasa prehnitý, len čo som ho zdvihol v záhradníckych rukaviciach, rozpadol sa. Skrývala sa v ňom akási železná obruč s priemerom asi pätnásť centimetrov. Bola zájdená, ale voskovaný vak ju ochránil pred hrdzou.

Bola to hrubá práca, zrejme ju vyrobil neznámy dedinský kováč, a najprv som si pomyslel, že mohla byť azda súčasťou voza alebo pluhu. Načo by ju však niekto starostlivo zabalil do voskovanej látky, aby sa zachovala? Obruč bola zlomená a ohnutá. Vtedy mi napadlo, že ju asi nosil na krku väzeň. Keď chcel utiecť, obruč niekto zlomil kováčskym náčiním a pri snímaní z krku ohol.

Vzal som obruč do domu a začal ju čistiť. Bola to zdĺhavá práca, nuž som ju na noc ponoril do prostriedku proti hrdzi a ráno som pokračoval. Ako som ju leštil handrou, postupne sa zjavoval nápis.

Do železa bol vyrytý starodávnym ozdobným písmom, chvíľku mi trvalo, kým som ho rozlúštil, ale stálo tam toto:


Tento muž je majetkom

sira Georgea Jamissona z Fife.

A.D. 1767


Obruč leží tu na mojom stole, hneď za počítačom. Používam ju ako ťažidlo. Často ju obraciam v rukách, stále a dookola čítam ten nápis. Keby tak železná obruč vedela rozprávať, uvažujem, aký príbeh by asi rozpovedala.






PRVÁ ČASŤ



ŠKÓTSKO








1



Hrebene High Glen pokrýval sneh, na pozadí zalesnených svahov sa jagal ako perleťové záplaty, šperky na poprsí zaodetom do zelených hodvábnych šiat. Na dne údolia si pomedzi ľadovcové balvany razil cestu dravý prúd rieky. Vo vnútrozemí skučal drsný vietor, prichádzal od Severného mora a prinášal so sebou spŕšku mrznúceho dažďa a krupobitia.

Ráno cestou do kostola kráčali dvojčatá Malachi a Esther McAshovci kľukatým chodníkom pozdĺž východného svahu horského údolia. Malachi, ktorému všetci hovorili Mack, mal na sebe tartanovú pelerínu a tvídové jazdecké nohavice, nohy od kolien nadol holé a chodidlá bez pančúch mu v drevákoch mrzli. Bol však mladý a mal horúcu krv, chlad sotva cítil.

Nebola to najkratšia cesta do kostola, vysočina High Glen ho však odjakživa privádzala do vytrženia. Mohutné horské úbočia, pokojné tajuplné lesy a veselo zurčiaca voda tvorili obraz krajiny milej jeho duši. Všimol si, že párik orlov si tu založil tri hniezdiská. Rovnako ako orly, aj on ukradol statkárovi lososa z bystriny prekypujúcej životom. Tak ako zver, aj on sa ticho a nehybne skrýval medzi stromami, keď do lesa prišli horári.

Statkárka lady Hallimová bola vdova s dcérou. Pozemky ďalej za kopcami patrili sirovi Georgeovi Jamissonovi, a bol to celkom iný svet. Do horských úbočí inžinieri vyhĺbili hlboké štôlne; haldy škvary navŕšené človekom zohyzdili údolie; obrovské vozy naložené uhlím rozrývali blatistú cestu a voda v rieke sčernela od prachu. V tých končinách bývali dvojčatá, v dedine s názvom Heugh, ktorú tvoril dlhý rad nízkych kamenných domov ťahajúcich sa do kopca ako schodisko.  

Dvojčatá boli mužskou a ženskou verziou rovnakého predobrazu. Plavé vlasy im stmavli od uhoľného prachu a mali nápadné svetlozelené oči. Obaja boli nižšieho vzrastu, mali široké chrbty, svalnaté ruky a nohy. Obaja boli zanovití, hašteriví a vášniví diskutéri.

Debaty boli rodinnou tradíciou. Ich otec bol zarytý nonkonformista, horlivo oponoval vláde, cirkvi a akejkoľvek inej autorite. Matka pred svadbou pracovala pre lady Hallimovú a ako veľa iných sluhov, aj ona sa stotožňovala s vyššou triedou. Jednej krutej zimy, keď bola baňa po vý­buchu na celý mesiac zatvorená, otec zomrel na čierny kašeľ, ktorý zabil mnohých baníkov z uhoľných baní; matka dostala zápal pľúc a do pár týždňov ho nasledovala. Debaty sa však neskončili, pokračovali ďalej, zvyčajne v sobotu večer v predizbe pani Wheighelovej, na mieste, ktoré v Heughu najväčšmi pripomínalo krčmu.

Robotníci na statku a malí farmári sa držali matkinho stanoviska. Tvrdili, že kráľa ustanovil sám Boh, a preto mu ľudia musia slúžiť. Baníci však poznali modernejšie názory. John Locke a ďalší filozofi tvrdili, že vládne právomoci možno presadzovať iba so súhlasom ľudu. Táto teória sa páčila aj Mackovi.

V Heughu vedelo čítať len niekoľko baníkov. Mackova matka čítať vedela a on do nej večne dobiedzal, aby naučila aj jeho. Naučila čítať obe deti, ignorujúc posmešky manžela, ktorý tvrdil, že myšlienkami prevyšuje svoje postavenie. U pani Wheighelovej Macka vyzývali, aby predčítal z časopisov Times, Edinburgh Advertiser a rozličných politických denníkov, napríklad z radikálneho North Briton. Noviny boli vždy aspoň týždeň, občas aj niekoľko mesiacov staré, ale muži a ženy z dediny dychtivo načúvali dlhočizným prejavom, čo im dopodrobna, slovo za slovom sprostredkúvali sarkastické útoky a správy o štrajkoch, protestoch a vzburách.

Po jednej debate v sobotu večer u pani Wheighelovej Mack napísal list.

Žiadny z baníkov dovtedy list nenapísal, každé slovo bolo preto treba dôkladne zvážiť. Bol adresovaný Casparovi Gordonsonovi, londýnskemu právnikovi, ktorý písal články do novín zosmiešňujúcich vládu. Doručením listu poverili jednookého pouličného predavača Daveyho Patcha a Mack pochyboval, že sa niekedy dostane na správnu adresu.

Odpoveď prišla včera. Bola to najvzrušujúcejšia udalosť v Mackovom živote. Zmení mu život od základu, napadlo mu. Možno mu prinesie slobodu.

Kam mu len pamäť siahala, túžil stať sa slobodným. Ako dieťa závidel Daveymu Patchovi, ktorý sa potuloval z dediny do dediny, predával nože a povrazy a spieval balady. Malému Mackovi sa na Daveyho živote zdalo úžasné, že môže vstať za úsvitu a spať, keď je unavený. Od siedmich rokov sa Mack budil pár minút pred druhou, keď ním matka prudko zatriasla a potom pracoval pätnásť hodín hlboko v podzemí až do piatej popoludní. Keď sa večer dotackal z bane domov, často zaspal už nad ovsenou kašou.

Mack už dnes netúžil byť podomovým predajcom, no naďalej prahol po inom živote. Sníval o tom, že si postaví dom v údolí podobnom High Glen, na pôde, ktorú bude môcť nazvať svojou; o práci od svitu do mrku a odpočinku za tmy; o slobode rybárčenia za slnečného dňa na mieste, kde lososy nepatria pánovi, ale komukoľvek, kto ich uloví. A list, čo držal v ruke, znamenal, že jeho sen sa môže naplniť.

„Stále neviem, či by si ho mal v kostole prečítať nahlas,“ povedala Esther, kým stúpali nahor zľadovateným svahom.

Ani Mack si tým nebol istý, ale odpovedal: „Prečo nie?“

„Budú z toho nepríjemnosti. Ratchett bude zúriť.“ Harry Ratchett bol správca, spravoval baňu v mene majiteľa. „Môže to dokonca povedať sirovi Georgeovi, a čo ti potom spravia?“

Vedel, že Esther má pravdu, a srdce mu zovrela úzkosť. Ale to mu nebránilo protirečiť. „Ak si list nechám pre seba, bude bezcenný,“ odvetil.

„Môžeš ho Ratchettovi ukázať medzi štyrmi očami. Nechá ťa odísť v pokoji a bez kriku.“ Mack zazrel na svoje dvojča kútikom oka. Niežeby uvažovala dogmaticky. Pôsobila skôr bojovne, ako ustarostene. Zaplavil ho prudký príval citu k sestre. Čokoľvek sa stane, ona vždy bude stáť na jeho strane.

Navzdory tomu uvzato pokrútil hlavou. „Ten list nie je len moja vec. Odísť by odtiaľto chcelo najmenej päť chlapov, keby vedeli, že môžu. A čo budúce generácie?“

Potmehúdsky naňho pozrela. „Možno máš pravdu, ale to nie je pravý dôvod. Ty jednoducho túžiš vstať v kostole a dokázať, že majiteľ bane nie je v práve.“

„Nie!“ namietol Mack. Na okamih sa zamyslel a uškrnul sa. „Dobre, v niečom máš pravdu. Počuli sme veľa kázní o tom, ako sa musíme podriadiť zákonu a poslúchať nadriadených. Teraz sme však zistili, že nám klamú, všetci do jedného, a to o zákone, ktorý sa nás týka najväčšmi. Pravdaže chcem vstať a povedať to nahlas.“

„Nedávaj im dôvod potrestať ťa,“ utrúsila s obavou v hlase.

Skúsil ju upokojiť. „Budem taký zdvorilý a pokorný, ako len viem,“ povedal. „Ani ma nespoznáš.“

„Pokorný!“ namietla pochybovačne. „To by som chcela vidieť.“

„Len vysvetlím, ako znie skutočný zákon – čo je na tom zlé?“

„Je to neobozretné.“

„Nuž, áno,“ pripustil. „Ale aj tak to urobím.“

Prešli cez hrebeň a začali schádzať opačnou stranou, naspäť k bani Glen. Ako zostupovali, vietor sa trochu oteplil. Onedlho na obzore hneď vedľa mosta nad zakalenou riekou uvideli malý kamenný kostol.

Pri cintoríne čupelo pár roľníckych búd. Boli to okrúhle chatrče s otvoreným ohniskom uprostred, s dlážkou z udupanej hliny a dierou v streche, ktorou unikal dym. Počas celej zimy sa ľudia delili o priestor s dobytkom. Domy baníkov ďalej v údolí neďaleko štôlní boli o čosi lepšie: hoci aj tie mali podlahu z ubitej hliny a strechy z trstiny, v každom bolo ohnisko s riadnym komínom a zasklené okno pri dverách. Baníci navyše neboli nútení deliť sa o životný priestor s kravami. Napriek tomu sa roľníci považovali za slobodných a nezávislých a na baníkov pozerali zvrchu.

Neboli to však roľnícke chatrče, ktoré teraz upútali pozornosť Macka a Esther a vrátili ich do skutočnosti. Pred vchodom do kostola stál krytý koč s párom krásnych sivých koní v záprahu. Vystupovali z neho dámy v krinolínach a kožušinových pelerínach, pomáhal im pri tom pastor, pridržiavajúc im vo vetre módne klobúky s čipkou.

Esther chytila Macka za ruku a ukázala na most. Na veľkom gaštanovom loveckom koni, s hlavou sklonenou pred mrazivým vetrom, sa k nim blížil majiteľ baní sir George Jamisson.

Jamissona päť rokov nikto nevidel. Žil v Londýne vzdialenom na týždeň plavby loďou alebo dva týždne cesty dostavníkom. Ľudia vraveli, že kedysi bol v Edinburghu lakomým sviečkarom, čo by si dal pre groš koleno vŕtať; predával sviečky a džin v krámiku na rohu a čestný bol len natoľko, nakoľko nevyhnutne musel. Potom mu zomrel mladý a bezdetný príbuzný a George po ňom zdedil zámok aj bane. Na týchto základoch si vybudoval obchodné impérium, ktoré sa rozprestieralo až do takých neuveriteľných končín ako Barbados a Virgínia. Teraz sa tešil úcte verejnosti ako baronet, zmierovací sudca a člen mestskej rady vo Wappingu, zodpovedný za právo a poriadok pozdĺž celého londýnskeho nábrežia.

Na svoj škótsky statok pravdepodobne zavítal na návštevu spolu s rodinou a hosťami.

„Teda takto je to,“ vydýchla Esther s úľavou.

„Čo je ako?“ opýtal sa Mack, hoci sa dovtípil.

„Svoj list teraz neprečítaš.“

„Prečo nie?“

„Malachi McAsh, netvár sa ako hlupák!“ okríkla ho. „Nebudeš predsa čítať priamo pred pánom!“

„Presne naopak,“ odvrkol zaťato. „Tým skôr.“





2


Lizzie Hallimová odmietla ísť do kostola v koči. Bol to pochabý nápad. Cestu zo zámku Jamissonovcov tvoril nerovný chodník samý výmoľ so zamrznutými hrboľmi, tvrdými ako skala. Kočom nepríjemne hegalo, musel by odbáčať na chodníky, cestujúci by prišli do cieľa uzimení, otlčení a navyše neskoro. Trvala na tom, že do kostola pôjde na koni.

Takéto neženské správanie privádzalo jej matku do zúfalstva. „Ako si chceš nájsť manžela, keď sa stále správaš ako muž?“ povedala lady

Hallimová.

„Manžela si nájdem, kedy sa mi zachce,“ odvrkla Lizzie. Mala pravdu, muži jej padali k nohám. „Ide len o to, aby som si našla takého, ktorý so mnou vydrží dlhšie ako polhodinu.“

„Ide len o to, aby si si našla takého, ktorý sa hneď nezľakne,“ zahundrala matka.

Lizzie sa rozosmiala. Obe mali pravdu. Muži sa do nej zamilovali na prvý pohľad, keď však spoznali jej povahu, vyplašene utekali kadeľahšie. Svojimi poznámkami už roky poburovala edinburskú spoločnosť. Keď sa na svojom prvom plese zhovárala s trojicou zámožných vdov, poznamenala, že najvyšší grófsky sudca má tučný zadok, a vlastnú reputáciu sa jej už nikdy nepodarilo napraviť. Vlani ju matka zobrala na jar do Londýna a „uviedla“ do anglickej spoločnosti. Dopadlo to katastrofálne. Lizzie rozprávala príliš hlasno, priveľa sa smiala a otvorene si uťahovala z vyberaných spôsobov a uhladených šiat mladých elegánov, ktorí sa jej pokúšali dvoriť.

„Vyrastala si bez chlapa v dome,“ dodala matka. „Si priveľmi nezávislá.“ S tými slovami nastúpila do koča.

Lizzie zamierila popred jamissonovský zámok do stajní vo východ­-nej časti pozemku. Otec jej zomrel, keď mala tri roky, sotva si naňho spomínala. Keď sa opýtala, prečo zomrel, matka neurčito odpovedala: „Zlyhala mu pečeň.“ Zanechal ich s prázdnymi vreckami. Matka ako tak vychádzala, hallimovský statok zaťažovala jednou hypotékou za druhou, čakajúc, kedy Lizzie dospeje a vydá sa za zámožného muža, ktorý vyrieši ich problémy. Lizzie mala teraz dvadsať rokov a prišiel jej čas.

Bezpochyby preto Jamissonovci po dlhých rokoch zavítali na svoj škótsky majetok a ako hlavných hostí pozvali susedov, Lizzie s matkou, ktoré žili len o šestnásť kilometrov odtiaľ. Zámienkou oslavy boli dvadsiate narodeniny ich mladšieho syna Jaya, no skutočným dôvodom bolo oženiť staršieho syna Roberta s Lizzie.

Matka tomu bola naklonená, pretože Robert bol dedičom veľkého majetku. Sir George súhlasil, lebo zamýšľal pripojiť statok Hallimovcov k jamissonovským pozemkom. Zdalo sa, že myšlienke je naklonený aj Robert, súdiac podľa náklonnosti, akú venoval Lizzie, len čo prišla, hoci nikdy nebolo ľahké odhadnúť, čo sa v skutočnosti odohráva v Robertovom srdci.

Všimla si ho, ako stojí pred stajňami a čaká, kým mu osedlajú koňa. Pripomínal portrét svojej matky vo vstupnej hale v zámku – vážna žena s jemnými vlasmi, svetlými očami a odhodlanými ústami. Nemala proti nemu nič zásadné: nebol škaredý, chudý ani tučný, nesmrdel, nepreháňal to s alkoholom ani sa neobliekal zoženštene. Dobrá partia, vravela si Lizzie; keby jej ponúkol manželstvo, pravdepodobne by súhlasila. Nebola doňho zaľúbená, ale poznala svoju povinnosť.

Rozhodla sa trochu si ho doberať. „Je od vás vskutku netaktné, že žijete v Londýne,“ prihovorila sa mu.

„Netaktné?“ zamračil sa. „Prečo?“

„Zanechali ste nás bez susedov.“ Robert sa stále tváril zmätene. Nezdalo sa, že by mal veľký zmysel pre humor. „Keď ste preč, medzi týmto krajom a Edinburghom niet živej duše,“ vysvetlila.

Spoza chrbta sa im ozval hlas: „Okrem stovky rodín baníkov a niekoľkých roľníckych dedín.“

„Presne to som mala na mysli,“ obrátila sa. Muža, ktorý vyriekol tie slová, nepoznala. So zvyčajnou priamočiarosťou sa opýtala: „A vy ste vlastne kto?“

„Jay Jamisson,“ odpovedal s úklonom. „Robertov bystrejší brat. Ako ste na mňa mohli zabudnúť?“

„Ach!“ Počula, že prišiel v noci, ale nespoznala ho. Pred piatimi rokmi bol o niekoľko centimetrov nižší, čelo mal posiate vyrážkami a na brade svetlé páperie. Teraz bol krajší. Ale vtedy nebol najbystrejší a pochybovala, že by sa medzičasom zmenil. „Pamätám si vás,“ povedala. „Tá namyslenosť mi je povedomá.“

Uškrnul sa. „Kiežby som mal taký nasledovaniahodný vzor pokory a skromnosti, ako ste vy, slečna Hallimová.“

„Zdravím, Jay. Vitaj na zámku Jamissonovcov.“ povedal Robert.

Jayovu tvár náhle zastrel mrak. „Odpusť si ten vlastnícky tón, Robert. Aj keď si starší syn, ešte si nič nezdedil.“

„Všetko najlepšie k dvadsiatym prvým narodeninám,“ zasiahla Lizzie.

„Ďakujem.“

„Je to dnes?“

„Áno.“

Robert sa netrpezlivo spýtal: „Pôjdeš s nami na koni do kostola?“

Lizzie zachytila v Jayových očiach nenávisť, ale jeho tón ju neprezrádzal. „Áno. Rozkázal som osedlať koňa.“

„Mali by sme ísť.“ Robert sa obrátil k stajniam a zvýšil hlas: „Ponáh­ľajte sa!“

„Všetko je pripravené, pane,“ ozval sa znútra paholkov hlas a vzápätí vyšli von tri osedlané kone: robustný čierny poník, svetlohnedá kobyla a sivý valach.

Jay povedal: „Tieto zvieratá vyzerajú ako prenajaté od nejakého edinburského konského handliara.“ Napriek pohŕdavému tónu podišiel k valachovi, potľapkal ho po krku a dal mu oňuchať svoj modrý jazdecký kabátec. Lizzie neušlo, že s koňmi si rozumie a je na to pyšný.

Vysadla bokom na čierneho poníka a odklusala. Bratia ju nasledovali, Jay na valachovi a Robert na kobyle.

Vietor vmietal Lizzie do očí zamrznuté kvapky dažďa. Cesta zapadaná snehom bola zradná, zasnežené výmole hlboké aj vyše stopy a kone sa na nich potkýnali. Lizzie navrhla: „Poďme lesom. Budeme chránení a terén tam nie je taký hrboľatý.“ Nečakajúc na súhlas, mykla opratami a nasmerovala koňa do starého lesa. Pod vysokými jedľami nerástlo žiadne krovie. Neveľké jarky a močaristá plocha boli zamrznuté na kameň a zem pokrývala vrstva bieleho poprašku. Lizzie popchla koňa do cvalu. Po chvíli ju predbehol sivko. Zdvihla hlavu a zachytila vyzývavý úškrn na Jayovej tvári: chcel sa pretekať. S pokrikom kopla koňa do slabín a ten sa dychtivo rozbehol vpred.

Uháňali pomedzi stromy, hrbili sa pod nízkymi konármi, preskakovali pováľané kmene, rútili sa ozlomkrky cez špliechajúcu vodu. Jayov kôň bol väčší a cválal by rýchlejšie, ale poníkove krátke nohy a ľahká kostra boli lepšie prispôsobené na tento terén a Lizzie postupne získala náskok. Keď už Jayovho koňa nepočula, spomalila a na čistinke zastala.

Jay ju onedlho dobehol, ale po Robertovi nikde ani stopy. Lizzie usúdila, že je priveľmi povznesený, aby riskoval krk v nezmyselných pretekoch. Ďalej s Jayom pokračovali bok po boku, lapajúc dych. Z konských tiel sálalo teplo a zohrievalo aj jazdcov. „Chcel by som s vami pretekať v cvale za normálnych podmienok,“ dychčal Jay.

„Pri jazde obkročmo by som vyhrala,“ odvetila.

Očividne ho to šokovalo. Každá dobre vychovaná žena jazdí v sedle bokom. Ženu sediacu obkročmo považovali za vulgárnu. Podľa Lizzie to bol nezmysel, a keď bola sama, jazdila ako muž.

Kútikom oka Jaya pozorovala. Jeho matka Alicia, druhá manželka sira Georgea, bola plavovlasá koketa a Jay zdedil jej modré oči aj podmanivý úsmev. „Čo robíte v Londýne?“ opýtala sa Lizzie.

„Som v treťom pešiackom pluku.“ Hlasom rozochveným hrdosťou dodal: „Práve ma povýšili na kapitána.“

„Nuž, kapitán Jamisson, čo je povinnosťou statočného vojaka“ opýtala sa posmešne. „Zúri vari v Londýne vojna? Nejakí nepriatelia, ktorých by ste zabili?“

„Udržať dav pod kontrolou si vyžaduje veľa námahy.“

Lizzie si zrazu vybavila Jaya ako nevrlé, šikanované dieťa, ktovie, či sa mu takáto práca páči. „A ako ho držíte pod kontrolou?“ opýtala sa.

„Napríklad odvádzame zločincov do väzenia a staráme sa, aby ich kamaráti nedostali na slobodu skôr, než kat vykoná svoju prácu.“

„Takže ako pravý škótsky hrdina trávite čas vraždením Angličanov.“

Jej doberanie sa zjavne minulo účinkom. „Jedného dňa by som to rád nechal a odišiel preč,“ povedal.

„Fíha. A prečo?“

„V tejto krajine o mladších synov nikto ani zamak nedbá. Ešte aj sluhovia zaváhajú, predtým ako poslúchnu rozkaz.“

„Myslíte si, že inde by to bolo iné?“

„V kolóniách je všetko iné. Čítal som o tom v knihách. Ľudia sú slobodnejší a majú menej starostí. Berú ťa takého, aký si.“

„Čo by ste robili?“

„Moja rodina má na Barbadose plantáž s cukrovou trstinou. Dúfam, že mi ju otec daruje na dvadsiate prvé narodeniny. Ako môj diel, takpovediac.“

Lizzie pocítila hlbokú závisť. „Ste šťastný človek,“ povedala. „Po ničom netúžim väčšmi, ako odísť do inej krajiny. Bolo by to vzrušujúce!“

„Je tam drsný život,“ pokračoval. „Mohlo by vám chýbať pohodlie domova – obchody, opera, francúzska móda a tak ďalej.“

„Na ničom z toho mi nezáleží,“ odvetila pohŕdavo. „Nenávidím tieto šaty.“ Mala na sebe vystuženú krinolínu a tesne stiahnutý živôtik. „Chcela by som sa obliekať ako muž, nosiť rajtky, košele a jazdecké čižmy.“

Zasmial sa. „To by bolo asi priveľa aj na Barbadose.“

Keby ma Robert zobral na Barbados, vydala by som sa zaňho bez mihnutia oka, pomyslela si.

„A navyše máte na všetku prácu otrokov,“ dodal.

Vyšli z lesa niekoľko metrov nad mostom. Na druhom brehu sa trúsili do kostolíka baníci z okolia.

Lizzie chodil stále po hlave Barbados. „Musí to byť veľmi čudné, vlastniť otrokov, môcť si s nimi robiť, čo sa mi len zapáči, akoby boli zvery,“ povedala. „Nezdá sa vám to čudné?“

„Ani najmenej,“ odvetil Jay s úsmevom.