© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Väzeň vo vlastnom tele

Väzeň vo vlastnom tele

Bol som nevideteľný prízrak bez duše.

Dvanásťročný Martin z ničoho nič ochorel. Bolo to vážne, jeho stav sa zhoršoval a lekári boli bezmocní. Postupne prestal chodiť, hýbať očami a napokon aj hovoriť. Nevnímal okolitý svet, neprítomne civel pred seba a v štrnástich rokoch bola z neho už len bezduchá telesná schránka.

  • ISBN: 978-80-222-0801-7
  • EAN: 9788022208017
  • Počet strán: 292 + 8
  • Väzba: tvrdá väzba
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 130x200 mm
  • Dátum vydania: 3.6.2016
  • Žáner: BIOGRAFIE, ŽIVOTOPISY

13,90 € Doporučená cena

O knihe

No jedného dňa sa jeho myseľ začala prebúdzať… A potom strávil nepredstaviteľných desať rokov pri plnom vedomí uväznený vo vnútri nehybného tela, kým si jedna vnímavá terapeutka nevšimla reč jeho očí. Vtedy sa všetko začalo meniť k lepšiemu a Martin sa naučil komunikovať pomocou prístroja. Svoj príbeh vyrozprával v knihe Väzeň vo vlastnom tele. Úprimne v nej opísal mrazivé podrobnosti zo života nehybného človeka, ktorý intenzívne vnímal okolitý svet – počnúc zneužívaním ľuďmi, ktorí sa nazdávali, že jeho mozog už dávno nepracuje, až po nádej, ktorú mu dodávali tí, čo verili v jeho návrat medzi „živých“.

Martinovo rozprávanie nám predstaví svet zdanlivej temnoty a hlboko sa dotkne čitateľovej duše svojou múdrosťou, humorom a vďačnosťou k životu.


Recenzie

„Martinova empatia je obdivuhodná, možno aj tým, že toľké roky strávil v role pozorovateľa a poslucháča, keď počúval ľudí, ako bez zábran hovoria pred ním o svojich problémoch. Nasával ich bolesť a pritom ich nepoznal… jeho rozprávanie je mimoriadne priame, takmer odvážne, keď čelí citovej vyprahnutosti.“

Scotland on Sunday

---------------

„Nesmierne dojemný životopis…“

Sunday Times Best Reads

---------------

„Martin rozpráva príbeh o svojom pozoruhodnom uzdravení, o tom, ako spoznal životnú lásku, našiel domov a vybudoval si vlastnú firmu… Hlboko dojímavá a nekonečne povznášajúca kniha, neuveriteľný príbeh chlapca, ktorého považovalo jeho okolie za púhy prízrak.“

Irish Mail


Ukážka z knihy

1

Odpočítavanie


Dni trávim v opatrovateľskom domove na predmestí veľkého juhoafrického mesta. Len niekoľko hodín od nás sa nachádzajú krovinaté kopce, kde revú levy, hľadajúc ďalšiu obeť. V ich stopách tiahnu hyeny, aby ohlodali zvyšky, a za nimi supy v nádeji, že sa im ešte podarí nájsť na kostiach posledné kúsky mäsa. Nič nevyjde nazmar. Zvieracie kráľovstvo je dokonalý kruh života a smrti, nekonečný ako čas sám.

Bezbrehosti času rozumiem tak dobre, až sa v nej strácam. Dni plynú, niekedy uplynú aj celé týždne, a ja sa uzavriem a v mojom vnútri sa rozľahne čierňava. Som nič. Kŕmia ma, umývajú, prenášajú z vozíka do postele a z lôžka do vozíka. Inokedy sa celkom pohrúžim do drobnôstok okolitého sveta. Sledujem svet bitiek a šarvátok mravcov na zemi, bojujú medzi sebou, majú svojich víťazov a porazených a ja som jediným svedkom ich zápasov. Zápasov rovnako krvavých a strašidelných, ako sú ľudské súboje.

Dokonale som sa naučil ovládať čas, nie som len pasívny príjemca. Zriedkakedy vidím na hodiny, no naučil som sa určovať čas z polohy slnka, dopadajúcich lúčov a vrhnutých tieňov. Uvedomil som si totiž, že si dokážem zapamätať, kde dopadalo slnko, vždy keď sa niekto spýtal, koľko je hodín. V presnosti som sa ešte zdokonalil, keď som k tomu pridal fixné body, ktorými moje dni tak nemilosrdne oplývali: ranný nápoj o desiatej, obed o pol dvanástej, popoludňajší nápoj o tretej… Koniec koncov na precvičovanie som mal času viac než dosť.

Dnes už dokážem čeliť dňom so vztýčenou hlavou, odpočítavam ich minútu po minúte, hodinu po hodine. Tiché zvuky čísel mi vypĺňajú celé vnútro. Mäkká zaguľatenosť osmičiek a šestiek, upokojujúce staccato dvojky a trojky… Keď takto ubehne týždeň, ďakujem, že žijem v slnečnej krajine. Keby som sa narodil napríklad na Islande, hodiny by som nikdy nepokoril. Obmývali by ma nekonečné vlny času a ja by som sa ich náporu kúsok za kúskom poddával ako kameň na pláži až do úplného rozpadu.

Odkiaľ viem to, čo viem – napríklad že Island je krajinou extrémnej tmy a svetla a že po levoch prídu hyeny a za nimi ešte supy –, je pre mňa záhadou. Informácie nasávam, ak sa mi náhodou podarí vypočuť si zapnuté rádio – hlasy z neho sú pre mňa ako cesta dúhou k zlatému pokladu, ktorý predstavuje svet vonku. Inak nechodím na žiadne vyučovanie ani mi nik nečíta. Uvažujem, či to, čo som sa naučil, kým som ochorel, ešte stále platí. Choroba mi dokaličila telo, no mysle sa zmocnila len dočasne.

Je pravé poludnie, to znamená, že do otcovho príchodu ostáva necelých päť hodín. Je to pre mňa najjasnejší bod dňa – keď po mňa o piatej príde otec, budem môcť konečne na chvíľu opustiť opatrovateľský domov.

Slovami ani nedokážem opísať nadšenie, aké zažívam, keď po mňa niekedy príde mama po práci už o druhej.

Začnem počítať už teraz – sekundy, minúty, hodiny… Možno potom otec príde o niečo skôr.

Jeden, dva, tri, štyri…

Dúfam, že cestou domov zapne otec rádio a budeme počúvať kriketový zápas. Pri vyraďovaní pálkara otec občas vzrušene žiada rozhodcu o vyjadrenie tradičnou formulkou: „Howzat?“

Doma zas brat David hráva počítačové hry a sem-tam nadšene zvolá: „Postupujem do ďalšieho levelu!“

Ani netušia, ako veľa pre mňa takéto chvíle znamenajú. Otec povzbudzuje svoj tím, brat vraští obočie, lebo sa mu nedarí vylepšiť si skóre, a ja si v duchu predstavujem, ako by som zavtipkoval alebo ako by som si spolu s nimi zanadával, keby som len mohol. Na krátku chvíľu sa mi občas podarí necítiť sa len ako náhodný prístojaci.

Už aby tu bol otec.

Tridsaťtri, tridsaťštyri, tridsaťpäť…

Dnes mám akési ťažšie telo, remeň, ktorým som upevnený k vozíku, sa mi cez oblečenie zarezáva do pokožky. Bolí ma pravý bok. Uľavilo by sa mi, keby ma niekto na chvíľu uložil poležiačky. Hodiny sedenia neprinášajú ani náhodou taký pocit odpočinku, ako by ste možno čakali.

Poznáte tie kreslené rozprávky, kde niekto padne z veľkej výšky, dopadne na zem – švác – a rozbije sa na márne kúsky? Presne tak sa cítim – akoby som sa rozbil na milión čiastočiek a každá jedna ma bolí. Keď gravitácia pôsobí na človeka, ktorého telo nenapĺňa svoj účel, je to bolestivé.

Päťdesiatsedem, päťdesiatosem, päťdesiatdeväť. Jedna minúta.

Ešte štyri hodiny a päťdesiatdeväť minút.

Jeden, dva, tri, štyri, päť…

Nech sa akokoľvek snažím, myšlienky mi jednostaj zabiehajú k bolesti v boku. Spomeniem si na rozlámanú kreslenú postavičku. Občas si želám, aby som spadol a rozsypal sa na kôpku drobných črepov. Potom by som možno rovnako ako tie kreslené postavičky vyskočil na nohy, zázračne by som sa dal dokopy a pustil by som sa do behu.