© VYDAVATEĽSTVO TATRAN

Piata vlna

Piata vlna

Prišli si po nás... Po všetkých...

Piata vlna je pôsobivý príbeh plný prekvapení – sme uprostred chaotického sveta, ktorý sa nazýva Zem. Ľudstvo, hoci sa hrdinsky snaží vzdorovať mimozemšťanom, má mizivé šance na prežitie. Desivá, neošúchaná a skutočne výnimočná realita, s akou autor stvárnil príchod cudzích bytostí, pohltí každého čitateľa, takže knihu prečíta jedným dychom. Rick Yancey sa pohral so svojimi postavami a očividne ho to bavilo.

  • ISBN: 978-80-222-0684-6
  • EAN: 97880222066846
  • Počet strán: 376
  • Väzba: tvrdá s prebalom
  • Jazyk: slovenský
  • Formát: 147 x 229 mm

15,90 € Doporučená cena

O knihe

Po Prvej vlne ostala len tma. Po Druhej unikli len šťastlivci. A po Tretej sa zachránili iba nešťastníci. Po Štvrtej vlne platí jediné pravidlo: nikomu never. 

Teraz sa schyľuje k Piatej vlne a na osamotenom úseku autostrády sa pred nimi snaží uniknúť Cassie. Pred bytosťami, ktoré sa iba podobajú na ľudí, potulujú sa po krajine a zabíjajú všetko okolo seba.

Pred bytosťami, ktoré rozprášili posledných obyvateľov Zeme. Až kým Cassie nestretne Evana Walkera, je presvedčená, že prežije, iba ak ostane sama. Očarujúci a záhadný Evan môže byť Cassiinou jedinou nádejou pri záchrane jej brata – ba dokonca jej samej. No Cassie si musí vybrať medzi nádejou a zúfalstvom, medzi vzdorom a porážkou, medzi životom a smrťou. Musí sa vzdať alebo postaviť na odpor.

Piata vlna už pred vydaním vyvolala v USA búrlive diskusie. Hneď ako vyšla, obsadila prvé priečky knižných rebríčkov a práva na knihu predali do tridsiatich krajín.Nemožno sa čudovať, že prvé polmiliónové vydanie upútalo pozornosť filmárov a práva na film kúpil herec Tobey Maguire a jeho filmová spoločnosť, GK Films a Sony Pictures.

Recenzie

„Šialene zaujímavé... strany sa obracajú samy.“
Justin Cronin, THE NEW YORK TIMES BOOK REVIEW 

Vedia, ako uvažujeme. Vedia, ako nás zabiť. Zobrali nám všetko, pre čo sa oplatí žiť. Teraz nám prišli zobrať všetko, pre čo sa oplatí zomrieť. 
PUBLISHERS WEEKLY 

„Piata vlna je pozoruhodná kniha, ktorú si za nijakých okolností nesmiete nechať ujsť... určite si ju prečítajte. “ 
ENTERTAINMENT WEEKLY 

Je to zóna „doparoma“ a „fíha“ . Jednoducho jedna z najlepších kníh, aké som čítala v posledných rokoch. 
Melissa Marr, úspešná autorka NEW YORK TIMES 

„Neuveriteľne rýchly spád a originalita. Piata vlna je ako cunami, tiež vás pohltí a nepustí. “ 
Melissa de la Cruz, úspešná autorka série bestsellerov Modrá krv 

„Fantastická kniha. Piata vlna je elektrizujúce čítanie, ktoré spraví z človeka hltača strán. “ 
Kathy Reichsová, úspešná autorka NEW YORK TIMES 

Ukážka z knihy

Ak nás raz navštívia mimozemšťania, dôsledky budú zrejme podobné, ako keď Krištof Kolumbus prvý raz pristál v Amerike, čo sa neskončilo najlepšie pre pôvodných obyvateľov. 
Stephen Hawking 

Prvá vlna: Tma 
Druhá vlna: Vzduté moria 
Tretia vlna: Nákaza 
Štvrtá vlna: Tlmič 

VNIKNUTIE: 1995

Nezobudí sa. 

Spiaca žena nasledujúce ráno necíti nič, iba mierny nepokoj spojený s neodbytnou predstavou, že ju niekto pozoruje. V priebehu dňa sa úzkosť stratí a zakrátko na ňu celkom zabudne.

Spomienka na sen trvá o čosi dlhšie.

V tom sne sedí za oknom v spálni veľká sova a hľadí na ňu cez sklo obrovskými očami lemovanými bielymi kruhmi.

Nezobudí sa. Ani manžel vedľa nej. Tieň, čo na nich padne, ich nevyruší zo spánku. Nič necíti ani to, za čím tieň prišiel -dieťa spiace v ženiných útrobách. Vniknutie nepoškodí pokožku, nezničí jedinú bunku v tele ženy ani plodu.

O minútu je po všetkom. Tieň sa vzdiali.

Ostanú len muž, žena, dieťa v nej a spiaci votrelec v dieťati.

Žena s mužom sa ráno zobudia, dieťa sa preberie o niekoľko mesiacov, keď sa narodí.

Votrelec v ňom ostane spať a zobudí sa až po niekoľkých rokoch, keď nepokoj matky dieťaťa a spomienka na sen dávno vybledli.

O päť rokov neskôr, počas návštevy zoologickej záhrady s dieťaťom, žena zbadá presne takú istú sovu, aká sa jej zjavila vo sne. Pohľad na sovu ženu znepokojí, hoci nechápe prečo.

Nie je prvá, ktorej sa prisnila sova v tme.

A nebude ani posledná.

I.

POSLEDNÝ DEJEPISEC 

1

Mimozemšťania sú hlupáci. 

Nehovorím o skutočných mimozemšťanoch. Tí druhí nie sú hlúpi. Sú ďaleko pred nami – akoby sme prirovnávali najzadubenejšieho človeka k namúdrejšiemu psovi. Nemáme šancu.

Nie, hovorím o mimozemšťanoch z našich predstáv.

O tých, ktorých sme si vymysleli, o tých, ktorých si predstavujeme odkedy sme si uvedomili, že blikajúce svetlá na oblohe sú slnká ako naše a zrejme okolo nich obiehajú planéty podobné Zemi. Veď viete, akých mimozemšťanov si predstavujeme, na aké vesmírne bytosti by sme radi zaútočili – na ľudských mimozemšťanov. Videli ste ich milión ráz. Útočia strmhlav z oblohy na lietajúcich tanieroch, aby zrovnali so zemou New York, Tokio či Londýn, pochodujú po krajine na mohutných strojoch, čo vyzerajú ako mechanické pavúky, strieľajú z laserových zbraní a ľudstvo vždy, zakaždým zabudne na nezhody a spojí sily, aby porazilo mimozemšťanskú čvargu. Dávid zabije Goliáša a každý (okrem Goliáša) sa vráti šťastne domov.

Sú to nezmysly.

Akoby šváb snoval plány ako prekabátiť topánku, čo sa ho chystá zašliapnuť.

Neviem to s určitosťou, ale stavila by som sa, že Tí druhí vedeli o mimozemšťanoch, ktorých sme si vymýšľali. A stavím sa, že im to pripadalo do popuku. Určite sa rehotali ako šibnutí. Ak majú zmysel pre humor... alebo im môže šibať. Určite sa smiali, ako sa smejú ľudia, keď pes urobí niečo veľmi milé a hlúpučké.

Ach, tí milí, hlúpučkí pozemšťania! Myslia si, že uvažujeme ako oni! Nie je to rozkošné?

Zabudnite na lietajúce taniere, malých zelených mužíčkov a ozrutné mechanické pavúky šľahajúce smrtiace lúče. Zabudnite na urputné boje s tankmi a stíhačkami aj na konečné víťazstvo nás, pozostatkov nezlomného, neochvejného ľudstva nad rojom bytostí s hmyzími očami. Ste takí vzdialení od pravdy ako ich zanikajúca planéta od našej živej.

Pravdou je, že len čo nás objavili, urobili si z nás hrianku.

2

Niekedy sa nazdávam, že som posledný človek na Zemi.

Čo znamená, že som posledný človek vo vesmíre.

Viem, je to hlúposť. Určite... zatiaľ... nezabili všetkých. Ale viem si predstaviť, ako sa to napokon stane. A potom mi zíde na um, že Tí druhí si želajú, aby som predstavovala presne to.

Spomínate si na dinosaury? No vidíte.

Zrejme nie som posledný človek na Zemi, no určite jeden z posledných. Som celkom sama – a zrejme to tak ostane –, až kým ma nezaleje Štvrtá vlna a nestiahne ma na dno.

Je to jedna z mojich nočných úvah. Poznáte tie úvahy o tretej nadránom: Panebože, som v riti. Keď sa schúlim do klbka, taká vystrašená, že sa neodvážim ani zatvoriť oči, a topím sa v takom prenikavom strachu, až si musím pripomenúť, že mám dýchať a prinútiť tĺcť vlastné srdce. Keď mi prestáva fungovať mozog a začne vynechávať ako doškriabané cedéčko. Sama, sama, sama, Cassie, si sama.

Tak sa volám. Cassie.

Nie Cassie ako Cassandra. Ani Cassie ako Cassidy. Cassie ako súhvezdie Cassiopeia, kráľovná pripútaná k trónu na severnej oblohe, krásna márnomyseľná žena, ktorú boh Poseidon prikul na oblohu za trest, že sa chvastala. V gréčtine moje meno znamená „tá, ktorej slová vynikajú“.

Moji rodičia nemali o spomenutom mýte ani potuchy. Meno sa im jednoducho páčilo.

Hoci sa v mojom okolí vyskytli ľudia, ktorí ma volali všelijako, nik mi nikdy nepovedal Cassiopeia. Iba otec, aj to len vtedy, keď ma podpichoval, a zakaždým s otrasným talianskym prízvukom. Privádzalo ma to do nepríčetnosti. Podľa mňa to nebolo smiešne ani milé a časom som znenávidela vlastné meno. „Volám sa Cassie!“ hulákala som naňho. „Jednoducho Cassie!“ Teraz by som dala neviemčo, aby som ho počula vysloviť svoje meno aspoň jeden jediný raz.

Keď som dovŕšila dvanásť rokov – štyri roky pred Príchodom – otec mi daroval na narodeniny teleskop. Za sviežich jasných jesenných večerov ho postavil na dvor a ukazoval mi súhvezdia.

„Vidíš? Má tvar M,“ vysvetlil mi.

„Prečo ho pomenovali Cassiopeia, keď má tvar M?“ opýtala som sa. „A čo to znamená?“

„Nemyslím, že to niečo znamená,“ odvetil s úsmevom. Mama vždy tvrdila, že úsmev je na ňom najkrajší, preto sa s ním často vytasil, najmä potom, ako začal plešatieť. Veď viete, aby odpútal pozornosť od hlavy. „Teda môže znamenať čokoľvek. Čo tak mimoriadna? Alebo mámivá? Či múdra?“ Položil mi ruky na plecia, a ja som žmúrila cez šošovku na päť hviezd jagajúcich sa vo vzdialenosti viac než päťdesiat svetelných rokov od miesta, na ktorom sme stáli. Na líci som cítila otcov dych, teplý a vlhký v chladnom jesennom vzduchu. Bol celkom blízko, súhvezdie Cassiopeia nekonečne vzdialené.

Teraz sa mi tie hviezdy zdajú oveľa bližšie. Bližšie než tristotisíc triliónov kilometrov, čo nás delia. Tak blízko, že sa ich môžem dotknúť a ony sa môžu dotknúť mňa. Sú tak blízko, ako bol vtedy otcov dych.

To znie šialene. Som šialená? Potratila som rozum? Človeka môžete nazvať šialencom, len ak sa dá porovnať s niekým normálnym. Ako dobro so zlom. Keby bolo všetko dobré, nič by nemohlo by dobré.

Páni. To znie... šialene.

Šialenstvo: nová normálnosť.

Myslím, že sa môžem pokladať za šialenú, lebo sa mám s kým porovnať: so sebou samou. Nie s tou, ktorá sa v tej chvíli trasie hlboko v horách, taká vydesená, až sa bojí vystrčiť hlavu zo spacieho vaku. Nie s touto Cassie. Nie, mám na mysli Cassie pred Príchodom, predtým ako Tí druhí zaparkovali svoje mimozemské rite vysoko na obežnej dráhe. Dvanásťročné dievča, ktoré najväčšmi trápil nos pokropený drobnými pehami, nepoddajné kučeravé vlasy, a milý chlapec, s ktorým sa stretávala každý deň, no bola preňho vzduch. Cassie, ktorá sa vyrovnávala s bolestným faktom, že je iba priemerná. Priemerný výzor. Priemerné známky. Priemerná v športoch ako je karate či futbal. Mimoriadne bolo na mne iba čudné meno – Cassie ako Cassiopeia, čo, mimochodom, nik netušil – a schopnosť dotknúť sa nosa špičkou jazyka, no aj tá schopnosť prestala byť príťažlivá, skôr ako som stihla postúpiť na strednú.

Zrejme som šialená podľa kritérií niekdajšej Cassie.

Ona je určite šialená podľa mojich. Občas na ňu vrieskam, teda na tú dvanásťročnú Cassie, som skľúčená z jej vlasov, príšerného mena či jednoducho z toho, že sa má dobre. „Čo robíš?“ ziapem na ňu. „Neuvedomuješ si, čo ťa čaká?“

Nie je to však spravodlivé. Ide o to, že som si nič neuvedomovala, nemohla som tušiť, čo je šťastie, ani prečo mi tak chýba, a ak mám byť úprimná, oveľa väčšmi ako ktokoľvek iný. Keď plačem – keď si dovolím plakať –, plačem za ňou. Neplačem za sebou. Plačem za Cassie, ktorá už neexistuje.

A uvažujem, čo by si o mne pomyslela tá Cassie.

O Cassie, ktorá vraždí.

3

Určite nebol oveľa starší odo mňa. Mohol mať osemnásť. Možno devätnásť. No, doparoma, pokojne mohol mať aj sedemstodevätnásť. Ani po piatich mesiacoch som si nie istá, či Štvrtá vlna pochádza od ľudí, je nejaký hybrid a či ju dokonca nemajú na svedomí Tí druhí, hoci sa mi prieči pomyslenie, že Tí druhí vyzerajú celkom ako my a takisto ako my krvácajú. Radšej sa držím predstavy, že Tí druhí sú... skrátka tí druhí. 

Vybrala som sa na zvyčajný týždenný lúpežný výpad za vodu. Neďaleko môjho táboriska tečie potok, ale je, bohužiaľ, znečistený, buď od chemikálií alebo kanalizácie, či nebodaj od mŕtvol hore prúdom. Alebo otrávený. Zamedzenie prístupu k nezávadnej vode by bol vynikajúci spôsob, ako nás rýchlo vyhladiť.

Ako som spomínala, raz týždenne si prehodím cez plece spoľahlivú M16 a vyjdem z lesa na výpadovku. Tri kilometre na juhu, tesne za výjazdom číslo 175 je niekoľko benzínových púmp s rýchlym občerstvením. Naložím si do batoha toľko fliaš vody, koľko uvládzem, čo nie je veľa, lebo sú ťažké, a čo najrýchlejšie, skôr ako sa celkom nezotmie, vrátim sa na výpadovku a do relatívneho bezpečia lesa. Za súmraku je pohyb vonku najbezpečnejší. Za súmraku som ani raz nevidela bezpilotné lietadlá, ktorým hovoríme trúdy. Tri či štyri razy som ich zazrela cez deň a oveľa viac v noci, ale za súmraku zatiaľ ani jedno.

Len čo som vkĺzla cez rozbitý vchod do obchodu, vedela som, že niečo nie je v poriadku. Napohľad sa nič nezmenilo – obchod vyzeral presne ako pred týždňom: tie isté steny postriekané nápismi, prevrátené police, na dlážke prázdne škatule a zosušený potkaní trus, vypáčené pokladnice a vyrabované chladiace boxy na pivo. Bol tam rovnaký odporný zapáchajúci neporiadok, ktorým som sa posledný mesiac týždeň čo týždeň brodila do skladu za chladiacimi boxmi. Nepochopím, prečo sa ľudia ulakomili na pivo, sladené sýtené nápoje, hotovosť v pokladniciach a trezoroch či zvitky lotériových lístkov, ale nechali tam dve palety s pitnou vodou. Čo si mysleli? Nastala apokalypsa po vpáde mimozemšťanov! Rýchlo berme pivo!

Taká istá spúšť, ten istý pach po potkanoch a hnijúcich potravinách, ten istý zvírený prach v matnom svetle prenikajúcom cez špinavé okná, všetky rozhádzané predmety na svojom mieste.

Napriek tomu sa tam niečo zmenilo.

Stála som na hŕbe črepín tesne za dverami. Nevidela som to. Nepočula. Neudrelo mi to do nosa ani som to necítila. Ale vedela som.

Niečo sa zmenilo.

Ľudia prestali byť lovcami veľmi dávno. Uplynulo najmenej tisíc rokov. Ale hlboko v génoch si uchovali dávnu skúsenosť: ostražitosť gazely, inštinkt antilopy. Vo vetre zašumí tráva. Medzi stromami sa mihne tieň. A tichý hlas zašepká: Pst, už je blízko. Blízko.

Nespomínam si, ako som si strhla z pleca zbraň. Jednu minútu mi visela na chrbte, a druhú som ju zvierala v rukách so sklonenou hlavňou a odistenou poistkou.

Blízko.

Nikdy som z nej nevystrelila na nič väčšie, ako bol králik, aj to len pokusne – aby som sa presvedčila, či sa tá vecička dá použiť tak, aby som si neodstrelila niektorú časť tela. Raz som vystrelila ponad svorku zdivočených psov, čo sa priveľmi zaujímali o môj tábor. Druhý raz takmer priamo hore, keď som zbadala malú ligotavú zelenú bodku ich materskej lode nehlučne plávajúcej po oblohe na pozadí Mliečnej cesty. Dobre, priznávam, bola to hlúposť. Mohla som rovno postaviť pútač s obrovskou šípkou smerujúcou priamo na svoju hlavu a nápisom: HÉJ – SOM TU!

Po skúsenosti s králikom – výstrel roztrhal úbohé zviera na kusy a premenil ho na neidentifikovateľné čiastočky vnútorností a kostí – som sa vzdala myšlienky použiť zbraň na poľovanie. Dokonca som ani netrénovala streľbu. V tichu, čo zavládlo po vypuknutí Štvrtej vlny, by znela hlasnejšie ako výbuch atómovej bomby.

Napriek tomu som M16 pokladala za svoju najlepšiu spoločníčku. Vždy som ju mala poruke, dokonca aj v noci ležala schovaná v mojom spacom vaku, verná a spoľahlivá. Vo Štvrtej vlne nemôžete mať istotu, že ľudia sú ešte stále ľuďmi. Zato máte istotu, že vaša zbraň ostala zbraňou.

Pst, Cassie. Je blízko.

Mala som odtiaľ zdúchnuť. Ten tichý hlas ma varoval. Ten tichý hlas je starší ako ja. Je starší ako najstarší človek, aký kedy žil.

Mala som poslúchnuť ten hlas.

Namiesto toho som sa započúvala do ticha pustého obchodu, priam som napínala uši. Niečo tam bolo. Odstúpila som o krôčik odo dverí, rozbité sklo mi jemne zachrupčalo po nohou.

A vtom to Niečo vydalo zvuk, čosi medzi kašľom a stonaním. Ozvalo sa to zo zadnej miestnosti, spoza chladiacich boxov, kde bola moja voda.

V tom okamihu som nepotrebovala radu tichého hlasu, čo mám robiť. Bolo to očividné, nebolo nad tým treba uvažovať. Ujdi!

Ale neušla som.

Pravidlo číslo jeden na prežitie Štvrtej vlny znie: Nikomu nedôveruj. Je jedno, ako vyzerajú. V tom sú Tí druhí náramne prefíkaní – dobre, sú prefíkaní vo všetkom. Je jedno, že vám pripadajú normálni, rozprávajú normálne a robia presne to, čo od nich čakáte. Vari smrť môjho otca nebola dôkazom? Nemôžete mať istotu dokonca ani vtedy, ak je neznámy stará zošúverená pani, milšia než vaša prateta Tilly túliaca si mačiatko; nikdy neviete, či nie je jedna z nich a či za tou mačičkou nemá schovanú nabitú štyridsaťpätku.

Nie je to nepredstaviteľné. A čím dlhšie nad tým uvažujete, tým je to predstaviteľnejšie. Vetchú starenku treba zlikvidovať.

To je najťažší krok, a keby som nad ním rozmýšľala pridlho, musela by som zaliezť do spacieho vaku, zazipsovať sa v ňom a pomaly zomrieť od hladu. Ak nemôžete nikomu dôverovať, znamená to doslova nikomu. Je lepšie staviť na to, že teta Tilly je jedna z nich, než riskovať, že ste natrafili na ďalšieho človeka, ktorý prežil.

Je to posrato diabolské.

Vytvára to medzi nami priepasť. Potom je oveľa ľahšie vystopovať a zlikvidovať nás. Štvrtá vlna nás zaháňa do samoty, kde nie je sila v množstve, kde pomaly prichádzame o rozum v opustenosti, strachu a strašnej predtuche neodvatnosti.

Neutiekla som. Nemohla som. Či to bol jeden z nich alebo teta Tilly, musela som si brániť územie. Samota je jediný spôsob ako ostať nažive. To je pravidlo číslo dva.

Šla som za vzlykavým kašľom alebo kašľajúcimi vzlykmi, nazvite si to, ako chcete, až kým som nestála pri dverách do zadnej miestnosti. Zatajujúc dych, na prstoch.

Dvere boli odchýlené, škára taká široká, aby som cez ňu len-len prekĺzla bokom. Priamo predo mnou plechová polica na stene, napravo dlhá úzka chodba lemovaná chladiacimi boxmi. Zadná časť miestnosti bez okien. Jediné svetlo mi poskytoval chorobne oranžový západ slnka za chrbtom, stále dosť jasný, aby premietal môj tieň na ufúľanú dlážku. Prikrčila som sa; tieň sa prikrčil spolu so mnou.

Nedovidela som za hranu chladiaceho boxu na chodbe. Ale na vzdialenom konci som počula niekoho – alebo niečo – kašľať, stenať a bublavo vzdychať.

Buď je vážne ranený, alebo to iba predstiera, pomyslela som si. Buď potrebuje pomoc, alebo je to pasca.

Tak sa zmenil život na Zemi od Príchodu. Pozostáva z buď alebo.

Buď je to jeden z nich a vie, že som tu, alebo to nie je jeden z nich a potrebuje pomoc.

V každom prípade musím vstať a zabočiť za roh.

Tak som vstala.

A zabočila som za roh.

4

Ležal tam rozvalený, opieral sa o stenu asi tri metre odo mňa, dlhé nohy vystreté pred sebou, jednou rukou si stískal brucho. Mal na sebe maskovaciu uniformu a čierne čižmy, bol zafúľaný a leskol sa od krvi. Krv bola všade. Na stene za ním, roztečená na studenom betóne pod ním. Nasiakla mu ňou uniforma, mal ňou zlepené vlasy. V polotme sa jagala temne, čierno ako smola. 

V druhej ruke zvieral zbraň a mieril mi ňou na hlavu.

Stála som zrkadlovo proti nemu. Jeho zbraň proti mojej puške. Zohnuté prsty na spúštiach: jeho aj moje.

Jeho namierená zbraň nič nedokazovala. Možno je to skutočne ranený vojak a myslí si, že som jedna z nich.

Alebo aj nie.

„Odhoď zbraň,“ zahrmel na mňa.

Máš ho vidieť!

„Odhoď zbraň!“ skríkol, presnejšie pokúsil sa skríknuť. Slová z neho vychádzali roztrasene a trhane, premiešané s krvou, čo mu vytekala z jeho útrob. Na spodnú peru mu vyžblnkol cícerok krvi a rozochvený zavisol na zarastenej brade. Aj zuby sa mu leskli od krvi.

Pokrútila som hlavou. Svetlo mi vychádzalo spoza chrbta a dúfala som, že nevidí, aká som roztrasená, že nezbadá strach v mojich očiach. Pred sebou som nemala posratého králika, čo bol taký sprostý, že v jedno slnečné ráno priskackal do môjho tábora. Bol to človek. Alebo ak nie, vyzeral celkom ako človek.

Na zabíjaní je nepríjemné, že pravdu sa dozviete až po čine.

Oslovil ma tretí raz, nie tak hlasno ako druhý. Znelo to skôr ako prosba.

„Odlož zbraň.“

Ruka, v ktorej držal pušku, sa zachvela. Hlaveň sa mierne sklonila k dlážke. Nie veľmi, no oči sa mi zatiaľ stihli prispôsobiť šeru, tak som videla, ako po nej stiekla kvapka krvi.

A potom pustil zbraň.

Spadla mu medzi nohy a prenikavým cvengnutím. Vystrel ku mne prázdnu ruku a otrčil mi dlaň vo výške svojho pleca.

„Dobre,“ povedal so zakrvaveným úškrnom. „Si na rade.“

Pokrútila som hlavou. „Druhú ruku,“ vyzvala som ho. Dúfala som, že môj hlas znie silnejšie, než som sa cítila. Roztriasli sa mi kolená, boleli ma ruky, krútila sa mi hlava. Zároveň som premáhala nutkanie vrhnúť sa naňho. Netušíte, či ste toho schopní, až kým to neurobíte.

„Nemôžem,“ povedal.

„Druhú ruku.“

„Obávam sa, že ak ňou pohnem, vypadnú mi črevá.“

Napravila som si na pleci pažbu pušky. Potila som sa, triasla, snažila sa rozmýšľať. Buď, alebo, Cassie. Čo si vyberieš? Buď, alebo?

„Zomieram,“ vyhlásil vecne. Z diaľky jeho oči vyzerali len ako špendlíkové hlavičky odrazeného svetla. „Tak ma buď zabi, alebo mi pomôž. Viem, že si človek...“

„Ako to môžeš vedieť?“ opýtala som sa rýchlo, aby náhodou nestihol zomrieť. Ak je skutočný vojak, možno mi prezradí rozdiel. Bola by to nesmierne užitočná informácia.

„Lebo keby si nebola, už by si ma zastrelila.“ Znova sa usmial, na lícach sa mu prehĺbili jamky, a až vtedy som si uvedomila, aký je mladý. Nanajvýš o niekoľko rokov starší ako ja.

„Chápeš?“ opýtal sa potichu. „Podľa toho to poznáš aj ty.“

„Čo mám poznať?“ Oči sa mi začali napĺňať slzami. Jeho telo sa mi pomrvilo v zornom poli ako odraz v krivom zrkadle. Ale neodvážila som sa pustiť pušku a utrieť si oči.

„Že som človek. Keby som nebol, dávno by som ťa bol zastrelil.“

Jeho slová dávali zmysel. Alebo ho dávali preto, lebo som si to želala? Možno pustil zbraň, aby som to urobila aj ja, a len čo to urobím, vytiahne druhú zbraň, čo má schovanú pod maskáčmi, a náboj z nej sa zvíta s mojím mozgom.

Tak sa k nám správajú Tí druhí. Bez dôvery sa nemôžete s nikým spojiť a bojovať. A bez dôvery niet nádeje.

Ako zbavíte Zem pozemšťanov? Zbavte ich ľudskosti.

„Ukáž mi druhú ruku,“ nástojila som.

„Povedal som...“

„Ukáž mi aj druhú ruku!“ Vtedy sa mi zlomil hlas. Nevedela som sa tomu ubrániť.

Praskli mu nervy. „V tom prípade ma musíš odbachnúť, suka! Skrátka ma zastreľ, a budeš to mať za sebou!“

Hlava mu odkvicla na stenu, otvoril ústa a vydralo sa z nich hrôzostrašné zavýjanie poznačené úzkosťou, odrazilo sa od steny k stene, od dlážky k povale a zaplnilo mi uši. Netušila som, či ručí od bolesti, alebo poznania, že sa ho nechystám zachrániť. Vzdal sa nádeje, a to vás zabije. Zabije vás to, skôr ako zomriete. Dávno predtým ako zomriete.

„Ak ti ju ukážem,“ zalapal po dychu a zaknísal sa dozadu a dopredu na zakrvavenom betóne, „ak ti ju ukážem, pomôžeš mi?“

Neodpovedala som. Neodpovedala som, lebo som nemala odpoveď. Hrala som na nanosekundy.

Preto sa rozhodol za mňa. Teraz sa domnievam, že sa rozhodol nenechať ich vyhrať. Nemienil sa vzdať nádeje. Ak ho to zabije, aspoň zomrie so štipkou nedotknutej ľudskosti.

Zaškľabil sa a pomaly odtiahol ľavú ruku. Deň sa takmer skončil, celkom sa zotmelo a posledné záblesky svetla akoby vychádzali zo samého zdroja, z neho, popri mne, von odchýlenými dverami.

Ruku mal zaliatu napoly zaschnutou krvou. Akoby mal na nej navlečenú purpurovú rukavicu.

Zhasínajúce svetlo mu pobozkalo zakrvavenú ruku, odrazilo sa od akéhosi dlhého tenkého kovu, a ja som potiahla spúšť. Puška mi prudko narazila do pleca, hlaveň po vyprázdnení komory vyletela do vzduchu a z veľkej diaľky som počula, ako niekto kričí. Nekričal však on, kričala som ja – ja a všetci, čo ešte ostali nažive, ak vôbec niekto ostal nažive. Všetci sme boli bezmocní, bez nádeje, stali sa z nás hlúpe vreštiace ľudské bytosti, lebo sme sa pomýlili, všetko sme si vysvetlili nesprávne, neexistoval nijaký roj mimozemšťanov, zostupujúci z oblohy na lietajúcich tanieroch či mohutné kovové kráčajúce obludy ako vystrihnuté z Vojen svetov ani milý malý zošúverený E.T., ktorý si chcel iba odtrhnúť pár listov, zjesť niekoľko Reesových hračiek a vrátiť sa domov. Tak sa to nekončí.

Tak sa to vôbec nekončí.

Končí sa to vzájomným vyvražďovaním sa za radmi prázdnych chladiacich boxov v pohasínajúcom dni na sklonku leta.

Prikročila som k nemu, skôr než sa celkom zotmelo. Nie aby som sa ubezpečila, že je mŕtvy. Vedela som, že je mŕtvy. Chcela som vidieť, čo drží v zakrvavenej ruke.

Bol to kríž.